SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Dumka večerná


Ach, tak mi predivno duša zaplesala,
jak by ma smutného mati pohladkala:
vidím ťa, rodný kraj, v kráse a velebe,
okom duše mojej! — Veď túžim po tebe!…

Teraz zvon večerný k modlitbe tam zvoní,
za Choč prenádherný slniečko sa kloní,
a hľadí v odbierku jak to božie oko,
pozlácajúc Tatry na diaľ, na široko.

Oheň diamantov žiari sa zorami:
nebo otvorené — zdá sa — nad horami!
Dolina kúpe sa v ružovom kúpeli,
a Váh jak strieborná stužka svieti celý…

Obilie jak more vo vetre sa vlní,

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama
mesiačik zpoza hôr vychádza vo splní;
žencov spev veselý utícha už v poli,
a vatry sa blyštia na Kráľovej Holi.

Hviezdičky už zdobia oblohu bohaté,
jak zlatom vyšité na tmavom zamate;
a noc, jak mať dobrá, deťom si ustieľa,
a vetrík tak šumie, ako let anjela!…

A ja — v diaľnotn kraji roztúžený stojím,
hľadiac na hviezdičky — nad rodiskom mojím,
čo si ho spomínam, či líham či vstávam:
Dobrú noc, Liptov môj, — dobrú noc ti dávam!
(1902)