ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Úbohá divá koza! Neznám ktoré zviera na svete viac prenasledovníkov a nepriatelov malo by, ako ich má divá koza (kamzík die Gemse,) ačkolvek iba najvyššie vrchole nebatyčných hôl, krkolomné bralá a ozrutné priepaste obýva. Na zemi prenasleduje plachú túto zver lstivý ostrovid, mocný mäďved a pažravý vlk. V povetrí nepriatelom jej je: královský orol a smelý sup, ale nepriatelom najväčim jej je lovec, neprestajne a trvanlive pokoja milovnú túto zver prenasledujúci. Ačkolvek lov na ňu namáhavý, často s najvätším nebezpečenstvom života spojený je.

Kozolovec (kamzikostrelec) musí mať krahulčí bystrý zrak, mocné otuželé nohy, nesmie o krutáku v hlave ani znať, aby po krkolomných skaliskách, cez hrúzy plné prepaste smelo kráčať mohol. Musí privyknuť na ladovce, na búrky a burácanie hromu, na lijavce a ostrú zimu. O pol noci, často aj večierkom, zaopatrený dlhou hôlnou, na konci železom okovanou palicou, dobrou a daleko nosiacou puškou, prachom a olovom zanaháva kozolovec svoje obydlie, a skôr ako vychádza slnce, prezerá bystrým svojím zrakom šíročizné hole, pozoruje na prúd vetra, a ide proti nemu, aby nesčuly ho kozy. Ku poznaniu prúdu vetra používa vlasu, ktorý v povetrí podrží. Zbadajúci kozu, strežie dobre ukrytý za skalou, lebo na druhom dobre položenom miestisku, až koza z pastvy nazad sa uberá, a on ju na mušku vziať môže.

Poneváč ale koza s nastavájúcim dňom vždy hore do holy tiahne, tu usiluje sa lovec čo možno najvyššie sa dostať, kde mu koza od dolu na ranu príde.

Ako nahle lovec uhliadnie rohy kozy, páli.

Poneváč ale koza bárs tuhý život má, a často i mocne poranená predsa ujde, tu hladí ju lovec streliť na hlavu, lebo na prse a komoru, bo slabá rana nedonesie kozu lovcovi do moci. Ano; i na trochu jde koza, a často dostaly sa takie, ktorým nohy od rany pokaličené, opäť sa zrastly a vyhojily.

Padne-li ščastlive koza, navstáva lovcovi nová tažkosť a nebezpečie, kým svoju korisť znesie do dolín alebo na schodné cesty. K tomu cielu sa koza vypytve, vyberú sa z nej vnúternosti (droby) všetky nohy zviažu sa tak, že telo kozy na chrbát lovca prilahne; takto obťažený, podopierajúc sa na mocnú palicu, pozorlive stúpa lovec z holy dolu.

Ostré vetry, chujavice, husté hmly, búrky, z hôl valiaco sa kamenie, alebo nastávajúca noc a zachytiaca lovca v neschodných skalinách, pripravujú často lovcovi hrob a záhubu; a predsa lov tento býva dajedným tým najmilším a s horúcou náruživosťou sprevodzovaný. Mnohý, pádom do ohromnej priepasti, rozdrvený z lovu nevrátil sa viac do domovu. Mnohý zas po šťastlivom sa vyliečeniu, pospiechá zase hnaný náruživosťou do hôl, vydávajúce sa novým ťaškostiam a nebezpečiam na zdraví a živote.

Na lavičke pred obydlím svojím sedel odpoludnia chýrečný kamzíkolovec, Jakub, kúriac sebe z polovníckej pipky, dívajúc sa pritom na vrchole sňahonosných, v dialke ako kristalovie hrady prestierajúcich sa alpských hôl, na ktorých dýchala nejedna divá koza. Sedel ticho, bo duch jeho zaoberal sa s lovom kozí, jemu tak milým, a pri tomto nič ho neupomínalo na ranu, ktorú utržil si nedavno pri love na kozy, padnúc zo skaly a vytkol si ľavú ruku.

No sťastlivý to ešte bol pád, nejedon premerajúc výšku tú ťarchou svojho tela, rozdrvil si hlavu na márne kusy. Jakubovi ale poslúžila v pádu koza, na ktorú horeznak padnúc, smrtedelno nebol sa ranil.

Takto premýšlujúceho vytrhol Jakuba z dumania lovec sused jeho Guntrám.

„Bolí ťa ešte ruka susede? Ja vystopoval som krdel kozí!“

A ačkolvek Jakub posial ruku poviazanú mal, predsa v tom čase žiadnu bolesť necítil a radostne povyskočiac preriekol:

„Nebolí ani mak! kde sú? koľko ich je?“

„Sedem! Na Čertovej skale!“

„Prach a olovo! Horšie, ako na „Pekle“, kde som si voňahdá ruku vyslopil. Takú sanicu nikomu neprajem!“

Polovníci dlho neriada sa, čo by počať mali; oni zavesiac polovnícke nástroje na seba, tajdú na šťastie, lebo nie. A tak urobili i títo dvaja. Nezadlho bolo ich videť námáhave stúpať, po ľadovej kôre hôl, vyšie a vyšie ku Čertovej skale.

Cestou rozprával Guntrám, aby společníka svojho o polohe a miestisku upovedmil:

Sedem kozí vystopoval som na poľani pod Čertovou skalou, znáš pyrť po pod ňu? Tou pyrťou prechádzajú hore i dolu na pastvu. Zastaneš ím na pyrti pod skalou, a ja z druhej strany podurim ti ich hlasným piskotom. No z tých by sme mohli dajednu složiť. Na znamenie keď budem na mieste zapísknem!

Svitalo. Jakub namáhave plazil sa príkrou skalou ku pyrti, ktorou prechádzaly kozy a Guntrám zatočil sa druhou stranou zakolesiac kozy.

Lež „škoda lavky!“ Guntrám majúc pätou holy znamenitejšiu cestu, skôr ku miestisku svojmu dorazil, a hneď hlasný piskot poučil Jakuba, ešte posial na miestisku sa nenachádzajúceho, že společník jeho nachádza sa na mieste, že kozy z paši zduril, a tieto pribehnúc na pyrť, najdú jeho ku strelbe nepripraveného. —

Jakub všetku možnú silu zobral, čím skôr dostať sa pod skalu — piatima skokmi je u nej — ale nemožno mu už, bo čuje dupot kozí, popod skalu ku nemu sa ženúcich.

Jakub na tak planom mieste nachádza sa, že nohami i rukámi držať sa musí zelín, aby nesvalil sa do bezdnej, pred ním ležiacej priepasti. Pušku nemožno mu z pleca zosniať ani natiahnúť…

V tom dupocú kozy proti nemu.

Jakub prestrie sa na zem ukryjúc hlavu do machu — a — po jeho chrbte skákalo sedem krásných kozí, — aby čo chvíla zmizly polovníkom z očí, a obránili sa útekom v širej hole. Jakub, nohámi a rukámi držiaci sa zelin a skal — držať sa musel za plachou zverou, ktorá pokojne zastala si na protivnej holy — bystrým zrakom skúmajúc po pričine splašenia jej z pastvy!

M. Ďumbiersky