Piesne zďaleka

Čo by si krýdla mal, ako vták na hore,
čo lieta na zimu ďaleko za more,
a preletel by si sto krajín odrazu,
krajšieho nad Liptov nenájdeš obrazu!…

Predo dňom, — keď zore sotva znamenajú, —
už Tatier končiare žiarou sa jasajú
na nebi hviezdičky, — hustá tma na dole,
a Tatry tak svieťa jak sviece v kostole!

A slnce keď vstáva zpoza skál Kriváňa,
Liptov do zlatého obliekajúc rána,
nebom zaihrajú stonásobné krásy,
samé brilianty, rubíny, topásy!

Rosa po lúčinách svieti sa čarovne,
potôček, žblnkajúc, uteká do rovne,
a hora, ta šumie, i vzdychá čochvíľa, —
jak by sa modlitbu raňajšiu modlila.

Dolinou Váh hučí, iskrami posiaty,
nad Váhom obláček jak závoj rozpiaty;
a vetrík, — čo závoj ten tíško odstiera, —
donáša ti dumný zvuk trúby pastiera.

Z dediniek pomaly už hýbu sa stáda,
za nimi, plieskajúc, tiahne chasa mladá:
čuť brechot veselý, čuť hvizd i volanie,
piesenku premilú, fujarky ihranie.

Po stráňach siatiny vetríček previeva;
škovránok nad nimi piesenku si spieva;
nad Tatrou slniečko povznáša sa rannie,
a nad krajom celým — božie smilovanie!…

I mne prvé ráno v tomto svitlo kraji,
i ja som tam rástol šťastný, ako v raji;
a hoc mi nebolo súdené v ňom bývať:
— milý Pán Boh dobrý! — môžem o ňom snívať.

Môžem o ňom snívať, i vo dne, i v noci…
Nech ti je, Liptov môj, Pán Boh na pomoci!…
Keby ti tak bolo, ako ľúbim ťa ja:
v svete by nebolo šťastnejšieho kraja!
(1903)