Piesne zďaleka

Lastovka sletela do môjho okienka,
piesenku zapela z celého srdienka,
a mne rozplakala duša sa od slasti:
bo pieseň to bola o milenej vlasti.

A keď dospievala tak zaštebotala:
— Dovoľže oddýchnuť, — veru som ustala;
až hen zpoza mora, z tej diaľnej krajiny
vraciam sa do domu, do rodnej doliny.

Ta do tej doliny, ňouž bystrý Váh beží;
ta do tej dediny, pod Tatrou čo leží;
tam ja mám hniezďatko, kde je ten milý dom,
čo ľudia šťastliví bývajú spolu v ňom…

I ty si v cudzine, — veď ja ťa poznávam; —
vráť sa, vráť do domu, tú radu ti dávam.
Poď so mnou, poď so mnou do rodného kraju,
sober sa, nemeškaj! — Veď ťa tam čakajú!

— — Vzácne, lastovičko, rady sú mi tvoje!
Šťastná si ty stvora, bo krýdiel máš dvoje,
šťastná, že z cudziny po nedlhom čase
do svojej otčiny navraciaš sa zase.

I ja som sa lúčil s rodnými horami,
i ja som zaplakal horkými slzami,
i ja som si myslel: na čas neďaleký!
A ono — tak sa zdá — že bolo na veky…

Kebych ja krýdla mal, tak ako ich nemám,
i ja bych lietaval ku tatranským stenám;
i ja bych navštívil rodnú si dolinu,
srdečne pozdravil moju v nej rodinu.

Lež lietať neumiem — veď krýdiel nenosím! —
preto pekne teba, lastovičko, prosím:
buď ty poslom mojím v milej zemi rodnej,
keď ja tu tak musím ďaleko žiť od nej!

Keď ponad povážsku poletíš dolinu,
Váh môj mi poceluj storáz za hodinu;
povedz vlnkám jeho milé pozdravenie
a že im to za mňa dávaš poľúbenie.

A keď už na svoju priletíš dedinu,
pozdrav mi domov môj: tatranskú dolinu;
pozdrav mi tie vody, pozdrav mi tie plesá,
tie zelené hory, i modré nebesá!

Povedz milým mojim, že ich v srdci nosím,
že za šťastie jejich Pána Boha prosím;
že si ich spomínam každý deň poznove, —
že by ich Boh žehnal — v tom krásnom Liptove!
(1898)