ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na ospanlivé vaše včuľ príbytky
umka burácnou dodieva nezbedou,
z domu do domu idúc hor’ durí
nevolné zmysly z zaležaných kútov.
A vábiac všetkých: ucho, zrak i city
stavia na nohy s posolstvom ku nám.
My vyzlečúce vám znaný šat náš,
tvár, ráz, posunky zameniac zvyklé,
predstaviť chceme z lešenia jak piaď,
a v kratochvíli veľkú niekdy postať
krajov a času.
Vek ten, čo ho včuľ my zrkadlíme,
v strmiskách hnal sa, v lome hláv, svedomia,
v lomozoch pútky, v trapách a priepastiach.
Vám, keď pri čulom včuľ pozoru
ten sprievod vzbudí už videný kdesi,
obraz či vo snoch, či v hraniciach duše
(bo sen i duša vedú spoločenstvo
s nebom tajomné), tak stráž majte
a v srdce vhĺbte hlas zjavísk oných.
S horkosťou pýta zbor sa tých duchov
a túžne po dačom vyzerajú,
lebo dlho už ku káram zviazaní
nad súdov božích lkajú dobrotou,
nedajúc v túžbach priazni, prospechu,
nemajúc v synoch vernosť k ich pamätiam.

Nádej mám, že sa šuhaj včuľ odtrhne
z rozplývajúcich hodín pri milej
a si, rozpustiac krídla fantázie,
vztetelí v sebe dušu bojarov.
Že si pri kľuke už chrevedúci
vojak pripomnie skučný válk pohon.
A kovár, čo včuľ bez zmyslu koná
remeslo, zhrdne — bo jeho výtvormi
najviac hrdinom veniec rozkvitá,
najviac podnikom deň a zdar rastie:
pramene krvi si jeho ručišťom
vytína vojsko, jemu v dôsledok
padá hať veľká na výtok krvi
a taras staví v tele, ruku smrti.
Tak sprostredkuje osud, bo kde ži’adlo
hnevu je, len ho meč vyťať z srdca vie.

Rozprezrite sa, či sa v nich nájdete,
v postavách, čo vám chýr snáď o nich bájil,
či ich poznáte po šľapajách,
ktoré nechali po vašom kraji
a ktorých zámky, niva, ves, kopce
dumajú šero.
My vás poznáme —
a sa dívate, že nezúfame
s vašou obľubou naše spôsobnosti
na majdan pustiť za šťastné zdarnosti,
však aj vy ste nie už čo ste boli —
a hádam zostať nechcete vpoly…
Trúfate i vy s nami v slovenčine,
že ona, my, v nej čo má žiť, nezhynie!