Piesne zďaleka

V Liptove nad Váhom, v zelenom pobreží
— jak ten raj ztratený — rodný kraj môj leží;
leží on tam, leží s horami dokola,
jak by mu Tatry hruď kolískou len bola.

Bo veď tam nejedna dedinôčka malá:
jak by ju Tatra mať v náručí držala;
nejedna chalúpka v zelenom stromoví:
jak vtáčie hniezďatko ukryté vo kroví…

Často sa sníva mi, tu v svete cudzenom,
že žijem blažený v kraji tom milenom;
že hľadím na hory, i nebo nad nimi,
doliny rozkošné s mestami drobnými.

Že vidím, jak slnce zpoza hôr povstáva,
v kráľovskej velebe nad Tatrou si pláva,
a svojej koruny zlatými bleskami
blaženosť rozlieva šírymi krajami.

Blyští sa v potokoch, pozerá na plesá,
i orlov nad nimi, čo krútia kolesá,
pozerá na srnky, zo žriedla jak pijú,
na kozy divoké, čo v Tatrách len žijú.

Na bystrý svieti Váh, plte ním letiace,
dediny a mestá popri ňom ležiace,
stáda i košiare na kvetných lúčinách;
na hrady prastaré v smutných rozvalinách.

Snívam, že zvona hlas k modlitbe ľud volá;
vidím, jak zástupy tiahnú do kostola;
čujem zvuk organov s spevami zbožnými:
slzy ma zalejú, — spievam tiež za nimi…

Vďaka Ti, Bože môj, za Tvoju dobrotu,
že si ma v kraji tom prebudil k životu!
Ó, ak som zaslúžil, — ak vôľa je Tvoja,
daj, nech jednúc hlava spočinie tam moja!…
(1904)