ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Znám ja jeden kostolíček,
v úbočí on milom stojí;
pri ňom tichý cintorínček —
mnohí spia v ňom na pokoji.

Pri cintore lipa v kvete,
v jej korune včelky hudú;
a tá lipa chládok v lete
pobožnému dáva ľudu.

Vedľa lipy, zpod kameňa
chladná voda hrčí milo:
hej! z toho sa už prameňa,
ľudí mnoho občerstvilo!

Na kostole okná — v dvoje —
milo na svet pozerajú:
staré dvere krýdla svoje
príchodziemu otvárajú.

A v kostole na oltári
lampka smutná, maľučičká
pred obrazom Krista žiari,
ako v noci tá hviezdička…

Keď vidím ten kostol malý,
vždy mi srdce žiaľ obíde;
vždy mi — neviem prečo ani —
mati moja na um príde.

Tá mať moja, čo tichúčko
v tmavom hrobe dávno drieme,
ktorej Pán Boh dal za lúžko
v cudzom svete — kúsok zeme!

Zvlášť keď sniažok striebrobledý
kostolíček ten pokrýva,
smutné srdce moje vtedy
o matičke drahej sníva.

Bo ten sniažok v tom úbočí,
to sú tie jej sivé vlasy;
tie dve okná — to jej oči
hľadia na mňa v také časy.

A tá lampka na oltári,
tá hviezdička mihajúca:
to dobrota na jej tvári,
to jej duša milujúca…

Keď žiaľ zájme dušu moju
a ja kľačím pri oltári,
vidím — v mysli — mať si svoju,
i blesk tichý na jej tvári.

A keď sa jej vyžalujem,
keď zaplačem tichým hlasom:
živo si ju predstavujem
s tým jej drahým sivým vlasom.

Cítim, jak ma požehnáva
a porúča Hospodinu,
pokoj srdca nazpät dáva —
v cudzom kraji svojmu synu.

A keď vstávam, v duši mojej
bôľne city spia už sladko:
jak na srdci matky svojej
ukojené nemluvniatko.
(1897)