ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Slovensko už z prirodzenej pričiny s výbornými polovníkami a strelcí srn, mäďvedov a lišok, a to všetkým pravom pochváliť sa môže; zvláštne ešte hornaté kraje Liptova, Zvolena, Oravy a Spiša, v ktorýchžto stoliciach leží jadro ba srdce prebohatých na zverinu Tatier.

Bohaté na zverinu hory rozprestierajú sa i na pomedzi Liptova so Zvolenom, v dolinách Ďumbiera, Čertovici a Prašivej; kde žijú a však aj smelí a náruživí polovníci z prespolného ludu.

Pred časmi, keď nosenie zbroji i obyvatelstvu prespolnému zákonom bránené nebolo; bral na honbe pospolitý ľud väčiu účasť; ba práve takrečeno len v ľudu prechovávalo sa umenie polovnícke, bárs akú zverinu dostať do svojej moci.

Od tých čias ale, ako sa s umením týmto zaoberá výlučne osobníctvo lesnicke, obecnému ľudu podiel na polovačke bráni sa; ľud s týmto málo zaoberá sa. A keď aj niekde najde sa ešte pachtiaci a náruživý polovník pospolitý; je to veru iba tien oproti svojim otcom; a už nie viac v slobodnej prírode slobodným, ale viazaný na rozkaz, lesníckého úradníka.

Bolo tu pred časmi ináč; nečudo, že vynachádzali sa jednotlivci, ktorí po vyše 20 kusov mäďveďov jednoduchou puškou kremenárskou zo sveta sniesli.

Vynachádzali — a v dobrej pamäti u ľudí zachovali sa i taký polovníci, ktorí tak rečeného „osudného“ t. j. dvatsatého štvrtého mäďveďa, vlastnoručne skántrili.

S výrazom tým: „osudný“ spojená je akási povera, totiž že pri tomto strelcovi nehoda pridať, lebo zle poviesť sa musí.

Pospolitý strelec nemálo zakladá si v tom, keď letí o ňom chýr že „osudného“ zabil mäďveďa.

V Rusku, tušim že 40-ty, od jednotlivca složený mäďveď sluje „osudným“; čo za pravdu uznám, vezmúc Tatry s Uralom do pomeru.

*

Už toto druhý deň chýlil sa ku koncu čo chýrečného a znamenitého strelca mäďveďov Jana Zábučinu nebolo doma. Žena a odrastení šuhajci synovia jeho jakúsi bázen o svojho otca na javo dávať počinali, lebo veru divno im to prechádzalo: tak dlhé meškanie otcovo v horách.

„Doista synkovia!“ — rečie ustrachovaná mať k svojím parobcom — „že otcovi nevodí sa dobre! Ten by už dávno mal byť doma!“

„Mne sa tiež tak vidí“ — prehodil starší Juro, — „lebo dobre viem sa rozpamätať, že otec náš s každým za malú chvílu sa odbavil. A toto už druhý deň?“

„Dvatsať tri rázi vrátil sa ščastlive z postriežky domov, a nikdy nie prázdny!“ dodala mať.

Teda by tento mal byť dvadsiaty štvrtý?“ nemohúc bázeň svoju udusiť nedúverive opýtal sa mladší syn Martin.

„Veru! a ten volá sa ,osudným!‘“ vätil Juro — „nebodáj, keď sa otcovi nevodí zle!“

V tom prichádzajúci susedia po príčine vyzpytovania sa Zábučiny o výsledku postriešky na mäďveďa, so smutnou tvárou a s pokrútením hlavy vyrozumeli od domácich, že veru Zábučinu už toto druhý deň nieto doma.

I navrhoval kmotor kováč:

„Inšie nezbýva ako toto: Zábučina má dvoch rezkých parobcov, tí nech poberú do hrsti valašky, a nech si idú hliadať otca!“

„I! pre Boha! ohlásil sa Martin; ani za týždeň neobídeme naše hory! Ešte že hladať?

„Viem čo mi chceš riecť?“ Vätil kováč: „neznáte kam sa podal otec, ja vám poviem: idúcého včera na postriežku stretol som a pýtajúc sa ho: kam že, kam? odpovedal mi: „Na chotár ku košiarisku, čujem tam mäďveďa na pastve!“

„No šťastlive že kmotre!“ za ním prehodil som, a každý svojou stranou pošli sme.

„Doma, ani slovom nezmienil sa, kam ide!“ dodala utrápená žena — „a Bôh zná či vzal si dačo do kapsy? hádam ten aj od hladu zahynie!“

Zábučinoví parobci konečne kováčovi nahovoriť sa dali, otca hladať, veď spomenuté miesto dobre znali ako svoju dedinu (Mýto); a o chvíľku ozbrojac sa valaškámi stúpali do podďumbierských hôr, kričiac pritom neustále, alebo na prstoch po valasky hvízdajúc.

*

My teraz poďme za starým Zábučinom; azdaj ten zo sveta neskapal.

Odvážlivý strelec, vyberúc sa ráno z domu, zavesiac na seba lahodnú, avšak dobre nosiacu pušku, položiac do kapsy kus ovseného chleba a šperku slaniny, stúpal do hôr.

A bol Jano Zábučina územčistý chlapík, poznačený lovec. Jeho tvár, tváry nebola podobná, švík na švíku, svor na svore, boly to všetko pamätníky od mäďvedov. Ruky dokaličené, čo utŕžil si niekedy od nepozorného zachádzania so zbrojou.

Desať rázi pasoval sa s mäďveďmi. Počeť zabitých sŕn, líšok, kún, tetrovov a hlucháňov sám udať neznal. V každom páde, bol Zábučina odvážlivý ano i umelý polovník.

Dôjdúc na umienené miestisko „na chotár“, poznal tejto nočnú pašu mäďveda na žeruche, z čoho nemálo potešil sa. A celý deň o samote netrpezlive prečkajúc, konečne priblížil sa súmrak.

Zábučina stál pod haluznatou jedlicou na pohotove; nič netreba mu viac, len počuť šušťať list, a zazrieť hrintu mäďveďa… on je svojej rany istý.

Očakávaný mäďveď — majúc na košarisku v bujnej žeruche dobrú jarnú pašu, skutočne onedlho ukiazal — a pokojne pasť sa počal.

Zábučina sotva kedy videl takú neplechu.

Pustil si ho bližšie.

Prežehnajúc sa — pozdvihol strelec pušku k lícu.

Jedon otčenáš pominul…

Rana padla… obláčok hustého dymu pred puškou nedovolil Zábučinovi videť výsledok strelnej rany.

Ale, chuďas skoro presvedčil sa o ňom.

mäďveď skokom pádil v tú stranu, z kadial padla rana.

On bol iba postrielaný.

Ešte pár okamihov zbýva na ochránenie sa Zábučinovi.

A tieto on skutočne použije. Dvoma skokmi octnie sa na spodných haluzách vetvistej jedly — a krok za krokom, už je na druhej — tretej, už po vyše siahy.

Vtom i mäďveď dobehne pod jedlu, a strašne ryčiac a fŕkajúc nosom, počina sa driapať za strelcom.

Strelec liezol voždy vyššie a vyššie!

I mäďveď čuchre sa medzi spodnými haluziami namáhajúci sa dostať povyššie — a pomaly mu to akosi ide.

Ale nevypovedatelné ščastie pre Zábučinu, že je jedla hustá; pomedzi ktorej haluze mäďveď vzdor celej svojej sile nemôže sa dostať višie. Rozbesnený macko prple sa, prple, avšak na darmo.^[3]

Strelec medzi tým nabyl času dostať sa hodne do polovici jedly. Čo za ten čas si myslel, to napisať nemožno; doista ale že lúčil sa so svetom.

Z razu potešitelná myšlienka ho napadla; totiž: nemožnosť sa vydriapania, tak nevidanej ozruty za nim; on polovičate cílil sa byť zachraňeným a plná kapsa nabitkov, a puška jeho o tom ho pojisťovaly.

Asi v polovici jedly upevniac sa, bystrým okom sprevádzal pohyby mäďveďa ešte v haluzách namáhajúceho sa dostať hore.

To trvalo hodnú chvíľu.

Tu zdalo sa, že mäďveď od prenasledovania strelca opúšťa; alebo snad ubývalo mu na sile, strelnou ranou a ubúdzaním krvi zapričinenou.

Akoby z razu hodný špalok dreva zo stosiahovej výšky shodil tak to treslo! keď mäďveď z jedlici na zem padnul!

A jako padnul — tak bez všetkého ozvänia sa zostal — na zadných nohách stojac, — pričom nesbašnú hrintu do výšky pozdvihnúc — zrak na strelca uprel.

Teraz heglo i v Zábučinovi od radosti!

A dlho sa nerozmýšlajúc, ačkolvek s velkým namáhaním a obtížnosťou nabijúc na jedle svoju kremienku, vypálil Zábučina na mäďveďa sedjaceho pod jedlou.

Lež mäďveď sa ani nehnul.

To zamrzlo opäť úbohého strelca.

Rana za ranou nasledovala… od hrinty mäďveďovej odskakovaly chlpy srsti, ale mäďveď sa ani nepohnul, do hora opretým zrakom dival sa na strelca.

Tak to trvalo noc i deň.

Rano zase rana za ranou tridsad rán, všetok nabitok z kapsy už vyprázdnený bol, a mäďveď sa ani nehnul.

„Ažda je z čerta!, keď hlaďte že guľka a mu nechytí!“ klial Zábučina na jedle, a pokým mal strielal, až vystrielal všetko.

I to mu prišlo na um: že je tento dvadsiaty štvrtý osudný jeho mäďveď!

Nadišiel ho i hlad, a Zábučina s chutou oddal sa do ovseniaka a slaniny. Potom zaspieval si pobožné piesne, ustáliac sa na tom, že kým bude vládať sa držať, že dolu nezide.

*

Takto vyspevujúci v druhý deň svojho bytu na strome začul — ale ešte hodne ďaleko valaský piskot.

Ohlasit sa ne preťahoval.

A piskot pomali bližil sa.

V Zábučinovi zrodila sa blahá myšlienka na vyslobodenia sa z tohoto žálaru medzi nebom a zemou.

Za hlasom o niekolko menšin ukázali sa v obdelači — hladajúci si otca — Zábučinovi synovia.

„Chvala Bohu! ani krok dalej, tu pod jedlou sedi mäďveď! Ozruta! pozor! Máte pušky? Nie? to je nebárs… ratujte ma!“ tak pretrhavane kričal otec na synov.

Parobci, zahliadnúci pod jedlou sedjaceho mäďveďa odrazu zmizli: Martin poskočil do dediny a Juro poodišiel do blízkej koliby naklásť ohňa.

Skokom tam… skokom sem prikvitol Martin o nedlhú chvilu i s novým strelcom priemením Drotárom na dejisku.

„Švagre Drotáru!“ kričal poznovu ten zo stroma: „máte pušku?… tuto je… neprestáva sa na mňa divať… zadržte mu do boku!“ radil strelec Zábučinovi strielať.

A tento približil sa k mäďveďovi na 10 krokov a vypálil mu do boku.

Srsť z bundy mäďveďovej tlejúc odletela, ale on sa ani nehnul.

A ešte druhá rana preletela mu cez bok; ani značok pohybu.

„To je z čerta; nie z Boha!“ zareval Drotár strelec, a osmeliac sa k samému, hádzal doň kamenia.

mäďveď sa nehýbol.

Konečne k samému pristupiac zbadal strelec, že je mäďveď skrepenutý dávno zastrelený, samá diera od rán.

Pričina ale, prečo mäďveď na zadných nohách sedel — a hlavu do výšky opretú mal bola táto: Po páde z jedly natrafil macko na ostrý peň, — na ktorý zadkom sa prepichnúc; tento mu až po samé hrdlo preletel; a nasledkom toho po tolkých ranách padnúť nemohol.

„Do paroma! strýcu, ten vám kus nosa neodhryzne!“ — volal strelec na redikajúceho sa Zábučinu z jedli.

Parobci Zábučinoví nemohúc ináč mäďveďa z pňa oslobodiť podťali ho; a tak mäďveďa i so pňom do dediny dopravili.

A starý Zábučina kladúc doma pušku na klin preriekol:

„Bol to môj 24-ty! „osudný mäďveď“, kladiem cepy na klin!“ a viacej pušku za svojho života nevzal do rúk.

Milko Dumbiersky