Zlatý fond > Diela > Karol Korenič a americkoslovenské robotnícke hnutie


E-mail (povinné):

Eva Fordinálová:
Karol Korenič a americkoslovenské robotnícke hnutie

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Martina Pinková, Tibor Várnagy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 14 čitateľov

Založenie Slovenského robotníckeho spolku

My žijeme pod planétou robotníckou a v každej kaste a v každej rase ozýva sa prúd večnej spravodlivosti, že robotník to človek, na ktorom spočíva hnilobou skrz-naskrz presiaknutá civilizácia. František Pucher-Čiernovodský

Je samozrejmosťou, že všetci príslušníci slovenského hromadného vysťahovalectva nenašli cestu do organizovaného americkoslovenského robotníckeho hnutia, hoci takmer všetci prisťahovalci boli proletári. Nezabúdajme však na podmienky, z akých do Ameriky prichádzali. Zo „starého kraja“ si prinášali ako „dedičstvo otcov“ negramotnosť, biedu a strach z vrchnosti. A ešte silné náboženské cítenie, ale aj to deformované politickým zacielením mocenského aparátu monarchie so starým, no večne omladzovaným heslom zdedeným po „svätej ríši rímskej“ — „Rozdeľuj a panuj!“

Konfesionálna nevraživosť medzi katolíkmi a evanjelikmi, ktorá zapríčinila veľa starostí slovenským kultúrnym pracovníkom už v obrodenských časoch pri konštituovaní sa moderného slovenského národa, nezostala v západoeurópskych prístavoch na brehoch Atlantiku. Tvrdé americké pomery síce pomerne skoro prinútili našich prisťahovalcov pochopiť, že možnosť prežiť im umožňuje iba pevné krajanské zázemie a vzájomná solidarita, ale cesta od tohto živelného chápania k uvedomelému pochopeniu národnému a internacionálnemu bola náročná a zdĺhavá.

V čase príchodu našich vysťahovalcov z druhej emigračnej vlny mali už predtým usadené národnosti vybudované dobre fungujúce sekcie svojich spolkov, ktoré chránili záujmy svojich členov, ako sme poukázali už v súvislosti s americkočeským robotníckym hnutím. Slováci si však prinášajú i vrodenú inteligenciu, družnú povahu a húževnatosť. A protiváha týchto znakov, ktoré sa mohli v amerických pomeroch bohatšie rozvinúť ako v domácom polofeudálnom prostredí, im umožnila veľmi rýchlo absorbovať z nového prostredia progresívne a užitočné prvky. Činnosť spolkov rozhodne medzi ne patrila, veď boli častokrát jedinými inštitúciami, kde jednotlivec mohol hľadať oporu a pomoc. Keďže nejestvovalo nijaké sociálne zabezpečenie, choroba alebo úraz znamenali životnú katastrofu, pretože človek bez prostriedkov v dravých zákonoch amerického monopolistického biznisu prestával byť človekom, lebo nemohol ponúknuť na predaj ani svoju pracovnú silu. Stával sa iba nepohodlnou príťažou, ktorú treba čo najrýchlejšie vygumovať z pozornosti a vyčiarknuť z výplatnej listiny. Lenže na tých pracoviskách, kde Slováci dostávali šancu uchytiť sa, boli pracovné úrazy javom každodenným. Banské nešťastia a tragédie v železiarňach boli natoľko príznačné a typické pre životné osudy Slovákov v zámorí, že našli svoje stvárnenie a početné zastúpenie aj v slovenskej realistickej literatúre.[44] Preto nie div, že hoci spolkový život nemal na Slovensku bohatú tradíciu, v Amerike vznikajú prvé slovenské spolky už v osemdesiatych rokoch minulého storočia.

Nie je naším cieľom podrobne zmapovať celú americkoslovenskú spolkovú činnosť, pretože je už spracovaná v iných publikáciách, ale pre objasnenie cesty k založeniu Slovenského robotníckeho spolku je potrebné uviesť základné vývinové črty spolkového života, aby sa ešte väčšmi ozrejmilo jeho miesto a špecifikum v americkoslovenskom národnom živote.

Svojpomocné spolky z osemdesiatych rokov majú pomerne malú členskú základňu a väčšinou konfesionálny charakter, ako často prezrádzajú ich názvy.[45] Ale objavujú sa už i prvé záblesky pokusov o vytvorenie robotníckych spolkov; napríklad roku 1883 v New Yorku začína svoju činnosť Perši Uherszko-szlovenszky v nyemoci podporujúci Szpolek alebo Prvý bednársky výpomocný spolok založený roku 1888 v Bayonne City (štát New Jersey). Systematické organizovanie Slovákov sa začalo roku 1890, keď vo februári na zakladajúcej schôdzi v Pittsburghu vzniká Národný slovenský spolok s tlačovým orgánom Amerikansko-slovenské noviny, ktorý prijímal národne uvedomelých jednotlivcov i celé menšie spolky bez rozdielu náboženského vyznania. Ako sme už poukázali pri účasti slovenského proletariátu v štrajkových bojoch, tento spolok zohral pozitívnu úlohu pri finančnej a morálnej podpore štrajkujúcich baníkov v Pennsylvánii roku 1902 a pri ochrane ich záujmov u baníckej únie. Jeho predseda A. S. Ambrose už vtedy upozornil J. Mitchella na typickú slovenskú vlastnosť: „Známo je, a mnohé prípady mohli by to dosvedčiť, že naši slovenskí ľudia, keď vypukne stávka, prvými sú v radoch stávkárov, no nie prvými tam, kde jedná sa o nejaké výhody.“ Táto pripomienka zároveň signalizuje, že slovenský proletariát v Amerike sa ťažko zbavoval svojho bremena utlačenosti a že ho cesta k sebauvedomovaniu a zdravému sebavedomiu ešte len čakala.

Národnému slovenskému spolku sa nepodarilo zomknúť všetky slovenské sily, pretože narazil na konfesionálnu bariéru a náboženské cítenie sa ukázalo mocnejšie ako národné. V tom istom roku vznikla I. slovenská katolícka jednota s tlačovým orgánom Jednota a roku 1893 Slovenská evanjelická jednota s tlačovým orgánom Slovenský hlásnik; išlo o podporné organizácie s pomerne početnou členskou základňou. Okrem nich na začiatku 20. storočia vznikli ešte ďalšie organizácie a spolky so sekciami v mnohých mestách so slovenským osídlením — napríklad Slovenská pennsylvánska jednota, Neodvislý slovenský národný spolok, Clevelandská slovenská jednota, Slovenská telovýchovná jednota Sokol, Živena a iné.

Podporné organizácie nemali v programe zabezpečenie sociálnych potrieb a politického rastu svojho robotníckeho členstva. Okrem utvrdzovania vo viere dbali ešte navyše o rast národného povedomia. 26. mája 1907 v Clevelande sa napokon podarilo založiť strešnú organizáciu našich krajanov Slovenskú ligu, ktorá vyvíjala pred prvou svetovou vojnou a počas nej záslužnú národnú prácu so sústavnou finančnou i morálnou podporou národného protiuhorského diania na Slovensku. Základné existenčné otázky najpočetnejšej skupiny členstva — robotníckej triedy — zostávali však na periférii ich záujmu. Z toho dôvodu vznikali aj robotnícke čitateľské spolky a socialistické sekcie ako základňa pre vznik Slovenskej socialistickej strany v Amerike. Keďže nešlo o podpornú organizáciu, jej členovia si platili príspevky zároveň v niektorom slovenskom podpornom spolku, najčastejšie v národnom, prípadne v príslušnej americkej odborovej organizácii. Čoraz častejšie sa však vynárala otázka, či by nebolo prospešné založiť vlastný robotnícky podporný spolok pre členov Slovenskej socialistickej strany v Amerike.

Problém vytvorenia vlastného podporného spolku bol o to aktuálnejší, že často dochádzalo k defraudáciám spolkových peňazí. Silným impulzom bola aj tzv. vokolkovská aféra roku 1913, ktorou sa zaoberali všetky slovenské noviny vychádzajúce v tom čase v Amerike.

Český advokát Viliam Vokolek bol jedným z členov hlavného výboru Národného slovenského spolku. Do rozličných podporných organizácií prihlasoval nejestvujúce osoby, zaplatil za ne členský príspevok a po určitom čase nahlásil ich úmrtie, za ktoré zinkasoval príslušný poplatok. Takto na „mŕtvych dušiach“ okradol Pennsylvánsku rímsko- a gréckokatolícku jednotu o 250.000 dolárov a I. katolícku slovenskú jednotu o 7000. Okrem nich okradol i vlastný Národný slovenský spolok. Slovenskú evanjelickú jednotu a ruskú organizáciu Obščestvo. Pretože tento prípad nebol ojedinelý, potreba vytvoriť vlastný podporný spolok sa stala veľmi naliehavou.

*

Už na ustanovujúcom zjazde Slovenskej socialistickej strany v Amerike niektorí delegáti navrhovali založiť podporný spolok americkoslovenských robotníkov, ktorý by popri svojpomocnej činnosti alebo jej prostredníctvom privádzal triedne menej uvedomelých robotníkov k plnému triednemu povedomiu. Vtedy však bol tento návrh označený za neaktuálny a uskutočniteľný až v budúcich rokoch, keď slovenské socialistické sekcie vzniknú vo všetkých dôležitejších centrách USA, kde žijú americkí Slováci.

V dejinách americkoslovenského robotníckeho hnutia nešlo o prvý pokus založiť robotnícky podporovací spolok. Naznačili sme, že už v osemdesiatych rokoch 19. storočia sa prejavila táto tendencia predovšetkým v súvislosti s Prvým bednárskym výpomocným spolkom založeným roku 1888. Tento bayonský spolok si okrem pomoci svojim členom v prípade ochorenia a ich rodinám pri úmrtí svojho člena určil za cieľ pomáhať svojim členom aj pri ochrane ich pracovných záujmov vo vzťahu k zamestnávateľovi, pomáhať im získať za primeranú mzdu prácu, kontrolovať spravodlivé zaobchádzanie zamestnávateľov s robotníkmi a podporovať svojich členov v prípade sporov so zamestnávateľmi. Pre väčšie ozrejmenie charakteru tohto spolku sú rozhodne zaujímavé myšlienky vyslovené v predhovore stanov jasnou a politicky výraznou formuláciou: „Ponevač kapital v terajšom čase v celej krajine še spolčuje v nehraničnej miere a stava še společenskou silou, ktora už do teráz kontroluje naše štaty a narodne zakonodarstvo, preto je najvätšeho významu, aby še zaujmy robotnika skerz dokonalé a suhlasne organizacie chranily.“ V júli 1890 sa Prvý bednársky výpomocný spolok pripojil k Národnému slovenskému spolku ako jeho 16. odbor, no nepodarilo sa zistiť, ako v praxi presadzoval svoje požiadavky voči zamestnávateľom, ktoré boli tak jasne zakotvené v stanovách.

Vráťme sa však k procesu zakladania Slovenského robotníckeho spolku, k argumentom a protiargumentom v kryštalizačnom procese od prvých návrhov z roku 1911 až po jeho I. konvenciu v máji 1917. Po zamietnutí návrhu pre nedostatočnú zrelosť organizačnej bázy spolkovú myšlienku opäť silne rozhýbala „vokolkovská aféra“. Autentické svedectvo nám zanechal Karol Korenič; z jeho Čŕt organizačnej práce a jej zloženia sa dozvedáme, že s myšlienkou založiť robotnícky podporný spolok prišli predovšetkým súdruhovia z Newarku, medzi ktorými žil po presťahovaní z New Yorku od roku 1915 už osvedčený funkcionár a rečník na ľudových zhromaždeniach Jozef F. Schiffel.

V lete roku 1913 prečítal tajomník výkonného výboru Slovenskej socialistickej strany v Amerike Pavol Bruchtel na schôdzi výboru v Chicagu, na ktorej sa prvý raz ako delegát za 18. sekciu zúčastnil aj Karol Korenič, list 19. sekcie pracujúcej v Newarku a združujúcej väčšinou liptovských garbiarov. Newarskí súdruhovia v ňom navrhovali uvážiť myšlienku založenia robotníckeho podporného spolku a zdôraznili, že v krajanskom živote je spolok nanajvýš potrebný, lebo členovia jednotlivých sekcií Slovenského odvetvia Socialistickej strany v Amerike sú organizovaní v buržoáznych spolkoch; a keby vznikol spolok pokrokový robotnícky, podarilo by sa doň získať aj širšiu krajanskú verejnosť.

Tieto oprávnené argumenty však v chicagskom výkonnom výbore nepadli na úrodnú pôdu, lebo starší ostražití súdruhovia mali na základe zlých skúseností obavu z častých krádeží a defraudácií v existujúcich podporných spolkoch. Ich opatrnosť a váhavosť bola motivovaná statočným vzťahom k robotníckemu hnutiu: obávali sa, že pri zakladaní podporného spolku manipuláciou s veľkým obnosom peňazí môže vzniknúť „príležitosť, ktorá robí zlodeja“ a zodpovední funkcionári môžu v boji za pokrok a triednu myšlienku ochabnúť. A keby sa v spolku vyskytla defraudácia, vrhla by nepriaznivé svetlo na celé robotnícke hnutie, z ktorého by sa bolo dalo iba veľmi ťažko očistiť, pretože neprajníci striehli aj na ten najmenší chybný krok. To, čo bolo bežným javom v buržoáznych spolkoch, nemohol riskovať spolok robotnícky, lebo podľahnutím jednotlivých členov „zvodom kapitálu“ by bola zasiahnutá sama podstata hnutia.

Okrem toho si vedúci funkcionári Slovenského odvetvia Socialistickej strany v Amerike uvedomovali, že keď bude v USA uzákonená štátna podpora v nemoci, invalidite a starobe, rozličné podporné spolky stratia svoju opodstatnenosť. Preto uvažovali o možnosti na tento „prechodný“ čas „dobyť“ niektorý jestvujúci slovenský podporný spolok. Neskoršie sa sami funkcionári presvedčili, že toto „dobytie“ niektorej „starej organizácie“ je nereálne a nápadne podobné utopickému snu E. V. Debsa z konca 19. storočia získať Ameriku pre socializmus dobytím väčšiny v niektorom štáte USA a urobiť z neho základňu pre ďalší zápas a „socialistickú pevnosť“.

Argumenty o možnosti defraudácie a tým zdiskreditovania robotníckeho hnutia pred verejnosťou boli síce vzhľadom na okolnosti oprávnené, ale ako sa neskôr ukázalo neopodstatnené. Lenže z obavy, že by sa spolok mohol skorumpovať, sa viedli rokovania medzi Newarkom a Chicagom ešte dva roky.

Keďže počas rokovania newarskí súdruhovia postrehli, že chicagský výkonný výbor budú môcť iba ťažko presvedčiť teoretickými argumentmi, vyšli s iniciatívou založiť podporný spolok sami. Už 7. apríla 1914 na členskej schôdzi 19. slovenskej socialistickej sekcie predložili návrh, aby sa okrem jednotlivých socialistických sekcií budovali aj sekcie podporného spolku. Po utvorení východnej krajskej organizácie Slovenskej socialistickej strany v Amerike sa v Newarku začali 18. októbra 1914 prípravy na založenie podporného spolku — vypracovanie stanov, ich predloženie štátnym úradom atď.

O necelý rok v septembri 1915 sa opäť konala konferencia východných socialistických sekcií v New Yorku, na ktorej delegáti z Newarku oznámili, že výkonný výbor východnej krajskej organizácie pracuje na založení robotníckeho podporného spolku a v čo najkratšom čase sa tento plán zrealizuje; a v samom Newarku sa už prihlásilo za jeho členov štyridsať súdruhov.

Skutočne, po schválení stanov štátnym tajomníkom 19. novembra sa už 20. novembra 1915 zišlo v Newarku šesťdesiat prvých členov spolku na ustanovujúcu schôdzu organizácie, ktorá podľa stanov dostala spočiatku názov Slovenský robotnícky v nemoci a smrti podporujúci spolok.

Poslaním novozaloženého spolku nebolo iba finančne podporovať svoje členstvo; v zápisnici z ustanovujúcej schôdze sú ciele tejto celoamerickej slovenskej, naozaj robotníckej organizácie formulované veľmi zreteľne. Spolok vznikol preto, „aby slovenské robotníctvo v Amerike nebolo zneužívané vo svoj neprospech a robotnícku nedôstojnosť dnešnými držiteľmi spolkárskymi, národnými a cirkevnými politikármi, ktorí v žiadnom spolku nedovolia uplatniť zdravú, modernú myšlienku politického a ekonomického hnutia, ale neprestajne sa usilujú zahlušiť vo svojom členstve myšlienku akéhokoľvek pokroku a emancipačného hnutia a hľadia ho udržovať tak v politickej, ako aj kultúrnej zaostalosti, aby takto slovenský robotník bol dobrý a spoľahlivý otrok, zástanca dnešnej kapitalistickej moci. Pretože sme tiež sami robotníci a vidíme hriechy páchané na slovenskom robotníctve, ako aj na celom ľudstve, povinní sme hľadieť slovenské robotníctvo z týchto osídiel vymaňovať a vraďovať ho medzi triedne povedomý proletariát, ktorý je na postupe proti dnešnej zločinnej moci. Chceme, aby slovenský robotník svoje peniaze, ktoré si chce vkladať na svoju podporu počas choroby a pre prípad smrti, aby takto zabezpečil seba a svoju famíliu, ukladal ich do rúk čestným a svedomitým úradníkom.“

Newark bol po Chicagu druhým najvýznamnejším strediskom radikálneho americkoslovenského robotníckeho hnutia. Predovšetkým zásluhou newarských súdruhov začína v blízkom New Yorku 12. marca 1914 vychádzať popri Rovnosti ľudu druhý slovenský socialistický týždenník Hlas svobody,[46] ktorý myšlienku robotníckeho podporného spolku úspešne propagoval. Podľa príkladu slovenských robotníkov v Newarku, ktorých spolok dostal zakrátko názov I. odbor Slovenského robotníckeho v nemoci a smrti podporujúceho spolku, sa jeho myšlienka začala veľmi rýchlo rozširovať vo všetkých významných strediskách americkoslovenského proletariátu. Tak sa postupne v rokoch 1915 — 1917 vytvorilo devätnásť odborov spolku v týchto mestách: Newark (štát New York), Guttenberg (New Jersey), New York, Lansford (Pennsylvánia), Kenoste (Wisconsin), Cleveland (Ohio), Neffs (Ohio), Hoboken (New Jersey), Torrington (Connecticut), Allentown (Pennsylvánia), Detroit (Michigan), Black Top (Ohio), Binghamton (New York), Vandergrift (Pennsylvánia), Racine (Wisconsin), Chicago (Illinois), Johnstown (New York), Betlehem (Pennsylvánia), Philadelphia (Pennsylvánia).

O váhavosti chicagského výkonného výboru voči podpornému spolku svedčí už sám fakt, že chicagský odbor mal až číslo 16; čiže predbehlo ho pätnásť miest, z nich väčšina oveľa menších. Odpor Chicaga sa úplne prelomil až po I. konvencii spolku, ktorá sa zišla v dňoch 28. — 30. mája 1917 v Newarku, presne na šieste výročie ustanovujúceho zjazdu Slovenskej socialistickej strany v Amerike, a jej výkonný výbor poslal delegátom I. konvencie pozdrav so želaním zdaru v spoločnej užitočnej práci.[47] I. konvencia skrátila názov na Slovenský robotnícky spolok a zvolila jeho vedenie — tzv. Hlavný odbor. Za predsedu spolku bol zvolený myjavský rodák Martin Válek, ktorý bol súčasne redaktorom Hlasu svobody (do konvencie bol predsedom Rudolf Kubiček z Gajar) a Hlas svobody sa stal tlačovým orgánom Slovenského robotníckeho spolku. Okrem neho bol od roku 1917 neperiodickým spolkovým orgánom aj Obzor Slovenského robotníckeho spolku, ktorý redigoval spočiatku Jozef F. Schiffel, neskôr Štefan Príkopa.

Z hľadiska propagandistickej a výchovnej práce malo veľký význam, že konvencia za predsedu literárneho výboru zvolila Jozefa F. Schiffela a Štefana Príkopu za organizátora spolku pre Stredozápad. Príkopovým pričinením sa v krátkom čase v Chicagu a na blízkom okolí založilo približne desať nových odborov.

O tom, že Slovenský robotnícky spolok svojimi cieľmi prerástol iba základné poslanie podporných spolkov, svedčia aj jeho stanovy: „1. Účelom Slovenského robotníckeho v nemoci a smrti podporujúceho spolku je vzájomne podporovať svoje členstvo v prípade úmrtia, onemocnenia, dokaličenia a v núdzi, ako aj v ocitnutí sa v mzdovom boji. 2. Vzdelávať a vyučovať svoje členstvo v triedne robotníckom a pokrokovom socialistickom duchu. 3. Aktívne sa zúčastňovať na všetkom, čo podniká triedne uvedomelé organizované socialistické robotníctvo vo svojom hospodárskom, kultúrnom a politickom záujme na poli spoločného života.“

V ďalších bodoch stanov sa hovorilo o podpore vedeckej literatúry, o podpore študentov zo socialistických rodín, o občasnom vypísaní súbehov na pokrokové literárne práce a prednáškovú činnosť smerujúcu ku kultúrnemu, hospodárskemu, národnému a sociálno-politickému povzneseniu členstva.

Slovenský robotnícky spolok nemal za ciel separovať našich robotníkov od iných národností, naopak, nabádal svojich členov, aby sa uchádzali o americké štátne občianstvo a aby jednotlivé odbory ustavične podporovali nielen svoje socialistické sekcie, ale aj príslušné odborové organizácie, ktoré boli budované na internacionálnej báze.

Prvá konvencia položila pre Slovenský robotnícky spolok pevné základy ďalšieho rozvoja, aj keď začiatky boli skromné: v čase jej konania mal spolok iba 507 členov a 2723 dolárov majetku. Svojím správnym politickým kurzom však začal hneď po svojom vzniku hrať v krajanskom živote významnú úlohu, čo napokon viedlo k jeho zdravému rastu a postupne sa vypracoval na najlepšie vybudovanú organizáciu Slovákov žijúcich v Amerike.

*

Do diskusií chicagského výkonného výboru s newarskými súdruhmi z 19. socialistickej sekcie o kladoch a záporoch robotníckeho podporného spolku Karol Korenič už nemal možnosť zasiahnuť svojím osobným vkladom. Hospodárska depresia, ktorá sa prejavovala v americkej ekonomike už v období pred prvou svetovou vojnou a ešte aj v prvý vojnový rok, zasiahla i továreň na výrobu furmanských vozov v Chicagu a od novembra 1914 zostal Karol Korenič spolu s ostatnými robotníkmi bez práce. Obdobie, kým na skromné „burdové“ živobytie zostalo z usporených peňazí a úplne sa nerozplynula nádej, že v Chicagu ešte bude možné získať zamestnanie v inom pracovnom odvetví, využíval na splnenie svojej dávnej túžby — rozšíriť si vzdelanie. Spolu s ďalšími krajanmi navštevoval kurz slovenského pravopisu, ktorý zorganizoval výkonný výbor Slovenského odvetvia Socialistickej strany v Amerike pri redakcii Rovnosti ľudu. V kurze sa s najväčšou pravdepodobnosťou preberali nielen problémy pravopisné, ale aj politické, triedne. Karol Korenič okrem tohto slovenského kurzu navštevoval aj dennú školu angličtiny, ktorú organizovala chicagská mestská správa pre nezamestnaných prisťahovalcov. Aj sem prenášal debaty o socializme a kapitalizme, kritizujúce kapitalistický systém. Učiteľ pochádzajúci z farmárskej rodiny nebol do triednych otázok zasvätený a snažil sa obhajovať kapitalizmus, ale s Koreničovými argumentmi musel často súhlasiť.

I tieto rozhovory pomáhali Karolovi Koreničovi osvojovať si spôsoby pre budúcu prácu v hnutí, lebo práve logická argumentácia, ochota pozorne si vypočuť oponentské námietky a pokojné, rozvážne vystupovanie budú neskôr jeho hlavnou devízou vo verejnej činnosti.

Do apríla 1915 sa však našetrené peniaze minuli a v Chicagu už ako známy socialista prácu nedostal. Iba za pomoci svojho učiteľa angličtiny Johna Skinnera získal prostredníctvom Emigrant Protective Lige zamestnanie na ovocinárskej farme približne 300 kilometrov severozápadne od Chicaga v štáte Washington. Zostal však úplne bez finančných prostriedkov, preto mu učiteľ, ktorý si ho obľúbil pre priamosť a čestnosť vo vystupovaní, požičal na cestovné výdavky päťdesiat dolárov.

Po skončení letnej práce na farme odišiel do štátu Montana ako „domovinár“[48] a roku 1916 sa striedavo zdržiaval na tichomorskom pobreží v Seatle (štát Washington), Portlande (Oregon) a v San Franciscu (Kalifornia) s úmyslom získať trvalé zamestnanie. To sa mu síce nepodarilo, ale v San Franciscu sa zoznámil s Bertou Noskovou pochádzajúcou zo Siladíc a ako ženatý sa na jar 1917 vrátil späť do Chicaga, kde sa už naplno prejavovala vojnová konjunktúra.

Ani počas práce na farme, ani na cestách po pobreží Pacifiku nestrácal spojenie so socialistickým hnutím. Sústavne sledoval Rovnosť ľudu a po návrate do Chicaga sa opäť zapojil so svojou príslovečnou zanietenosťou do organizačnej práce. A už necelý rok po svojom návrate do Chicaga bol Karol Korenič medzi tými Slovákmi, ktorí spolu s chicagskými českými súdruhmi založili družstvo pre postavenie Robotníckeho domu, v ktorom vykonával funkciu tajomníka už pred odchodom z Chicaga. Keďže sa v tejto funkcii osvedčil, zverili mu ju aj po návrate. Zásluhou dobrej a obetavej organizačnej práce mohlo družstvo roku 1918 pristúpiť k začatiu výstavby Robotníckeho domu, ktorý sa od roku 1920 stal hlavným strediskom organizovaného americkoslovenského i americkočeského robotníckeho hnutia v Chicagu.

Hoci sa Karol Korenič nezúčastnil na procese vzniku Slovenského robotníckeho spolku, svoje sympatie k nemu prejavil hneď po návrate do Chicaga. Nadviazal spoluprácu so svojím priateľom Markom Čulenom, ktorý stále pracoval v chicagskej vagónke a získal mnoho cenných skúseností v organizovaní revolučného odborového hnutia, keď sa robotníci z vagónky začali roku 1916 odborovo organizovať. Do chicagskej vagónky prišiel už v tých časoch známy pracovník amerického robotníckeho hnutia, neskôr predseda Komunistickej strany USA, W. Z. Foster a M. Čulena, ktorý si získal dôveru a sympatie robotníctva, sám zasväcoval do práce funkcionára.

Pred návratom Karola Koreniča zvolili robotníci vagónky Marka Čulena za tajomníka odborovej organizácie International Brotherhood of Railway Carmen of America s pôsobiskom v Chicagu. Stal sa teda organizátorom a funkcionárom nielen slovenského robotníctva v Chicagu, ale celého revolučného robotníckeho hnutia na tomto úseku. Pritom však aktívne pracoval aj v krajanskom hnutí. Po založení chicagského odboru Slovenského robotníckeho spolku bol jeho aktívnym členom. Spolu s Karolom Koreničom sa zaslúžili v lete 1917 o založenie jeho ďalšieho, 22. odboru v južnej časti Chicaga v štvrti Town of Lake. Marek Čulen bol však už plne zapojený aj do činnosti Slovenskej ligy, ktorá v čase vojny organizovala obrovskú kampaň za vymanenie Slovenska z Rakúsko-uhorskej monarchie a za vytvorenie Československej republiky. Bol predsedom 30. zboru Slovenskej ligy a členom vedenia jej I. okresného zboru v Chicagu.

Pri tomto rozhľadenom a skúsenom priateľovi získava Karol Korenič veľa užitočných poznatkov pre svoju vlastnú organizačnú činnosť v americkoslovenskom robotníckom hnutí po skončení prvej svetovej vojny, ale už aj počas nej v zápase za národné oslobodenie a charakter budúcej novovzniknutej republiky v „starom kraji“.



[44] Príklad opäť uvádzame z poviedky Boženy Slančíkovej-Timravy Tá zem vábna: „O hodinu už rozletel sa chýr po celej dedine, že Jano Fazuľovie spadol do ohnivého kotla a rozvaril sa na franforce, len pusté koštiale zostali po ňom. A Vrábeľčíčka, keď ju vzkriesili zo zamdletia, brala obrus, len tak, ako bola doma, umazaná, a hlasne nariekajúc, utekala na Libovú spýtať sa toho prišlého, či je to pravda naozaj.“ Úrazovosť v Amerike sa stáva i kľúčovým bodom kompozície celého literárneho diela napríklad v divadelnej hre Ivana Stodolu Bačova žena. Domáca i americkoslovenská tlač prinášala dostatok správ o úrazoch.

[45] Napríklad v Hazlentone bol roku 1884 založený Cirkevný a v nemoci podporujúci spolok, v Clevelande roku 1885 Slovenský rímskokatolícky spolok sv. Štefana a podobne.

[46] Zmenený v júli 1915 na mesačník; pre jeho dôsledné protivojnové internacionalistické stanovisko jeho vydávanie v októbri 1917 americké buržoázne orgány zastavili.

[47] Delegáti a funkcionári na I. konvencii Slovenského robotníckeho spolku 28. — 30. mája 1917 v Newarku: G. Babitzký, P. Bella, J. Danáš, J. Diačik, J. Drahoš, J. Ďuriš, M. Dzúrik, E. Gruenwald, Š. Gupka, A. Havran, J. Hrušovský, J. J. Hudač, M. Chomucký, M. Chovan, J. Kopec, A. Kubiček, J. Kubiček, R. Kubiček, J. Kudrna, A. Lipták, P. Minárik, P. Opačitý, G. Paulovič, Š. Príkopa, Š. Roháček, J. F. Schiffel, A. Skokna, A. Šimek, M. Válek, J. Vlha, J. Zaťko.

[48] Roľník, ktorý sa usadí na pustatine a začne farmárčiť.




Eva Fordinálová

— literárna historička a vedkyňa, poetka, vysokoškolská pedagogička Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.