E-mail (povinné):

Anton Emanuel Timko:
Lovena

Dielo digitalizoval(i) Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Katarína Tínesová, Jaroslav Geňo.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 24 čitateľov

Posedenie na hlucháňa

I

Panuje posvátne ticho; velebný Dumbier s okolitými lesnatými vyšinámi krásného okolia tohto, stkvie sa purpúrom papršlekov zapadajúcého slnka, ani vetričok nehýba obyčajne šumiacim lesom. Lesní operenci pomali umlkuju; len časom húka nežný hoľúbok svoj večerný žalm, na polosuchom vrchovci storočnej jedly, časom len hvízda drozd na štihlom smreku. V dialke pestrý dateľ rúbe dvrdým zobakom co prachnivého buka. Pri zavznievániu večerného zvonenia v zdialenej dedinke, uberá sa bystrá srnka k čistému prameňu, spokojne poskakujú z hustín ušiaci na pastvu k zeleným spariskom.

Hlboko dojati krásou a vzešenosťou k spanku sa chýliacou prírodou, kochal by som sa ešte v rozkošnom pozorování, ale svrchovaný je čas k „posluchu.“

Už z daleka víta ma „zásadka“ vo vysokej surovine, kde za dňa pohodné miesto obozrel som si, odkial bych nepozorovane pozorovať mohol na „hradujúcého“ hlucháňa. Už som na miestisku; na lône leží mi dvojka, moja nejmilejšia družka a v srdci mojom zmáha sa sladká nádej. Okolo mňa čviriká ešte dakoľko zpevačkov berúcich sa k odpočinku, a truchlivé krkanie letiacich k vysokým bralám Dumbiera: havranov. Verte že by som nezamenil prijemné toto miestisko s nádhernou lóžou veľkomestského divadla. Príroda už odpočívať počína, operenci už umlkly, ale zase mnoho rozmanitých zvukov blízo i v dialke, divokrásného pohoria rozlieha sa. Rozoznávam tieto i druhé zvuky v čarovnom lese, ktorie k môjmu polovnickému tenkému uchu dorážujú; lež radostné „chámenie“ pýšného hľucháňa dosial napnuté ucho moje nezačulo.

Pomali trati sa i posledný papršlek západnej žiary krásného večera: tmavé mraky už mesiačok osvetluje. Ušiaci tamto halaškujú v tráve, radostne poskakujúc, bystronohá srnka poberá sa na pastvu, a nadomňou vrkajú vzácné sluky. Už sa nazdávam že je moje unovanie na „posluchy“ daromné, netrvá to ale dlho a k napnutému môjmu sluchu donáša vetrík šustot — tamto na tmavej jedlici co si „hraduje“…? O sladká nádeja! Na tento premilý šustot túžobne čakalo ucho moje; lež po jednoduchom „kľukániu“ poznám, že je to hluchánica: hľa už druhá, tretia, nasleduje ju na „hrad“. Konečne počujem nedelako trepot krídeľ statného hľucháňa; čujem jeho let; vav! vav! vav! Blíži sa! vav, vav, vav! — buf! zapadol, — kľuk! Nič viac? kľuk! kľuk! — stoj! Z počiatku chámi hlucháň slabo presvedčiac sa ale o bezpečnosti, vždy istejšie a hlasitejšie. Bez starosti vydáva hlas mňa putajúci, netušiac, že sa mu na blízsku nachodí úhlavný nepriateľ polovnik.

Chámi ustavične, ja sa teším v tichosti, v tom sa on zodvihne a na druhé drevo odletí, myslím, že ja naplašil som ho, lež k môjmu potešeniu jeho túžobné: „kľuk! opäť zaznieva. Chámenia jeho pomali slabne, čím diaľ tým je kratšie a slabšie až konečne umĺkne. Vzdialenia hľucháňa z prvého stromu mi je k prospechu, pretože stanovisko moje smelšie opustiť môžem. Tam teda spiš hľucháňko, aby si snad v krátkej dobe padol od mojej rany…!

Už som na pár strelení od „zásadky“ mojej vzdialený, v tichej svetlom mesiačka ožiarenej salašnej kolibe, kde som si za dňa z čečiny posteľ pripravil. Po večery, z kusa chleba a mäsa záležajúcej, zaklopily sa oči moje, telo vodne pochodom zunované, jako mrtvé leží; duch ale ešte i vo spaní zaoberá sa ranou, hlucháňa zraziť majúcou.

V tom fúkne stúdený vetor mne do tváry, ja sa zobudím.

II

Pozriem na hviezdy; práve je jedna po pol noci. Sem pod hlavy milená družka moja! Jedon glg z tlapkavej sklenici (to je polovnícky očenáš), a už som vo vysokom lese. Ako milo, ako čerstvo je tu, ako telo i duch na tomto mieste okrieva, aký to rozdieľ medzi ohradeným mestom a šírym lesom? Ešte je pohrúžená príroda v tvrdom sni, blankyt nebeský je vystavený a mesiačok s družičkámi čarovne pozerá na vrchole nebatyčných hôl, ale skoro zmyzne blädé svetlo ich pred svetlom nastávajúcého dňa. Hrobové ticho panuje vôkol dokola, jedine húkanie sov a suštot machu pod nohámi ruší posvátnu tichosť prírody. Stúpam istým krokom po známych mi pyrtiach — na predok, tu sa „zásadka“ na mňa usmieva, od ktorej neďaleko na známom mi strome odpočíva — moja korisť…!

V najvätšej tichosti dokradnem sa ku cieľu, už čakám. Ešte sa žiadon hlások neozýva. Hladiac bystro v onú stranu, kde hlucháň odpočiva, opatrne naťahujem kohútiky mojej znamenitej dvojky; zdá sa, že hlucháň posledný sen dospáva, obávam sa, abych strážného vtáka nesplašil. Nečakám dlho už na známej jedle zaznieva radostný pre mňa chám, ktorý v krátkych prestávkách po sebe nasleduje; neverí plachý vták, či je v bezpečnosti? Lež presvedčiac sa, že nehrozí mu nebezpečie, v chameniu čerstvejšie pokračuje. Ano, už „puká“ už počujem i hlasné „brúsenie“.

Za každým, keď z vrchovca prvý zvuk „brúsenia“ očujem, nedýchajúc s trasúcim srdcom, pozorne pár krokmi bližie a blížie ku hlucháňovi sa prikrádzam. Prískok, za prískokom privádza ma bližie, až konečne na diaľku strelnej rany.

Hlucháň dokonále chámi: kľuk! kľuk! kľuk! klap! — šiší! — šiší - šiši! A opäť stojím ako peň; rozpálený hlucháň opäť začína, pozor! kľuk! kľuk! klap! šiší — šiší! Dobre vidím, ako nadomňou rospálený prirodzeným pudom durdí piera, naťahuje krk, nadúva sa, ako opúšťa mohutné kriela, rozdurdený chvost zdvíha, a vždy vrelejšie chámi; vidím ako privábené sliepky, vše sa mu blížia, a zase zutekajú.

Toto okamženie musím použiť, teraz možno mi priskočiť na ránu; lebo jedine v tom okamžení, keď hľucháň v horúcom chámení ponorený, a vo vytržení sa nachádza keď puká a brúsi i hluchým i slepým je, vtedy lovec vrtkou nohou priskacováním musí sa sbližiť, bo len niekolko sekúnd potápä sa v opojenosti tejto. Pred ukončením brúsenia nesmie polovník, akoby primrazený ani telom hýbnúť, ba ani zrakom po hľuchánovi hodiť. V takomto podobnom postaveni nachádzam sa i ja: ako silne v okamžení tomto bije mi radosťou opojené srdce. Oheň mladistvosti, a horúcej mojej krvy blkotá, má toto byť druhý ranou mojou strelený hľucháň.

Zase z hlboka vydychujem, keď vták znovu chamiť počne, a hľa už brúsi.

Bľädý mesiac ukril sa za mraky, poznávam mušku. Ale že s chuti! Brúsi! použijem príhodné okamžcnie, pomali a s najvätšou pozornosťou, nesiem k licu — dobre nabitú zbroj… mierim, už som spustil!

Sťa rachot hromu ozýva sa rana hoľou a lesom, opakujúc sa temným rachotom v skalnatej doline bystrianskej. Skoro ani nedýchnem, nachodím sa v neistote, či som ho trafil, ale skoro zvestuje mi trepot krideľ padnuvšieho hlucháňa — že dokonal.

Tu pocitim cit radostný, priskočiac ku koristi, chvojka jedlová musí krásliť jeho zobák.

Ačkolvek skoro tma panovala, hrubé olovo predsa prse hľucháňove prerazilo. Cítim byť blaženým, že ponesiem domov korisť vzácnu.

Tu sa mi zdá, akoby moja rana bola všetky živočíchy zo spánku prebudila. Pomali tratí mäsiac svetlo, na oblohe blädne hviezda jedna za druhou. Tamto na Ďumbieri bliští sa purpúr rannej zory; ajhľa! papršleky vychádzajúcého slnka oznamujú deň nový. Zo sna prebudené ptáctvo ozýva sa, a mnohé už vysielajú rannie piesne svoje k nebesiam. Najskôr zavznie lýbezný hvyzd drozda, a množstvo malých operencov pomáha mu, by hudba úplnou bola. Vše víta novorodzený krásny deň.

Tu sa vracia obľudník netopier z nočného túlania do svojho pelechu, čiperné veverky obháňajú sa po štíhlých jedlách, luskajúc jedlové šušky. Z protivného Gápla zaznieva chámenie tetrova, a nado mňou tiahnu vrskajúce sluky o medzi tieto zvuky mieša i dravý kaňur vo vyške svoj hvyzdot.

Nakrmim znovu vystrelenú zbroj, a tešiac sa z od meneného výletu poberám sa zo skalistej Baby so vzácnou korisťou k tichému domovu.

Krásny je ver’ ten môj hľucháň, jehož piero krásli môj zelený klobúk.

Janko Čiernohronský

Poznamy:

Zásadka (Ansis, Anstand) posedenie, posluch, (Berhören) vynajdenie miesta, kde hľucháň chámi.

Hrad, hradovať, (Einstehen, Standnehmen) miesto, kde hľucháň sadne k odpočinku.

Pukanie: (Knappen) je predihra chámenia, zneje akoby doma paliciami, jedno na druhú bil.

Brúsenie: (Schleifen) je zvuk, aký kosa pri brúseniu vydáva, trvá len niekoľko sekúnd, a je pre polovníka najdúležitejší.

Priskok: (Anspringen) bliženie sa polovníka priskakováním k chamiacemu hlucháňovi, keď brúsi.

Poz. pôvodca.

Poznam: Polovnícko umelecku mluvu (die Maibmannsprache) podáme v II. sväzku tohoto zábavníka. Vyd.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.