ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Le Havre. Škrek čajok sa mieša so škripotom oceľových lán pri nakladaní a vykladaní tovaru rôznych tvarov z rôznych krajín sveta a s chrapľavým pokrikovaním prístavných robotníkov, s clivým húkaním zaoceánskych parníkov. Vzduch vonia soľou, výparmi olejov, je presiaknutý pachom vyľakaných rýb a hnijúcich chalúh, ktoré vyhodil Atlantik na pobrežie Seinského zálivu.

Drsný piesočnatý kraj Normandie je málo poetický. V ňom „chvelo sa more belasosťou, zeleňou vánok, nehou vzduch“ iba pre zaľúbeného Verlaina na jeho ceste do Anglicka a Belgicka roku 1872, teda krátko predtým, ako sa i tento prístav, podobne ako mnohé iné na západnom pobreží Európy, naplní cestovateľmi s úplne inými motívmi, a teda aj s úplne odlišným nazeraním na svet. A zaznie tu aj iná reč. Síce rovnako pôvabná ako francúzština, ale dorozumieť sa tu ňou nemožno. Jej mäkkosť ostro kontrastuje s tvrdým výzorom mužov, ktorí ňou hovoria. Hádam iba v očiach majú čosi z nej — obavu i odhodlanie, najvernejších sprievodcov na dlhej ceste Atlantikom.

Píše sa rok 1913. Politický barometer Európy stále klesá. Možno aj tento tlak okrem ťarchy vlastných starostí pociťujú chlapi v prístavných barakoch, kde čakajú už niekoľko dní na „svoju“ loď do Ameriky.

V prístave si dávno zvykli na tú cudziu melodickú reč, ale rozumieť sa jej nenaučili. A na čo aj, veď to základné vedia: strednú Európu ešte stále neopustila ilúzia, že za morom nájde niečo iné ako doma. Zvykli si počúvať aj ťahavé ľubozvučné piesne, clivé ako vábenie morských sirén, rovnako voľne poletujúce vo večernom vlhkom vzduchu nad šumom mora ako nad šumom slovenských tráv a lesov.

Je ten neurčitý čas, keď mnohým myšlienky ešte nedajú spať. Slováci opäť zaháňajú smútok po domove a strach z nového neznámeho sveta spevom. A keď umĺknu posledné tóny piesne Hej, pod Kriváňom…, vstúpi do miestnosti v prístavnom baraku vari dvojmetrový mladý muž a s trochou trpkosti i provokácie v hlase povie: „… krásny svet!? A predsa my mladí musíme do cudzieho sveta za chlebom! Ale raz aj Slovák na svojom bude gazdovať, doma obživu nájde!“

Medzi mužmi, na chvíľu onemenými od prekvapenia, bol aj dvadsaťpäťročný mládenec s rukami stvrdnutými od kováčskeho kladiva Karol Korenič. Ten dvojmetrový dlháň, čo vošiel do baraku s odvážnym proroctvom, bol, ako onedlho vysvitlo, „už ostrieľaný Amerikán“, iba o rok starší Marek Čulen, ktorý sa do Ameriky poberal druhý raz.

Na druhý deň Karol vyhľadal Marka sám s jasným zámerom. A tak sa zrodilo pevné chlapské kamarátstvo. Nazrime však najskôr hlbšie do predchádzajúcich rokov a pripomeňme si okolnosti, ktoré toto neobyčajné stretnutie sprostredkovali.

*

Občianska vojna v Spojených štátoch sa skončila. Abrahám Lincoln je zastrelený, hospodárska prosperita ožíva. Celistvosť USA sa zachovala, Juh prepúšťa zo svojich plantáží čierne pracovné sily, aby ich mohli pohltiť nenásytné továrne Severu. Lincoln krvou podpísal mýtus o „krajine neobmedzených možností“, kde sa drevorubač môže stať prezidentom a chudák milionárom. Pritom iba jeden bývalý drevorubač sa stal prezidentom a iba niekoľko bývalých chudákov sa stalo milionármi. Zato však množstvo bývalých otrokov sa stalo proletármi a množstvo príslušníkov proletariátu proletármi ostalo. Pravda, s mýtom.

Mýtus tiahne. A keďže každý mýtus je produktom propagandy a naliehavé ekonomické, teda i štátne záujmy USA boli spojené s kolonizáciou Západu, vidina rýchleho zbohatnutia navigovala životné cesty týmto smerom; veď tu boli veľké nerastné prírodné zdroje a obrovské plochy neobsadenej pôdy. Bez „zaplnenia“ Západu bolo totiž nemysliteľné aj spojenie medzi Atlantikom a Pacifikom, veľmi dôležité pre ďalší a prudší hospodársky rozvoj stále sa rozrastajúcich Spojených štátov.

Mýtus je magnet. Mýtus nielen tiahne, ale aj priťahuje. Rýchle zapĺňanie severozápadných a západných oblastí USA (na úkor indiánskych kmeňov, ktorých spôsob života nezapadal do koncepcie amerického veľkopodnikania) v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch 19. storočia súviselo aj s náporom prisťahovalectva do prudko rastúcich centier priemyselnej výroby v mestách na severovýchode Spojených štátov a s veľkým dopytom po potravinách v nich. Kapitalistická industrializácia zachvátila nové teritóriá Západu a súčasne podnietila vytváranie veľkomestských konglomerácií s obrovskou potrebou pracovných síl v priemyselných komplexoch New Englandu, New Yorku, Pennsylvánie, v oblasti Veľkých jazier a ďalších. Kolonizácia Západu zase spätne vyvolala nebývalý dopyt po priemyselnom tovare a vynútila si rozvoj aj ďalších nových výrobných odvetví.

Peniaze rodia peniaze, ale nie ľudí. Keďže podnikateľská expanzia zapríčinila trvalý nedostatok pracovných síl, v USA reálne mzdy prevyšujú svetový priemer, aby prilákali robotníkov z menej rozvinutých krajín sveta; Spojené štáty ako svetové priemyselné centrum priťahujú „svetovú dedinu“. Počet obyvateľstva tu v rokoch 1860 — 1900 vzrástol z približne 31,5 milióna na 76 miliónov. A z tohto prírastku tvorili viac ako polovicu prisťahovalci z Európy a Ázie.

Čím možno vysvetliť, že krajina so sotva storočnou tradíciou, v porovnaní s európskymi veľmocami vlastne v detskom veku, ktorá len nedávno prekonala smrteľné nebezpečenstvo občianskej vojny a ktorej rast ešte nie je ukončený, sebavedome a suverénne vytláča zo svetových trhov západoeurópske štáty i svoju bývalú materskú krajinu, „dielňu sveta“ — Veľkú Britániu? Prečo osamostatnené „dieťa“ odrazu tak prudko prerastá rozvojom industrializácie svetový priemer?

Prechod k imperialistickému štádiu vývoja kapitalizmu sa v Spojených štátoch uskutočnil v mimoriadne priaznivých historických a prírodných podmienkach. V rokoch občianskej vojny (1861 — 1865) a v nasledujúcom období rekonštrukcie (1865 — 1877) sa USA stali krajinou bez feudálnych prežitkov, bez európskych monarchistických tradícií a byrokratizmu, ktorý by im bol prekážal v kapitalistickom podnikaní. Takže Miss Liberte, majestátna dcéra sochára Augusta Bertholdiho, ktorú Spojeným štátom darovalo Francúzsko roku 1876 k 100. výročiu získania nezávislosti, zvestovala príchodiacim hneď na začiatku v newyorskom prístave slobodu voľného podnikania a vopred ich varovala, že v bohatej spoločnosti byť chudobným je zločin. Keďže víťazstvom vojsk priemyselného Severu sa podarilo rozbiť Južnú konfederáciu, Spojené štáty sa stali vlastne sebestačné v prírodných zdrojoch a v nerastnom bohatstve. Za pomoci buržoáznych inštitúcií a s vládou, ktorá všetkými prostriedkami podporovala kapitalistickú iniciatívu a chránila podnikateľskú a finančnú oligarchiu pred štrajkujúcimi robotníkmi a nespokojnými farmármi, prenikli USA v neuveriteľne krátkom čase medzi vedúce imperialistické svetové veľmoci.

Kríza v rokoch 1873 — 1879, ktorá sa pre európsky predmonopolistický kapitalizmus stala vlastne ekonomickým katalyzátorom na integrovanie jednotlivých podnikov do monopolov a zapríčinila bankrot podnikateľov neschopných konkurencie, čiastočne pribrzdila aj v Spojených štátoch prudký špekulačný rast investícií do priemyslu, ale celkový rozvoj nebol vážne ohrozený. V USA nedošlo k stagnácii charakteristickej pre západnú Európu.

Rast priemyselnej produkcie a rozvoj nových priemyselných podnikov, vznikajúcich matematickým radom, si vyžadoval vzrast pracovných síl radom geometrickým. Napriek neutíchajúcemu prisťahovaleckému prúdu americký veľkopriemysel trpel akútnym nedostatkom pracovných síl. Podnikatelia sa preto snažili riešiť tento problém mechanizáciou a intenzifikáciou práce — zavádzaním novej výrobnej techniky a organizáciou výrobného procesu. Americká podnikateľská horúčka teda zároveň vyvoláva nevyhnutnosť spojenia „mozgu a kapitálu“, podporu vedcov a techniky priemyselnými manažérmi. Laboratóriá univerzít, ktoré vznikali koncom obdobia rekonštrukcie nesmierne rýchlo, sa stávajú laboratóriami priemyselného výskumu, predchodcami dnešných výskumných ústavov, t. j. dostávajú sa úplne mimo univerzitnej základne, na bázu priemyselného podniku.

Americká prosperita umožnila pomerne širokej vrstve buržoázie kupovať drahé stroje a zariadenia, rozširovať výrobu, ktorá sa však rozvojom mechanizácie stávala čoraz závislejšou od energetických zdrojov, predovšetkým od uhlia. Strediskom ekonomického podnikania s prudkým rastom železníc bola Pennsylvánia, kde sa nachádzali najväčšie ložiská antracitu v celých Spojených štátoch. Nie je preto prekvapujúce, že práve na toto dôležité centrum americkej ekonomiky sa orientovali záujmy všetkých mocenských skupín. Majitelia baní mali navyše plnú podporu vlády pri použití mocenského aparátu v prípade ohrozenia ťažby štrajkami. Americkí podnikatelia nemuseli zápasiť s feudálnymi prežitkami a všetku svoju energiu mohli zamerať na potlačenie pokusov o organizáciu robotníctva.

Do osemdesiatych rokov 19. storočia prevažovali medzi baníkmi a robotníkmi v továrňach severovýchodných priemyselných stredísk prisťahovalci z vlny „old emigration“.^[1] Táto „stará“ emigrácia sa grupovala z tradičných krajín vysťahovalectva zo západnej Európy — Írska, Veľkej Británie, Nemecka a škandinávskych krajín, odkiaľ si prinášala už isté skúsenosti z práce v robotníckom odborovom hnutí. Robotnícke hnutie sa však v USA stretávalo s celkom odlišnými problémami ako v Európe. Stále sa udržiaval mýtus o možnosti preniknúť medzi podnikateľov, zámerne rozširovaný prostriedkami masovej informácie a propagandy. V americkej tradícii prevládal optimizmus podporovaný i ústavou, ktorá ako jediná na svete proklamovala právo človeka na šťastie. Americkí robotníci spočiatku verili v existenciu výnimočnej „americkej demokracie“, tým skôr, že v USA už nemuseli bojovať o volebné a základné občianske práva ako v Európe. Vykryštalizovanú sústavu dvoch vládnucich politických strán — demokratickej a republikánskej — ohroziť nemohli, naopak, boli dobre manipulovateľnou masou v predvolebnom období. Obidve strany v podstate sledovali tie isté politické ciele: ochraňovať záujmy veľkokapitálu a podporovať jeho expanziu; preto formujúcu sa opozičnú stranu farmárov čoskoro definitívne vypustili z politickej hry. Mýtus o slobode každého občana a jeho osobnej účasti na spravovaní štátu prostredníctvom volieb sa však šíril ďalej. Aj americký veľkokapitál potreboval človeka „oslobodeného“ od feudálnych európskych prežitkov, aby mohol voľne predávať svoju pracovnú silu.

Po očarení z krajiny „slobody a blahobytu“ bolo o to tvrdšie stretnutie robotníkov s podnikateľmi v ekonomických bojoch. Základným politickým problémom robotníckeho hnutia sa stalo získanie práva na odborovú organizáciu a štrajk. Prvé pokusy o vytvorenie väčších odborových zväzov sa objavujú ešte pred občianskou vojnou v USA. 3. marca 1859 sa vo Philadelphii zišla prvá konvencia odborovej organizácie robotníkov strojárskeho priemyslu — Strojárska a kováčska medzinárodná únia Severnej Ameriky (Machinist’s and Black-smith’s International Union of North America), na ktorej vtedajší neohrozený bojovník za práva robotníckej triedy W. H. Silven nabádal jej účastníkov, aby vytvorili národnú robotnícku federáciu. Jeho zásluhou sa v tom istom mesiaci zišli takisto zástupcovia zlievačských únií opäť vo Philadelphii a založili Železiarsko-zlievačskú medzinárodnú úniu Severnej Ameriky (Iron Molders International Union of North America). A už v tomto období sa objavila požiadavka na zavedenie osemhodinového pracovného času.

Robotnícka trieda bola síce početná, ale jej kvantita bola vyvážená — napriek uvedeným pokusom o organizované odborové hnutie — kvalitnou organizovanosťou podnikateľov, vysokým stupňom koncentrácie kapitálu a jeho úzkym spojením s politickými kruhmi. Podnikatelia mali na svojej strane celý mocenský aparát: súdy, ktoré zakazovali odborové organizácie a vyhlasovali štrajky za nezákonné, priemyselných manažérov, ktorí prenajímali profesionálne štrajkokazecké agentúry a súkromné ozbrojené bandy na terorizovanie robotníckych vodcov (osvedčila sa najmä Pinkertonova agentúra). Provokovali lokálne štrajky, aby podlomili finančnú silu ilegálnych odborov, vyvolávali porazenecké nálady, a tým oslabovali bojaschopnosť robotníkov. Zamestnávatelia žiadali, aby robotníci pred prijatím do zamestnania podpísali vyhlásenie, že nevstúpia do odborovej organizácie. Osvedčila sa aj prax tzv. čiernych listín — zoznamov odborových agitátorov a iných nežiadúcich osôb, ktoré nemal ani jeden z podnikateľov v záujme spoločného postupu proti robotníckym organizáciám prijať do práce.

Napriek všetkým represáliám zo strany dobre organizovaného kapitálu, využívajúceho diferencovanú štruktúru amerického robotníctva a rozoštvávanie národnostných či rasových skupín proti sebe, predsa len riskantné pracovné podmienky bez akéhokoľvek sociálneho zabezpečenia hnali robotníkov do neustávajúcich pokusov o zlepšenie pracovných a životných podmienok. V polovici sedemdesiatych rokov zasiahla veľká štrajková vlna najcitlivejšiu oblasť americkej industrializácie — pennsylvánske uhoľné bane; tajná organizácia baníkov (takmer výlučne írskeho pôvodu) Molly Maguires bola obvinená z organizovania teroristických akcií proti majiteľom baní a desať vodcov skupiny bolo roku 1875 popravených.

Tieto tvrdé represálie svedčia o tom, ako predstavitelia amerického kapitálu prudko reagovali na akékoľvek udalosti v pennsylvánskej oblasti. Ich obavy z potenciálnych podobných udalostí i v budúcnosti, ktoré by mohli ochromiť americkú imperialistickú expanziu, vyústili do plánu, ako im zabrániť: do USA treba privábiť proletariát bez triedneho povedomia a odborových skúseností.

Ideálnym rezervoárom takejto „triedy osebe“ zostávala stredná a východná Európa. Agenti priemyselných spoločností tiahnu cez Atlantik na východ. Koncom sedemdesiatych rokov 19. storočia sa metastázy amerického monopolistického kapitalizmu preplazili cez Poľsko aj do Rakúsko-Uhorska, na východné Slovensko. Našli tu až zarážajúco priaznivé podmienky. Je pravdou, že agenti zo Spojených štátov a ich platení domáci prisluhovači dali len posledný impulz k vysťahovalectvu. Presnejšie povedané, stačilo im iba upozorniť na možnosť a vytýčiť smer, lebo kde je hospodárske a sociálne postavenie ľudu nepriaznivé, ak nie priam neznesiteľné, nie je potrebná silná agitácia. Metaforicky povedané, stačilo iba zavolať a lavína sa odtrhla. To je vlastne začiatok novodobej formy sťahovania národov, v ktorom má aj slovenský proletariát svoje významné zastúpenie a o ktorom S. H. Vajanský v básni Bratom napísal:

A nenásytnosť amerického veľkokapitálu po ľahko zmanipulovateľných pracovných silách sa konečne utíšila.