ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Lapili na horách sokola mladého,
vzali ho so sebou do sveta cudzieho;
so sebou ho vzali, do klietky ho dali:
mladému sokolu voľnosť odobrali.

Bo hoc on sedával na kráľovom dvore,
predsa mu nebolo jak na Lysej Hore;
hoc aj ho najlepším kŕmili jedivom,
predsa mu nebolo jak na grúni sivom.

Hoc aj ho zo zlatej misky napájali,
predsa to nebola studnička zpod skaly:
studnička zpod skaly, čo hrkom sa valí,
jakby sa tie vlnky spolu shováraly.

Ani to nebola voda z toho plesa,
čo sa v ňom nazerá zelený kraj lesa, —
z ktorého píjaval, v ktorom kúpal kriedla:
nebola to voda z tatranského žriedla! —

Tej vody na Tatre kto sa raz napije,
čoby jak smutným bol: osvežie, ožije;
kto pri nej sa zrodil, kto pri nej pobudne:
na kraj ten ľúbezný nikdy nezabudne.

A čoby hneď zašiel na sveta končiny,
tiahnuť ho vždy bude do svojej otčiny;
a čo by hneď zašiel k tým najďalším morám,
tiahnuť ho vždy bude — ku tatranským horám!

II

Svoboda, svoboda, svobodienko zlatá,
vtedy ťa svet spozná, keď si mu odňatá;
svoboda, svoboda, sladké potešenie,
vtedy ťa svet ľúbi, keď ťa viac už nenie!

Svoboda-dobrota, veľká ti hodnota!
Dal by som za teba vďačne pol života;
nielen pol života, ale hoc aj celý,
kebych ťa aspoň mal — na smrtnej posteli!…

*

Dlho bol sokolík, dlho bol väzneným,
srdce mu uvädlo za hájom zeleným;
za hájom zeleným, za tými horami,
čo ich Boh celuje zlatými zorami.

Srdce mu uvädlo za milou svobodou,
za božím slniečkom, za tou dobrou vodou,
čo tam vrie žriedlami, skáče bystrinami
a hlukom sa valí dolu dolinami…

Ku boku strážnika starého mu dali,
— čo ho tiež za mladi na vojne zajali; —
starec ten zvädnutý, starobou nahnutý
klietku mu otvoril, ľútosťou pohnutý:

„Starý môj sokole, púšťam ťa z nevole!
Dvere ti otváram, svobodu ti dávam!
Spolu sme tu boli v tej tvrdej nevoli, —
ty si už svobodným, — urob si po vôli!“

Ztriasol sa sokolík, ako keď sa ľudia
od blesku slniečka zo spania prebudia;
zakvíliac radosťou vyletel hneď hore,
ako ten škovránok za rána ku zore.

Vesloval kriedlami vo veľkej výšine,
kým našiel chodníček ku svojej otčine;
kým zazrel tie kraje hôrne, prívetivé;
tie hory vysoké — Tatry svoje sivé!

Ach, tak sa rozletel do tej domoviny,
jak potok po búrke s grúňa do doliny;
tak letel na kriedlach slasti a dôvery,
ako letí dieťa do náruč materi.

Spustil sa na Tatru, na horu zelenú,
sadol tam na kameň, na skalu studenú;
obzrel sa po grúňoch, divokých planinách,
striebristých potôčkoch v kvetnatých dolinách.

Zraku si neveril, radosťou sa ľakal,
hlávku si zalomil, srdečne zaplakal,
akoby ďakoval, že mu Boh dal dožiť:
že môže v rodisku aspoň kosti složiť…
(1897)