Zlatý fond > Diela > Karol Korenič a americkoslovenské robotnícke hnutie


E-mail (povinné):

Eva Fordinálová:
Karol Korenič a americkoslovenské robotnícke hnutie

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Martina Pinková, Tibor Várnagy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 14 čitateľov

Od rovnosti ľudu k založeniu Slovenskej socialistickej strany v Amerike

Dnes mi „Miss Liberty“ pripadá ako taký ohromný policajt s velikánskym obuškom v jeho pravici. A to by bol ten pravý symbol krajiny, v ktorej obušok je mocnejší, než je konštitúcia. Jozef F. Schiffel

Aj keď Jozef František Schiffel[28] vo svojich spomienkach uvádza, že v čase jeho príchodu za sestrou do Spojených štátov roku 1905 po usadení sa v New Yorku márne hľadal kontakty s americkoslovenskými robotníckymi organizáciami, pretože v tom čase ešte nijaká neexistovala, nebola to celkom objektívna informácia. Charakterizovala viac-menej situáciu v New Yorku, kde zrejme Slovenská socialistická beseda, ktorá vznikla na jar 1898, pred Schiffelovým príchodom už zanikla, respektíve definitívne sa zlúčila s Českou robotníckou stranou, ale v Chicagu od roku 1902 Slovenskoamerický robotnícky vzdelávací spolok Rovnosť pod Martinčekovým predsedníctvom vo svojej činnosti pokračoval a úspešne sa rozvíjal. Kým Jozef F. Schiffel v New Yorku nadväzuje spoluprácu s Ústrednou robotníckou jednotou, zatiaľ z iniciatívy Slovenskoamerického robotníckeho spolku Rovnosť v chicagskej tlačiarni Českoslovanskej robotníckej strany začína okrem Spravedlnosti vychádzať aj nový časopis socialistickej orientácie — Rovnosť ľudu. Jeho prvé číslo vyšlo 20. októbra 1906 a od 15. decembra toho istého roku, počínajúc druhým číslom, vychádzal dva razy mesačne. Keďže Rovnosť ľudu si získala medzi americkoslovenským robotníctvom širokú popularitu, od 4. marca 1908 vychádzala ako týždenník.

Návrh na založenie americkoslovenských robotníckych novín predniesol hneď pri vzniku Slovenskoamerického robotníckeho spolku Rovnosť Alojz Antoni, ktorý, ako sme už uviedli, zároveň navrhol pre spolok názov Pucher — „na počesť slobodára a národovca“. Je veľmi pravdepodobné, že Antoni mal možnosť oboznámiť sa s Pucherovou Fakľou a keď sa roku 1906 stal prvým redaktorom Rovnosti ľudu, zrejme sa snažil na tento prvý americkoslovenský robotnícky časopis v redakčnej praxi nadviazať.

O zameraní Rovnosti ľudu i jej redaktora Alojza Antoniho veľa prezrádza článok Náš program, uverejnený v prvom čísle: „My hľadáme priateľov nám prirodzenej slovenskej robotníckej veci a pravdy. Opustili sme navždy naše nám škodlivé cesty, teraz kráčať chceme cestou nami vyvolenou k širšej aréne svetových rozvojov — v pramene života; milujeme len užitočných ľudí, a to je proletár.

Sme socialisti, áno. Lež nemôžeme za to, že oheň génia zostúpil k nám a spojil naše myšlienky v tejto zásade viac, nežli v ktorejkoľvek predtým. My pôjdeme proti prúdu tak dlho, až prídeme k samému prameňu života, kde sa nám dvere pred nami i za nami zatvorené dokorán otvoria. A kto miluje pravdu, kto slobody je hoden, ten pôjde s nami tiež.

Na základe tohto programu pred štyrmi rokmi založili sme slovenský robotnícky vzdelávací spolok Rovnosť, ktorý po ďalšom účinkovaní spojil sa so Slovenským politickým klubom a utvoril I. Slovenskú socialistickú sekciu.[29] Stálym spolčovaním a neúnavnou prácou sme postúpili tak smerodajne, že dnes i širšie slovenské obecenstvo nám prízvukuje. Pred nejakým časom prišli sme k tomu presvedčeniu, že je treba, aby sme mali svoj vlastný, robotnícky časopis, ktorý ku pamätihodnej oslave štvorročného jestvovania našej činnosti nastúpil svoju púť kvôli emancipácii a pokroku slovenských robotníkov, čo nám vlastná naša povinnosť káže.

Nuž nemôžeme predvídať, ba ani predpovedať, ako silný a úprimný je cit slovenských robotníkov v Amerike voči robotníckym novinám a literatúre pracujúcej triedy; lež pevne dúfame, že silný a mohutný hlas slovenského robotníctva na pôde Jeffersona a Abraháma Lincolna zaburáca so slovami: ,Nech žije Rovnosť ľudu!‘“

Cit slovenských robotníkov v Amerike voči „robotníckym novinám a literatúre“ sa skutočne ukázal „silný a úprimný“, lebo Rovnosť ľudu sa stretla s veľkým ohlasom. Ale v redaktorskej činnosti boli potrebné isté korekcie: Keďže sa v americkočeských novinách pri hodnotení Fakle okrem faktu, že „nabyla dosti souhlasu ve slovenském dělnictvu“ uvádza aj skutočnosť, že „brzy zhasla, an to byl podnik jednotlivce“, pravdepodobne sa týmto smerom v novinárskej praxi začal orientovať aj A. Antoni, t. j. asi nerátal s možnosťou robotníckych dopisovateľov, preto do funkcie redaktora Rovnosti ľudu spolok zvolil Františka Klabíka. Pod jeho vedením noviny poskytli široký priestor slovenským robotníckym dopisovateľom zo všetkých štátov USA a zväčšovaním ich okruhu vzrastala aj obľúbenosť Rovnosti ľudu u našich krajanov.

Rovnosť ľudu od začiatku svojej existencie bránila triedne a hospodárske záujmy slovenského proletariátu v USA, rozvíjala jeho triedne vedomie. Napríklad v článku Čo je mzda z 15. marca 1907 informuje o podstate vykorisťovania veľmi účinným, zrozumiteľným spôsobom: „My robotníci máme vo zvyku, sme-li bez práce, ,chodiť za prácou,‘. Je to mýlne. Lebo my nechodíme ,za robotou‘, my hľadáme kupca, ktorý by našu pracovnú silu kúpil.“[30] Význam časopisu Rovnosť ľudu je o to väčší, že svoju činnosť začal v období, keď prisťahovalecký prúd zo Slovenska do USA kulminoval,[31] pričom okrem Slovenskoamerického robotníckeho spolku Rovnosť nejestvovala nijaká väčšia robotnícka organizácia, ktorá by formovala a usmerňovala triedne vedomie nášho proletariátu, vystaveného bezohľadnému zneužívaniu a vykorisťovaniu. Na území USA síce pracovali rôzne národné spolky a podporné organizácie, budované väčšinou na konfesionálnych základoch, ktoré sa snažili brániť slovenské záujmy, ale triedne požiadavky mohla nastoľovať iba robotnícka organizácia.

Aj Jozef F. Schiffel po príchode do New Yorku a po nadviazaní spolupráce s českou Ústrednou robotníckou jednotou stále využíva všetky možnosti na založenie slovenských robotníckych spolkov. Prvé skúsenosti v robotníckom hnutí získal ako člen odborovej organizácie v St. Poeltene, keď roku 1898 ako vyučený krajčír odišiel do Rakúska a svoje vedomosti zo všetkých oblastí si rozširoval vo Viedni, kde sa stal členom Slovenskej vzdelávacej besedy založenej roku 1901. Zásluhou jeho neúnavnej aktivity vznikajú v New Yorku a v mestách tohto štátu od roku 1907 sekcie Slovenského odvetvia Socialistickej strany v USA.[32] Slovenský robotnícky vzdelávací spolok Rovnosť ako sekcia Českej robotníckej strany bol vlastne tiež súčasťou Socialistickej strany v USA, preto k jeho novinám Rovnosť ľudu sa hlásili aj vznikajúce slovenské sekcie v štáte New York a postupne i v ďalších mestách, či už vo forme robotníckych vzdelávacích spolkov, robotníckych vzdelávacích besied alebo robotníckych literárnych klubov, ktorých správy o činnosti nachádzame na stránkach Rovnosti ľudu takmer pravidelne.

Rovnosť ľudu plnila aj veľmi dôležitú úlohu vo formovaní triedneho internacionálneho vedomia. Redaktori tohto týždenníka upozorňovali slovenských robotníkov, aby sa nehlásili za štrajkokazov, vysvetľovali im ich postavenie v rámci celoamerického robotníckeho hnutia, vystríhali ich pred možnými prechmatmi podnikateľov, poukazovali na nástrahy číhajúce na „greenhornov“ — novoprišelcov. Keďže zatiaľ ešte nejestvovala samostatná slovenská robotnícka podporná organizácia a odborový zväz, Rovnosť ľudu podporovala spoluprácu slovenských robotníkov s americkými odborovými organizáciami, predovšetkým s organizáciou Priemyselní robotníci sveta. Je veľkou zásluhou týchto novín, že slovenský proletariát predstavoval významný komponent revolučných zápasov na internacionálnej báze aj v období pred prvou svetovou vojnou, keď vládny tlak proti štrajkovému hnutiu ustavične silnel.

Odborová organizácia Priemyselní robotníci sveta viedla celý rad dobre organizovaných a tvrdých štrajkov vo východných i západných štátoch Ameriky. Jej predseda William D. Haywood takmer denne presadzoval zásadu, že iba bojom možno dosiahnuť pre pracujúcich spravodlivosť. Povestným triednym zápasom bol krvavý štrajk robotníkov z továrne na výrobu železničných vozňov v Kees Rock v Pennsylvánii roku 1909. V tom čase pri obmedzenej prevádzke pracovalo vo vagónke Pressed Steel Car Works približne 8.000 robotníkov, z ktorých tretinu tvorili Slováci. Štrajk trval síce iba dva mesiace, ale vyznačoval sa neobyčajnou krutosťou. Medzi políciou a štrajkujúcimi vypukli zrážky, pri ktorých prišlo k početným zraneniam, ba i k úmrtiam. Samozrejme, medzi postihnutými boli aj Slováci. Štrajkujúci však dosiahli päťpercentné zvýšenie mzdy a zlepšenie pracovných podmienok.

Najpočetnejšie boli však stále banícke štrajky, ktoré boli aj najbrutálnejšie potláčané. Uhoľné spoločnosti sa nimi dostávali čoraz častejšie do kritických situácií. Keďže proti organizovanej sile banských robotníkov museli vo viacerých prípadoch ustúpiť, zomkli sa a v jednotnom postupe sa tvrdo postavili proti ďalším baníckym požiadavkám. Táto zorganizovaná sila kapitálu proti sile zorganizovaného baníckeho robotníctva narazila na seba v štrajkových bojoch v rokoch 1905, 1906, 1909; najtvrdšie však v tzv. westmorelandskom štrajku, ktorý bol jedným z najostrejších a najdlhšie trvajúcich štrajkov, do ktorých vstupovali aj slovenskí baníci.

Štrajk sa začal 10. marca 1910 v Greensburgu na tzv. westmorelandskej uhoľnej okolici v Pennsylvánii, kde vydieračstvo uhoľných spoločností nadobudlo neznesiteľné rozmery. Nízka úroveň organizovanosti umožnila uhoľným magnátom vnútiť robotníkom dvanásťhodinový pracovný čas za veľmi nízku mzdu, a pritom ich ešte predáci okrádali na hmotnosti vyťaženého uhlia. Pretože podobné pomery boli aj v okolitých baniach, štrajk veľmi rýchlo nadobudol široké rozmery: rozšíril sa aj do Irwinu, Latrobe a do ďalších miest. V Latrobe prišlo aj ku krvavej zrážke s políciou. Celkove v oblasti štrajkovalo 20.000 baníkov, z ktorých bolo 11.000 Slovákov.

Po vypuknutí štrajku sa baníci začali organizovať v spoločnom boji, lebo zistili, že je to najúčinnejší postup proti vykorisťovaniu. No banské spoločnosti tvrdo zaútočili na všetkých, čo opustili prácu. Za pomoci polície povyhadzovali rodiny štrajkujúcich z bytov, ktoré patrili spoločnosti, najímali miesto nich štrajkokazov a používali hrubé fyzické násilie; čiže v základných črtách sa zopakovali connellswilské udalosti z roku 1891 a v zrážkach s políciou prišlo o život dvadsať baníkov. Tzv. westmorelandský štrajk sa pretiahol do roku 1911 a baníci so svojimi rodinami prežili kruté časy.

Aj napriek pomoci Národného slovenského spolku, ktorý vo vypísanej zbierke Trpiace rodiny krajanov zozbieral vyše 1500 dolárov, i napriek príspevkom robotníckych organizácií sa bieda štrajkujúcich čoraz väčšmi stupňovala a cez zimné mesiace sa stávala priam neznesiteľnou, najmä pre ženy a deti. Banské spoločnosti neprejavovali záujem so štrajkujúcimi baníkmi rokovať, pretože si boli istí víťazstvom. Ani veľkou vytrvalosťou baníkov sa porážke nedalo zabrániť. Keď konvencia organizovaných amerických baníkov označila postavenie štrajkujúcich za beznádejné a odoprela vyplácať ďalšie podpory, pokračovať v štrajku už bolo nemožné a nezmyselné. Baníci kapitulovali, ale do práce sa nevrátili všetci. Tých, čo sa zúčastnili na vedení štrajku, spoločnosti odmietli prijať naspäť do zamestnania.

Neúspešné, čiastočne úspešné, ale aj víťazné štrajky — všetky boli tvrdou školou života, v ktorej robotníci získavali základné poznatky o triednom boji a o svojom postavení v spoločnosti. Presviedčali sa na vyhasnutých životoch svojich súdruhov, že akékoľvek, hoci aj nepatrné zlepšenie životných podmienok treba vybojovať v tvrdom zápase, že iba triedny boj, a nie lassallovské koketovanie s teoretickými možnosťami vyplývajúcimi z volebného práva, môže viesť k víťazstvu. Socialistická strana USA sa ustavične rozrastala, silnelo jej radikálne krídlo a poskytovala príležitosť príslušníkom všetkých národností stať sa jej rovnoprávnymi členmi utváraním tzv. jazykových federácií. Socialistické strany jednotlivých národov sa ako celky mohli teda stať jej sekciami na zásade rovnoprávnosti, so samostatným vedením, sekciami prijímajúcimi iba základný štatút a základné stanovy organizácie s možnosťou aplikovať ich na svoje špecifické podmienky. A tým sa otvorili aj pred slovenskými socialistickými sekciami a robotníckymi vzdelávacími spolkami nové možnosti.

Hoci spolupráca s Českou robotníckou stranou prinášala pozitívne výsledky, čoraz väčší počet prisťahovalcov zo Slovenska a ich rastúce triedne povedomie v amerických štrajkových zápasoch si vyžiadalo potrebu založiť samostatnú Slovenskú socialistickú stranu v Amerike ako Slovenské odvetvie Socialistickej strany USA. Poprední funkcionári americkoslovenského robotníckeho hnutia zvolali v dňoch 28. — 30. mája 1911 do Clevelandu, veľkého slovenského prisťahovaleckého centra, prvý zjazd americkoslovenských socialistov. Medzi dvadsiatimi delegátmi zjazdu boli už známe osobnosti Štefan Martinček, František Klabík, Jozef F. Schiffel a jeden z bratov Vodičkovcov, úspešných organizátorov americkoslovenského robotníckeho divadelníctva, Pavel.[33] Bol to ustanovujúci zjazd Slovenskej socialistickej strany v Amerike, na ktorej bol za jej vedúceho národného tajomníka zvolený osvedčený bojovník za práva robotníckej triedy Štefan Martinček.

Podľa stanov schválených a odhlasovaných clevelandským zjazdom každý člen sa musel zrieknuť spojenia s inými politickými stranami a do národného výkonného výboru, ktorý riadil činnosť Slovenskej socialistickej strany v Amerike, zvolila každá sekcia jedného svojho člena. Z tohto okruhu bol volený národný tajomník všetkými členmi strany na obdobie dvoch rokov; národný výkonný výbor bol povinný zvolávať zjazdy na žiadosť väčšieho počtu členov, ktorí všeobecným hlasovaním určovali miesto a dátum konania zjazdu. Medzi povinnosti členov patrilo aj rozširovanie zásad socializmu, brožúr a kníh vydávaných socialistickou stranou, ako aj rozširovanie časopisu Rovnosť ľudu, ktorý sa stal tlačovým straníckym orgánom. Dozor nad jej obsahom mal nielen tlačový výbor, ale aj národný výkonný výbor, čo svedčí o uvedomení si dôležitosti a významu tlače pri formovaní politického myslenia a rastu jej čitateľov; preto aj v článku 15, odstavca 3 sa zdôrazňuje, že tlačový orgán „nemôže padnúť do súkromných rúk“.[34] Tam, kde žil väčší počet Slovákov, mohli zakladať aj nové časopisy, ale iba s vedomím a so súhlasom celej strany.

Necelý mesiac po založení Slovenskej socialistickej strany v Amerike[35] prináša Rovnosť ľudu už pomerne bohatý adresár jednotlivých slovenských socialistických sekcií, robotníckych vzdelávacích spolkov a besied. Nie je bez zaujímavosti povšimnúť si ich strediská, pretože sú zároveň ohniskami americkoslovenského robotníckeho hnutia aj v budúcich rokoch. Socialistické sekcie pracovali v týchto mestách:[36] Allegheny — Michal Krištof, Bellaire — Vojtech Pechman, Bridgeport — Ján Očkay, Cudahy — Rudolf Kubány, Cleveland — Gregor Feranec, Homestead — Vilhelm Heretik, Chicago, sekcia č. 1 — Jozef Kalčok, sekcia č. 2 Rovnosť — Ján Macák, Milwaukee, sekcia Pokrok — Ján Prepelica, New York — Ján Macuch, Philadelphia — Štefan Vaščík, Trenton — Jozef Debnárik. Česko-slovenské sekcie pracovali v Keneste — Ján Bernák, v Uniontowne — Rudolf Olesák.

Americkoslovenské robotnícke vzdelávacie spolky pracovali v mestách: Canton, spolok Rovnosť ľudu — Rudolf Valent, Cleveland, spolok Pokrok — Pavel Madacký, Československý v Detroite — Leopold Koreň, Guttenberg, spolok Karol Marx — Pavel Vodička, Tarentum, spolok Pokrok — J. F. Ballon.

V New Yorku okrem socialistickej sekcie pracovala i Slovenská robotnícka vzdelávacia beseda pod vedením Tomáša Hrabčíka a v Homesteade Amerikánsko-slovenský robotnícky literárny klub, ktorého predsedom bol Michal Schram.

Socialistické sekcie a vzdelávacie spolky vznikali teda predovšetkým v štátoch Pennsylvánia, Ohio, New York, New Jersey, Illinois, Connecticut a Wisconsin. Schôdze sa konali raz alebo dva razy mesačne a hoci vzdelávacie spolky či besedy mali tie isté práva a povinnosti ako sekcie, výkonný výbor ich mal podľa vlastného uváženia vyzývať k premene na socialistickú sekciu.

Propagácia súdruhov zo straníckeho vedenia pre zakladanie nových socialistických sekcií sa stretávala s otvoreným nepriateľstvom iných americkoslovenských spolkov. Výkonný výbor posielal totiž osvedčených rečníkov na prednáškové turné, aby agitáciou v mestách so silnejším slovenským osídlením získavali robotníkov pre socialistické myšlienky.

Jedným z veľmi úspešných agitátorov bol administrátor Rovnosti ľudu Jozef Žák-Marušiak, rodák z Borského Mikuláša, ktorý ako jediný z funkcionárov Slovenskej socialistickej strany v USA mal maturitu a predtým pracoval ako redaktor Národných novín, tlačového orgánu Národného slovenského spolku. Na jeho prednáškovej ceste v Pittsburghu mu chceli „národniari“ v činnosti zabrániť aj za cenu veľmi nečestného spôsobu boja. Podplatili istú ženu, aby Jozefa Žáka-Marušiaka oznámila úradom, že s ňou udržiaval ľúbostný pomer, čo prakticky znamenalo zaistenie označeného previnilca. Žáka skutočne uväznili, ale súdruhovia v Pittsburghu sa o tomto „národniarskom podraze“ dozvedeli a dostali ho na zloženú kauciu z väzenia bez súdneho konania. Cieľ však odporcovia socialistických myšlienok v tomto prípade dosiahli, pretože po tejto skúsenosti už J. Žák-Marušiak v prednáškovom turné nepokračoval.

Ale i napriek nepríjemným skúsenostiam nové socialistické sekcie stále pribúdali. Nesporne dôležitú úlohu v ďalšom rozvoji americkoslovenského socialistického hnutia zohralo aj vydávanie Robotníckeho kalendára od roku 1914 v tlačiarni Rovnosti ľudu. Prvé číslo zostavili Ján Matlocha a Jozef Skotek, redaktorom s najdlhšou pôsobnosťou bol Štefan Príkopa — od roku 1919 až do svojej smrti roku 1938. Okrem informácií o svetovom, americkom a americkoslovenskom robotníckom hnutí prinášal aj beletristické ukážky z pokrokovej tvorby slovenských spisovateľov, preklady zo svetovej literatúry a tvorbu americkoslovenských robotníckych autorov.

Triedne najuvedomelejší slovenskí robotníci sa ustavične usilovali o čo najužšiu spoluprácu a spoločný triedny postup s robotníkmi ostatných národností USA. To sa odzrkadlilo nielen v stanovách Slovenskej socialistickej strany v Amerike[37] a v jej prijatí do Socialistickej strany USA 1. júna 1913, ale aj vo veľmi úspešných štrajkoch, v ktorých sa prejavilo už rozvinuté vedomie triednej solidarity a politická vyspelosť slovenského robotníctva. Z tohto aspektu si zaslúži väčšiu pozornosť mohutný štrajk textilných robotníkov v Little Falls (štát New York), ktorý sa stal signálom pre celú štrajkovú vlnu na americkom východe. Vo výbore veľmi dobre zorganizovaného štrajku boli aj dvaja slovenskí robotníci a štrajk bol zároveň prejavom internacionálnej spolupráce pri dosahovaní spoločného cieľa.



[28] Narodil sa 2. apríla 1880 v Holíči, zomrel 15. marca 1959 v Newarku, štát New Jersey.

[29] Citáciu z článku Náš program uvádzame v širšom rozsahu aj z toho dôvodu, že obsahuje údaje, ku ktorým chýbajú iné pramene; napríklad o existencii politického klubu a sekcie iných správ niet.

[30] Autorom článku je s najväčšou pravdepodobnosťou vtedajší redaktor Rovnosti ľudu František Klabík.

[31] Podľa úradných vysťahovaleckých štatistík sa roku 1905 zo Slovenska do USA vysťahovalo 52.368 osôb, roku 1906 38.221 a roku 1907 42.041 osôb. Pred týmito rokmi a po nich bol od začiatku 20. storočia do prvej svetovej vojny vysťahovalecký prúd slabší, pohyboval sa priemerne okolo 25.000 osôb. Predchádzajúce počty nepoznáme presne, keďže vysťahovalecké štatistiky zaviedli národnostnú rubriku až na konci storočia.

[32] Newyorská slovenská socialistická sekcia bola založená 18. septembra 1907 a mená jej členov nasvedčujú, že prijímala aj prisťahovalcov iných slovanských národností: Jozef Androvič, Jordan Bačev, Martin Gabriš, Pavel Hodul, Adam Macúch, Jozef F. Schiffel. Sekcia mala svoju knižnicu a poriadala tzv. výchovné rečnícke kurzy; v podstate išlo o prvé vzdelávacie robotnícke kurzy. Sekcia sa úspešne rozrastala a roku 1914 mala už vyše 80 členov.

[33] Delegáti clevelandského zjazdu: G. Babický, J. Bôcik, V. Bohúnek, J. Ďurička, J. Gašparík, Š. Gilla, J. Hrabčík, F. Klabík, Š. Komoráš, D. Koritár, J. Králik, Š. Martinček, J. Matlocha, J. Michelič, J. Prepelica, J. F. Schifel, M. Schramm, M. Tomeš, P. Vodička.

[34] Podľa článku K. Koreniča Črty z organizačnej práce a jej zloženia sa pokladali pokusy o súkromné využitie tlače u členov strany za najťažšie previnenie, pretože „zaváňali“ kapitalistickým podnikaním.

[35] Bežne sa používal aj alternujúci názov Slovenské odvetvie Socialistickej strany v Amerike.

[36] Zároveň uvádzame mená ich tajomníkov.

[37] Článok 13, odstavec 1: Organizácie, nech sú kdekoľvek, pôsobia ruka v ruke s miestnym anglickým výkonným výborom.




Eva Fordinálová

— literárna historička a vedkyňa, poetka, vysokoškolská pedagogička Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.