E-mail (povinné):

Anton Emanuel Timko:
Lovena

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Katarína Tínesová, Jaroslav Geňo.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 24 čitateľov

Medzi zubámi mäďveďa

Dobrodružstvo [1]

I

Prameň Hrona patrí medzi tie najromantickejšie kraje Slovenska.

Utešený smrekový háj vypínal sa strmym grúňom nad Červenou Skalou, jehož večernia tôňa padala na rozbúrené vlny z poľany dolu hrčiaceho potočka. Miloprijomný bol večierok. Večno zelená jedlina, pospolu s okrídleným speváctvom šoptali si večerniu pieseň. Dolu poľanou hrčal bystrý ručaj kristálovej vody; zo skalisk Červenej Skaly shaňal veselý pastucha roztratené kozy a ovce ku košiarom nôtiac si pritom zádumčivú dumu na fujare. Na končiare vysokej jedliny opieralo slnko svoje takmer ostatné zlatobarevné papršleky tohoto dňa; čo medzi tým v doline rozprestierať počínal sa obláčok hustej hmly. Z hora voňu a zápach kvetín sebou donášajúc povieval vetričok, veselo kolýsala sa modrá neba obloha nad svetom a anjelíkom podobajúce sa obláčky tiahly pokojnú svoju púť ďalej a ďalej, až kým nezanikly v cudzom obzore. Veselo hučala domov pospichajúca hôrna včelka, a strakatý motiel neznal, kde by sa k nočnému spánku uložiť mal. Tak zpoznenáhla chystala sa celá príroda k nočnému spánku, aby rano v krajšej podobe a pôvabnosti otvoriac svoje oči dívala sa so zaľúbením na krásno dielo božie.

*

Ozbrojený dobrou zbrojou, majúc naplnenú polovnícku kapsu moju, stúpal som, krok za krokom hore pyrťou ku salašu, umienenému odpočinku tejto noci.

Cestou ku salašu obdivoval som krásne vňady večierka, ktorie táto dolina divákovi poskytnúť môže. A zase v duchu premietal som ciel cesty mojej hore.

A pričina tejto bola: postriežka na mäďveďa.

Valasi a bača z tohoto salaša nie jedon raz opomenuli ma a upozornili, že v bliskosti svojho košiara velkého mäďveďa očuli a bo už i vystopovali.

Ale, Bôh zná, kde podela sa v tody náruživosť moja polovnícka; ja na tie reči — nedbal som vela, jedným uchom dnu, druhým von; ačkolvek nikdy nebol som bojácnym, že by pre túto slabosť od postriehnutia naň bol som sa odlienal.

Tu za jedného času večierkom celý udychčaný pribehne ko mne valach, vypisujúc mi živymi barvámi: vystopovaného macka, jeho brloh, a znamenité postavenie k strelbe naň.

A ešte aj to bárs velmi nepohýnalo ma k pochodu, až keď za tým dobehli dedinčani a prosiac ma o zbroj, po príčine tej, že ozrutný mäďveď, počal im nemalú škodu tropiť na rožnom dobytku.

To pohlo ma. Ja som sa vybral na postriežku, ačkolvek už i pred tým jednu z pušiek mojích poslal som bačovi na salaš, tým cielom, zbadáli on poznovu „neplechu“ tú, aby sám pálil naň.

A takto premyšlajúc konečne dorazil som ku košiaru, ku kolibe na salaš.

„Daj Bôh šťastie bača!“ klepajúc obuškom valašky mojej na malé dvierca koliby — hlásil som; ale z vňútra neozval sa mi nik.

V tom pribehne zpoza košiara územčistý popeľka a osloví ma:

„Bača sa nám už zo dve hodiny nie doma —! tašlí v túto stranu do hory — aj s flintou!“

„A či ste nečuli toho mäďveďa Zepko?“ Pýtal som sa popeľku.

„Ba! oj strašne nám ten ručal tejto noci, okolo košiara!“

„Bača má pušku!“

„Nuž veď, ale čože? Tma ako v rohu, nuž teraz ta šli za ním!“

„Dobre! teda na túto stranu?“ pytal som sa popeľku; „nemohol by si ma kusom previesť!“

„Ale za naším bačom?“

„Hej!“

„Ale hádam tam už darmo pôjdete, asi pred hodinou počuli sme hlboko v hore streliť — a viac nič! Ja neviem.“

„Streliť?“

„Mhm!“

Rozprávka popeľkova pre mňa ľahostajnou byť nemohla, a preto dolehajúc naň, aby sprovodil ma na kuse, on mi to k vôly učinil. Delako nemohol isť, lebo teraz on bol strášcom koliby, keď ani valachov ani baču doma nebolo. Ja sám dúležitosť túto predzvídiac odpravil som ho domov — ku salašu.

Ale teraz zostal som bez vodiča, a v hustej hore neznal kde obrátiť sa mám: Avšak z rozprávok valacha a dedinčanov, ako tak spamätať som sa vedel, v ktorú stranu by brloh mäďveďaci vypadnúť mohol.

Stúpam pyrťou ďalej.

Stúpam, stúpam hodne daleko. Z razu o bystré ucho moje zarazí temný mrmot a zavíjanie, a čím dalej kráčam v istom smere, tu zdalo sa mi očúť ľudský hlas:

Dušou preletela vo mne myšlienka, že tu dobre byť nemôže.

Natiahnúc kohútky zbroji mojej tichým líščacím krokom kradnem sa, tam — z kade onie miešané zvuky vychádzaly.

Ale dlho nevidím nič.

Páčim lepšie.

Ha! hrozné — či mámli povedať — smiéšné divadlo.

Vidím — vidím mäďveďa — obvýjajúcieho sa okolo hladkej jedlici. —

A len môjmu bystrému oku mám čo ďakovať, že nepotiahnul som naň — lebo puška bola pri líci, hrynta mäďveďova rovno na muške — oko moje zahliadlo v tom hlavu bačovu z druhej strany jedlici. —

„Ažda sa hrajú na kolembabu,“ pomyslel som si nemohúc sa zdržať smiechu; keď v tom zahliadnul ma bača.

„Nevydržím!“ zasypel bača, lebo od mnohého kriku, volania o pomoc, silne zachrípnul.

„Či ho pustiť,“ chripel zase poznovu.

A ja ešte nevediac sebe dokonále vysvetliť príčinu týchto neobyčajných otázok, popáčil som na mäďveďa a baču z viacej strán.

Teraz viem čo je vo veci: Bača drží mäďveďove laby na zadnej strane jedlice mocne pospolu, tak že sa tento ani len hnúť nemôže.

Vidím hrozný žalár oboch.

Pripraviac sa ku strelbe, a mihnúc pri tom na baču — na znamenia toho, že chcem ho sprosiť nemileho soka; bača pustil laby mäďveďove — a jako strela mykol sa do hustiny a na zem.

V ten čas ozrutný mäďvedisko zahryznul do zemi, aby nikdy viac z nej nepovstal.

Oj bola ozruta!

Prach a olovo! Kubo som, keď nevážil hodne povyše 6 centov.

Bača ako strela vrhol sa poznovu mne ku nohám, ďakujúc mi „po bačovsky“ za oslobodenia.

Ja som sa smiechu pri jeho slzách — zdržať nemohol.

„Prvý a ostatný raz som sa pokusil vziať pušku do ruky! začal bača príhodu svoju — dobrodružstvo — vyprávať mi cestou ku salašu.

mäďveďa nahali sme na mieste ležať.

„Ako hore pyrťou proti mne sa kýve — pokračoval bača — dosť blízko, tu potiahnem naň — ale bodaj ma tu stislo! do buka to šlo! no; volačo on len musel obliznúť, keď hneď po rane, stanúc na zadné nohy bere sa ko mne. Ja — skočím za jedlicu — stroma tu nebolo, čo by som sa mohol bol naň chytiť — a v tom mäďveď i s jedlicou chce ma objať. Dlaby sa mu na zadku sišly, a mne, akoby mi dačo posvietilo — chytím jednu i druhú — dovedna — a držím — čo chytím že nepustím. Hodnu chvíľu tancovali sme my spolu okolo hladkej jedlici, ale ja — viete čo chytím nepustím!

Kričím volám, vše na darmo. Hľa tak ste ma vy tu našli a oslobodili!“ dokonal bača.

Medzi rozprávkou dôšli sme do salaša. Valasi už boli podojili a my prave sme natrafili na sladkú urdu.

Valachov priam vyslali sme pre mäďveďa, ktorýho ledváj doniesli ku kolibe.

Prave sa mrkalo.

A keď bača vše do poriadku na salaši doviedol — sňal z klina gajdence — nadul ich a zahral jednu valaskú.

Jedon valach zostal strážiť salaš a ja s bačom i s popelkom uložiac mäďveďa na šmyk — a takto s pomocou silného valacha vliekli sme ho za sebou dolu grúňom ku blízkej horárni.

Dochádzajúc ku horárne, nadul znovu bača svoje gajdence, a reval — až hory hučaly.

Hudba vyvolala obyvatelov jej na venok — ktorí presviečac sa o dobrodružstve našom — boli na vyjavení, a ja toto ích neobyčajné chovanie nevedel som si žiadnym pádom vysvetliť.

Ale skoro, som sa dozvedel.

Stupujem do svetlici. —

Driečňa horárova dcéra Lienka[2] tu pozdravila ma.

Či vám opísať toto čarovné dievča. Nie ver ja, to by dlho trvalo, ja si to týmto spôsobom skrátim:

Lienka je moja milenica… majte dosť na tom!

Prvé čo nasledovalo — bolo, či povedať: Horúci bozk, a mocné objatie, ktorie ja tým istým odplatil som.

To bol môj, strelný plat za mäďveďa ležiaceho na šmyku vo dvore.

„Čo tak smutná Lienka,“ pýtal som sa dievke, zbadajúc na tvári jej znaky smútku, či nevoly. —

„Raduj sa so mňou; ej veď sa mi ani vlas na hlave nepohol!“

Prach a olovo! to si ja neviem vysvetliť.

„Jaj ty neznáš dnešnú moju príhodu — jaj! strach! hrúza ma prejímá keď pomyslím si na to.“ hlásila trasúcím hlasom dievka. Ale prach a olovo! čo sa ti stalo: no nemaj tajnosti predo mňou, posmeloval som si milú, k vyjaveniu — dľa mienky mojej — snad tajomstva nejakieho. —

„Počuj teda, čo pridalo sa mi dnes po poludní, tamto pri studienke!“

„Snad krčah sa ti zabil?“

„Ej nevysmevaj, a nežartuj!“

V tom vstúpili do svetlici i domáci, a moji sprovaditelia zo Salaša.

Na popýtanie moje poznovu počala Lienka nasledovne:

„Znáte, len na niekoľko strelení vzdialenú studienku, tu pri horárni? Tam vybrala som sa dnes po obede na čerstvú vodu so žbánom. A kým mi studená vodička do žbáňa kvapkala, ja sadnúc na hranatú skalu, poodychovala som si. — Zrazu nie daleko seba sčujem temný ryk — ktorý zdal sa mi byť hlasom volajúcého o pomoc.

Ale mýlila som sa!, bo v tom okamžení, predieral sa z huštiny — ozrutný mäďvedisko ko mne. —

A dial, a dial blížiť sa!

Nevypovedatelný ľak, ktorý zmocnil sa ma v prvom okamžení, pozbavil ma smyslov, tak že slova zo seba vydať, ba ani o pomoc volať v stave som nebola. V tom čase práve zahladnul ma mäďveď, a niekoľko okamžení postojac, opierajúc na mňa svoje blískavie oči — ťažko chrčal. Ja nebola som v stave hnúť sa, ba ani oči z nepľechy inam obrátiť, lež skoro prišlo mi na um: — a to mi divno prichádzalo, — prečo sa už davno mäďveď do mna neoboril, a mňa neroztrhal? Ja držala som túto príhodu za mam a klam smyslov. V tom predzevzala som si na mäďveďa lepšie popáčiť, ale čím viac som sa naňho dívala, tým úplnejšieho nabývala som presvečenia, že skutočný mäďveď stoji predomňou — On počal teraz vrčať, a mumlať, akoby dajaký velký bôl cítil.

Za ten čas, čo pozorovala som ho, zbadala som, že mäďveď tlamu svoju nezatvára — akoby mi vňútor tlamy svojej ukiazať chcel. Dokonále do nej nahliadnúc spozorovala som, že medzi zubámi v tlame väzí mu zapychnutá končitá kosť, ktora zabraňovala zatvoriť mu tlamu. A vtom skrútil mäďveď hryntou, akoby mi svoju nehodu ukiazať chcel.

„Ej! pomyslela som si — či by to možné bolo, že divej zvery šepce prírodzený pud, akoby jej človek pomôcť mohol, keď chce…“

V tom mi napadla povesť o Antroklovi nevolňíkovi, a jeho levovi v lybickej pustatine.

A zase som si pomyslela:

Keby som aj v stave bola, kosť út mu von vyňať, či by som sa reku, nevystavila väčiemu nebezpečenstvu, od neho roztrhanou byť? Alebo či by sa mäďveď reku — za mňou neoboril, keby som teraz chcela újsť?

Jedno horšie od druhého.

Tu pobadala som, akoby mäďveď prosiacim na mna pohliadnul pozorom, a jako by ma stým ujistoval, že mi neublíži. Tento neobyčajny pozor, nalial do mňa smelosti; tak že pozdvychnúc sa, pokročila som ku mäďveďovi, ktorý teráz akoby mi porozumel — vyvalil sa na zem, a svoje dľaby pokrčiac, daleko odomňa odvrátil. Ta odhodlala som sa. Mužne pochytiac zo zemi skalu, a drevený klyn —, ktorý tu drevorúbači zanahali — a po niekoľko mocných úderoch, vypadla kosť z mäďveďovej tlamy! —

Mäďveď pomali zodvihnul sa, a zatvoril tlamu; a na miesto toho: coho som sa ja bála, oboriť sa na mňa — pomali blížil sa ku studienke, aby zahasil svôj smäd, ktorý snad už viacej dní bol ho moril.

To okamženia použila som ku odskoku domov!

No, akože nebyť nabratá strachom, ako že byť veselou?

„Ja, aby ma stislo! dievka moja! — jal sa bača hovoriť, a ja som mal s ním inakšiu komediu! ale no predca šťastlive!“ Hľa tu leží vám na dvore!

Lienka vyjasnila čelo a tvár a v ten čas stokráť pôvabnejšou zostala.

„Netreba sa to báť zvera, čo je polovnícka krev! hlásil som ja, hladkajúc Lienku.

*

Nedlho po tomto chutnali sme si na chutnej od Lienky výborne pripravenej mäďveďacine. —

A ja len tak mimochodom po tišku do ucha — odchádzajúc ráno preč — šepnul som Lienke: „Tak srdnatú dievku ja chcem za ženičku!“

Lienka ma za to buchla po chrbte!

M. Dumbierský



[1] Poznámka ZF SME: Prepísané zo švabachu

[2] Diminutivum: ob Magdaliena





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.