SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Vídali ste ho…


Vídali ste ho pod krížom stávati,
s črepom ďaleko blyštiacim,
slzami pieseň temnú zalievati,
neb’ okom metať ježiacim.

Hneď mu pátriky v rukách zaštrkali,
hneď hrozne škrípal zubami,
dačo rozmýšľal, stál jak morské skaly,
omdlel pred svými dumami.

Ľud sa ho ľakal ako zlého ducha,
neb’ sa prizeral naň bokom,
každý dač videl, každý dač poslúcha
nahnaným svej duše okom.

Ľud nad ním plače — on sa z plaču smeje,
pomoc het rukou odháňa,
prsia rozhrnie, rana sa zaskveje,
už v žito blízke uháňa.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
I kto on, skade? Preč’ tá citov búra,
či duša bôľom stíhaná? —
Ó, taká býva v púšťach prašných chmúra,
keď ju vietor divý zháňa.