Piesne zďaleka

Znám ja jeden kostolíček,
  v úbočí on milom stojí;
pri ňom tichý cintorínček —
  mnohí spia v ňom na pokoji.

Pri cintore lipa v kvete,
  v jej korune včelky hudú;
a tá lipa chládok v lete
  pobožnému dáva ľudu.

Vedľa lipy, zpod kameňa
  chladná voda hrčí milo:
hej! z toho sa už prameňa,
  ľudí mnoho občerstvilo!

Na kostole okná — v dvoje —
  milo na svet pozerajú:
staré dvere krýdla svoje
  príchodziemu otvárajú.

A v kostole na oltári
  lampka smutná, maľučičká
pred obrazom Krista žiari,
  ako v noci tá hviezdička…

Keď vidím ten kostol malý,
  vždy mi srdce žiaľ obíde;
vždy mi — neviem prečo ani —
  mati moja na um príde.

Tá mať moja, čo tichúčko
  v tmavom hrobe dávno drieme,
ktorej Pán Boh dal za lúžko
  v cudzom svete — kúsok zeme!

Zvlášť keď sniažok striebrobledý
  kostolíček ten pokrýva,
smutné srdce moje vtedy
  o matičke drahej sníva.

Bo ten sniažok v tom úbočí,
  to sú tie jej sivé vlasy;
tie dve okná — to jej oči
  hľadia na mňa v také časy.

A tá lampka na oltári,
  tá hviezdička mihajúca:
to dobrota na jej tvári,
  to jej duša milujúca…

Keď žiaľ zájme dušu moju
  a ja kľačím pri oltári,
vidím — v mysli — mať si svoju,
  i blesk tichý na jej tvári.

A keď sa jej vyžalujem,
  keď zaplačem tichým hlasom:
živo si ju predstavujem
  s tým jej drahým sivým vlasom.

Cítim, jak ma požehnáva
  a porúča Hospodinu,
pokoj srdca nazpät dáva —
  v cudzom kraji svojmu synu.

A keď vstávam, v duši mojej
  bôľne city spia už sladko:
jak na srdci matky svojej
  ukojené nemluvniatko.
(1897)