Piesne zďaleka

Hviezdo moja, čo tam svietiš
  na tom nebi, prevysoko,
a tak milo na zem vietiš,
  jak to strážne božie oko:
vtedy si mi už svietila,
  keď som uzrel svetlo sveta,
bleskom svojím pozlátila
  detstva môjho blahé letá.

Keď mladé mi šťastie prialo,
  krajšie si sa vždy zjasala;
keď srdce mi zaplakalo,
  smutne s’ na mňa pozerala;
o samote — uslzený
  keď zrak uprel som do neba:
už som nebol opustený,
  keď som videl, hviezdo, teba!

Keď mati ma požehnala
  a ja cudzím pošiel svetom:
len ty si ma sprevádzala
  chladnou zimou, sparným letom;
a ja som ťa vždy hľadával
  po tom nebi v tmavej noci,
a tvoj blesk mi nádej dával,
  že Boh prijde ku pomoci!

Ty si ma vždy učievala:
  ľudské šťastie stále neni!
Ty si ma vždy tešievala,
  že i môj žiaľ Pán Boh zmení,
že on každú slzu stiera,
  bdie nad každým jeho oko!…
Hviezdo moja! — jak tá viera —
  na tom nebi — prevysoko!…
(1900)