ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V medzivojnovom období sa odohrali viaceré závažné zmeny, ktoré nezostali bez ohlasu v činnosti americkoslovenského robotníckeho hnutia a vo formách práce. Treba si uvedomiť, že išlo o vzostup všeobecnej krízy kapitalizmu, ktorá sa prejavila v období prvej svetovej vojny po odtrhnutí Ruska od svetovej kapitalistickej sústavy. V medzinárodnom obchode sa čoskoro po skončení vojny začína prejavovať stagnácia. Zadlženosť vojnou vyčerpaných európskych krajín u Spojených štátov, zvyšovanie importu a minimálny export zväčšovali deficit rozpočtov, preto v marci 1919 Spojené štáty rušia umele udržiavanú paritu medzi európskymi menami a dolárom. Pretože možnosti domácich úverov nestačili toto opatrenie kompenzovať, vypukla hospodárska kríza nielen v štátoch Európy, ale aj v USA, lebo nedostatok devízových prostriedkov vzápätí spôsobil zníženie dopytu. Kríza vyvolala nielen pokles vývozu obilia zo zámorských krajín o polovicu, ale zasiahla i priemysel železiarsky, strojársky, textilný, naftový, baníctvo atď.; išlo teda o opačný proces ako pri prosperite z druhej polovice 19. storočia, keď rozvoj jedného odvetvia si vyžadoval rovnomerný vývoj ďalších príbuzných odvetví alebo vznik nových. A tak ako bol sprievodným znakom čias prosperity hlad po pracovných silách, zákonite sa teraz stretávame s prejavom opačným — nezamestnanosťou.

Nezamestnanosť sa stala hrozivým prejavom lability kapitalistickej ekonomiky v celosvetovom meradle. V Spojených štátoch dosahoval roku 1921 počet nezamestnaných výšku 4,750 miliónov, t. j. 11,2 percenta všetkých robotníkov; roku 1924 bolo 2.000.000 nezamestnaných a aj v období dočasnej stabilizácie a v roku najvyššej medzivojnovej prosperity pred vypuknutím veľkej hospodárskej krízy tridsiatych rokov — roku 1928 bolo v Spojených štátoch stále 1.850.000 robotníkov bez práce.

Po dočasnej „odlivovej“ vlne našich krajanov, ktorí sa nechali zlákať vidinou nádejí a prísľubov a po skorom pochopení, že z nich sa žiť nedá, sa mnohí, znechutení domácimi pomermi, vracajú naspäť do USA. Ale okrem nich sa po vojne do Ameriky sťahujú ďalšie tisíce nepotrebných pracovných síl, preto vláda Spojených štátov bola nútená okrem uvedeného finančného opatrenia urobiť aj iné ochranné opatrenie: zákonne zamedziť stále rastúce prisťahovalectvo.

Prvý prisťahovalecký zákon nadobudol platnosť 3. júna 1921. Ako základ pre určovanie povolenej kvóty pre jednotlivé národy boli vymedzené tri percentá z počtu ich príslušníkov v USA roku 1910. Oveľa citeľnejší bol ďalší prisťahovalecký zákon s platnosťou od 1. júla 1924, ktorý určoval prisťahovaleckú kvótu dve percentá podľa sčítania ľudu z roku 1890. Oba prisťahovalecké zákony veľmi postihli záujemcov o vysťahovalectvo hlavne z krajín tzv. novej emigrácie (new emigration), teda aj z Československej republiky. Predovšetkým zákon z roku 1924 bol pre Slovákov krajne nepriaznivý, pretože mnohí prichádzali so slabým národným povedomím a boli zapísaní ako „Hungari“, takže o slovenskom vysťahovalectve do USA v medzivojnovom období možno bez nadsádzky hovoriť v minulom čase.^[74]

A s touto novou skutočnosťou v ekonomike i v zamedzení prílivu nových síl z domova sa museli vysporiadať aj americkí Slováci.

*

Už pri prechode americkoslovenského robotníckeho hnutia na pozície Komunistickej internacionály sa vzťahy medzi ním a revolučným robotníckym pohybom na Slovensku rozvinuli nebývalou mierou. Ešte roku 1920 sa začalo v Chicagu organizovať popri Rovnosti ľudu tzv. Ústredné slovenské kníhkupectvo, ktorého zakladateľom a riaditeľom bol Karol Korenič. Pri ňom vznikla pokroková tlačiareň, takže v skutočnosti šlo nielen o kníhkupectvo, ale aj o vydavateľstvo, ktoré vydávalo v masových nákladoch socialistickú literatúru. (Vydavateľstvo však nezabúdalo ani na denné životné potreby v cudzom prostredí, preto vydalo v päťtisícovom náklade i slovensko-anglický slovník.) O jeho úspešnej činnosti svedčí aj fakt, že sám ľudácky publicista Konštantín Čulen musel neskôr priznať: „Vydavateľstvo Rovnosti ľudu bolo vari najživším vydavateľstvom v Amerike“. A ďalej vo svojej publikácii Slováci v Amerike — črty z kultúrnych dejín z roku 1938 konštatuje, že z chicagského socialistického vydavateľstva „pred časom veľké množstvo tejto literatúry zaplavovalo Slovensko“.

Príčinu tohto faktu už Konštantín Čulen neuvádza, ale skutočnosť bola taká, že pre veľmi brutálnu tlačovú cenzúru v buržoáznom Československu boli dôležité články v komunistickej tlači natoľko zoškrtané, že pre čitateľa sa stali prakticky nezrozumiteľné. Preto Slovenský tlačový výbor KSČ, ktorý do roku 1925 sídlil vo Vrútkach, v spolupráci s americkoslovenskými komunistami zariadil, aby významný článok, ktorý československí buržoázni cenzori skonfiškovali, uverejnila chicagská Rovnosť ľudu. Z príslušného čísla sa potom vytlačilo o niekoľko sto výtlačkov naviac a článok sa rozoslal na hodnoverné adresy do každej okresnej organizácie na Slovensku.

Nebolo však zriedkavým javom, že buržoázne orgány zhabali celú brožúru, alebo vznikla obava, že ju skonfiškujú, a postup bol podobný ako pri novinových článkoch. Takto bola vytlačená v chicagskom socialistickom vydavateľstve napríklad publikácia Petra Jilemnického Dva roky v zemi sovietov, životopis V. I. Lenina, ďalej vtedy veľmi populárna učebnica Abeceda komunistu atď. A pretože na Slovensku takmer nebolo rodiny, ktorá by nemala niekoho z príbuzných v Amerike, nebolo okresu, kam by nebola dochádzala americkoslovenská komunistická tlač. Okrem toho americkoslovenskí komunisti založili roku 1924 osobitný Tlačový fond na podporu komunistickej tlače na Slovensku, z ktorého nepretržite až do roku 1938 podporovali slovenské komunistické noviny a časopisy.

Od vzniku Komunistickej strany Československa až do mníchovského diktátu nebolo roku, v ktorom by od americkoslovenských komunistov nebola prišla na Slovensko takmer už pravidelná finančná podpora či už na Pravdu chudoby alebo DAV-u. Podporu dostávali aj rodiny uväznených a prenasledovaných komunistov, slovenskí komunistickí spisovatelia, štrajkujúci robotníci. Okrem toho americkoslovenskí súdruhovia prispeli roku 1924 značnou sumou na stavbu Robotníckeho domu vo Vrútkach i na iné podobné akcie.

Americkoslovenskí komunisti sa teda aj po vzniku Československej republiky stále pokladali za súčasť domáceho revolučného pohybu a cítili zaň zodpovednosť. Dosvedčujú to slová Štefana Martinčeka v článku uverejnenom v Robotníckom kalendári na rok 1927: „Na Slovensku máme dnes silné komunistické hnutie a našou povinnosťou je to hnutie napomáhať materiálne a morálne tak, aby sme z našej práce niekedy aj tam mali pôžitok.“^[75] Osobitný význam nadobudne táto podpora za druhej svetovej vojny v zápase proti fašizmu.

Nezištná pomoc slovenskému robotníckemu hnutiu je o to záslužnejšia, že sami americkoslovenskí komunisti sústavne zápasili s finančnými problémami pri udržiavaní Rovnosti ľudu a tlačiarne Ústredného slovenského kníhkupectva. Od podporovania slovenského komunistického hnutia ich však neodradili ani začínajúce prejavy centralizmu v KSČ, o ktorých ich iste informoval Jozef F. Schiffel, pretože rušivo zasiahli do jeho poslania na Slovensku a v konečnom dôsledku ho aj znemožnili.

Po vzniku KSČ boli na ustanovujúcich konferenciách zvolení J. F. Schiffel za krajského tajomníka KSČ v Ružomberku a Marek Čulen za oblastného tajomníka KSČ v Bratislave. Keď sa roku 1923 uskutočnila výmena väčšiny krajských tajomníkov na Slovensku, pri centralizácii vtedajšieho vedenia presadzovaného do činnosti KSČ odišiel z funkcie krajského tajomníka aj Marek Čulen, aj Jozef F. Schiffel, ktorý takto definitívne stratil možnosť študovať celkové pomery v robotníckom hnutí na Slovensku, preto musel nedobrovoľne svoje poslanie ukončiť. Nezvolili ho ani za tajomníka, ani do výkonného výboru, ba aj v tiráži Pravdy chudoby, kde predtým figuroval ako vydavateľ, nahradili jeho meno iba neutrálnym „tlačový výbor“.

Marek Čulen vykonával aj ďalej každodennú, ale o to dôležitejšiu politickovýchovnú a organizačnú činnosť na Slovensku (od roku 1924 ako krajský tajomník KSČ v Nitre), zatiaľ čo Jozef F. Schiffel sa vracia na jar 1923 naspäť do USA medzi newarských súdruhov.

Ako však zo sústavnej podpory slovenského komunistického hnutia vyplýva, americkoslovenskí súdruhovia pochopili, že práve napriek centralizačným tendenciám nemožno rezignovať, ale naopak, čo najintenzívnejšie podporovať zdravé internacionalistické sily na Slovensku.

V čase návratu Jozefa F. Schiffela nastávajú v americkoslovenskom robotníckom hnutí isté organizačné zmeny. Roku 1923 Slovenský robotnícky spolok na základe dohody so Slovenskou robotníckou socialistickou federáciou v duchu uznesenia III. konvencie spolku, ktorá zasadala v dňoch 28. — 31. mája a 1. júna v Chicagu, a v duchu uznesenia tretieho zjazdu federácie, ktorý sa zišiel taktiež v Chicagu 2. — 3. júna, čiže vzápätí po spolkovej konvencii, sa Slovenský robotnícky spolok stal spoluvlastníkom všetkých tlačových podnikov americkoslovenského proletariátu — Rovnosti ľudu, jej tlačiarne, Slovenského ústredného kníhkupectva. Činnosť Slovenského robotníckeho spolku teda ďaleko prekračovala rámec podpornej činnosti a stávala sa čoraz zreteľnejšie politickou organizáciou na báze správne chápaného proletárskeho internacionalizmu a socialistického vlastenectva. Význam spolku osobitne vzrástol po pripojení Slovenskej robotníckej socialistickej federácie ku Komunistickej strane USA.

Dohoda medzi Slovenským robotníckym spolkom a socialistickou federáciou o spoluvlastníctve tlačových podnikov bola dôležitá i vzhľadom na americké ekonomické pomery a ich odraz v politickom živote. Keďže Slovenský robotnícky spolok bol spolkom podporným, jeho členstvo štvornásobne prevyšovalo členskú základňu Slovenskej robotníckej socialistickej federácie. Mal svoje odbory aj medzi Slovákmi na kanadskom území a z toho vyplývala i možnosť lepšieho finančného zabezpečenia činnosti tlačových zariadení.

Spolupráca medzi socialistickou federáciou a robotníckym spolkom sa prejavila už skôr pri spoločných akciách na podporu mladého sovietskeho štátu: boli to najprv zbierky na lieky, neskôr, roku 1922 zbierky šatstva, roku 1923 zbierky na traktory a pod. Slovenský robotnícky spolok veľmi výdatne prispieval na podporu slovenského komunistického hnutia, hoci väčšina členov s ním iba sympatizovala, ale členmi Komunistickej strany USA sa nestali. V každom prípade ich prínos treba vysoko pozitívne hodnotiť, pretože vďaka ich podpore mohol začať týždenník Rovnosť ľudu vychádzať od roku 1923 dvakrát do týždňa a od 1. mája 1926 sa stáva dokonca druhým americkoslovenským denníkom.^[76]

Po vytvorení odborov na III. konvencii Slovenského robotníckeho spolku roku 1923 bol Karol Korenič zvolený za organizátora pre chicagský okres. V súvislosti s touto funkciou vykonal veľké prednáškové turné — išlo o cyklus päťdesiatich dvoch prednášok pre jednotlivé odbory Slovenského robotníckeho spolku. Cieľom tejto jeho práce bolo získavať nových členov pre spolok, vysvetľovať im výhody a podmienky členstva. Okrem uvedených povinností sa s funkciou organizátora spájala i podpora pre štrajkujúcich krajanov, hlavne baníkov, lebo ostré triedne zápasy neprestali ani v medzivojnovom období a podobne ako pred vojnou Slováci v nich mali bohaté zastúpenie. Zabezpečovanie materiálnej pomoci štrajkujúcim pozostávalo z financií, potravín a šatstva.

Rovnosť ľudu sa roku 1923 stala tlačovým orgánom Slovenského robotníckeho spolku a jej vydávanie bolo financované z peňazí z kultúrnych podujatí, zbierkami a čitateľskými kampaňami.^[77] Karol Korenič nielenže sa osobne zúčastňoval na všetkých týchto akciách, ale navyše organizačne zabezpečoval prácu aj ďalších agitačných skupín a ich centrálne riadil za chicagský okres.

Veľmi dôležitou úlohou americkoslovenského robotníckeho hnutia bola aj starostlivosť o mládež a vôbec o rozvoj vzdelanosti, úzko súvisiacej s rozvojom triedneho uvedomovania. Venovať zvýšenú pozornosť mládeži sa stalo nevyhnutnosťou predovšetkým po odhlasovaní prisťahovaleckých zákonov americkým Kongresom, keď príchod čerstvých síl zo Slovenska bol obmedzený na minimum a muselo sa začať vážne uvažovať nad budúcnosťou americkoslovenských spolkov a krajanského života vôbec.

V Slovenskom robotníckom spolku sa ešte v júni 1919 vytvorilo Oddelenie mládeže — pre deti a mládež od šesť do sedemnásť rokov. Oddelenie mládeže začalo od marca 1924 vydávať časopis Naša mládež. Pri oddeleniach mládeže vznikali aj slovenské robotnícke školy, kde sa popri výučbe slovenského pravopisu, slovenskej gramatiky a literatúry, slovenského spevu (ľudových a národných piesní) a anglického jazyka mládež vychovávala v duchu vedeckého svetonázoru, čiže — ako sa hovorilo v stanovách spolku — „v triedne robotníckom duchu“.

Na zjednotenie výučby a na prehĺbenie ideového pôsobenia týchto škôl vydal Literárny výbor Slovenského robotníckeho spolku roku 1922^[78] učebnicu Robotnícka čítanka pre školy Slovenského robotníckeho spolku v Spojených štátoch Ameriky. Čítanka bola určená pre deti nad desať rokov a mala občianskovýchovný charakter. Jej hlavné poslanie autori zdôvodnili už v úvode: „Totiž dieťa sa zdokonaľuje ďalej v slovenčine a zároveň sa učí poznávať zriadenie, v ktorom na tejto zemi žijeme, jeho nespravodlivosť ku pracujúcej triede a nutnosť zmenenia tohto zriadenia v prospech robotníckej triedy a spôsob boja, ktorým má byť terajšie zriadenie nahradené iným.“

Metodické pokyny, ktoré dávajú autori v príhovore učiteľom pre prácu s čítankou, prekvapujú výbornou pedagogickou intuíciou a sú zaujímavé predovšetkým z dvoch aspektov:

— odporúčaním samostatnej práce s textom v rámci domácej úlohy ako prvoradej. Práca v škole spočívala v dôkladnej analýze prípadných nejasností a vo formulovaní vlastného hodnotenia textu, respektíve vlastného názoru, čo podnecovalo schopnosť samostatného tvorivého myslenia;

— zdôrazňovaním kvality práce s textom a jej uprednostňovaním pred kvantitou povrchne osvojených poznatkov podľa zásady „menej je niekedy viac“.^[79]

Čítanka obsahovala tri základné časti: vzdelávaciu, životopisy robotníckych vodcov a zábavnú. Vo vzdelávacej, najobsažnejšej časti, prevažuje dialogizácia textu, umožňujúca využiť v maximálnej miere metódu riadeného rozhovoru. Žiaci v tejto časti získavali informácie o triednom spoločenskom zriadení a historickej nevyhnutnosti jeho zmeny robotníckou triedou, o činnosti a poslaní Slovenského robotníckeho spolku, o sociálno-ekonomických príčinách štrajkov a vojen, oslavách 1. mája, o začiatkoch a sociálnej motivácii slovenského hromadného vysťahovalectva do USA, o Slovensku i o novovzniknutej Československej republike, o Parížskej komúne, práci baníkov a podobne, vždy s cieľavedomým a pôsobivým ideovým zameraním, vzbudzujúcim hrdosť na príslušnosť k robotníckej triede — jedinej sile bojujúcej za spravodlivé spoločenské zriadenie bez vykorisťovania. Články sú dopĺňané básňami, väčšinou od robotníckych autorov; chýbajúce teoretické poznatky o prozodickej stavbe verša vyvažuje úprimnosť revolučného zápalu. Zaradením týchto básní do čítanky autori sledovali tri ciele: rozvoj mechanickej pamäti, rozvoj triedneho povedomia a podnet k umeleckej recitačnej interpretácii na robotníckych zhromaždeniach.

Na memorovanie boli určené i kratšie prozaické útvary, ktoré obsahovali závažné myšlienky humanizácie človeka slobodným rozhodnutím prijať nové zákony novej spoločenskej sily, determinované pocitom príslušnosti k najpokrokovejšej triede v dejinách ľudstva a vlastnou účasťou na jej zápase za sociálnu spravodlivosť. Naznačuje to i Desatoro prikázaní parížskych komunardských škôl, ktoré je vedomou parafrázou na náboženské desatoro:

1. Miluj svojich spolužiakov, ktorí budú v živote tvojimi druhmi v práci!

2. Miluj vyučovanie, duševnú potravu; buď učiteľom povďačný ako svojim rodičom!

3. Posväť každý deň nejakým dobrým a osožným skutkom!

4. Cti počestných ľudí, maj úctu pred každým, ale neklaňaj sa pred nikým!

5. Nemaj v nenávisti a neurážaj nikoho z tých, čo sú tebe rovní; nepomsti sa, ale bráň svoje právo a odporuj svojvôli!

6. Nebuď zbabelcom! Ochraňuj slabých a miluj spravodlivosť!

7. Pamätaj, že všetko dobré pochádza z práva! Kto užíva bez toho, že by robil, okráda robotníka o chlieb!

8. Pozoruj a mysli, aby si vyzvedel pravdu! Never ničomu, čo odporuje rozumu!

9. Nehovor, že je vlastencom ten, kto iné národy nenávidí alebo túži po vojne, lebo vojna je pozostatok barbarstva!

10. Pracuj, aby všetci ľudia raz žili v šťastí a pokoji ako bratia!

V podstate ide o akýsi morálny kódex príslušníka spolopčenskej triedy uvedomujúcej si nielen svoju silu a historické poslanie, ale aj mravnú zodpovednosť za každého jedinca ako komponenta tejto triedy.

Podobne aj Slovenský šlabikár pre robotnícke školy, vydaný Slovenským robotníckym spolkom roku 1925, je prekrásnym vzorom základnej učebnice pre najmladších žiakov. Autorský kolektív učebníc síce nepoznáme, ale s veľkou pravdepodobnosťou jedným z jeho členov bol Štefan Príkopa.

Takmer pri každom miestnom odbore Slovenského robotníckeho spolku vznikli postupne tzv. dramatické krúžky, ktoré sa starali o kultúrny program spoločenských podujatí spolku. Tieto kultúrne večierky sa poriadali najmä preto, aby sa z výnosu mohli financovať mimoriadne výdavky — napríklad podpora šrajkov a podobne. Robotnícke ochotnícke divadelné krúžky veľmi úspešne pracovali v Chicagu, Little Falls, Guttenbergu, Yonkerse, Newarku, Clevelande, Detroite, New Yorku a inde. V Chicagu pri 22. odbore vznikla Slovenská dramatická robotnícka jednota, ktorej úlohou bolo vyberať ideovo vhodné hry a zároveň ich rozpisovať, pretože so získavaním dramatickej literatúry boli veľké ťažkosti. Súčasťou divadelných vystúpení bývali cez prestávky 15 — 20-minútové diskusie o sociálnych otázkach, spojené s čítaním kapitol z Manifestu komunistickej strany a z Kapitálu.

Okrem dramatických krúžkov boli medzi krajanmi veľmi obľúbené aj slovenské robotnícke spevokoly. Vo svojom repertoári mali popri slovenských ľudových piesňach pokrokové piesne so sociálnymi motívmi. Veľmi populárne boli aj slávnostné vystúpenia robotníckych telovýchovných jednôt, ktoré mali osobitne veľký význam pre aktivizáciu mládeže. Slovenská robotnícka telovýchovná jednota bola založená na základe rezolúcie II. konvencie Slovenskej socialistickej strany v Amerike, ktorá zasadala v máji 1912 v Indianopolise a v ktorej sa o poslaní telovýchovných jednôt hovorí: „Poneváč úrodné pole pre socialistické vzdelávanie je možno medzi mládežou nájsť len vtedy, keď sa stýka s osobami nepredpojatej a jasnej mysli, z ktorej potom možno získavať najlepších pracovníkov pre naše hnutie, uznášame sa na tom, že odporúčame našim organizáciám a vyzývame ich, aby zakladali, povzbudzovali a pomáhali budovať organizácie mládeže za účelom rozširovania zásad socializmu medzi mládežou a aby vzdelávanie našej mládeže bolo spojené s pestovaním telocviku a spoločenských zábav.“

Všetky tieto kultúrne akcie pomáhali udržiavať kolektívneho ducha medzi členmi Slovenského robotníckeho spolku a upevňovať ich robotnícku hrdosť, ale zároveň boli aj výbornými propagačnými akciami. Preto na rozdiel od ostatných americkoslovenských spolkov, ktoré v rokoch veľkej hospodárskej krízy sústavne zaznamenávali pokles členstva, Slovenský robotnícky spolok svoju členskú základňu ustavične rozširoval a aj pre mládež bol čoraz príťažlivejším.