ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

S tej strany Dunaja zvony vyzváňajú,
dumné melodie nocou vyhrávajú;
tie ich zvuky nesú ku nebu sa hore,
i na dol rovinou, po šírom priestore.

Časom tak zahučia, jak by zavzdychaly;
jak by sa dve srdcia navždy rozlúčaly;
časom čuť v tom hraní nárek a žalobu,
jak by Boh rok starý ukladal do hrobu.

I mne v srdci hudú zvonov tých ohlasy:
vidím si, jak vo snách, moje mladé časy;
moje mladé časy, v nich žiaľne hodiny,
i chvíle radostné v stred mojej rodiny.

Vidím sa v domove u mojej matere,
s bratmi a sestrami o štedrom večere:
modlitbu otcovu i sväté žehnanie
jak by rozprávalo zvonov tých zvučanie.

Akoby hlásalo do nočnej tichosti:
„Pokoj buď na zemi, sláva na výsosti!
A kto si v cudzine, k svojmu vráť sa domu:
šťastný, kto má ešte vrátiť sa ku komu!…“

Zvonov tých zvonenie dušu mi preniká…
Ach, žiť medzi svojmi milosť je veliká!
Ono i v cudzine, všade je svet boží,
Šťastný však, kto kosti v zemi rodnej složí!…

Posledné už k hviezdam vznášajú sa zvuky,
tu ja, kloniac hlavu, k nebu dvihám ruky,
a ústa v modlitbe lkajú k Hospodinu:
Chráň Slovensko, Bože, — moju domovinu!
(1898)