ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vyrástla jedlička na grúni zelenom,
ľudia ju vytrhli zo zeme s koreňom; —
z Tatry tej zelenej, potôčky kde hučia,
vytrhli, jak decko materi z náručia.

Vytrhli z hlboka, tam zponad potoka,
preniesli na roveň, dali do homoka;
dali do homoka, do panskej záhrady:
zostala jedlička sirotou za mladi.

Bo hoc aj tam bola medzi kvetinami:
nebola to hora medzi skalinami;
hoc aj polievali každý deň ju páni:
nebola to rosa na zelenej stráni.

Hoc ju polievali, hoc ju radi mali,
len sa jej halúzky nebárs zeleňaly;
nebárs zeleňaly, nebárs rozvíjaly:
veď sa v cudzej zemi ťažko prijímaly!

Tak je tej jedličke v piesku na rovine,
jak biednej sirote v nepravej rodine;
nik ju neľutuje, nik jej nerozumie:
hora nezahučí, potok nezašumie.

Za rána, za svitu ešte sa jej sladí:
hej, — veď to slniečko i na Tatry hľadí!
Keď duje z večera vetrík od severa,
jakby jej prinášal pozdrav od matera.

A vtáčik keď sadne, pieseň zašteboce:
jedlička sa nahne, tíško zašuchoce,
akoby vravela: — Vtáčku môj maličký,
nevidel si dakde tej mojej mamičky?

Nevidel si, letiac, tie hory vysoké,
tie bory zelené, tie skaly divoké,
pod tými skalami kvetnatú dolinu:
nevidel si Tatry — tú moju otčinu?…

Tatranská dolina, ty moja otčina,
že túžim za tebou, čo je za príčina?
Čo je za príčina, že teba, rodná zem,
v svete tom cudzenom zabudnúť nemôžem?

Neraz sa tešievam v túžob mojich muke,
že človek kdekoľvek, všade v božej ruke,
všade božie nebo, všade je božia zem:
predsa ťa, domov môj, zabudnúť nemôžem!

Otec môj, mať moja v hrobe spočívajú,
vrstovníci ma už sotva spomínajú:
jedni z nich pomreli, druhí svetom išli; —
predsa s’ mi, rodná zem, každý deň na mysli.

Vo dne s’ mi na mysli, v noci zase snívam,
že svoje mladé dni v rodisku prežívam,
že pod jasným nebom pole svoje plúžim,
piesenku si spievam, Pánu Bohu slúžim.

A keď sa prebudím, zas len mám tušenia,
že môjmu túženiu nebude skončenia
do mojej poslednej na svete hodiny…
Je to snáď predtucha — nebeskej otčiny?!
(1897)