ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V septembri 1897 ohromila americkú verejnosť správa o tzv. lattimerskej masakre a vyvolala obrovské pobúrenie predovšetkým medzi slovanskými prisťahovalcami. Počas veľkého štrajku v uhoľných baniach medzi mestečkom Hazelton a Lattimer v štáte Pennsylvánia tamojší šerif s policajtmi 10. septembra zastrelili dvadsaťjeden a ťažko zranili vyše štyridsať slovenských a poľských baníkov.

Naši „greenhorni“ — neskúsení zelenáči — ako príslušníkov novej emigrácie nazývali starousadlíci, ťažko doplácali na svoju neskúsenosť zdravím i dolármi. Nedostatočnú triednu uvedomelosť slovenských vysťahovalcov, ich negramotnosť a neznalosť pomerov zamestnávatelia využívali v maximálnej miere. Napríklad v uhoľných baniach Port Reandigu v štáte New Jersey pri samom Ellis Islande, takmer v tieni sochy Slobody, sa s prisťahovalcami zaobchádzalo veľmi kruto. Dôvod na takéto konanie si zamestnávatelia našli „v návyku na nízky stupeň životnej úrovne“, ba Amerikánsko-slovenské noviny ešte roku 1903 prinášajú oznam o nehanebnom okrádaní našich robotníkov podnikateľmi vyplácaním mzdy neplatnými konfederátnymi peniazmi.

Amerika, najbohatšia priemyselná krajina sveta, mala zároveň najvyššiu priemyselnú úrazovosť na svete. Až do roku 1911 neexistovalo prakticky zákonodarstvo, ktoré by prinútilo podnikateľov k náhrade škody za úrazy spôsobené vinou nevhodných zdravotných a pracovných podmienok. Avšak aj po uzákonení povinnosti náhrady škody za ujmu na zdraví zamestnávatelia zastrašovaním a podplácaním vedeli získať falošných svedkov, aby na súde potvrdili, že si robotník zapríčinil úraz vlastnou neopatrnosťou. Otrasný, ale typický je prípad Františka Sčibraného z Pezinka, robotníka v železiarni Harley Davidson v Millwaukee. Keď čistil vysokú žiarovú pec, niekto ju omylom zatvoril. Ohnivá liatina ho zaliala. Americká úrazová komisia prešetrovala prípad dva roky a napokon americký pracovný súd zamietol vyplatenie náhrady škody vdove postihnutého s odôvodnením, že dotyčný údajne trpel nostalgiou, ktorá ho dohnala k samovražde, hoci každý v oceliarni vedel, že šiel iba plniť pracovný príkaz a pec bola zatvorená zvonku. Podobných prípadov nachádzame na stránkach americkoslovenskej tlače veľa.

Podnikatelia si mohli dovoliť nedbať na zdravie svojich robotníkov, veď na prelome storočia vo väčšine miest Severu počet nových prisťahovalcov prevládal nad „rodenými“ Američanmi a na miesto jedného zabitého, respektíve zraneného robotníka už boli naporúdzi ďalší ochotní čakatelia.

V pennsylvánskej uhoľnej oblasti v okolí Hazletonu mali baníci hádam najhoršie podmienky. A práve tu pracovalo najviac slovenských baníkov. Uhoľné spoločnosti ich zdierali nielen na mzdách, ale okrádali ich aj na hmotnosti vyťaženého uhlia, hoci mzda pohybujúca sa okolo 45 centov od tony nakopaného uhlia bola taká nízka, že sa z nej nedalo vyžiť aj napriek relatívne nízkym cenám potravín a nájomného. Uhľobaróni využili na svoje obohacovanie celý životný režim robotníkov, predražovali potraviny a všetok tovar dennej spotreby, ktorý baníci museli kupovať v obchodoch spoločnosti. V baniach sa nedodržiavali ani najzákladnejšie bezpečnostné opatrenia, takže často prichádzalo k smrteľným úrazom a banským katastrofám, pri ktorých nebolo vôbec zriedkavosťou, že prišli o život desiatky, ba zavše stovky baníkov.

Hoci slovenskí baníci boli vlastne odsunutí do zámoria s pečiatkou štrajkokazectva a o triednom uvedomení nemali často ani hmlistú predstavu, v novom prostredí a podmienkach intuitívne rýchlo pochopili, čo je triedna solidarita, že jej základom je prirodzená ľudská túžba po spravodlivosti; a tú sali už doma prostredníctvom rozprávok spolu s materinským mliekom. Nie je preto div, že hoci z jazyka nového prostredia poznali iba pár slov, veľmi skoro nachádzajú spoločnú „proletársku“ reč už v deväťdesiatych rokoch a v radoch amerického robotníctva prinášajú prvé obete v nerovných zrážkach s americkým veľkokapitálom a pri stretnutiach s políciou. Roku 1892 v homesteadských oceliarňach spoločnosti Carnegie, Frick and Co. vypukol 143 dní trvajúci štrajk, ktorý sa zapísal do dejín robotníckeho hnutia ako v tom čase najdlhší štrajk v USA. Pri nepokojoch prišli o život dvaja slovenskí baníci.

Prvým známym štrajkom v Spojených štátoch s dokázateľnou účasťou slovenských prisťahovalcov bol však connellswilský štrajk v štáte Pennsylvánia roku 1886.^[16] Hoci sa pre baníkov skončil neúspechom, podobne ako štrajky v nasledujúcich rokoch, je dôkazom, že rovnako neúspešné sa v konečnom dôsledku ukázali aj plány veľkopodnikateľov zlomiť triedne zápasy vytvorením rezervy lacných pracovných síl. Nerátali však s tým, že rýchlo pochopia triednu solidaritu.

Jeden z prvých väčších sociálnych zápasov bol opäť štrajk baníkov v connellswillskej oblasti roku 1891. V ňom už možno jednoznačne hovoriť o významnom podiele slovenských prisťahovalcov, pretože z približne 20.000 štrajkujúcich bolo 18.000 Slovákov. Baníci žiadali zvýšenie miezd, sotva kryjúcich potreby životného minima. Ale uhoľné spoločnosti požiadavky baníkov jednoznačne zamietli a proti štrajkujúcim použili tvrdé represálie. Ich rodiny dali majitelia baní povyhadzovať z nájomných bytov, ba najatí pomáhači uhoľných spoločností dokonca polievali petrolejom stany, v ktorých sa provizórne baníci s rodinami ubytovali, a podpaľovali ich. Keď sa neosvedčilo ani toto drastické násilie, pripomínajúce zaobchádzanie s Indiánmi v časoch osídľovania Západu, majitelia baní sa pokúsili zlomiť odpor štrajkujúcich baníkov nasadením štrajkokazov — „skébov“.

Treba však poznamenať, že slovenskí prisťahovalci sa našli nielen medzi štrajkujúcimi, ale aj medzi štrajkokazmi — čo napokon bolo bežné aj u iných národností z novej emigrácie, najmä u Poliakov a Talianov. Takže americký imperializmus nielenže huckal robotníkov jedného národa proti robotníkom iného národa, no aj proti vlastným národným príslušníkom. Na negatívnu úlohu štrajkokazectva v tom čase ešte americkoslovenská tlač neupozorňovala, naopak, v connellswillskom štrajku zohrali majitelia najrozšírenejších Amerikánsko-slovenských novín Július Wolf a Peter Víťazoslav Rovnianek úlohu rozbíjačov štrajku. Za peniaze, ktoré dostali od majiteľov baní na podporu Amerikánsko-slovenských novín, sa Wolf podujal písať do tejto krajanskej tlače proti štrajku a Rovnianek chodil medzi štrajkujúcich baníkov nielen ich nabádať, aby sa nedali vyprovokovať k páchaniu anarchistických násilností, ale aj k návratu do práce. Mnohí z krajanov ich poslúchli a odpor štrajkujúcich baníkov začal pomaly slabnúť, až napokon sa vrátili do práce bez toho, žeby dosiahli od uhľobarónov čo len najmenší ústupok a zlepšenie pracovných podmienok.

Bezočivé zneužívanie existujúcej rezervy pracovných síl znižovaním už beztak biednej mzdy a nezachovávaním ani základných bezpečnostných opatrení však napriek neúspešnému štrajku z roku 1891 viedlo k celej vlne štrajkov v nasledujúcich rokoch. Tie sa neobmedzili iba na banské revíry, ale rozšírili sa na celú pennsylvánsku oblasť a jej priemyselné odvetvia. Vo veľkých železiarňach v Braddocku boli pracovné podmienky na mnohých miestach horšie ako v baniach. Mzda za dvanásťhodinovú prácu taktiež nestačila ani na živobytie. Aj tu sa začal štrajk už pred Vianocami 1890 a na Nový rok 1891 prišlo k tragickej udalosti, ktorá opäť ukázala „spravodlivosť“ americkej justície vo vzťahu k prisťahovalcom. Do Carnegieho oceliarní v Braddocku spoločnosť dopravila štrajkokazov. Keď sa správa rozchýrila medzi štrajkujúcimi robotníkmi, v celom okolí mesta vypukla vzbura. Na Nový rok niekoľko stoviek baníkov, medzi ktorými boli aj Slováci, zaútočilo na železiareň. V bitke medzi štrajkujúcimi a štrajkokazmi, ktorých chránili strážnici, bol jeden zo strážnikov ťažko ranený a o niekoľko dní zraneniu podľahol. Polícia pochytala asi šesťdesiat robotníkov, medzi ktorými bolo 44 Slovákov. Obžalovali ich zo vzbury a odsúdili na trojmesačné až ročné väzenie a troch Slovákov obvinil súd na osobitnom pojednávaní z vraždy strážnika. Odsúdili ich na trest smrti obesením a hoci za pomoci slovenských spolkov a novín sa dokázala ich nevina, trest sa podarilo zmeniť iba na doživotné väzenie. Na základe nových svedectiev o nevine sa postupne dosiahlo zrušenie rozsudku, ale posledný z nich vyšiel z väzenia až po dvadsiatich rokoch.

Boje oceliarskych robotníkov však prebiehali aj ďalej. Namáhavá a nebezpečná práca pri vysokých peciach si takmer denne vyžadovala obete. Roku 1892 opäť v Carnegieho železiarňach, tentoraz v Homesteade, vypukol štrajk. Spoločnosť proti štrajkujúcim nasadila svoju súkromnú políciu — Pinkertonových agentov. Štrajk sa opäť skončil neúspešne, pretože proti ozbrojenému násiliu nemali bezbranní štrajkujúci robotníci šancu na víťazstvo. Štrajk podlomil aj činnosť odborovej organizácie robotníkov v oceliarskom priemysle, takže na dlhší čas zostali neorganizovaní a štrajkovú iniciatívu v Pennsylvánii prevzali opäť baníci.

Po neúspešnom štrajku v connellswillskej oblasti roku 1891 sa podmienky ešte viac zhoršili; a nielen tu, aj v ostatných baniach. Keď roku 1894 vypukol nový štrajk, zasiahol temer všetky pennsylvánske bane a zapojili sa doň takmer všetci slovenskí baníci. Uhoľné spoločnosti použili osvedčený spôsob — nasadili štrajkokazov a šerifov s ozbrojenými pomocníkmi. Štrajk však prerástol hranice Pennsylvánie a koncom apríla začali štrajkovať aj baníci v ďalších štátoch: v Ohiu, Illinoise, Západnej Virgínii, Alabame a v iných štátoch, kde tiež pracovali Slováci. Celkove v zápase za vyššie mzdy a bezpečnejšie pracovné podmienky vystúpilo takmer 150.000 baníkov, ktorí už mali veľkú oporu vo svojej rozrastajúcej sa odborovej organizácii — baníckej únii. Hoci ešte nebola dosť silná na víťazný boj so všetkými banskými spoločnosťami, predsa štrajkujúci baníci dosiahli viaceré miestne, i keď nie podstatné víťazstvá.

Koncom júna 1894 sa väčšina baníkov vrátila do práce, hoci všeobecné požiadavky, ktoré si chceli zastavením práce vynútiť, splnené neboli. Zostávala však odvaha a odhodlanie vstúpiť do nových zápasov, ktoré budú musieť zákonite prísť. Porážka ani tu nebola dôvodom, aby človek prestal bojovať.

Príprava na novú zrážku trvala iba tri roky. Odborová organizácia amerických baníkov United Mine Workers of America vyhlásila 6. júla 1897 v Pittsburghu všeobecný štrajk banských robotníkov v štátoch Pennsylvánia, Západná Virgínia, Ohio, Indiana a Illinois. Medzi požiadavkami, ktoré štrajkujúci baníci predostreli majiteľom baní, na prvom mieste bolo zvýšenie miezd. A rovnako ako v predchádzajúcich bojoch, opäť aj v tomto mali slovenskí prisťahovalci bohaté zastúpenie a najpočetnejšie samozrejme v Pennsylvánii.

Keď naši rodáci v uhoľnej oblasti Hazletonu nastupovali spolu s poľskými a írskymi do štrajku, ešte netušili, že ich mená sa čoskoro objavia na prvých stránkach novín a snažili sa o to, aby pre štrajk získali všetkých baníkov na okolí. Keďže v septembri sa ešte v niektorých okolitých baniach pracovalo, hazletonskí slovenskí baníci, ku ktorým sa pridalo aj niekoľko poľských baníkov, nič netušiac išli do blízkeho Lattimeru, aby presvedčili tamojších súdruhov a získali ich pre podporu štrajku. Nestalo sa tak, nik z nich sa živý do Lattimeru nedostal.

O tom, čo sa vlastne 10. septembra 1897 medzi Hazletonom a Lattimerom odohralo, prinášajú informáciu Amerikánsko-slovenské noviny v čísle 738 zo 16. septembra 1897 pod veľkým titulkom „Masakra Slovanov.“ . Hoci ich redaktori P. V. Rovnianek a J. Wolf roku 1891 písali ešte „za mierny poplatok“ od majiteľov baní proti štrajkom a osobne od nich baníkov odhovárali, v komentári k lattimerskej tragédii zaznieva ironický tón na „najslobodnejšiu“ krajinu pod slnkom, v ktorej strieľajú ľudí ako zvery. Amerikánsko-slovenské noviny sa k tejto krvavej zrážke s políciou vracajú aj v ďalších číslach a americkú civilizáciu a demokraciu prirovnávajú k metódam otrokárov. Informujú čitateľov aj o celkovom priebehu stretnutia s políciou a uverejňujú mená obetí. Vo všetkých mestách, kde bývali Slováci, sa zvolávali protestné schôdze, na ktorých žiadali prísne potrestanie vrahov a odškodnenie raneným či pozostalým. Lenže priebeh vyšetrovania opäť potvrdil „demokratickosť“ americkej justície a ukázal, koho držia pod ochranou zákony veľkokapitálu. Porotci vypočuli stovky svedkov, ktorí svedčili o úplnej nevine neozbrojených štrajkujúcich a o vine obžalovaných, ale konečný výsledok zapadol presne do schémy procesov tohto druhu: šerifa a jeho pomocníkov oslobodili ako nevinných, pretože „konali iba svoju povinnosť“.

Tento „krvavý piatok slovenského robotníctva“, ako ho vtedy nazval jeden z významných predstaviteľov amerických Slovákov z prelomu storočia, známy novinár a redaktor prvých slovenských robotníckych novín v USA František Pucher-Čiernovodský, bol bolestne presvedčivým argumentom o naliehavej potrebe zjednotiť sily americkoslovenského proletariátu proti kompaktnej sile veľkokapitálu USA. Veď lattimerská masakra nebola jedinou krvavou epizódou v triednych zápasoch robotníckeho revolučného hnutia, hoci pre americko-slovenské robotnícke hnutie zostáva jedným z dôležitých dátumov na jeho vývinovej ceste. Slovenskí robotníci sa svojou krvou zapísali do kroniky amerických internacionálnych zápasov a lattimerské udalosti taktiež prispeli k zmene verejnej mienky o slovenských prisťahovalcoch. Postupne si získavali úctu a uznanie medzi ostatnými príslušníkmi americkej spoločnosti, ktorí ešte pred niekoľkými rokmi hľadeli na nich s podozrením, pohŕdaním a nedôverou.

Zatiaľ sa však ešte stále nestretávame s prípadmi, žeby slovenskí robotníci boli aj členmi štrajkového vedenia, ani v tých triednych zrážkach, kde mali Slováci zreteľnú početnú prevahu. Vedenie štrajkov bolo vecou odborových organizácií jednotlivých priemyselných odvetví, keď Americká federácia práce pre svoj predpojatý postoj voči nekvalifikovaným robotníkom sa pomaly, ale isto stáva federáciou robotníckej aristokracie a odborový zväz Priemyselní robotníci sveta ešte nebol založený. Vedenie vtedajších odborových „únií“ tvorili predovšetkým robotníci zo „starej emigrácie“, no bez nacionálnej a rasovej zaujatosti, takže slovenskí robotníci v nich mali rovnocenné postavenie s inými národnosťami. Svedectvom toho je i list predsedu baníckej únie Johna Mitchella predsedovi Národného slovenského spolku^[17] A. S. Ambrosemu, ktorý ho predtým požiadal, aby slovenskí štrajkujúci baníci neboli ukracovaní pri rozdeľovaní podpôr z fondu organizácie.

Hneď na začiatku 20. storočia sa rozpútali nové a tvrdé štrajkové boje baníkov opäť v Pennsylvánii. Roku 1900 si 140.000 baníkov v kameňouhoľných baniach vynútilo dvojmesačným dobre organizovaným štrajkom zvýšenie miezd o 10 percent. Tento prvý pozoruhodný úspech spoločného cieľavedomého postupu banských robotníkov riadila odborová banícka organizácia na čele s Johnom Mitchellom. Začiatkom roku 1902 predostrel predseda únie Mitchell trustu majiteľov baní ďalšie požiadavky: banskí robotníci žiadali predovšetkým všeobecné zvýšenie miezd a zníženie pracovného času z desať na osem hodín denne. Keďže trust odmietol požiadavky prijať, baníci z viacerých okresov Pennsylvánie začali 10. mája 1902 zase štrajkovať. Medzi nimi, ako v predchádzajúcich prípadoch, štrajkovalo aj 50.000 slovenských baníkov.

Pravdepodobne pri rozdeľovaní podpôr predsa len v niekoľkých prípadoch došlo k pokusom o finančné ukrátenie, na ktoré A. S. Ambrose v mene Národného slovenského spolku reagoval. Nebola to však vina baníckej odborovej organizácie, ale nesvedomitých jednotlivcov, pretože J. Mitchell vo svojej odpovedi napísal: „Našou snahou je zachádzať so všetkými baníkmi celkom nestranne. Ak sa na niektorého azda nedostalo, chyba bude hneď odstránená. Slovenskí baníci nielenže boli vernými členmi našej organizácie, ale vždy aj poslušne plnili jej stanovy; veľmi by sme ľutovali, keby sa niekto nazdával, že sa pri rozdeľovaní podpôr robili rozdiely.“

Mitchellovým slovám možno veriť, lebo ako vrcholný reprezentant odborovej organizácie si iste uvedomoval, že iba spravodlivosť vo vzťahu k jednotlivým národnostiam môže byť zárukou spoločného postupu v štrajku. Inak by prisluhovači uhľobarónov takúto nedôslednosť veľmi rafinovane využili na vyvolanie sporov medzi štrajkujúcimi baníkmi. A Slováci na prelome storočia už predstavovali medzi baníkmi kamenouhoľnej oblasti Pennsylvánie silu, ktorá rozhodne nebola v štrajkových zápasoch zanedbateľná.

Keďže majitelia uhoľných baní neprejavovali ochotu pristúpiť na požiadavky únie, štrajk sa čoraz viac vyostroval a predlžoval až natoľko, že nedostatok uhlia začal pociťovať celý priemysel a doprava Spojených štátov. Ďalšie osudy amerického ekonomického rozvoja si vyžiadali, aby do sporu medzi trustom a úniou zasiahli najvyššie štátne orgány. Vtedajší americký prezident Theodore Roosevelt zvolal zástupcov majiteľov baní a predstaviteľov baníckej únie do Washingtonu, aby s nimi rokoval o možnostiach ukončenia štrajku. Zástupcov uhľobarónov prinútil k súhlasu s arbitráciou pod hrozbou, že do baní vyšle federálne vojenské jednotky. Trust teda napokon pod nátlakom únie i vlády musel prijať podmienky, ktoré mu predložila banícka odborová organizácia, a štrajkujúci baníci v polovici septembra nastúpili do práce.

Štrajk z roku 1902 je pamätný v celoamerickom meradle i v americkoslovenskom živote: išlo o prvý prípad v dejinách amerického robotníckeho hnutia, keď sa najvyššie politické miesta postavili počas štrajku na stranu robotníkov. Významný je aj tým, že sa v ňom prejavila solidárnosť všetkých amerických Slovákov so štrajkujúcimi slovenskými baníkmi, ktorí svojím statočným postojom, disciplinovanosťou a vytrvalosťou preukázali vysoké mravné hodnoty a významným podielom prispeli k finálnemu úspechu štrajku. Národný slovenský spolok zorganizoval v krajanských okoliciach na pomoc rodinám štrajkujúcich baníkov finančnú zbierku, na ktorú prispel aj z vlastných fondov.

Slovenskí robotníci sa zúčastňovali aj v ďalších štrajkoch, ktorých v prvom desaťročí 20. storočia rýchlo pribúdalo, a to takmer vo všetkých štátoch USA, ale už v radoch organizácie Priemyselní robotníci sveta. Jej predsedom sa stal bývalý tajomník baníckej federácie William D. Haywood a ďalej presadzoval i aplikoval heslo, že iba bojom možno dosiahnuť spravodlivosť pre všetkých pracujúcich.

A hoci slovenskí vysťahovalci dokázali skoro neuveriteľné — premeniť sa takmer zo dňa na deň z poľnohospodárskeho proletariátu na robotnícku triedu a v jej radoch sa asimilovať tak rýchlo, že z „objednaných“ štrajkokazov sa stávajú spoľahlivými a cennými oporami v triednych zápasoch amerického robotníckeho hnutia, ich politická vyspelosť dozrieva pomalšie. Hromadne sa zapájajú do bojov hospodárskych, ale k premene z „triedy o sebe“ na „triedu pre seba“ ešte povedie namáhavá cesta trpkých skúseností a vnútorné očisťovanie sa od rôznych predsudkov prinesených zo starej vlasti i nových „amerických“, uznávajúcich iba jediné božstvo — kapitál — a označujúcich každého odvážlivca, ktorý by sa pokúsil o oslabenie jeho zázračného pôsobenia na americký život, za bohorúhača. Sila života a pravdy však prerazí aj cez betón. Zo skromných korienkov politického uvedomovania z konca 19. storočia sa v novom storočí rozkošatí mohutný strom, ktorý dá svoje ovocie aj pre posilnenie revolučného hnutia v „starom kraji“ pod Tatrami.