ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Škandálny wadowický proces^[9] pobúril svojimi zisteniami v rokoch 1889 — 1890 celú rakúsko-uhorskú verejnosť. Vyšli v ňom na svetlo skutočnosti, ktoré by lodiarska spoločnosť Hamburg-Amerika Linie bola najradšej držala v najtmavšom sejfe. Odhalil zločinnú činnosť jej osvienčimskej agentúry, ktorá pod vedením Jakuba Klausnera a Simona Herza získavala pre svoje nepoctivé služby železničných úradníkov, príslušníkov finančnej stráže, colného personálu a dokonca i žandárstva. Tento dobre zorganizovaný klan vydieračov a podvodníkov parazitoval priam neuveriteľným spôsobom na prostoduchosti negramotných haličských a vôbec východoslovenských dedinčanov, odhodlaných vysťahovať sa do Spojených štátov.

Tieto potenciálne ľudské „balíky a debny“, ako obete tohto neuveriteľného podvodu cynicky nazývali jeho organizátori, sa dostávali do dokonale zohranej mašinérie, ktorá ich pripravila o posledné peniaze získané buď predajom skromného majetku, alebo jeho prenájmom.

Uchádzači o vysťahovalecké povolenie sa najskôr ocitli pred podvodníkom, ktorý sa vydával za okresného hajtmana. Ten im za „určitý poplatok“ ich žiadosť „povolil“, ale od neho museli ísť ešte k určenému „lekárovi“, ktorý im zasa vo väčšine prípadov po lekárskej prehliadke zakázal emigráciu „zo zdravotných dôvodov“. I túto prekážku však bolo možné zdolať — pochopiteľne úplatkami. Potom nasledovalo vybavovanie vycestovacích formalít a iných potrebných vecí, čakanie na vycestovanie atď. Podvodník posielal vystrašených negramotných dedinčanov do rúk darebákom, aby ich pripravili o posledný groš. Ak sa niektorý z postihnutých odvážil odporovať, bol vo veľmi efektne zinscenovanom procese „odsúdený“ do väzenia, kde zostal dovtedy, kým nezmúdrel.

Sieť tejto svorky podvodníkov bola dobre zorganizovaná, zohraná a silná. Jej členov chránilo a odmeňovalo samo vedenie nemeckej spoločnosti Hamburg-Amerika Linie, takže pomerne dlhý čas sa rafinovane utajovali pred odhalením, až kým ich úspechy a zdanie beztrestnosti vyvolané patronátom spoločnosti neukolísali v ostražitosti.

Wadowický proces strhol masku zarážajúcim metódam vysťahovaleckých agentúr, ktoré uplatňovali na území Rakúsko-uhorskej monarchie aj v iných krajinách strednej a východnej Európy. Keďže záujemci o vysťahovanie z východného Slovenska často odchádzali tajne cez Halič, je veľmi pravdepodobné, že mnohí z nich do roku 1889 takisto prešli oswienčimskou „finančnou čističkou“.

Praktiky oswienčimskej vysťahovaleckej agentúry iste neboli výnimkou v práci ostatných spoločností, pretože z prepravy vysťahovalcov tzv. druhej vlny, čiže „new emigration“, sa stal najvýnosnejší obchod storočia. Vzrast európskej emigrácie po roku 1880 bol ovplyvnený i rozmachom a modernizáciou lodnej dopravy, čím sa síce skrátila a zlacnela preprava osôb, ale zisky paroplavebných spoločností závratne narastali, pretože samy rozvinuli prostredníctvom agentov rozsiahlu vysťahovaleckú propagandu. Agenti pracovali rozličnými metódami: osobným presviedčaním, rozdávaním rozličných brožúr a letákov, v ktorých sa maľoval život v zámorských oblastiach vo veľmi ružových farbách, ale aj maximálnym súkromným obohacovaním sa a podvodmi.

Agenti spolupracovali so širokým okruhom pomocníkov z rozličných profesií. Najčastejšie nimi boli miestni notári, úradníci, železničiari, krčmári a iní, ktorí celkom nenápadným spôsobom dokázali agitovať za pevne stanovenú odmenu podľa počtu získaných osôb pre vysťahovalectvo do Ameriky. Táto práca bola pre paroplavebné spoločnosti veľmi výnosná; napríklad rakúsky vicekonzul Stánek v správe zo Ženevy v júni 1896 uvádza, že subagent zarobí na každej rodine, získanej pre vysťahovanie do Ameriky, priemerne 50 švajčiarskych frankov.^[10] Britská agentúra v Rotterdame ponúkala za prvých dvoch získaných vysťahovalcov strieborné hodinky a za každú ďalšiu osobu staršiu ako dvanásť rokov vyplácala agentom šesť holandských zlatých a za mladších polovičnú prémiu. Tieto investície boli vysoko rentabilné, pretože jednotlivé spoločnosti zarábali na preprave vysťahovalcov vyše 70 miliónov korún.

Americký socialista Morris Hillquit začiatkom 20. storočia napísal: „Je verejným tajomstvom, že najväčšie lodné spoločnosti vydržiavajú vo všetkých častiach Európy kŕdle platených agentov, ktorých zamestnaním je, aby nadšeným vykreslením pomerov v Spojených štátoch, nádejou na vysoké mzdy a na ľahkú možnosť získať pôdu zlákali chudobných a prostoduchých ľudí, aby išli hľadať šťastie a bohatstvo v Novom svete. Spoločnosť Red Star-Linie zamestnávala donedávna najmenej 1500 takýchto agentov, Anchor-Line 2000 a Inman-Linie 3400. Ide pritom o malé podniky, iné spoločnosti ich zamestnávajú pravdepodobne ešte väčší počet. A okrem týchto profesionálnych zvodcov prijímajú také lodné spoločnosti desaťtisíce dobrovoľných sprostredkovateľov do svojich služieb.“ Nezávisle od Hillquita americký inšpektor pre vysťahovalectvo Marcus Brown vyhlásil, že na svojich cestách, predovšetkým v Rakúsko-Uhorsku a Rusku, sa dozvedel o subagentoch z radov duchovných, učiteľov, notárov, ktorí za sprostredkovací poplatok od agentov udeľujú emigrantom rady, poúčajú ich, ako získať lodný lístok a pas a poskytujú im informácie vo všetkých cestovných veciach. Za „judášsky groš“ zneužívajú nevedomosť sedliakov a nahovárajú ich predať majetok a zadĺžiť sa, aby získali potrebnú sumu na cestu. Tieto kritické hlasy z Ameriky na adresu praktík lodných spoločností boli však čiastočne ovplyvnené i celkovým meniacim sa kurzom americkej spoločnosti voči prisťahovalcom začiatkom 20. storočia, keď sa dopyt po pracovných silách v Spojených štátoch skončil.

Počiatočný hlad po pracovných silách ako rezervy proti štrajkovým bojom bol už nasýtený, a preto ďalší prisťahovalecký príval nebol pre americkú ekonomiku žiadúci. Lenže, ako správne poznamenal znalec rakúskej predvojnovej vysťahovaleckej problematiky Artur Salz, „štát zapletený do kapitalistického hospodárskeho systému musí vyvážať buď tovar, alebo ľudí“. Keďže Rakúsko-uhorská monarchia sa v nerovnomernom vývoji imperializmu ocitla medzi krajinami druhého typu a lodným spoločnostiam zachutil novodobý pohon na otrokov kapitálu, z Európy do Ameriky neprestáva transport „masového tovaru cestujúceho v podpalubí“.

Okrem toho sa „živý náklad“ rentoval lepšie ako ktorýkoľvek iný, pretože mnohí vysťahovalci si na lodi „odrábali“ cestu za veľmi tvrdých podmienok, väčšinou ako kuriči pri parných kotloch, a spoločnosť ušetrila na pracovných silách. Masové vysťahovalectvo možno teda skutočne výstižne charakterizovať slovami A. Salza ako „bolestný a zahanbujúci chronický export kapitálu v podobe ľudského tovaru“.

Uhorská vláda, ktorá sa v prvých rokoch hromadného vysťahovalectva málo zaujímala o túto otázku, zaviedla roku 1903 do platnosti 4. článok zákona usmerňujúci vysťahovalecký prúd cez Rijeku a uzatvorila zmluvu s lodnou spoločnosťou Cunard Line. Medzinárodný tarifný boj ostatných spoločností s Cunardovou využila vo svoj prospech: každá lodná spoločnosť, ktorá chcela mať v Uhorsku zastúpenie, bola povinná vláde zaplatiť poplatok desať korún za každého emigranta.

Okrem spoločnosti Cunard Line, ktorá vstúpila roku 1911 do lodiarskeho kartelu Continental Pool, sa na preprave našich vysťahovalcov zúčastňovali aj iné spoločnosti tohto kartelu: Hamburg-America Linie — smutne známa z wadowického procesu, Nord-deutsche Lloyd, Holland-American Line, Austro-Americana, Compagnie Général Trans-atlantique. Napriek usmerňovaniu vysťahovalcov na Rijeku väčšina totiž odchádzala z Terstu, z nemeckých prístavov Hamburg, Brémy, i z holandských, najmä cez Rotterdam a Antverpy.

Skupiny cestujúcich sprevádzali do prístavov agenti lodných spoločností. Po príchode do prístavného mesta vysťahovalci zaplatili v kancelárii spoločnosti objednaný lodný lístok a zamenili si zostávajúce rakúsko-uhorské peniaze za doláre. Nenalodili sa však hneď, na prepravu bolo treba čakať 8 — 15 dní, pretože takmer všetci záujemci o prepravu odchádzali treťou triedou^[11] a lode sa rýchlo naplnili. Nocľahárne, v ktorých trávili čas do nalodenia, mali nedostatočné hygienické zariadenia, takže zavše vypukli epidémie, napríklad škvrnitý týfus v Terste; vôbec, životné podmienky boli v týchto ubytovniach katastrofálne. Agenti od dôverčivých cestujúcich, ktorí nepoznali miestne pomery a jazyk, vylákali často posledné peniaze a mnohým odcudzili skromný majetok zlodeji, preto boli nútení vrátiť sa späť. A o ich ďalšie životné osudy na spiatočnej ceste sa už nik nezaujímal.

Podobne aj podmienky v medzipalubných kajutách tretej triedy, v ktorých sa prepravovala väčšina vysťahovalcov zo strednej a východnej Európy, teda aj náš slovenský proletariát, boli zarážajúce. Emigračná komisia Spojených štátov vysielala na lode tajných pozorovateľov a ich informácie boli veľmi nelichotivé: hygienické zariadenia takmer nijaké, zapáchajúce kajuty s nedostatočným vetraním sa podobali viac na skladisko postelí ako na obytnú miestnosť, plechovú nádobu a príbor nebolo kde po jedle umyť, predpísané každodenné lekárske prehliadky, keďže americký veľkopriemysel mal záujem iba o zdravé a výkonné pracovné sily, konali sa len raz počas plavby alebo sa vôbec neuskutočnili, ženy bez ochrany boli vystavené násiliu lodného personálu i vysťahovalcov. Každá spoločnosť sa snažila dosiahnuť predovšetkým maximálny zisk, a tak životné podmienky počas plavby sa iba málo líšili od čias obchodovania s „ebenom“ — násilného prepravovania černochov do Ameriky.

A konečne po dvanástich až osemnástich dňoch plavby, väčšinou zoslabnutí od morskej choroby a katarov z nezvyklej stravy na lodi, sa vysťahovalci dotkli „zasľúbenej zeme“; ale ešte tŕpli neistotou, či ich táto vábna pevnina príjme. Vystúpili na ostrove Ellis Island, na ktorom sa v hlavnej prisťahovaleckej stanici Gastle Garden malo rozhodnúť o ich budúcom životnom osude — či sa dostanú do „ulíc, kde možno zbierať zlato na chodníku“, alebo či ich úradníci prisťahovaleckej stanice pošlú na trovy príslušnej lodnej spoločnosti naspäť do Európy ako „nepoužiteľných“.

V čase, keď do USA prichádza najpočetnejšia prisťahovalecká vlna zo Slovenska, čiže na prelome storočia, dopyt po pracovných silách bol v Spojených štátoch natoľko uspokojený, že mnohí prisťahovalci sa už považovali za príťaž pre americkú ekonomiku. V poslednom desaťročí 19. storočia bola ešte možnosť, využívali ju predovšetkým ženy, odpracovať si cestovné trovy až po príchode do USA na niektorej z fariem v blízkosti prístavu alebo službou v domácnostiach; až po splatení dlhu a nadobudnutí niekoľkých dolárov odchádzali do amerických miest za svojimi krajanmi. Keďže pracovných príležitostí ubúdalo, Spojené štáty sa začali brániť proti nežiadúcim prisťahovalcom čoraz prísnejšími opatreniami, ktoré napokon vyvrcholili roku 1924 v prisťahovaleckom zákone, takmer úplne zamedzujúcom imigráciu na územie USA.

Začiatkom 20. storočia sa už od prisťahovalcov vyžadovalo, aby zaplatili prisťahovaleckú daň, ďalej tridsať dolárov v hotovosti ako záruku, že nebudú na ťarchu štátu, a najmä zdravé mozoľnaté ruky, pretože od nich závisela americká prosperita. Chorí v USA neboli žiadúci, preto mnohí prisťahovalci s obavami očakávali lekársku prehliadku v Castle Garden. Spiatočná deportácia na trovy dopravnej spoločnosti bola totiž podstatne horšia ako cesta do USA, pretože v prepravnom biznise sa stali mínusovou položkou. A kto z nich aj spiatočnú cestu prežil, osamotený v cudzom prostredí európskych prístavov, bez peňazí mal iba malú šancu vrátiť sa naspäť do prostredia, ktoré ho vlastne k vysťahovaniu prinútilo.

Ľudské osudy sú rôznorodé, pretože každý je iný. A predsa to základné mali spoločné: Vychádzali z rovnako ťažkých hospodárskych pomerov v starej vlasti, ktoré ich svojou neznesiteľnosťou prinútili odtrhnúť sa od nej. A prichádzali do rovnako zložitých hospodárskych pomerov v novej krajine, ktorá od nich očakávala jediné — pracovnú silu, nie človeka s jeho individuálnym osudom. Ten nebol zaujímavý v štáte, ktorý čas začal merať peniazmi. Aj ľudskú hodnotu človeka. Zlato z amerických chodníkov zbierali iní. Stali sa ním aj naši prisťahovalci, pretože pre amerických podnikateľov svojou lacnou pracovnou silou s najhoršími platovými podmienkami toto zlato znamenali. Lepšie pracovné príležitosti už využili prisťahovalci z prvej vlny — „starej emigrácie“ — a novým „votrelcom“, ktorí úspešne prešli cez Atlantik i hlavnú stanicu na Ellis Islande, zostala nanajvýš nádej, že „zasľúbená zem“, ktorá bola už na dosah, predsa len vyplní ich sny o živote dôstojnom človeka, alebo im aspoň umožní čo najskôr zarobiť pre rodinu v „kraji“ toľko dolárov, aby ju mohli čoskoro opustiť a vrátiť sa hospodáriť do vlasti.

Adepti šťastia odchádzali na americkú pevninu väčšinou s neznalosťou angličtiny, s tridsiatimi dolármi, s odhodlaním vydobyť si svoje miesto pod slnkom a s adresou niektorého známeho krajana, čo odišiel do zámoria pred nimi. Pri neznalosti miestnych pomerov a jazyka bolo najvhodnejšie usadiť sa na tých miestach, kde väčší počet prisťahovalcov z jednej oblasti poskytoval lepšie podmienky pre možnosť získať prácu a zároveň bol silnou oporou v cudzom prostredí.^[12] Mnohí však netušili, že členením na skupiny v Castle Garden podľa „adries“ sa už vopred rozhodlo o ich najbližšom osude, lebo šli vlastne vystriedať svojho známeho, ktorý už medzitým čiastočne spoznal pomery. Každý robotník sa totiž musel zaviazať, že zostane pracovať aspoň tri roky v podniku, do ktorého bol vopred agentmi „predaný“, s výnimkou smrteľného úrazu, alebo že získa za seba náhradníka. Ak mal vo výhľade lepšiu prácu, privábil z domova známych, aby niektorý z nich nastúpil na jeho miesto. Išlo predovšetkým o prácu v pennsylvánskych baniach, povestných vysokou úrazovosťou.

A nový život v novom kraji sa mohol začať.