ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Z lona večnosti zblnkli sme jak plameň
a v hrob večnosti zas sa navrátime —
ako do mora zahodený kameň
stopu naveky našu utratíme;
pomník kameňu, kotúč vôd zastane:
toť slza dobrých, čo za nás pokanie.

Našich sa ňadier obloha roztrhne
a z nej zasvieti duše žiar pokonná,
telo jak lom skál z zápole sa strhne
i jak búr letiac u hrobu zastoná;
smrti chlad i mier mu paria vzápätí
a blesk života bolestne dosvieti.

Jako vo sade bujnoskvelé kvety
s chlipnou nádherou zo sveta sa smejú,
neznajúc, kedy z rozmaru snáď deti,
jedného jara krásu im oplejú —
tak prúd života odrazu sa tratí
u búrovírnej detí našich hati.

Pomni dňov dávnych, pomni mladosť milú
tak srdca západ vetvami hor žiari.
Stínom pamiatok dlhú sladím chvíľu,
nimi sa duch môj pod zármutkom jarí.
Zaiskri oko, duša má sa zjasni,
pred hrobom býva nám ešte deň krásny.