ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Skutočnosť, že do vedenia Slovenskej ligy bol na jej XI. zjazde zvolený za Slovenskú socialistickú stranu v Amerike práve Ján Matlocha, mala však svoje politické pozadie. Signalizovala začiatok zákulisných diplomatických prechmatov, ktoré postupne, ale zákonite viedli k vnútornému rozkladu tejto reprezentatívnej americkoslovenskej organizácie a spôsobili stratu dôvery u množstva jej členov; to malo za následok definitívny rozchod s ňou i jej politickou orientáciou. Ale na XI. zjazde Slovenská liga vystupovala ešte ako dobre organizovaná sila vedomá si svojej suverenity v americkoslovenskom národnom živote i v zápase o rozbitie Rakúsko-Uhorska a o vytvorenie spoločného štátneho útvaru Čechov a Slovákov. Znakom zhovievavej spravodlivosti voči zastúpeným zložkám v odboji bolo aj Matlochovo zvolenie. Lenže tí predstavitelia, ktorí sa na slovenské socialistické hnutie pozerali podozrievavými nepriateľskými očami, už museli tušiť, že jeho prijatím do vedenia ligy nič neriskujú, že ide o dobre premyslený politický manéver, lebo jeho osobou bolo síce Slovenské odvetvie Socialistickej strany v Amerike zastúpené de jure, ale nie de facto.

Ján Matlocha nebol zvolený do vedenia Slovenskej ligy na návrh výkonného výboru Slovenskej socialistickej strany v Amerike, ako by sa dalo predpokladať, ale ako vhodného kandidáta ho navrhol novozvolený tajomník Slovenskej ligy Ján Janček. J. Janček prišiel do USA z priameho poverenia T. G. Masaryka z odbočky Československej národnej rady v Rusku, keď slovenskí čechoslovakisti sústredení okolo Milana Gettinga boli bezmocní proti stanovisku Slovenskej ligy, odmietajúcej fikciu jednotného československého národa a trvajúcej na Clevelandskej dohode z 22. októbra 1915. Tajomníkom ligy sa stal vlastne na Masarykovu žiadosť, ktorého vedúce postavenie v odboji rešpektovala aj Slovenská liga.

Nejestvuje síce dokumentačný materiál, ale je viac ako pravdepodobné, že Janček postrehol, čo americko-slovenskí socialisti takisto tušili, ale nemali ešte dostatok usvedčujúcich dôkazov: že Matlocha nemá so socialistickým hnutím čestné úmysly a že možnosť osobného obohatenia je preňho rozhodne lákavejšia ako všetky stanovy a ideály socialistickej strany.

Prvé podozrenie vzbudil Ján Matlocha, povolaním kníhviazač, už roku 1916, keď ako redaktor Rovnosti ľudu spolu s jej administrátorom Jozefom Žákom-Marušiakom odkladali novinovú sadzbu z najlepších článkov o priebehu prvej svetovej vojny a z vojnových správ. Z takto nazhromaždeného materiálu potom vydali knihu menšieho formátu Európska jatka. O pripravovanom vydaní knihy však neupovedomili nikoho z výkonného výboru, išlo o súkromnú akciu sledujúcu vlastný prospech. To sa však v socialistickom hnutí považovalo za najväčšie previnenie, pretože súkromné podnikanie bolo s jeho cieľmi nezlučiteľné.

Tento prvý prehrešok sa skončil vlastne iba osobnou inzultáciou oboch previnilcov: traja členovia I. chicagskej sekcie navštívili tlačiareň Spravedlnost a Matlochu so Žákom-Marušiakom fyzicky napadli. Keďže sa však rozchýrilo, že hlavným vinníkom je Žák, Matlocha sa mohol k redakčnej práci vrátiť. Ale ani Žák, vďaka svojej rečníckej pohotovosti, nebol z členstva Slovenskej socialistickej strany v Amerike vylúčený, čo bude mať neskôr v hnutí takisto negatívne následky.

Po niekoľkých mesiacoch, keď USA v apríli 1917 aktívne vstúpili do prvej svetovej vojny, sa Matlochov pokrytecký vzťah k socialistickému hnutiu prejavil opäť.

Rovnosť ľudu ako orgán socialistickej strany zaujímala protivojnové stanovisko, no vstupom Spojených štátov do vojny sa dostal do rozporu so štátnymi záujmami. Matlocha využil toto perzekučné obdobie a keď ho súdruhovia na schôdzach kritizovali, jeho hlavným argumentom bolo „vládne nariadenie“ a aj napriek nevôli členstva vlastne usmerňoval kurz Rovnosti ľudu sám.

Chicagské bitúnky zužitkovali vojnovú prosperitu svojským spôsobom: predávali vláde pre vojsko mäso uskladnené už niekoľko rokov v chladničkách. Skazené mäso zapríčinilo veľa prípadov ochorenia vojakov, vyskytli sa dokonca smrteľné prípady, takže na pobúrenie obyvateľstva vláda reagovala ustanovením vyšetrovacej komisie. Vládna komisia verejne v tlači obvinila majiteľov bitúnkov zo ziskuchtivosti na úkor zdravia vojakov, ale mäsopriemyselná spoločnosť využila „demokratickosť“ krajiny na publikovanie vlastnej verzie v americkej tlači, kde sa snažila vyvrátiť odhalenie komisie. A túto verziu uverejnil aj Ján Matlocha v Rovnosti ľudu!

Na bitúnkoch mäsopriemyselnej spoločnosti pracovalo i viacero členov 18. sekcie Slovenskej socialistickej strany, ktorí veľmi dobre poznali pomery a vykorisťovateľské metódy svojich zamestnávateľov. Po uverejnení oznamu v Rovnosti ľudu zvolala 18. sekcia okamžite mimoriadnu schôdzu, na ktorej prijala rezolúciu, aby sa bezodkladne zišiel tlačový výbor a prípad prerokoval. Zasadnutie tlačového výboru, na ktorom sa ako svedkovia zúčastnili aj členovia 18. sekcie pracujúci na bitúnkoch, s okamžitou platnosťou rozhodlo o prepustení Matlochu z redakcie; na jeho miesto bol dočasne zvolený Viktor Jesenský, rodák z Trnavy, švagor Jozefa Žáka-Marušiaka.

Hoci sa aféra s oznamom v Rovnosti ľudu odohrala až o mesiac po Matlochovom zvolení do vedenia Slovenskej ligy, je isté, že to nebola Slovenská socialistická strana, čo ho navrhla za svojho reprezentanta. Celý prípad zároveň svedčí o zarážajúcej cynickosti imperialistického podnikania, ktoré sleduje iba biznis za každú cenu — aj za cenu života vojakov, medzi nimi aj našich legionárov, bojujúcich na európskych bojiskách za česť svojej krajiny.

V období, keď sa chicagskí súdruhovia zaoberali riešením týchto vážnych otázok hrubého porušenia vnútrostraníckej disciplíny a stanov, aj v celoamerickom socialistickom hnutí prebiehal kryštalizačný proces vyvolaný víťazstvom prvej socialistickej revolúcie v dejinách ľudstva a podpísaním brestlitovského mieru v marci 1918. Do Ameriky prichádzali zmätené a neobjektívne informácie o udalostiach z prvých mesiacov sovietskej vlády. Americké ani krajanské časopisy nemali záujem na získaní a uverejnení spoľahlivých a objektívnych správ, takže Socialistická strana v Amerike a spolu s ňou aj jej slovenské a české odvetvie, prechádzalo štádiom neurčitosti a vyčkávania.

Americkoslovenský proletariát však aj napriek dezinformáciám v tlači privítal Veľkú októbrovú socialistickú revolúciu s nadšením. Svedčí o tom množstvo listov, ktoré od začiatku roku 1918 dostávala redakcia Rovnosti ľudu z celej Ameriky; pisatelia sa v nich dožadovali väčšieho množstva a podrobnejších správ o ruskej revolúcii. Slovenské robotníctvo v USA bolo veľmi pobúrené správami, že československé légie na Sibíri začali zneužívať na kontrarevolučný boj proti sovietskej moci. Už 26. februára 1919, teda iba štyri mesiace po vzniku Československej republiky, za ktorej utvorenie americkoslovenskí robotníci tiež statočne bojovali, bola na schôdzke socialistickej sekcie v Newarku veľmi ostro odsúdená jej vláda za to, že zneužila légie. V zápisnici zo schôdze sa navrhovalo uverejniť protest proti ich činnosti vo všetkých novinách a časopisoch amerického robotníckeho hnutia.

Štiepenie síl sa prejavilo nielen vo vedení Socialistickej strany v Amerike, ale aj v Československej robotníckej rade, ktorá sa rozhodla vyslať do sovietskeho Ruska dvoch „osvedčených socialistov“ Josefa Martínka a Jozefa Žáka-Marušiaka; a to aj napriek protestom slovenských členov jej vedenia, keďže Žák po vydaní knihy Európska jatka stratil ich plnú dôveru. Podobné skúsenosti mali českí súdruhovia s Josefom Martínkom, majiteľom a redaktorom Dělnických listov v Clevelande, pretože vlastníctvo časopisu odporovalo stanovám strany. Ich presadenie za delegátov americkoslovenského a americkočeského robotníckeho hnutia na „tvár miesta“ je zreteľným prejavom oportunizmu a pravicových sklonov viacerých vedúcich funkcionárov, ktorí začali interpretovať stanovy strany viac ako voľne.

Už z výberu delegátov sa dal tušiť výsledok pozorovaní týchto „osvedčených socialistov“. Po návrate oboch delegátov mal Josef Martínek v miestnosti „Sokol Chicago“ prednášku o pomeroch v sovietskom Rusku,^[60] v ktorej podal veľmi nelichotivý obraz o celkovej situácii. Martínek bol výborný rečník a okrem toho „očitý svedok“, takže sa mu podarilo mnohých dobrých súdruhov znechutiť a odradiť od ďalšej činnosti. Odnášali si pocit, že všetko, čo dosiaľ v hnutí vykonali, je zbytočné, pretože tí, ktorí ich ideály premieňali na skutočnosť, boli podľa Martínka „banditi a gangstri“.

Americké socialistické hnutie prežívalo krízu, ale tá sa, obrazne povedané, podobala kukle, v ktorej sa postupne vytváral nový, vyšší druh života, i keď to bolo veľmi zložité obdobie triedenia síl. Nová situácia sa stala akýmsi politickým lakmusom, ktorý prinútil nielen jednotlivcov, ale aj celé odvetvia Socialistickej strany v Amerike zaujať jednoznačné stanovisko: buď ľavicové, alebo pravicové. Situáciu veľmi sťažoval, ako sme už naznačili, nedostatok spoľahlivých informácií o podstate udalostí v prvom socialistickom štáte sveta, pretože americká tlač prinášala o priebehu občianskej vojny politicky silne zdeformované správy. Eugen Viktor Debs, od konca 19. storočia hlavný tribún a duša amerického socialistického hnutia, bol práve vo väzení pre pokus o zorganizovanie štrajkových akcií, ktoré sa v čase vojny považovali za takmer vlastizradný čin. A okrem neho nebolo v tom čase autority, ktorá by v Socialistickej strane USA zabránila rozvratnému procesu a politicky správne vysvetlila obsah a dosah prevratných udalostí v sovietskom Rusku.

Po založení Komunistickej internacionály sa vedenie Socialistickej strany v Amerike rozhodlo poslať všetkým svojim organizáciám a tzv. jazykovým sekciám, teda aj Slovenskej socialistickej strane, dotazníky, či sa má strana v budúcnosti zúčastňovať na medzinárodných kongresoch obnovenej II., alebo novoutvorenej III. internacionály. Pritom vedenie inklinovalo k pravici, a tým aj k podpore stanoviska príklonu k II. internacionále. Svoje pravicové tendencie prejavilo po zistení, že ľavicové hnutie, hlásiace sa ku Komunistickej internacionále, preniká medzi široké masy straníckeho členstva. Siahlo k postupu typickému aj pre ostatné socialistické strany vo svete (vrátane československej sociálnej demokracie): na svojom zasadnutí koncom mája 1919 vylúčilo zo strany organizáciu štátu Michigan, ktorá mala 6000 členov, i sedem inonárodných odvetví (jazykových sekcií), ktoré mali dovedna vyše 40.000 členov.

Ani slovenské, ani české odvetvie medzi vylúčenými jazykovými sekciami nebolo, lebo ešte nemali zvolané svoje zjazdy, na ktorých by sa vyslovili za Komunistickú internacionálu.

Situáciu komplikovala skutočnosť, že v celoamerickom meradle bol politický vývoj veľmi zložitý. Prvá celoštátna konferencia ľavice sa zišla v New Yorku 21. júna 1919, aby získala celú stranu, ako sa doslovne hovorilo vo vypracovanom manifeste, „pre revolučný socializmus“. Jednotliví delegáti (najmä vylúčených organizácií) zastávali názor, že je nezmyselné pokúsiť sa na pripravovanom zjazde o získanie celej strany pre ľavicu, ale že treba hneď založiť Komunistickú stranu USA. Ostatní delegáti, medzi nimi John Reed, autor slávnej reportážnej knihy o VOSR — Desať dní, ktoré otriasli svetom, vyslovili presvedčenie, že správnejšie bude postupným odhaľovaním pravicových sklonov vedenia získať v rámci strany aj dovtedy kolísajúce skupiny a pre novú stranu čo najviac prívržencov.

Stav neurčitosti a napätia bolo potrebné vyriešiť, preto bol na 30. augusta 1919 zvolaný do Chicaga mimoriadny zjazd Socialistickej strany v Amerike, na ktorý socialistické slovenské odvetvie vyslalo ako svojho pozorovateľa Karola Koreniča.

Na mimoriadnom zjazde pravicové vedenie odmietlo uznať mandáty ľavicových delegátov a privolalo políciu, aby ich zo zjazdu vyhnala. Majiteľka miestnosti však políciu do objektu nevpustila s odôvodnením, že jej prítomnosť znemožňuje prácu personálu; po odchode policajtov sa zjazd rozštiepil vlastne na dve samostatné konvencie — pravicovú a ľavicovú.

Ľavicoví delegáti^[61] na druhý deň, t. j. 31. augusta 1919, na inom mieste v Chicagu založili Komunistickú robotnícku stranu Ameriky. Deň nato však, 1. septembra 1919, michiganská organizácia a vylúčené národné odvetvia na dávnejšie pripravovanom zjazde takisto v Chicagu založili Komunistickú stranu Ameriky. Tak prakticky v tom istom čase vznikli v USA dve komunistické strany. Ich program bol v podstate rovnaký, ale ich rýchlemu zjednoteniu bránila skutočnosť, že jednak

ostrá vládna perzekúcia ich zahnala vlastne do ilegality, a jednak, a to predovšetkým, zjednoteniu bránili rozličné sektárske omyly, ktorých sa dopúšťali predstavitelia oboch strán. Obidve sa však nekompromisne hlásili ku Komunistickej internacionále.

Je pochopiteľné, že slovenská socialistická zložka inklinovala k ľavicovému smeru. Po rozoslaní spomenutého dotazníka z vedenia Socialistickej strany v Amerike sa slovenská socialistická sekcia v Newarku už 29. mája 1919 jednohlasne vyslovila pre III. internacionálu^[62] a hneď nato, ako pravicové vedenie vylúčilo michiganskú organizáciu a sedem jazykových federácií, slovenské socialistické sekcie odsúdili tento čin. Už 26. júna 1919 newarská organizácia vyzvala vedenie strany, aby hľadalo všetky možné prostriedky na odstránenie rozkolu.

Ale keďže aj utvorená ľavica prechádzala „detskou nemocou“ prudkých vnútorných bojov, aj názorová nevykryštalizovanosť situácie v ľavicovom krídle postavili slovenské odvetvie pred veľmi vážnu otázku: „Čo robiť, kam sa s našou zložkou vrhnúť?“ Pochopiteľne, americká buržoázna tlač priam vychutnávala rozštiepenie Socialistickej strany a z „ruvania sa socialistov“ vyťažila bohatý tendenčný materiál. To všetko však sťažovalo postavenie slovenských socialistov, ktorí stáli na rázcestí svojho ďalšieho vývoja.

I v slovenskom odvetví sa objavili dvojaké názory, ale iného charakteru: Jedna časť socialistov bola za jednoznačný príklon k americkej ľavici, lenže situáciu komplikovala existencia dvoch komunistických strán a socialisti nevedeli, ku ktorej sa pridať. Druhá časť preto odporúčala vyčkať na vyjasnenie situácie. Oba názory sa však zjednocovali v otázke spoločnej zodpovednosti za výsledky, ktoré sa už v predchádzajúcom období podarilo dosiahnuť.

Strana financovala vydávanie tlačového orgánu Rovnosť ľudu.^[63] Vlastnili už svoju kníhtlačiareň, ktorú odkúpili od vydavateľa českého slobodomyseľného časopisu Vesmír dr. Išku,^[64] a udržiavali v činnosti aj prácu Robotníckych domov, niektorých prenajatých, niektorých, ako napríklad v Chicagu, v svojom vlastníctve. Išlo o pomerne vysoké finančné náklady, ktoré by po rozštiepení strany na dve i viac menších odvetví nebolo zvládlo ani jedno z nich, pretože i za súčasného stavu sa s problémami finančného charakteru ustavične zápasilo.

V dňoch 4. — 6. júla 1919 bola v Chicagu zvolaná schôdza do nového Robotníckeho domu v štvrti North Side, na ktorej sa mali prediskutovať všetky vzniknuté problémy a dohodnúť sa na ich jednotnom riešení. Na schôdzi sa zúčastnili členovia všetkých slovenských socialistických sekcií. Karol Korenič informoval prítomných o priebehu a rozkole mimoriadneho zjazdu Socialistickej strany v Amerike. Na schôdzu prizvali aj skúseného súdruha Štefana Martinčeka, aby pomohol pri analyzovaní celkovej situácie, avšak ani on hlbšie neprenikol do spletitosti problematiky. Po prednesení Koreničovej správy o pomeroch v celoamerickej socialistickej strane nastala živá debata a ako neskôr na stránkach Ľudových novín^[65] spomínajú priami účastníci, ukázal sa veľmi dôležitý vecný a rozvážny postoj Karola Koreniča, ktorý diskusiu usmernil v podnetne tvorivej, ale nie nežiadúco vzrušenej atmosfére.

Na tejto konferencii členstvo slovenského socialistického odvetvia v prijatej rezolúcii žiadalo prispôsobiť celý program strany a politiku novým pomerom, zaujať naozaj triedne stanovisko a rozhodne protestovať proti intervencii v sovietskom Rusku a v Maďarskej republike rád. Vzhľadom na zložitosť situácie v celoamerickom socialistickom hnutí sa zatiaľ ukázalo ako optimálne prijať provizórne východisko: udržať jednotu Slovenskej socialistickej strany a pritom uvažovať o novom organizačnom útvare, ktorý skutočne vznikne zásluhou Komunistickej internacionály aj v Amerike roku 1921.

Americkoslovenskí súdruhovia po schôdzi pokračovali v práci s plným nasadením. Entuziazmus, ktorý ovládol všetkých amerických Slovákov po rozpade Rakúsko-uhorskej monarchie a vytvorení Československej republiky, nebol cudzí ani im a všetci sa snažili svoju radosť prejaviť aj materiálnou podporou svojho národa. Veľa krajanov sa vrátilo domov pomáhať budovať novú republiku — medzi nimi odišiel z 18. sekcie aj Koreničov priateľ Marek Čulen — ostatní finančne prispievali do najrôznejších fondov a zbierok či už celoštátneho alebo regionálneho charakteru.^[66]

Medzi lepšie situovanými a „podnikavými“ krajanmi sa rozšírila mienka, že v rámci podpory nového štátu by bolo možné výhodne investovať do industrializácie krajiny s tučným osobným ziskom, preto sa začala organizovať Americkoslovenská drevospracujúca účastinárska spoločnosť (ASDUS) pod patronátom banky Myjavčanov Papánek-Kováč z Chicaga, ktorí po perspektívnej obhliadke „v kraji“ navrhli spoločnosti zriadiť podnik v Novom Meste nad Váhom. Jednu účastinu predávali po sto dolároch a hlavným propagátorom akcie bol výrazne čechoslovakisticky orientovaný New Yorský denník.

Účastinárska drevospracujúca spoločnosť skutočne v Novom Meste nad Váhom vznikla, ale jej trvanie malo vyslovene epizódny charakter, preto táto akcia vzbudila veľké pohoršenie u všetkých, ktorí sa nechali na účastiny ASDUS-u nalákať.

Americkoslovenskí socialisti sa snažili pomôcť pri priemyselnom zveľaďovaní Slovenska, pričom však nesledovali osobný zisk. Začalo sa organizovať Krajčírske a strojnícke družstvo; krajčírske družstvo vznikalo v známom Robotníckom dome Chicago a pri jeho organizovaní pomáhali aj osvedčení súdruhovia, vyučení krajčíri — napríklad Štefan Príkopa. Toto družstvo nepotrebovalo pre začiatok veľký kapitál; do republiky vyslali Štefana Dubčeka, ktorý zriadil opäť v Novom Meste nad Váhom krajčírsku dielňu. Jej činnosť sa zo začiatku sľubne rozvíjala, ale neskôr sa v kríze dvadsiatych rokov neudržala.

Kým krajčírske družstvo bolo takmer výhradne vecou chicagských súdruhov, pre strojnícke družstvo so strediskom v chicagskom North Side sa získavali účastinári po celých Spojených štátoch. Medzi jeho organizátorov patril aj Karol Korenič. Účastiny sa predávali po dvadsaťpäť dolárov a jedna osoba ich mohla vlastniť maximálne desať, aby sa pri prípadnej prosperite nemohli vytvoriť možnosti na kapitalistické zneužitie kontroly podniku „účastinárskym balíkom“. Keď bolo v pražskej Živnostenskej banke uložených viac ako sto dolárov v československých korunách, výkonný výbor vyslal svojich zástupcov Viktora Jesenského, dočasného redaktora Rovnosti ľudu, a osvedčeného súdruha Michala Kuníka do Československa, aby vyhľadali najvhodnejšie miesto pre budúcu strojársku továreň a aby sa plány mohli začať realizovať. Medzi Jesenským, ktorý vstúpil do družstva zo zištných dôvodov,^[67] a Kuníkom dochádzalo od začiatku ich misie k nedorozumeniam, ktoré napokon zapríčinili neúspech celého poslania; po trojmesačnom pobyte v Československu bol ich kredit vyslancov zrušený a peniaze sa členom vrátili naspäť, hoci výdavky na realizáciu celej akcie boli nemalé. Pomohla im vlastne priaznivá zmena kurzu československej koruny. Keď ukladali prvú položku v Živnobanke, kurz koruny bol ešte pomerne nízky, ale v čase likvidovania akcie podstatne stúpol, takže bolo možné, na rozdiel od ASDUS-u, nielen celý vložený vklad jednotlivcom vrátiť, ale ešte zostali aj financie na investovanie do straníckej politickej tlače.

Okrem málo efektívneho družstevného podnikania sa však medzi americkoslovenskými súdruhmi veľmi úspešne rozvíjala tzv. Miliónkorunová zbierka pre slovenské robotnícke hnutie v Československu, určená pre tlačiareň Robotníckych novín v Bratislave, ktorej vedúcim bol Ján Vrábel. Už 24. mája 1920 poslali na adresu Slovenského výkonného výboru Československej sociálnodemokratickej strany do Bratislavy 100.000 korún. Ale keďže vedenie slovenskej sociálnej demokracie sa za peniaze ani len nepoďakovalo a odmietlo ich vyúčtovať, výkonný výbor Slovenskej socialistickej strany v Amerike, ktorej vedúcim tajomníkom bol už v tom čase Karol Korenič, rozhodol sa vyslať na Slovensko svojho delegáta, aby preskúmal nejasné pomery v robotníckom hnutí Československa (nejasné slovenským súdruhom v USA, pretože dostávali o ľavici a pravici v československej sociálnej demokracii protichodné správy). Týmto delegátom amerických socialistov, ktorý v júli 1920 prišiel na Slovensko, bol Jozef F. Schiffel.^[68]