ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I. Nový spôsob strieľať líšky

Starý polesný Vyberal stúpal volným krokom, z ozrutnej drevienky kuriac, hore hrončianskou dolinou na lov. Tu z razu zazrie tmoliť sa kmotru^[4] krajom horou proti sebe, v čom on prázdnu kremenárku^[5] nakrmiť chtejúc, utúlil sa za hustý krovniak, — ale beda, prebeda!! Brokovníka kde nič, tu nič…! Ten zabudnul si on rúče doma. Čo tu robiť? Smátra, jako smátra, hladajúc v kapse dáky kus olova, ale darmo! Zrazu mrdne fúzom, usmievajúc sa, vytahuje z kapsy — čo? behúnku snad? latový klinec! Náš lovec je na vyjavení. Nasypúc prachu, okrutiac hlávku klinca do zrebí — vrazí to všetko do pušky, podsype na panvicu, tíško kradne sa zo svojej skrieši. — Nešťastná kmotra dotmolila sa k nemu bližšie, kráčajúc si popri vetrom zlomenej jedlici. Náš lovec zamieri — štrk! — prask! — a líška svíja sa pribitá súc klincom o vývrat. Vy sa smejete: Dobre! len čujte dalej. Náš polovník smejúc sa tiež z plného hrdla, trtúli k chytenej líške, a tu vidí, že klinec líšku náhodou cez ohon o jedlicu pribil. Lovec mal kmotru vo svojej moci; myslíte, že ju zabil? Nie! Vytiahnúc z kapsy nôž, odrezal lieskový mládnik — chytil líšku za sluchy,^[6] kožku od nosa až po vrch hlavy pekne rozpáral, na behoch^[7] zarezal obrúčky — a počne pani kmotru mládnikom obšívať do toho času kým — myslíte nezdochla? — Bože uchovaj to by bolo mordarstvo! — kým len z koži nevybehla! —

Smejte sa len, veď aj náš lovec smial sa, kladúc kožku do kapsy.

Ešte i to doložiť musím, aby bratia polovníci vedeli, že je to nemalá výhoda takto líšky strielať, — že líšku túto na druhý rok náš lovec chytil do klepca, poznajúc ju: po jemnej kože po švíku na hlave, a po diere cez ohon, ktorá sa jej ešte nebola zariastla…! skúste… a uvidíte…!

J. Čiernohorský

II. Puška na oštiepok!

Sišli sa polovníci ku hlučnej polovačke do Kamenistého.

Starý Hrdoš polovník neprestával vychvalovať svoju kremenárku pušku a pri tom neustále hovorieval, že by si ju ani za kravu nepredal. Polovníci avšak znali, že Hrdoš vela pravdy nezvykol hovoriť, a znali i to, že je planým strelcom; áno že najradšej iba za pecou sedáva. Aby sa o pravdivosti jeho slov presvečili urobili s ním tento žart.

Ako dostali jeho kremenárku do hrsti — neznám; len to je istô, že mu kremeň z nej vyňali a na miesto neho kúsok pekne vystrúhaného oštiepka založili.

A nahali tak.

O rok práve zase zišli sa spolu.

Tu starý Hrdoš poznovu začal svoju starú nôtu, hovorjac: — „Neverili by ste koľko som ja toho roku srn, lišok a zajacov s touto mojou kremenárkou postrielal!“

A dalej sa chválil.

„Neverime ti!“ oslovili ho druhi polovnici.

„Čože neverite? Vyhocte klobúk! Stavka 10 holbí vína, že ho trafím!“

A v tom bez všetkého rozmýšlania vyhodili polovníci klobúky do povetria.

Hrdoš mieril — mieril — spustil — puška nepálila, klobúky padli celé na zem!

„Zamoknutá mi musí byť!“ obzerajúc kremeň na puške, hovoril Hrdoš, ale vtom zbadajúc mať miesto kremeňa oštiepok, začervenel sa ako ruža.

„Ano bratku!“ dodali strelci, „zamoknutá ti je až hýn od takto roku!“ —

Milko Dumbiersky

III. Macko s chvostom

Krčmárke na Poluonky zožieral mäďveď ovos pri hore nasiaty.

I ponosovala sa ona mnohým polovníkom, a slúbila ím dobré spropitne,^[8] jestli ju od neplechy^[9] tejto oslobodia.

Nikomu sa nechcelo, dobre zarobiť, a k tomu sa i do vôly napiť.

Tu raz vyberie sa istý strelec Poluončan ku ovsu na postriežku^[10] a tam už práve príde na hotovô. On vidí, ako čosi čierneho chriame ovos…

„Ej strela tebe do duši!“ povie náš lovec a bez dlhého rozmýšlania natiahne, namieri a vypáli!

Čierno v ovsi sa zvalí…

Uradostnený strelec, vstupujúc neskôr do poluonskej krčmy osloví krčmárku:

„Krcmarko! daj daco! mas naco — taky je velky ako koň, a cerny, ak harvan!“^[11]

Krčmárka už vedela na čo to padá; a preto uhostiac lovca priam vyslala sluhov s vozom, aby zastreleného macka^[12] z ovsa domov doviezli.

A sluhovia o chviľu doviezli skutočne: zastreleného, krčmárkinho čierného koňa.

J. Dolinský

IV. Hlucháň v cedíle

Lesný radca^[13] odkázal polesnému,^[14] že príde k nemu na polovačku hlucháňov. Polesný všetku možnu pilnosť vynaložil na to, aby niekde hlucháňa na chamovisku^[15] vystopovať mohol, a však všetko na darmo. Na svoje šťestia mal doma zastreleného už hluchaňa, i rozmysliac sa poslal s ním hájníka. — najprv zaviažúc hlucháňa do cedila. — aby ho niekde v hore na jedlicu postavil. —

Radca prišiel v určitý čas.

„Mate hlucháňa?“ pýtal sa.

„Máme v hore!“ odpovedal polesný.

„Dobre! teda poďme!“

A pobrali sa predo dňom, a prindúc na miesto, kde hlucháň na jedlici vystavený bol začal polesný: „Tuším, tuším!“ hovoril po tichu, „žeby tu mal byť hlucháň? Ha! už ho vidím! Pane! strielajte, kym neodletí!“ ponúkal polesný radcu ku strelbe, ukazujúc mu pri tom čosi čierného na jedlici.

Radca skutočňe vypálil na jehož ranu hluchaň spadol z jedlici na zem. Pribehnuvše však na miesto strelnej rany našiel tam Lesný radca hlucháňa; — ale ešte dosial zaviazaného v cedile!

Milko Dumbiersky