ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Ej hory, hory, zelené hory,
už ma za vami žalosť umorí;
žalosť jednaká v zime či v lete:
veď som sirotou tu v šírom svete.

Tu v šírom svete, v cudzej krajine,
ako tá vŕba na cintoríne;
ako tá skala na dne potoka;
ako ranená húska divoká…

Ešte k tej vŕbe vtáča priletí,
štebotom sa jej milo privetí;
pod skalu rybka tak sa poberá,
ako do domu svojej matera.

Húska ranená tá tiež ozdravie,
a hoc jej bôľom krýdlo zmeravie,
zaletí k svojim — do kraja toho…
Len ja, sirota, nemám nikoho!…

II

Medzi horami tichá dolina,
a v tej doline naša dedina;
tam pod lipami domec sa skrýva,
a v tom domčeku — nik už nebýva.

V ňom prebývali: otec môj, mati,
lež sa museli vysťahovati;
vysťahovati na miesto iné:
do čiernej zeme — na cintoríne.

Na cintoríne hroby dva stoja,
v tých hroboch spia si otec, mať moja;
tam im je pokoj, samá dobrota.
A ja v cudzine, biedna sirota!
(1898)