ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Lastovičko! ty snáď od vlasti máš meno,
predsa ti putovať svetom usúdeno;
každý rok sa lúčiš s najmilším na svete,
každý rok ti srdce puká pri odlete.

Lastovičko moja, vtáčku môj milený,
ťažko ti, ver’, nechať rodný háj zelený;
lež Boh tak usúdil — hoc duši jak smutno, —
čo srdcu najmilším, zanechať nám nutno!…

Lastovičko moja, — i mne sa tak stalo,
i mne pri lúčení srdce sa pukalo,
mne srdce tiež tešil nádeje milý hlas:
Prijde čas, — prijde čas, vrátiš sa domov zas!

No, prešlo veľa zím, prešlo i liet veľa,
moc ráz s’, lastovičko, domov priletela!
A ja som vždy ešte za tými horami,
za tými horami, mutnými vodami!…

Ach, veď je tento svet len samé túženie,
len samé vítanie, len samé lúčenie;
lež kde je lúčenie a návratu nenie,
tam už len u Boha jesto potešenie!

Tam len On poteší láskavým spôsobom,
ak nie na tom svete, nuž iste za hrobom:
keď sa raz do večnej vrátime otčiny,
ako to vtáčatko do rodnej doliny…
(1902)