ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Čierny piatok“ svetového imperializmu — krach na newyorskej burze 24. októbra 1929, ktorý ako prvý zasiahol americký automobilový priemysel, nezostal dlho bez následkov ani v ostatných priemyselných a poľnohospodárskych odvetviach USA. Signalizoval zreteľné trhliny vo „veľkom boome“ obnovenej hospodárskej prosperity po dočasnom poklese zo začiatku dvadsiatych rokov už pred veľkým newyorským výbuchom ilúzií o ekonomickej stabilite a „večnej prosperite“ amerického štátnomonopolistického systému. A pochopiteľne, nemohol zostať bez následkov ani pre americko-slovenský proletariát.

Z myslí Američanov sa ešte nevymazala hysterická kampaň proti prisťahovalcom po prvej svetovej vojne, ktorá si vynútila prijatie už známych zákonov z roku 1921 a 1924, takže medzi prvými, ktorí po „veľkom krachu“ — ale i pred ním — prichádzajú o zamestnanie, sú americkí Slováci.

Republikánska a demokratická strana sledovali rovnaký politický cieľ: upevniť prioritu USA na svetovom trhu a vzhľadom na to podporovať rozvoj štátneho monopolizmu. Hlavný rozpor medzi oboma najsilnejšími politickými stranami však vyvolával ekonomicky nepodstatný prohibičný zákon. Proletariát nebolo možné odpútať od kľúčových problémov americkej spoločnosti demagogickými heslami o pokračujúcej prosperite americkej ekonomiky,^[80] preto ďalej pokračujú triedne zápasy baníkov, ktorí vstupujú do viacmesačných štrajkov bez rozdielu národnosti hlavne v oblasti Pennsylvánie s bohatým slovenským zastúpením. Po vypuknutí veľkej hospodárskej krízy nadobudli štrajkové boje i napriek bezohľadným zásahom polície novú intenzitu. Vláda sa usilovala označiť za príčinu nepokojov komunistov, lenže americké robotníctvo chápalo skutočnú podstatu sociálnych problémov.^[81]

Počas hospodárskej krízy sa takmer všetky podporné organizácie v USA dostali do veľmi zložitej finančnej situácie. Vyplácanie podpôr v nezamestnanosti ohrozilo ich existenciu. Kríza silne poznamenala aj americkoslovenský spolkový život. Čoraz väčšie nedorozumenia, ktoré sa začali prejavovať vo vrcholnej krajanskej organizácii Slovenskej lige už od roku 1921, sa prehlbovali a jednotlivé spolky nasledovali líniu politických strán v Československu, s ktorými sympatizovali, lebo samy podporovali ľudácky autonomizmus a čechoslovakistický centralizmus.

Slovenský robotnícky spolok zo všetkých podporných spolkov v USA najlepšie odolával ťažkej situácii. V období krízy však predsa len dozrela v jeho členoch myšlienka, objavujúca sa už v predchádzajúcich rokoch — zjednotiť sa s podobnými podpornými organizáciami ostatných národností Spojených štátov.

Americkí a slovenskí súdruhovia pociťovali potrebu spolupráce už v čase dohody medzi Slovenskou robotníckou socialistickou federáciou a Slovenským robotníckym spolkom. Triedne zápasy iba potvrdili, že najuvedomelejší slovenskí robotníci v Amerike si vždy plnili svoju internacionálnu povinnosť a cítili sa súčasťou amerického proletariátu, pričom si zachovali vlastné národné povedomie. Na III. konvencii Slovenského robotníckeho spolku roku 1923 sa vo výzve k proletariátu Československa a Zakarpatskej Ukrajiny hovorilo: „Nech je naším heslom spoločne s robotníkmi všetkých v Amerike žijúcich národností pracovať na povznesení robotníckej triedy. Nech pracujúce masy splynú v jednu robotnícku rodinu, lebo len takto môžeme očakávať naše oslobodenie spod jarma kapitalistickej spoločnosti. Robotnícke masy nech čerpajú posilnenie a ponaučenie v boji o nadvládu robotníckej triedy od ruských robotníkov, ktorí striasli medzinárodný kapitál. Kráčajme v šľapajach týchto hrdých bojovníkov za oslobodenie celého robotníctva.“

Zrastanie s celoamerickým robotníckym prostredím bez ujmy na povedomí svojho národného pôvodu sa začalo prejavovať aj v štruktúre Slovenského robotníckeho spolku. Už V. konvencia spolku, ktorá zasadala v Detroite 20. — 25. mája 1929 a na ktorej bol za predsedu po svojom návrate zo Slovenska zvolený Jozef F. Schiffel, prijala odporúčanie, aby sa z bývalých členov oddelení mládeže, ktorí dovŕšili osemnásť rokov, zakladali anglické odbory Slovenského robotníckeho spolku (English branch S. W. S.). Nemohli a ani nechceli ignorovať prirodzený vývoj, touto formou však udržiavali v mládeži narodenej už v Amerike kontinuitu internacionálnu i národnú. Slovenský robotnícky spolok nebol nacionálne neznášanlivý: už v predchádzajúcom období od roku 1923, po výzve k československým a zakarpatskoukrajinským robotníkom, triedne najuvedomelejší českí robotníci začínajú opúšťať staré spolky a vstupujú do jeho jednotlivých odborov. Spolok sa teda stáva organizáciou nielen slovenských, ale aj ostatných slovanských robotníkov v Spojených štátoch.

V čase tohto postupujúceho integračného procesu, vyvolaného tvrdou skutočnosťou kapitalistického útlaku v nebývalej hospodárskej kríze, bol v New Yorku 30. marca 1930 založený Medzinárodný robotnícky spolok (International Workers Order IWO). A tak VI. konvencia Slovenského robotníckeho spolku, ktorá sa konala v dňoch 27. — 29. novembra 1931, vyslovila súhlas so zlúčením s Maďarským robotníckym v nemoci podporujúcim a vzdelávacím spolkom a s Ruským podporným spolkom. Zlúčenie sa uskutočnilo až na II. konvencii Medzinárodného robotníckeho spolku 17. — 22. júna 1933 v Chicagu; generálnym tajomníkom slovenskej sekcie sa stal Karol Korenič, ktorý túto funkciu takmer nepretržite zastával až do rozpustenia IWO v decembri 1953.

Zvolenie Karola Koreniča do tejto významnej funkcie bolo ocenením jeho organizačných schopností, ktoré už neraz predtým preukázal, predovšetkým v krízových situáciách — a to nielen pri prechode Slovenskej socialistickej strany v Amerike na pozície Komunistickej internacionály, ale aj v čase začínajúcej sa hospodárskej krízy, kde zohral dôležitú úlohu jeho iniciatívny prístup k celému problému. Patril k tým americkoslovenským funkcionárom, ktorí pochopili, že len organizovaným a spoločným úsilím možno urobiť výraznejší krok v pomoci nezamestnaným. Ako organizátor Slovenského robotníckeho spolku za Chicagský okres mal nemalý podiel na založení Spoločného výboru českých a slovenských spolkov pre poistenie v nezamestnanosti a v dôchodku. Práca výboru bola naozaj dobrá a čoskoro dominovala celému krajanskému spolkovému životu nielen v Chicagu, ale i v širokom okolí.

Keď Karola Koreniča poverili funkciou generálneho tajomníka slovenskej sekcie Medzinárodného robotníckeho spolku, ktorý mal stredisko v New Yorku, bolo to hádam jedno z najzložitejších období v jeho živote. Manželka s tromi deťmi zostala v Chicagu a on sa musel presťahovať do New Yorku, aby mohol zodpovedne vykonávať prácu, ktorou ho poverilo vedenie IWO. On sám takto komentoval svoje rozhodnutie: „Bol to pre mňa ťažký odchod, radosť som mal iba z toho, že spolok zbudujem silnejší.“

Karol Korenič mal vo svojej funkcii tajomníka slovenskej sekcie skutočne bohatý priestor na činorodú prácu. Na rozdiel od Komunistickej strany USA, ktorá jazykové sekcie neuznávala, zlúčenie Slovenského robotníckeho spolku s medzinárodným neznamenalo, žeby sa spolok rozplynul v novej organizácii. Medzinárodný robotnícky spolok bol od II. konvencie roku 1933 budovaný na podklade širokej autonómie jednotlivých sekcií a v uvedenom roku združoval sekciu anglickú, maďarskú, poľskú, rumunskú, slovenskú, ukrajinskú, židovskú, sekciu mládeže a detskú sekciu. Ale aj po tomto zlúčení sekcia v rozličných dokumentoch veľmi často používala názov Slovenský robotníckych spolok IWO a Karol Korenič ako generálny tajomník sekcie vykonával zároveň funkciu jeho predsedu.

Tak ako každá sekcia, aj slovenská sekcia IWO mala ďalej svoje miestne odbory, ďalej riešila svoje špecifické národné problémy, ďalej bola spoluvlastníkom tlačových podnikov americkoslovenského proletariátu.

V úvode k stanovám Medzinárodného robotníckeho spolku, prijatých na II. konvencii v júni 1933, v tzv. Vyhlásení zásad, sa hovorilo o tom, že spolok je robotníckou podpornou organizáciou, že svojmu členstvu poskytuje nemocenskú, úrazovú a posmrtnú podporu, ako aj lekársku opateru a iné formy svojpomoci, pričom členov prijíma bez rozdielu pohlavia, národnosti, farby pleti, náboženského či politického presvedčenia. Vyhlásenie zásad však hovorí aj o opodstatnenosti takejto organizácie v dôsledku „nezaisteného hospodárskeho postavenia robotníkov v kapitalistickej spoločnosti“, pričom „tieto pomery nemôže napraviť iba založenie podpornej organizácie“, ale „boj za zmenu týchto pomerov“. Za jednu zo svojich hlavných úloh Medzinárodný robotnícky spolok označil „boj za úplné sociálne poistenie, také, aké si robotnícka politická moc vedela zaviesť v Sovietskom zväze“. Preto popri svojich hlavných — podporných úlohách si v závere Vyhlásenia zásad vytýčil úlohu získať svoje členstvo „pre boj za robotnícku a roľnícku vládu v Amerike“.

Druhá konvencia IWO prijala súčasne Manifest k miliónom členov organizovaných v bratských podporných spolkoch v Amerike, vyzývajúci ich do konečného boja za sociálne poistenie. V manifeste sa okrem iného konštatovalo: „V Spojených štátoch máme len slabučké začiatky sociálneho poistenia. Poistenia v nezamestnanosti niet vôbec žiadneho. Niet žiadneho poistenia v prípade choroby. Niet starobného poistenia, ktoré by stálo za slovo a niet žiadneho pôrodného poistenia pre pracujúce ženy.“ A tak boj za sociálne poistenie, a to aspoň za také, aké existovalo už pred prvou svetovou vojnou, no najmä po nej v prevažnej väčšine európskych kapitalistických krajín, sa právom stal jedným z najmasovejších bojov amerického proletariátu.

Nie náhodou bol uvedený manifest, ktorý vyzýval všetky podporné organizácie do boja za sociálne poistenie, prijatý na II. konvencii IWO; čiže v období, keď v USA sa len rozhýbavala priemyselná výroba a keď ešte milióny amerických robotníkov trpeli následkami najťažšej hospodárskej krízy v dejinách Ameriky.

Prejaveným nadšením bojujúcich más a ich početnosťou možno tento boj pracujúcich porovnať so zápasom európskych robotníkov za všeobecné volebné právo. Vďaka dôslednému uskutočňovaniu buržoáznych revolúcií v rokoch 1776 a 1861 americká robotnícka trieda nepoznala masový boj takýchto rozmerov. Na základe neho robotníci v mnohých európskych krajinách nadobudli vysoké triedne uvedomenie a vybudovali socialistické a komunistické strany na početnejšej členskej báze ako v Spojených štátoch.

Výhody sociálneho poistenia sú natoľko evidentné, že okamžite získať masy do zápasu oň sa zdá úplnou samozrejmosťou. Preto priam neuveriteľne vyznieva fakt, že do informovania a presviedčania pracujúcich a nezamestnaných bolo treba investovať veľa času a námahy. Najväčšou prekážkou bolo nedostatočné triedne povedomie u značného množstva proletariátu a protisocialistická hystéria rozpútaná po víťazstve Veľkej októbrovej socialistickej revolúcie nielen v európskych krajinách, ale aj v Amerike. A tak mnohí jednostranne informovaní prostí robotníci, organizovaní v nesocialistických spolkoch, si zamieňali pojmy „sociálny“ a „socialistický“ a spočiatku odmietali túto prospešnú kampaň podporovať.

Ale napriek týmto ťažkostiam sa boj za sociálne poistenie v Spojených štátoch stal jedným z najpopulárnejších bojov amerických pracujúcich. Na jeho čele stála Komunistická strana USA, no najvýznamnejšou masovou organizáciou, ktorá boj za sociálne poistenie urobila jednou zo svojich kľúčových programových akcií, bol Medzinárodný robotnícky spolok a v jeho rámci sa do tohto zápasu vo významnej miere zaangažovala slovenská sekcia IWO. Svedčí o tom aj fakt, že jej zásluhy po víťaznom boji spravodlivo ohodnotil predseda Komunistickej strany USA W. Z. Foster.

Pochopiteľne, Karol Korenič ako generálny tajomník slovenskej sekcie šiel príkladom. Skúsenosti z organizovania výboru pre poistenie v nezamestnanosti a starobnú penziu získal v Chicagu skôr, ako II. konvencia IWO vytýčila tento zásadný bod svojho programu. Hneď po príchode do New Yorku bolo Koreničovou prvou starosťou nájsť zodpovedajúcu organizačnú bázu spôsobu pomoci nezamestnaným krajanom žijúcim v New Yorku. Podarilo sa mu zjednotiť niektoré slovenské spolky a založiť Akčný výbor pre sociálne poistenie.

V tomto ťažkom období — počas depresie až po prijatie zákona o sociálnom poistení roku 1936 — urobil Karol Korenič päť prednáškových ciest. Bol medzi krajanmi žijúcimi od New Yorku až po Chicago, a na svojich cestách využil i svoje poznatky z návštevy v Sovietskom zväze roku 1934.^[82]

Na finančnú podporu akcie za sociálne poistenie prispeli i americkoslovenské dramatické krúžky; najúspešnejší boli ochotníci z 3. odboru slovenskej sekcie IWO z New Yorku pod vedením Myjavčana Michala Vodičku. S divadelnou hrou Kopaničiari dosiahli nevídaný úspech a po viacerých vypredaných predstaveniach v New Yorku sa na radu Karola Koreniča usporadúvali s hrou zájazdy do miest až v stopäťdesiatkilometrovej vzdialenosti. Všade sa stretli s veľkým porozumením a všetky predstavenia sa hrali pred zaplneným hľadiskom. Bol to dôležitý čin nielen kvôli finančnému prínosu, ale aj kvôli tomu, že divadelné predstavenia poskytovali veľmi dobrú príležitosť oboznamovať krajanskú verejnosť s robotníckou myšlienkou. Na týchto predstaveniach, a boli ich stovky, sa cez prestávku hovorilo o bežných udalostiach z robotníckeho prostredia. Nevyčerpateľnou témou, o ktorej sa diskutovalo celých šesť rokov, bola samozrejme otázka sociálneho poistenia. Hovorilo sa však aj o robotníckych časopisoch, o literatúre, o členstve v odboroch slovenskej sekcie IWO a o činnosti robotníckeho spolku vôbec. Aj ďalšie odbory, ktoré sa venovali ochotníckemu divadelníctvu, výdatne pomáhali pri finančných kampaniach a poskytovali stovky dolárov na financovanie socialistickej tlače.

Boj za sociálne poistenie bol úspešne zavŕšený prijatím zákona v Kongrese roku 1935 s platnosťou od roku 1936. Karol Korenič si na túto udalosť spomína takto: „Keď bol roku 1935 vo Washingtone Kongres za sociálne poistenie, nuž delegáti prichádzajúci naň zo všetkých končín USA privážali petície na veľkých nákladných vozoch.“

Na boj za sociálne poistenie s hrdosťou spomínajú i vo svojich článkoch a pamätiach aj všetci ďalší poprední funkcionári slovenskej sekcie Medzinárodného robotníckeho spolku: Jozef F. Schiffel, Štefan Príkopa, Peter Šípka, Rudolf Martanovič, František Štefánik, Helena Vrábelová^[83] a mnohí ďalší členovia slovenskej sekcie IWO. S oprávnenou hrdosťou hovoria, že ak má dnes americký pracujúci ľud zabezpečené aké-také sociálne poistenie, funkcionári a členovia slovenskej sekcie IWO majú na tom veľmi čestný podiel.

Nijaká iná slovenská podporná organizácia sa ako celok nezúčastnila v tomto boji, aj keď napríklad niektoré odbory Národného slovenského spolku a jednotlivci z iných slovenských podporných organizácií v zápase za sociálne poistenie nezostali pasívni. Ich boj si získal sympatie veľkého počtu americkoslovenských robotníkov, čo sa prejavilo aj v početnom raste slovenskej sekcie Medzinárodného robotníckeho spolku. Kým v júni 1933 vstupoval Slovenský robotnícky spolok do IWO s 3662 dospelými a 2117 mladými členmi, v nasledujúcom období slovenská sekcia každoročne vzrastala o vyše tisíc členov; takže koncom roku 1939 mala 11.107 členov.^[84]

Na vzraste členskej základne zohrala nemalú úlohu aj kvalitná organizačná činnosť tajomníka sekcie Karola Koreniča. A jeho slová, že chce „spolok zbudovať silnejší“, ktoré povedal pri odchode z Chicaga do New Yorku, sa ukázali skutočne pravdivé.

Búrlivý rast členstva zaznamenali aj ostatné sekcie Medzinárodného robotníckeho spolku. Jeho autorita sa zvýšila, čo sa prejavilo i v tom, že k medzinárodným sekciám, ktoré sa prihlásili k IWO v čase II. konvencie, postupne pribudli ďalšie: chorvátska, ruská, španielska, srbská, zakarpatskoukrajinská, grécka (roku 1947 sa zo slovenskej sekcie vyčlenila ako samostatná aj česká sekcia). Slovenská sekcia patrila medzi najpočetnejšie a ocenením jej práce popri inom bola skutočnosť, že hlavným pokladníkom Medzinárodného robotníckeho spolku bol od roku 1935 až do jeho násilnej likvidácie v decembri 1953 jeden zo zakladateľov Slovenského robotníckeho spolku Peter Šípka.

Úspešným zavŕšením zápasu za sociálne poistenie sa však aktivita slovenskej sekcie ani celého Medzinárodného robotníckeho spolku nevyčerpala. Od roku 1936 očakával ich členov zápas nový, ešte dramatickejší — boj proti rozpínavosti fašizmu.