Zlatý fond > Diela > Karol Korenič a americkoslovenské robotnícke hnutie


E-mail (povinné):

Eva Fordinálová:
Karol Korenič a americkoslovenské robotnícke hnutie

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Martina Pinková, Tibor Várnagy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 14 čitateľov

„… Čo hýbe celým Slovenskom i Amerikou“

Čo bolo radosti zo slobody pod našimi Tatrami. A dnes žiali duša naša. Áno, žiali. Náš robotník klesá pod bodákom slovenského bielogardistu, čo ochraňuje nie zem ľudu; ale zem upírov a keťasov, ktorí sa stávajú pánmi slobody, za ktorú náš legionár bojoval. I tam pomáhala ruka zradcov, ale tešíme sa, že ľud náš včas všetko spozoroval a darebákov náležite vystriehol. Cesta sociálnych patriotov neni dnes našou cestou. Zavrhujeme nimi; lebo predstavujú sa v úlohe zradcov, ktorých nutno v celej nahote zobraziť. Štefan Príkopa

V období, keď členovia Slovenskej socialistickej strany v Amerike a jej podporného robotníckeho spolku s nadšením prispievajú do Miliónkorunovej zbierky na podporu slovenského robotníckeho hnutia v Československu a Jozef F. Schiffel odchádza preskúmať pomery vo vlasti, vedúcou úlohou vo výkonnom výbore chicagských sekcií, a tým vlastne v celej Slovenskej socialistickej strane, bol poverený Karol Korenič. Touto vedúcou úlohou bola funkcia hlavného tajomníka, ktorá si vyžadovala bezúhonnú osobnosť, plne oddanú socialistickému hnutiu, no zároveň pevnú, schopnú dialekticky myslieť, rozhodovať, konať. Potreba týchto vlastností sa v plnom rozsahu prejavila za okolností preverujúcich charaktery ľudí — v kritickej situácii rozkolísaných názorov vnútri Socialistickej strany v Amerike a tým aj jej slovenského odvetvia. Vo funkcii hlavného tajomníka dochádzalo k častým personálnym zmenám, ktoré sa začali „žákovsko-matlochovskou“ aférou po vydaní knihy Európska jatka.

Vtedajší hlavný tajomník František Bruchtel sa snažil vinníkov kryť — nie síce v osobnom záujme, ale v záujme strany, aby nevzbudili nežiadúcu pozornosť ostatných americkoslovenských organizácií, ktoré by aféru zneužili na znevažovanie celého socialistického hnutia. Išlo však o stanovisko k základnému princípu strany, kde nebolo možné kompromisné riešenie; po diskusii vo výkonnom výbore o princípoch primárnych a sekundárnych sa Bruchtel svojej funkcie i celej aktívnej práce dobrovoľne zriekol a utiahol sa do ústrania.

Do funkcie hlavného tajomníka po Bruchtelovi členovia výboru zvolili Michala Macáka, ktorý ju však vykonával iba krátky čas, pretože Spojené štáty vstúpili do svetového konfliktu o nové rozdelenie sveta. A keďže Slovenská socialistická strana ako súčasť celoamerického socialistického hnutia zaujímala k imperialistickej vojne odmietavý postoj, pomery sa priostrili, začala sa perzekúcia a Michal Macák nemal odvahu osobne riskovať pre záujmy strany. Odišiel bez písomnej abdikácie a dokonca i bez vedomia výkonného výboru.

Po Macákovi prevzal funkciu Ľudovít Putner, ale po vytvorení Československej republiky sa podobne ako mnohí ďalší krajania rozhodol vrátiť „do kraja“, do rodného Holíča, a venovať sa krajčírstvu. A po ňom, v období, keď sa rozhoduje o celom ďalšom osude americkoslovenského robotníckeho hnutia, preberá roku 1920 funkciu hlavného tajomníka Karol Korenič. Ako potvrdil aj priebeh diskusie na schôdzi roku 1919, bolo to skutočne správne rozhodnutie — Korenič sa prejavil ako pravý muž na pravom mieste.

Rozhodovalo sa však o osude nielen americkoslovenského socialistického hnutia, ale aj hnutia slovenského v rámci československej sociálnej demokracie. Je veľmi pravdepodobné, že Korenič sa osobne zúčastňoval aj na výbere spoľahlivého súdruha, ktorý by bol schopný získať objektívne informácie o domácom robotníckom hnutí, prípadne by svojou erudíciou a rozhľadom mohol do tohto diania aj pozitívne zasiahnuť. Delegovanie Jozefa F. Schiffela rozhodne nebolo náhodné, pretože jeho aktívna účasť na vzniku Slovenskej socialistickej strany v Amerike i Slovenského robotníckeho spolku bola všeobecne známa, rovnako i jeho organizačné a rečnícke schopnosti a dôsledná marxistická orientácia. Spĺňal teda všetky predpoklady na úspešné zvládnutie svojho poslania.

Oportunizmus sa v slovenskom i v celouhorskom vedení sociálnej demokracie zreteľne prejavoval už v rokoch pred prvou svetovou vojnou a vzbudzoval nespokojnosť medzi členmi strany. Od roku 1908, keď sa konal III. zjazd Slovenskej sociálnodemokratickej strany, až do roku 1914 nebolo vedenie schopné pripraviť ďalší zjazd; preukázalo úplnú organizačnú neschopnosť, ideologickú zmätenosť a celkovú nemohúcnosť. Najlepšie články v Robotníckych novinách z oblasti teoretickej výchovy čitateľov sa väčšinou preberali z americkoslovenskej tlače — Rovnosti ľudu; išlo najmä o príspevky jej vtedajšieho redaktora Františka Klabíka.

Hoci ani Slovenská socialistická strana v Amerike nemala vždy v teoretických otázkach robotníckeho hnutia pred rokom 1917 celkom jasno, stála pevne na pozíciách triedneho boja a ochotne dala ľavicovej opozícii, ktorá v rokoch 1913 — 1914 v slovenskej sociálnej demokracii v Uhorsku prejavovala otvorene svoju nespokojnosť s oportunistickým vedením, k dispozícii stránky Rovnosti ľudu.

Nie však iba preberané články pôsobili na členstvo sociálnej demokracie, ale aj priamo celá Rovnosť ľudu, ktorá chodila aj na Slovensko. V mnohých článkoch kritizovala kompromisníctvo slovenských vodcov strany, neschopných zabezpečiť ani vydávanie marxistických publikácií. Ich nedostatok vyvolal prvý vážnejší spor medzi Robotníckymi novinami a Rovnosťou ľudu. Americkoslovenskí súdruhovia boli ochotní vydať pre slovenský proletariát kalendár, ktorý by bol vhodne zostaveným obsahom slovenskému proletariátu zdrojom posilnenia jeho triedneho uvedomenia. Avšak oportunistické vedenie sociálnodemokratickej strany na ponuku zo zámoria odpovedalo zamietavo. Považovalo za vylúčené, aby v Amerike mohli vydať kalendár zodpovedajúci potrebám slovenského robotníctva, lebo za literárne práce, ktoré vychádzali v Amerike, nemohli brať plnú zodpovednosť.

Tento spor bol iba jedným z prvých prejavov začiatku otvorenej nespokojnosti členov s oportunizmom vedenia a keďže tlačový orgán Robotnícke noviny bol vlastne orgánom vedenia, hlasy opozície doň neprenikli. Prenikli však do Rovnosti ľudu, ktorá v ich mene žiadala nápravu a upozornila, že nejde iba o hlasy jednotlivcov, ale celých organizácií. Medzi organizácie, ktoré boli označované za opozíciu, patrili odborové organizácie v Ružomberku, Liptovskom Mikuláši a politická organizácia v Žiline, ktorých existenciu sa však vedenie slovenskej sociálnej demokracie snažilo pred stranou zamlčať.

Opozícia sa pokúsila aj o vydávanie vlastného časopisu: v novembri 1913 sa zmocnila slovenského orgánu Zväzu uhorských kožorobotníkov — časopisu Kožorobotník, vychádzajúceho od roku 1912 v Liptovskom Mikuláši, a ohlásila zmenu názvu na Priekopník. Ústredie Zväzu uhorských kožorobotníkov, nepoznajúc zámery liptovskomikulášskej organizácie, spočiatku súhlasilo s premenovaním časopisu, lenže v poslednej chvíli na priamy zásah vedenia slovenskej sociálnodemokratickej strany svoj súhlas odvolalo. Takže Rovnosť ľudu ďalej zostáva jediným časopisom, v ktorom slovenskí členovia strany, nespokojní s narastajúcim oportunizmom, nachádzajú porozumenie a podporu.

Ľavicoví príslušníci slovenskej sociálnej demokracie ešte nemali nijaký konkrétny program, neboli teoreticky vyspelí, takže ich pokus o získanie tlačového orgánu, ktorý by im umožnil postupne formovať a formulovať svoje stanovisko, oportunistické vedenie bez väčších problémov likvidovalo. No už sám vznik tejto opozície ukázal, že v robotníckom hnutí Slovenska sa rodia zdravé sily, ktoré sa v budúcnosti nezľaknú ani úplnej roztržky s pravičiarskym oportunizmom a reformizmom. A takáto situácia nastala, podobne ako v Amerike, po udalostiach, ktoré prinútili všetky vtedajšie robotnícke strany postaviť sa pred rozhodnutie, akú cestu si v budúcnosti zvoliť — či marxistický smer vytýčený Komunistickou internacionálou, či pravicový oportunizmus a spoluprácu so svojou národnou buržoáziou až po vlastné pohltenie jej záujmami. Zostávala ešte tretia možnosť, vlastné politické rázcestie: rozštiepenie, definitívny rozchod, aký sa začal črtať aj v slovenskej sociálnej demokracii už pred vojnou a v ktorom víťazstvo VOSR a založenie III. internacionály v marci 1919 v Moskve zohralo funkciu katalyzátora a umožnilo ľavicovej opozícii formulovať už jasný program.

Ako napísal W. Z. Foster vo svojom diele Dejiny Komunistickej strany USA, v jazykových federáciách Socialistickej strany v Amerike „sa odrážala do značnej miery revolučná situácia v krajine, z ktorej členovia tej-ktorej federácie pochádzali“. Jeho konštatovanie v plnej miere platí aj pre slovenské odvetvie. Hoci v otázke triedneho poslania a chápania úplného národného oslobodenia len ako zároveň oslobodenia sociálneho uskutočnením socialistických cieľov stáli americkoslovenskí socialisti oveľa vyššie ako oportunistické vedenie českej a slovenskej sociálnej demokracie v Rakúsko-Uhorsku,[69] po vytvorení Československej republiky nechceli komplikovať svoj vzťah k Slovenskému výkonnému výboru Československej sociálnodemokratickej strany. A to predovšetkým z tých dôvodov, že jednak chýbal dostatok informácií o jeho činnosti a politickom kurze a jednak sama Slovenská socialistická strana v Amerike v tom čase hľadala riešenie pre vlastnú budúcnosť v komplikovaných pomeroch amerického socialistického hnutia. Po vzniku dvoch komunistických strán pri zachovaní predchádzajúcej Socialistickej strany v Amerike, v ktorej tiež zostávali isté skupiny domnievajúce sa, že sa im časom podarí predsa len dostať väčšinu členov strany na pozície Komunistickej internacionály, sa americkoslovenské hnutie dostalo pred problém, do ktorej z týchto troch strán vstúpiť. Pričom však zároveň pociťovalo zodpovednosť za robotnícke hnutie na Slovensku, pretože sa považovalo aj za jeho súčasť, čo potvrdzuje i veľmi úspešná Miliónkorunová zbierka. Ale v čase príchodu J. F. Schiffela na Slovensko bola už situácia v československej sociálnej demokracii krajne vyhrotená, s problémami podstatne zložitejšími, aké riešila Slovenská socialistická strana v Amerike. Hoci vzťah k vytvoreniu ČSR bol jednoznačne kladný, išlo o uznanie alebo neuznanie jej koaličnej politiky. Vzťah ku koaličnej politike bol podmieňovaný z hľadiska vonkajšieho, vzťahom k VOSR a jej ideám.

Slovenské robotnícke hnutie po vzniku Československej republiky zápasilo predovšetkým s dvoma problémami, ktoré mu znemožňovali jednotný postup a okolo ktorých sa vlastne postupne vykryštalizovali jeho smery a formy pre nasledujúce obdobie: bol to vzťah k Československu ako k štátnemu útvaru spojený s nacionálnou otázkou a názor na cesty a spôsob zmeny politického systému, ktorý sa po vzniku republiky upevňoval ako zreteľne triedny, buržoázny. Vytvorilo sa niekoľko centier robotníckeho hnutia, z ktorých najpozitívnejšiu úlohu zohrala Krajinská odborová rada so sídlom v Ružomberku, vytvorená na všeodborovej konferencii 9. februára 1919.

Nespokojnosť robotníctva s politikou „bratislavského vedenia“ sociálnej demokracie vzrastala a zároveň sa urýchľovalo formovanie ľavicovej opozície, ktorá sa začala črtať už pred prvou svetovou vojnou. K upevneniu jej postavenia prispeli aj prvé dôsledky volebného víťazstva v apríli 1920. Hoci sa sociálna demokracia stala najväčšou vládnou stranou, hoci dr. Šrobára v kresle ministra s plnou mocou pre správu Slovenska vymenil vodca slovenských sociálnych demokratov dr. Ivan Dérer, v politickom ovzduší a v uskutočňovaní socializačného programu sa nedialo nič podstatné.

Kryštalizačným impulzom oboch formujúcich sa prúdov v socialistickom hnutí sa stal postoj ku Komunistickej internacionále. Jadrom sporu bola odpoveď na otázku ďalšieho postupu: či ísť cestou „evolúcie“, využívania podmienok, ktoré nový štát a režim poskytujú — cestou koaličnej spolupráce a dohôd s buržoáziou vo vláde, alebo cestou úsilia o vydobytie diktatúry proletariátu — cestou Októbrovej revolúcie. V polovici roku 1920 sa už prejavila všeobecná nespokojnosť robotníctva s vedením sociálnodemokratickej strany objavujúca sa najmä po 2. kongrese III. internacionály v zakladaní komunistických skupín, ktoré sa usilovali vytvoriť komunistickú stranu.

V tomto čase diferenciácie síl vnútri strany sociálnych demokratov prichádza do Bratislavy Jozef F. Schiffel študovať pomery v robotníckom hnutí na Slovensku. A pravdepodobne až jeho pričinením uznalo bratislavské vedenie aj organizačné schopnosti Marka Čulena, hoci v predvolebnej kampani nevyužili ani jeho priamu ponuku, keď prejavil ochotu robiť agitáciu, dokonca na vlastné trovy.

Členovia vedenia obchádzali aj J. F. Schiffela. Nechali ho iba v podradnej funkcii, aby síce mohol študovať pomery v robotníckom hnutí, lebo s tým súvisela možnosť ďalšej finančnej dotácie z Ameriky na podporu sociálnodemokratickej strany, ale na druhej strane aby nemohol hlbšie preniknúť do oportunistických praktík. Podcenili však Schiffelove skúsenosti a schopnosti, takže ďalších 200.000 korún bolo poukázaných prostredníctvom Družstevnej banky v Prahe už marxistickej ľavici.

Proces formovania sa budúcich komunistických strán v Amerike i na Slovensku prebiehal takmer paralelne. Nádeje na získanie väčšiny v Socialistickej strane USA pre Komunistickú internacionálu sa ukázali nereálne a pre čoraz rýchlejšie postupujúcu zradu pravicového vedenia strany začali z nej jednotlivé slovenské sekcie vystupovať, až napokon 28. augusta 1920 vystúpilo z nej celé slovenské odvetvie, t. j. celá Slovenská socialistická strana v Amerike. A zároveň aj na Slovensku sa schyľovalo k rozhodujúcim udalostiam.

Skutočným predelom medzi pravicou a ľavicou na Slovensku sa stal marxistický zjazd dôverníkov sociálnodemokratickej strany 19. septembra 1920. Týždeň pred týmto martinským zjazdom, keď už bolo vedeniu sociálnej demokracie jasné, že zvíťazí na ňom ľavica, uchýlilo sa k podobným manévrom ako v Čechách. Konferenciu v Martine prostredníctvom Robotníckych novín odvolali, avšak tento čin vyvolal vlnu nevôle a protestov všetkých župných organizácií strany okrem bratislavskej. 15. septembra vyšlo v Ružomberku prvé číslo Pravdy chudoby, orgánu ľavice, v ktorom sa oznamovalo, že zjazd sa predsa uskutoční. Rokovania sa začali v pôvodne stanovenom termíne a zjazd sa rozštiepil: ľavica sa nielen ideovo, ale aj organizačne odčlenila od pravice a jej centrum bolo v Ružomberku. Na martinskom zjazde neboli prítomní ani Marek Čulen, ani Jozef F. Schiffel, pretože zachytili len informáciu z Robotníckych novín o odvolaní zjazdu.

Marek Čulen sa však zúčastnil ako delegát na celoštátnom XIII. zjazde Československej sociálnodemokratickej strany 25. — 28. septembra 1920 v Prahe, na ktorom vystúpil veľmi ostro proti pravičiarom v bratislavskom vedení. Zjazd sa prihlásil ku Komunistickej internacionále a po ňom sa aj na Slovensku činnosť ľavice rozbehla prudkým tempom. Jednotlivé organizácie sa pripojili k ružomberskej organizácii a Akčný výbor pre Slovensko a Zakarpatskú Ukrajinu sa v októbri rozhodol zvolať zjazd ľavice na 1. — 2. januára 1921 do Ľubochne. Na tomto októbrovom zasadnutí sa výbor rozhodol zriadiť aj krajinský sekretariát ľavice so sídlom v Liptovskom Mikuláši pod názvom Ústredný sekretariát sociálnodemokratickej strany-ľavice a za tajomníka akčného výboru ľavice určil Jozefa F. Schiffela. Sekretariát bol poverený úlohou organizačne zjazd pripraviť; v tom čase začína Schiffelovi veľmi aktívne pomáhať Marek Čulen, ktorého pravdepodobne zvolili za predsedu akčného výboru.

V dôsledku novej situácie po generálnom štrajku a pražských decembrových udalostiach súvisiacich s bojom o Lidový dům bol termín zjazdu síce o dva týždne posunutý, ale 16. januára 1921 sa v Ľubochni už definitívne rozhodlo o prijatí 21 podmienok Komunistickej internacionály. Ako je všeobecne známe, zjazd otvoril jeden z jeho hlavných organizátorov J. F. Schiffel, za predsedu bol zvolený Marek Čulen. A títo dvaja „odchovanci“ americkoslovenského robotníckeho hnutia zároveň patrili medzi prvých slovenských členov Ústredného výboru Komunistickej strany Československa hneď pri jej založení — či už na ustanovujúcom zjazde 14. — 16. mája 1921, alebo na zlučovacom zjazde 30. októbra — 4. novembra 1921.[70]

Domácemu procesu organizačného osamostatnenia sa ľavice sme venovali širšiu pozornosť nielen pre účasť Marka Čulena a Jozefa F. Schiffela v ňom, ale aj preto, že v tom istom čase prebieha podobný proces aj v americkoslovenskom socialistickom hnutí. Iba s tým rozdielom, že nejde o jeho vnútorné rozštiepenie na pravicu a ľavicu, ale o pripojenie sa celej Slovenskej socialistickej strany k ľavici celoamerického robotníckeho hnutia. O tom, ako na toto rozhodnutie vplýval diferenciačný proces v Československu, svedčí aj príprava a priebeh II. zjazdu americkoslovenských socialistov v Chicagu 30. — 31. decembra 1920 a 1. — 2. januára 1921. Zjazd, ktorý viedol vtedajší hlavný predstaviteľ Slovenskej socialistickej strany v Amerike Karol Korenič, potvrdil vystúpenie slovenského odvetvia zo Socialistickej strany USA. No keďže socialisti nevedeli, pre ktorú z dvoch komunistických strán sa rozhodnúť, zjazd vyhlásil dočasné organizačné osamostatnenie sa americkoslovenského robotníckeho hnutia pod názvom Slovenská robotnícka socialistická federácia a za jej hlavného tajomníka delegáti opäť zvolili Karola Koreniča.

Ako z uvedeného dátumu vidíme, zjazd sa zišiel po septembrových a decembrových udalostiach v Československu, v období, keď vedenie americkoslovenského robotníckeho hnutia dostalo prvé zasvätenejšie informácie o skutočnej situácii v robotníckom hnutí v Československu od J. F. Schiffela. Druhý zjazd Slovenskej robotníckej socialistickej federácie prijal osobitné vyhlásenie — Prehlas slovenských socialistov v Amerike — k posledným udalostiam v Československu. Hodnotil sa v ňom vývoj v Československej republike od jej vzniku, postup českej a slovenskej buržoázie a zrada sociálnej demokracie. V závere vyhlásenia americko-slovenskí súdruhovia nekompromisne zavrhli praktiky oportunistov: „Slovom: socialisti pravice sa stali zradcami skutočného socializmu, t. j. marxizmu, zostali jednateľmi II. stroskotanej internacionály, a preto my, slovenskí socialisti v Amerike zavrhujeme tých, čo sa zaviazali potupným spôsobom bojovať proti záujmom ľudu a z plného hrdla voláme: ste zradcovia, ste ničitelia našich snáh, ste žoldnieri kapitálu.“ Zároveň vyjadrili svoju jednoznačnú podporu osamostatnenej ľavici zo Slovenskej sociálnodemokratickej strany: „A teraz vám, kamaráti v boji z ľavice, vám, ktorí sa neľakáte bodákov, ni žalárov, ni perzekúcie, ni kapitalistických agentov, vám dovoľujeme si oznámiť, že naša mravná a hmotná pomoc prináleží vám, bo sledujeme váš poctivý postup so záujmom. Sme vaši v boji aj v utrpení, bo vieme, že ste jediní, čo spravodlivo bojujete za blaho trpiaceho československého robotníctva.“

Svojím druhým zjazdom koncom decembra a začiatkom januára 1921 organizované americkoslovenské robotnícke hnutie definitívne pretrhlo všetky putá, ktoré ho organizačne ešte zväzovali s pozostatkami americkej sekcie II. internacionály a dva týždne pred ľubochnianskym zjazdom[71] sa postavilo na platformu Komunistickej internacionály.

V období príprav a rokovania II. zjazdu Slovenskej robotníckej socialistickej federácie sa však ani v celoamerickom robotníckom hnutí vývin nezastavil. Keďže obidve komunistické strany sa hlásili k III. internacionále a ich vedenia sa snažili bližšie oboznamovať s princípmi leninizmu, došlo napokon v máji 1921 k ich zlúčeniu a na zjazde, ktorý sa konal 23. — 26. decembra 1921 vytvorila Komunistická strana USA spolu s inými robotníckymi organizáciami tzv. Stranu pracujúcich v Amerike (Worker Party of America).

K Strane pracujúcich v Amerike sa prihlásila aj Slovenská robotnícka socialistická federácia[72] a v tomto postavení či politickom zaradení zotrvala až do roku 1925, keď na základe organizačných princípov Komunistickej internacionály boli jazykové (národné) sekcie Strany pracujúcich v Amerike zrušené a v každom závode a meste sa utvorili jednotné organizácie strany bez rozdielu národnosti. Ďalšiu činnosť americkoslovenského robotníckeho hnutia budeme teda môcť sledovať predovšetkým cez akcie Slovenského robotníckeho spolku.

O jednoznačnom príklone všetkých sekcií Slovenskej socialistickej strany v Amerike k ľavici zachoval svedectvo „osvedčený socialista“ Josef Martínek,[73] samozrejme v „svojskej“ interpretácii, ktorá nám dokresľuje uhol jeho pohľadu na socialistické hnutie: „Od rozkolu vyvolaného komunismem… slovenské hnutí socialistické zmizelo docela… všechny organizace slovenské přešly do nového hnutí radikálního.“



[69] O tom, že americkoslovenskí súdruhovia popri zápase o národné oslobodenie nezanedbávali ani zápas triedny, svedčí i skutočnosť, že v tom čase, keď sa oportunistické vedenie českej a slovenskej sociálnodemokratickej strany usilovalo v mysli robotníckej triedy „nahradiť“ K. Marxa T. G. Masarykom, americkoslovenskí súdruhovia na počesť stého výročia Marxových narodenín vytlačili v máji 1918 publikáciu Edmunda Boreka Karol Marx, jeho život a dielo ako VIII. zväzok Slovenskej pokrokovej knižnice v Chicagu.

[70] Na ustanovujúcom zjazde v máji 1921 J. F. Schiffel podal správu o situácii v robotníckom hnutí na Slovensku.

[71] To znamená presne v čase, na ktorý bol ľubochniansky zjazd pôvodne plánovaný.

[72] Strana pracujúcich v Amerike bola neskôr premenovaná na Komunistickú stranu Ameriky a Slovenská robotnícka socialistická federácia do nej vstúpila 1. júna 1925.

[73] Nechválne známy svojimi prednáškami po návrate s Jozefom Žákom-Marušiakom zo sovietskeho Ruska, kde mali preskúmať tamojšie pomery.




Eva Fordinálová

— literárna historička a vedkyňa, poetka, vysokoškolská pedagogička Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.