Zlatý fond > Diela > Karol Korenič a americkoslovenské robotnícke hnutie


E-mail (povinné):

Eva Fordinálová:
Karol Korenič a americkoslovenské robotnícke hnutie

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Martina Pinková, Tibor Várnagy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 14 čitateľov

Nástup

Česť a cena života spočíva jedine v tom, ak zasvätíme svoje činy a myšlienky veľkému podujatiu, s ktorým sa môžeme plne stotožniť. Maurice Druon

Prisťahovalci si do Ameriky privážali okrem základného kapitálu — svojej pracovnej sily a dvoch silných rúk — aj dve ilúzie: rýchlo si nájsť dobre platenú prácu a vrátiť sa ako boháč. Čoskoro sa však tieto ilúzie rozplynuli a oni uvideli skutočnosť bez ružového oparu domácich povestí o krajine zázrakov. To, že z nádejných štrajkokazov sa zanedlho stala mocná a spoľahlivá opora štrajkov, zatiaľ ešte nesvedčí o úplnom triednom prebudení. Taký prevratný krok by bol nevysvetliteľný a nepochopiteľný, osobitne ak navyše zoberieme do úvahy, že aj americké robotnícke hnutie sa v čase príchodu prisťahovalcov zo Slovenska ešte len formovalo a trpelo chorobami lassallizmu či anarchizmu. Napokon je vlastne prekvapujúci aj fakt, že už v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch sa v štrajkoch stretávame s bohatým slovenským zastúpením, lebo právom by sa dalo očakávať, že triedne neuvedomelý poľnohospodársky proletariát v štrajkoch uvidí skôr ohrozenie svojich materiálnych záujmov — čím skôr zarobiť peniaze na poslanie „do kraja“ — ako možnosť perspektívneho zlepšenia zárobkových možností; osobitne zo začiatku, keď víťazné štrajky bývali vzácnou a ojedinelou výnimkou.

Čím možno vysvetliť tento jav? Pocitom sklamania, vytriezvenia z ilúzií? Prirodzeným odporom voči nespravodlivosti? Pocitom solidarity? Alebo iba ľahkou zmanipulovateľnosťou, prispôsobivosťou sa väčšine bez osobného presvedčenia? Možno celým komplexom týchto motívov, a ešte ďalších individuálnych pohnútok. Lenže lattimerské udalosti nasvedčujú, že osobné presvedčenie o správnosti štrajkov a o nevyhnutnosti triednej solidarity slovenským baníkom nechýbalo, inak by nezaplatili životom cestu za neštrajkujúcimi druhmi. Aj keď mnohí sa tiež nechali získať medzi „skébov“, predsa len väčšina z nich sa v nových podmienkach rýchlo pretvára z poľnohospodárskych nádenníkov na robotnícku triedu a začína sa zaujímať o jej špecifickú problematiku.

Pri prvých pokusoch o organizovanie sa na triednej báze jazykové problémy spôsobujú, že naši prisťahovalci získavajú teoretické poznatky o poslaní a zápasoch robotníckej triedy nie priamo od členov amerických robotníckych organizácií, ale od ich českých sekcií a socialistických spolkov. České robotnícke hnutie v Spojených štátoch malo v čase začiatkov slovenského masového vysťahovalectva už svoje prvé organizačné kroky za sebou.

Rakúska, predlitavská časť Habsburskej monarchie, do ktorej patrilo aj územie Čiech, vo vysťahovalectve do USA zastihla ešte posledné obdobie „starej emigrácie“. A hoci z týchto oblastí vysťahovalectvo nedosiahlo takú intenzitu ako v neskorších desaťročiach zo zalitavskej časti, predovšetkým zo Slovenska, predsa len sa od šesťdesiatych rokov 19. storočia vysťahovalo do Spojených štátov dostatočné množstvo českého obyvateľstva, aby v hlavných amerických priemyselných centrách mohlo vytvoriť svoje strediská a ešte pred príchodom Slovákov rozvinúť čulý krajanský spolkový život. Českí vysťahovalci sa nevyhýbali ani spolupráci s americkými organizáciami a pokusy amerického robotníckeho hnutia o vytvorenie skutočnej strany reprezentujúcej celú robotnícku triedu a presadzujúcej jej triedne záujmy boli zároveň aj pokusmi českých súdruhov, ktorí sa v rámci sekcií k týmto stranám hlásili.

Hlavnými centrami českého robotníckeho hnutia boli v sedemdesiatych rokoch okrem New Yorku Chicago a Cleveland. V nasledujúcom období prevezme vedúcu úlohu Chicago, ale prvé kroky českého robotníckeho hnutia v USA, podobne ako neskôr slovenského, sú spojené s New Yorkom. Tu bol koncom augusta 1870 založený Česko-slovanský dělnický spolek, ktorý bol českou sekciou I. internacionály a ako základ svojej činnosti prijal platformu americkej Národnej únie robotníckej, ktorá mala blízko k internacionále. Keď bola po porážke Parížskej komúny I. internacionála vo Philadelphii rozpustená, české robotnícke spolky sa postupne prihlásili k Robotníckej strane Ameriky založenej hneď po rozpustení internacionály v júli 1876 taktiež vo Philadelphii, čím sa jej vedenie snažilo vyvolať zdanie nadviazania kontinuity s ňou.

České spolky podchytili podstatnú časť robotníctva vo väčších priemyselných mestách, v ktorých neskôr vznikli aj silné slovenské okolice. Pomerne veľký počet spolkových vodcov už mal skúsenosti v robotníckom hnutí a niektorí poznali aj socialistickú teóriu. Činnosti českých robotníckych spolkov však neprospieval vplyv nemeckých lassallovcov, ktorých nesprávne názory a praktiky napáchali veľa škôd v celoamerickom i v českom hnutí ako jeho súčasti. Nepomohla ani zmena názvu Robotníckej strany Ameriky na Socialistickú robotnícku stranu, pretože ani ona, ani jej české sekcie nevedeli obhájiť správny postup. Na konci sedemdesiatych rokov sa dali zlákať na cestu volebného boja a po sérii neúspechov podľahli rozkladnému procesu a väčšina z nich zanikla.

Nový rozvoj českého robotníckeho hnutia sa začína opäť na začiatku osemdesiatych rokov s prechodom českých spolkov k radikálnemu krídlu Socialistickej robotníckej strany — Socialistickej strane v Amerike, a súčasne s prílivom nových posíl z Európy, keď v mohutnej vlne „novej emigrácie“ prichádza do USA aj slovenský proletariát.

Do Českej robotníckej strany v Amerike nachádzajú cestu mnohí slovenskí vysťahovalci, ale pomerne skoro sa objavujú pokusy aj o vytvorenie vlastných slovenských robotníckych organizácií, ktoré však naďalej udržiavali spoluprácu s českým robotníckym hnutím. Tieto snahy zosilneli s príchodom niektorých koncepčných osobností s teoretickými poznatkami a politickou rozhľadenosťou, ktoré svojím pôsobením medzi krajanmi podnietili pracovnú aktivitu v dvoch úzko spolu súvisiacich oblastiach — národnej i politickej. Dobrým internacionalistom môže byť iba dobrý národovec, lebo nemôže si vážiť iné národy ten, kto si nevie vážiť národ vlastný. V oblasti uvedomovania politického a národného zohrávali súčasne tieto robotnícke organizácie, väčšinou vo forme vzdelávacích krúžkov, neoceniteľnú službu.

Medzi prisťahovalcami zo Slovenska bez dostatočného národného a politického povedomia osobitne do popredia vystupuje organizačná a aktivizujúca činnosť uvedomelých jednotlivcov, od ktorých často závisela ďalšia existencia miestnej organizácie, a to nielen v začiatkoch hnutia na prelome 20. storočia. Veď Karol Korenič vo svojej práci Črty z organizačnej práce a jej zloženia[18] uvádza i z rokov po založení Slovenskej socialistickej strany v Amerike (1911) prípady, že ak sa aktívnejší člen sekcie odsťahoval na iné miesto, táto začala v činnosti stagnovať alebo sa rozpadla. Lenže uvedené prípady už súvisia aj so zmenami v americkej ekonomike po prvej svetovej vojne.

Prvou známou osobnosťou socialistickej orientácie bol medzi americkými Slovákmi František Pucher-Čiernovodský,[19] ktorý začal v januári 1894 vydávať prvé slovenské robotnícke noviny Fakľa; prvé nielen v USA, ale vôbec na svete. Sympatie Františka Puchera k socialistickému hnutiu vyplývajú skôr z osobných pohnútok[20] ako z teoretických poznatkov, pretože orientácia jeho predchádzajúceho štúdia bola skôr opačného charakteru — ešte aj po príchode do USA pokračoval v štúdiu teológie. O rok však zo seminára vystúpil a venoval sa redaktorskej činnosti: najskôr v novinách Slovák v Amerike, neskôr v Jednote a v Amerikánsko-slovenských novinách.

Popri štúdiu teológie už v Európe navštevoval rozličné prednášky z filozofie a práva. Svoju nesmiernu sčítanosť a vzdelanosť — ovládal asi dvanásť jazykov — zužitkoval v plnej miere vo svojej redakčnej práci, takže vysoko vynikal nad všetkými vtedajšími slovenskými redaktormi. Možno ho označiť za najduchaplnejšieho slovenského novinára pôsobiaceho v Amerike v minulom storočí, novinára s vrelým pomerom k slovenskému pracujúcemu človeku. A práve tento úprimný vzťah ho priviedol po rozličných sporoch s ostatnými vedúcimi funkcionármi americkoslovenských organizácií k rozhodnutiu opustiť redakciu Jednoty a vydávať od roku 1894 v New Yorku mesačník Fakľa s podtitulom Orgán slovenských robotníkov v Amerike. Žiaľ, doteraz sa nepodarilo nájsť ani jedno číslo Pucherovho časopisu[21] a o jeho náplni sa dozvedáme vlastne iba sprostredkovane z článkov v americkočeskej tlači. Prostredníctvom Dennice novověku vieme, že prvé číslo sa začínalo básňou dr. Korbáčoviča[22] Fakľa a obsahovalo pozoruhodný článok Slovenskí robotníci, ktorý oboznamoval slovenské robotníctvo s problematikou organizovanosti. Časopis sa tlačil v tlačiarni americkočeských socialistických novín a časopisov s marxistickou orientáciou, čo by nasvedčovalo o vtedajšom Pucherovom príklone k marxizmu.

O Pucherovom neochabujúcom záujme o osudy americkoslovenského robotníctva svedčí aj jeho reakcia na lattimerskú masakru v septembri 1897. Z jeho iniciatívy sa v ten rok v Clevelande zišiel zjazd významných americkoslovanských novinárov, na ktorom okrem zorganizovania podpory raneným, vdovám a sirotám sa všetci slovanskí žurnalisti dohodli na spolupráci slovanských novín vychádzajúcich v Amerike proti surovému zaobchádzaniu s príslušníkmi slovanských národov. Okrem toho F. Pucher na stránkach Amerikánsko-slovenských novín v tom čase písal o potrebe utvoriť Slovenskú robotnícku ligu, ktorá by sa pripojila buď k Americkej federácii práce, alebo k Rytierom práce.

František Pucher bol typ novinára, ktorý spájal záujmy americkoslovenského proletariátu so záujmami národnými a nebolo azda jediného zhromaždenia amerických Slovákov a Slovanov, protestujúceho proti šovinistickému nacionálnemu útlaku v Uhorsku, na ktorom by sa nebol aktívne zúčastnil. I v domácej slovenskej literatúre odhaľoval jej pokrokovú demokratickú orientáciu a spätosť s potrebami ľudu; rozhodne nie je bez zaujímavosti jeho prepojenie posolstva diela Jána Hollého s robotníckou otázkou a internacionalizmom v liste redaktorom Slovenských robotníckych novín z marca 1905, v ktorom im vyslovuje uznanie za prácu a nabáda ich k vytrvalosti, upozorňujúc na nebezpečenstvá v nastúpenej ceste: „No ako žlč zamotaná, poprepletaná je otázka robotnícka v útrobách človečenstva. Opatrnosti nezbýva. I bolelo by ma, keby táto naša archa úmluvy[23] práve tam mala vyjsť na hanbu, kde ja kedysi z úľa nášho Jána Hollého med vyberal, na ňom sa pásol a učil sa milovať prírodu, rodinu, národ a celé pokolenie ľudské… My žijeme pod planétou robotníctva a v každej kaste a v každej rase ozýva sa prúd večnej spravodlivosti, že robotník to človek, na ktorom spočíva hnilobou skrz-naskrz presiaknutá civilizácia. Rešpektujme práva ľudské každého, lebo len tak môžeme očakávať rešpekt. No keď Vašu dobrú vôľu a úprimnosť len za handru považovať budú, potom ,Mor ho!‘ a ,Fundži palica, cepy von z vreca!‘“

A hoci Pucher cestu k naozaj socialistickému, t. j. marxistickému chápaniu spoločenských problémov pre silné pozostatky náboženského cítenia a myslenia nenašiel, na začiatku tejto cesty v americkoslovenskom robotníckom hnutí predsa len zrejme svoje stopy zanechal. Je veľmi pravdepodobné, že medzi vydávaním Fakle a vznikom prvej socialistickej organizácie amerických Slovákov na jar 1898 takisto v New Yorku jestvuje istá súvislosť.

Tu treba pripomenúť, že najmä začiatky organizovania americkoslovenského hnutia boli veľmi ťažké, museli sa prekonávať oveľa zložitejšie prekážky ako pri organizovaní americkočeského robotníctva. Tento rozdiel vyplýval z diametrálne odlišných podmienok, z akých prisťahovalci prichádzali. V Čechách — súčasti predlitavskej časti monarchie — rozvinutejšie priemyselné podnikanie umožnilo už pred hromadným vysťahovalectvom formovať robotnícku triedu aj s počiatočnými skúsenosťami v organizovaní, takže na území USA prisťahovalci vlastne v práci pokračujú a obohacujú ju o skúsenosti a podnety amerického robotníckeho pohybu; i keď, ako sme už naznačili, aj s jeho nedostatkami.

Slovenský proletariát prichádza z „agrárnej kolónie“ Rakúsko-Uhorska neuvedomelý a neorganizovaný, ubitý domácimi pomermi a ohúrený pomermi americkými. V týchto nových pomeroch musí prekonávať celé štádium sebauvedomovania, ale zároveň treba poznamenať, že jeho cesta k marxistickému chápaniu poslania robotníckej triedy bude priamočiarejšia, bez podstatnejších výkyvov.

Aj napriek tomu, že začiatky boli ťažké, napredovanie malo lepšie podmienky ako v „starej vlasti“, pretože proces premeny poľnohospodárskeho proletariátu na robotnícku triedu prebiehal oveľa rýchlejšie a prudšie. Americkoslovenskí robotníci si uvedomovali možnosti svojho rozvoja; po založení Slovenskej socialistickej besedy v New Yorku na jar 1898 uverejnili prvé socialistické slovenské noviny v Uhorsku Nová doba v apríli 1898 list, v ktorom americkoslovenskí súdruhovia píšu v náznakoch o svojich najväčších kladoch i nedostatkoch: „Po dlhom namáhaní utvorili sme prvú socialistickú besedu v New Yorku. Ale nám to ťažko ide, bo chýbajú slovenskí rečníci a predovšetkým múdre knihy. O doposlanie posledných, ako aj o poslanie socialistických novín prosíme s tým poznamenaním, aby sa naši krajania usilovali v osvojení si učenia socializmu, lebo ich v tom predbehneme.“

Na konci 19. storočia ešte neboli vhodné podmienky na splnenie žiadosti americkoslovenských súdruhov, pretože slovenské robotnícke hnutie v starej vlasti stále zápasilo s vlastnými problémami spojenými s neujasnenosťou národnej otázky v Sociálnodemokratickej strane Uhorska, ktorého bolo súčasťou. Preto i ďalej pokračovala spolupráca s americkočeským robotníckym hnutím a tlačový orgán Českej robotníckej strany v Amerike, časopis Spravedlnost, prinášal od roku 1900 aj články o problémoch americkoslovenského robotníctva, Až začiatkom 20. storočia prichádzajú zo Slovenska do USA súdruhovia so skúsenosťami v organizovaní robotníckeho hnutia, ktorí prinášajú do americkoslovenského proletárskeho pohybu nové impulzy a dávajú mu pevnejšiu organizačnú platformu.

Príchod pracovníkov pôsobiacich v slovenskom robotníckom hnutí do Spojených štátov súvisí s gradujúcou sa perzekúciou sociálnodemokratickej strany vládou a s prejavmi krízy v ekonomike — funkcionári robotníckeho hnutia prví strácali zamestnanie a hľadali možnosť ďalšej životnej existencie za oceánom. Za takýchto podmienok prichádza roku 1901 do USA aj František Klabík, murár v Pešti, funkcionár slovenského robotníckeho hnutia v tomto jeho najväčšom stredisku, účastník VI. zjazdu uhorskej sociálnej demokracie, ktorý sa konal v apríli 1899. Usadil sa v Chicagu a hneď po príchode sa usiloval rozvinúť organizovanosť tamojšieho slovenského robotníctva. Už v Budapešti udržiaval úzke pracovné i priateľské kontakty s jedným z najvýznamnejších priekopníkov a predstaviteľov slovenského robotníckeho hnutia na prelome storočia Štefanom Martinčekom.[24] Š. Martinček patril medzi vydavateľov slovenského robotníckeho časopisu Nová doba hneď od jeho zrodu 1. mája 1897 a po redaktoroch Gustávovi Švénim a Matejovi Šuňavcovi sa stáva jeho redaktorom až do zániku v júli 1899. Na písomné Klabíkove výzvy prichádza i on v auguste 1902 do USA a usadí sa v Chicagu, ktoré sa v nasledujúcom období stane hlavným centrom americkoslovenského robotníckeho hnutia.

Odchod Františka Klabíka a Štefana Martinčeka do Ameriky bol čiastočne motivovaný nespokojnosťou s národnostnými praktikami uhorskej sociálnodemokratickej strany; v jej vedení sa totiž čoraz zrejmejšie presadzovali šovinistické tendencie. Ešte tesne pred svojím odchodom do USA Martinček na IX. zjazde strany v dňoch 30. marca — 1. apríla 1902 otvorene vyhlásil, že „slovenskí robotníci dobre vedia a treba, aby to vedel každý uvedomelý robotník, že dotiaľ, kým nebudú organizovaní aj robotníci nemaďarských národností, nemožno hovoriť o víťazstve sociálnej demokracie v Uhorsku“. Zároveň vyzval účastníkov zjazdu požiadať vedenie strany, aby sa v budúcnosti viac zaoberalo národnosťami a urobilo viac pre ich záujmy. Slovenskí delegáti zjazdu navrhli zvoliť do vedenia strany Štefana Martinčeka ako reprezentanta rozvíjajúceho sa slovenského robotníckeho hnutia, ale vzhľadom na oportunistické a šovinistické vedenie strany i zjazdu nebol ich návrh akceptovaný.

Trpké Klabíkove a Martinčekove skúsenosti z vývinu v Sociálnodemokratickej strane Uhorska oboch inšpirujú pri pokuse zaktivizovať americkoslovenské robotnícke hnutie na správnych základoch marxistickej orientácie a na internacionalistickej báze, aby v ňom slovenský robotník mal rovnoprávne postavenie s príslušníkmi ktoréhokoľvek iného národa. Táto myšlienka v nich zrejme dozrievala už dávnejšie a pravdepodobne bola rozhodujúcou v Klabíkových listoch Martinčekovi i hlavným motívom Martinčekovho rozhodnutia odísť do zámoria, pretože už o necelý mesiac po Martinčekovom príchode sa 13. septembra 1902 zišla v Chicagu prípravná schôdzka na založenie prvého slovenského robotníckeho vzdelávacieho spolku v tomto významnom stredisku amerického socialistického hnutia a od 27. septembra začal rozvíjať svoju činnosť pod názvom Slovenskoamerický vzdelávací spolok Rovnosť.[25]

Štefan Martinček, ktorého spolok zvolil za svojho predsedu, po neradostných skúsenostiach z Budapešti nadviazal spoluprácu s redaktorom českého robotníckeho časopisu Spravedlnost Františkom Hlaváčkom a v decembri 1902 sa spolok Rovnosť pripojil k Českej robotníckej strane (súčasti Socialistickej strany USA). Štefan Martinček a František Klabík sa stali členmi jej ústredného výboru, ale zároveň ďalej pozorne sledovali rast a orientáciu robotníckeho hnutia na Slovensku a snažili sa upozorňovať na jeho nedostatky či nezdravé prejavy aj po vytvorení Slovenskej sociálnodemokratickej strany Uhorska.[26] Tak napríklad už roku 1905 František Klabík, tajomník Slovenskoamerického robotníckeho spolku Rovnosť, v slovenskom článku Je to pravda? publikovanom v Spravodlivosti, vyčíta Slovenským robotníckym novinám, že píšu chválospevy o slovenskej liberálnej buržoázii, čím opúšťajú triedne stanovisko.[27] Keďže česká a neskôr aj slovenská robotnícka tlač prichádzala z USA na Slovensko vo vysokých nákladoch, články tohto druhu pomáhali formovať a orientovať domáce robotnícke hnutie. Táto forma spolupráce zároveň vytvárala vynikajúcu platformu v neskorších rokoch prvej svetovej vojny pre spoločný postup v zápase o vznik Československej republiky a o jej politický charakter.

Na začiatku 20. storočia však prichádzajú do Spojených štátov aj súdruhovia, ktorí sa ešte priamo nezúčastňovali na organizačnej činnosti domáceho robotníckeho hnutia, ako Štefan Martinček a František Klabík. Do kontaktu s robotníckym hnutím a problémami s ním spojenými prichádzajú väčšinou mimo územia Slovenska v priemyselných centrách Rakúska, pretože Záhorie, odkiaľ zhodou okolností obaja pochádzali, malo úzke styky s Rakúskom, predovšetkým s Viedňou, kam sa bežne chodilo za zárobkovými príležitosťami. Táto blízkosť centra rakúskeho robotníckeho hnutia zrejme ovplyvnila formovanie triedneho povedomia v širšom rozsahu, pretože na prvom zjazde slovenských sociálnych demokratov mala z jedenástich zastúpených slovenských miest táto oblasť svojich reprezentantov zo štyroch: z Malaciek, Senice, Myjavy, Osuského. A do konca roku 1907 vznikli organizácie ešte aj v Devínskej Novej Vsi, Stupave a v Hochštetne (Vysokej pri Morave), odkiaľ pochádza jeden z najvýznamnejších reprezentantov americkoslovenského robotníckeho hnutia Karol Korenič. Okrem neho pred prvou svetovou vojnou prichádzajú do radov americkoslovenského proletariátu ďalší budúci znamenití organizátori — Jozef F. Schiffel z Holíča, Marek Čulen z Brodského, Štefan Príkopa zo Senice. V čase ich príchodu sa však už naše robotnícke hnutie začínalo čulo rozvíjať a na jeho raste mal svoj veľký podiel nesporne aj tlačový orgán americkoslovenských socialistov Rovnosť ľudu, ktorý vychádzal od roku 1906.

Okrem Štefana Príkopu (už pred príchodom do USA aktívne v rokoch 1906 — 1908 pracoval ako člen slovenského výkonného výboru Sociálnodemokratickej strany Uhorska i ako jeden z redaktorov Slovenských robotníckych novín) rovnako aj Marek Čulen, Jozef F. Schiffel a Karol Korenič sa vypracúvali na popredných činiteľov s politickým rozhľadom vlastne až v triednych zápasoch amerického proletariátu proti mašinérii monopolistického veľkopodnikania. Vtedy ešte netušili, že obsah veršov, ktoré napíše Karol Korenič roku 1959 v básni Za kamarátom Štefanom Martinčekom, sa budú vlastne vzťahovať — s výnimkou Š. Príkopu a F. Klabíka — aj na nich:

Keď Martinček v Budatíne na tento svet prichodil, nik by tomu nebol vtedy na Slovensku uveril, že kým bude ako starec z nášho sveta odchádzať, v Československu už budú socializmus zavádzať.

Zároveň ocenil Martinčekove zásluhy na tomto vývine a jeho priekopnícku činnosť v robotníckom hnutí pri organizovaní politického boja proti buržoáznemu systému:

Ale to nie z lásky pánov načim ešte povedať; za nový život musel národ húževnate bojovať! Martinček zaň pohyb začal, mladý sa doň zverboval; na Slovensku prvý brázdu pod socializmus vyoral.



[18] Črty z organizačnej práce napísal K. Korenič na priamu žiadosť akademika M. Gosiorovského, ktorý s ním a s ďalšími predstaviteľmi americkoslovenského robotníckeho hnutia udržiaval dlhoročný korešpondenčný styk.

[19] F. Pucher-Čiernovodský sa narodil roku 1861 v Jure pri Bratislave, zomrel roku 1905 v San Diegu, v štáte Kalifornia. Po predchádzajúcich štúdiách v Európe (Bratislava, Ostrihom, Rím, Praha, Budapešť) odišiel roku 1888 do USA, kde pôsobil ako redaktor vo viacerých americkoslovenských časopisoch, podporujúcich požiadavky slovenského pracujúceho ľudu.

[20] Pochádzal z desiatich detí chudobného vinohradníka, ktorého zadĺžený majetok predali práve roku 1894 na dražbe.

[21] Vyšlo asi osem alebo deväť čísel.

[22] Zaiste ide o pseudonym F. Puchera, ktorý často vo svojich článkoch „korbáčoval“ vykorisťovateľov.

[23] Ide o Slovenské robotnícke noviny.

[24] Narodil sa 17. júla 1874 v Budatíne, zomrel 27. novembra 1957 v Titusville, štát Florida. V Ružomberku sa vyučil za zámočníka a ako 18-ročný odišiel do Budapešti, kde sa aktívne zapojil do práce v slovenskom robotníckom hnutí.

[25] Na prípravnej schôdzi navrhol Alojz Antoni, tiež jeden z popredných činiteľov v americkoslovenskom robotníckom hnutí, aby spolok dostal názov PUCHER na počesť prvého redaktora slovenských robotníckych novín. Hoci spolok návrh neprijal, je svedectvom, že F. Pucher prenikol do povedomia robotníkov.

[26] Ustanovujúci zjazd sa zišiel 11. — 12. júna 1905 v Bratislave. Tlačovým orgánom sa stali Slovenské robotnícke noviny, ktoré začali vychádzať už 1. októbra 1904.

[27] Išlo o článok, v ktorom sa kladne hodnotila činnosť a národné zásluhy Milana Hodžu.




Eva Fordinálová

— literárna historička a vedkyňa, poetka, vysokoškolská pedagogička Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.