Zlatý fond > Diela > Karol Korenič a americkoslovenské robotnícke hnutie


E-mail (povinné):

Eva Fordinálová:
Karol Korenič a americkoslovenské robotnícke hnutie

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Martina Pinková, Tibor Várnagy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 14 čitateľov

„Zasľúbená zem“

Ani majetok ťa nečaká, ani pohodlie, ani pokoj a bezpečnosť osudu, iba zápas, zápas, zápas. Ale iba tak nájdeš sám seba. Eduard Bass

Amerika ohuruje. V Amerike je všetko inak. Amerika je obrovský kotol najrozmanitejších národov a rás, v ňom sa musí pretaviť aj Slovák v Amerike postupne na amerického Slováka a neskôr na Američana slovenského pôvodu, musí prejsť procesom, ktorým prechádzajú aj príslušníci všetkých ostatných národností, dokonca ešte aj najamerickejší Američania — Indiáni, pretože Amerika už nie je ich Amerikou, nie je vlastne ničia, nepatrí nijakému národu, ale niekomu predsa len patriť musí. Patrí monopolom.

Amerika priemyselných veľkomiest, s výškovými budovami, preplnenými ulicami a nervóznym rýchlym životným tempom sa diametrálne líšila od prostredia, z ktorého slovenskí prisťahovalci prichádzali. Iba malé percento z nich malo možnosť až do príchodu sem zoznámiť sa s veľkomestským prostredím, ale ani Pešť, ani Viedeň ich nemohli dostatočne pripraviť na americké veľkopomery. A európske prístavné mestá, v ktorých boli nútení pred odchodom do zámoria niekoľko dní pobudnúť, im tiež nemohli poskytnúť dostatočnú adaptáciu.

Slovenský poľnohospodársky proletár z bahna feudálnych prežitkov skočil rovnými nohami na tvrdú dlažbu dravého imperializmu. Z prežívajúcich patriarchálnych zväzkov na dedinách, aj keď už čiastočne nahlodaných kryštalizujúcou sa triednou diferenciáciou začiatkom 20. storočia, vkročil do obrovského ľudského mraveniska, kde sa človek o človeka zaujímal poväčšine iba do tej miery, aký by mohol mať z neho zisk.

New York — novoveký Babylon, výstavná krásavica Piata avenue, ktorú už roku 1882 lemovali dvanásťposchodové „mrakoškraby“, reprezentovala americký blahobyt a hovorila zmesou rôznych jazykov. Prevládal najmä ten jazyk, ktorým ich prijímali úradníci na Ellis Islande a ktorému rozumeli práve tak málo ako celému systému života, do súkolia ktorého práve vstupovali.

Je prekvapujúce, že s opisom prvých dojmov zo stretnutia dvoch rozdielnych svetov sa nestretávame ani v korešpondencii, ani v literatúre. Predsa dotyk s americkým prostredím musel zapôsobiť na každého prisťahovalca, prichádzajúceho do USA po prvý raz, a to dojmom veľmi silným. Išlo hádam o šok, ktorý vyvolal komplex tiesnivých pocitov, pocitov vlastnej bezvýznamnosti, osamelosti a stratenosti v hmote, priestore a čase, ktorý zmierňoval tento prerod do nového prostredia a dovoľoval na prvé ťažko definovateľné pocity úzkosti čo najskôr zabudnúť. Alebo ich hatila myšlienka, že všetko nové okolo je iba dočasné a o niekoľko mesiacov sa bohatí vrátia do „kraja“ a tieto pocity odložia ako nočnú moru. Isté je, že najmenej 90 percent našich vysťahovalcov prichádzajúcich na územie USA skutočne vstupovalo do nového sveta s presvedčením o prechodnosti svojho pobytu v tomto štáte. A tomuto presvedčeniu prispôsobovali aj svoj životný štýl.

V začiatkoch hromadného vysťahovalectva celé rodiny emigrovali iba v ojedinelých prípadoch. Problém bývania a stravovania sa riešil tzv. burdovým spôsobom: jednotlivé rodiny si prenajali dom a v ňom bývalo 15 až 20 osôb. Žena nebola zamestnaná, starala sa iba o stravníkov — „burdošov“ — pretože to bol najekonomickejší spôsob života. Starousadlíci ho však novoprišelcom zazlievali, považovali ho za nemravný, a preto nimi opovrhovali. V podstate však pohŕdavý postoj k ich spôsobu života bol súčasťou negatívneho vzťahu k novoprišelcom, lebo v nich videli ohrozenie vlastnej životnej úrovne.

Nesmieme strácať zo zreteľa, že slovenskí prisťahovalci ako súčasť novej emigračnej vlny prichádzajú vlastne ako pešiaci na svetovej šachovnici imperialistických záujmov posúvaní rozhodujúcou vôľou monopolov. Majú vyšachovať nepohodlné figúrky vo svojom vlastnom sociálnom zatriedení — svojich amerických súdruhov — z triednych bojov, ktoré boli mimo rámca pravidiel obrovskej šachovej partie svetového veľkokapitálu. Pochopiteľne, o pridelenej úlohe nemali najmenšieho tušenia, ale ich potenciálni protihráči ju poznali veľmi dobre, pretože v triednom uvedomení našich prisťahovalcov neporovnateľne prevyšovali. Napriek tomu však ich prevažná väčšina nesprávne chápala vzťah medzi príčinou a následkami; presnejšie povedané — nesprávne určovali príčinu a následky, pretože príčinu častých nezdarov štrajkových bojov hľadali v štrajkokazectve nových prisťahovalcov, nie v sociálnej politike amerických mocenských kruhov, neodlučiteľne spätých s priemyselno-finančnou oligarchiou. Politicky nevedomá masa prisťahovalcov bola iba následkom rozvoja imperializmu tak v materských krajinách strednej a východnej Európy, ako i v USA.

*

Do akého prostredia teda slovenskí prisťahovalci prichádzali? Ich hlavná vlna vpadla do oboch rozhodujúcich etáp premeny Spojených štátov na prvú imperialistickú veľmoc sveta — prechodu USA k imperializmu (1877 — 1898) a ich vývoja ako imperialistického štátu (1898 — 1914). Noví prisťahovalci z konca storočia sa podstatne odlišovali od staršej prisťahovaleckej vlny.

Do Spojených štátov nielenže si neprinášali nijaký kapitál, ale chýbala im aj kvalifikácia. Od amerického prostredia, dovtedy prevažne anglosaského a protestantského, sa líšili aj nábožensky, aj celým spôsobom života. Ako nekvalifikované sily sa stali „materiálom“ pre podnikateľov v továrňach s jednoduchým výrobným programom, a najmä pre vlastníkov pennsylvánskych baní. Zamestnanie však nachádzali aj pri ťažení ropy, v železiarňach a oceliarňach, čiže na najťažších rizikových pracoviskách.

Zdĺhavý proces ich zaraďovania sa do radov amerického proletariátu však nebol zapríčinený iba jazykovými, konfesionálnymi a profesionálnymi odlišnosťami či spôsobom života a nedostatočným triednym povedomím, ale aj osobitosťami amerického robotníckeho odborového hnutia.

V začiatkoch amerického robotníckeho hnutia prisťahovalci zohrali dôležitú úlohu, najmä príslušníci starej emigrácie; americké sekcie I. internacionály boli poväčšine sekciami prisťahovalcov, predovšetkým nemeckých. V júli 1876 sa vo Philadelphii zišiel ustanovujúci zjazd Robotníckej strany Ameriky, na ktorom sa zlúčili marxistické strany a skupiny so skupinami lassallovskými. Program vypracovaný na zjazde bol víťazstvom internacionalistov-marxistov, ale lassallovci sa zmocnili vedenia strany — Národného výkonného výboru v Chicagu.

Sedemdesiate roky 19. storočia, keď do Spojených štátov prichádzajú aj prví poslovia budúceho masového vysťahovalectva zo Slovenska, sú rozhodujúcim medzníkom nielen v hospodárskom, politickom a sociálnom vývine USA, ale i v ďalšom rozvoji amerického robotníckeho hnutia. Skúsenosti z bojov v rokoch 1873 — 1878, porážky mnohých živelných štrajkov presvedčili robotnícku triedu o nevyhnutnosti spolupráce jednotlivých národností i priemyselných odvetví, znamenali poučenie, že sa nemožno spoliehať ani na demokratickú, ani na republikánsku stranu, ale že je potrebné vybudovať samostatnú robotnícku stranu s jednotnou odborovou organizáciou. Výsledkom tejto spolupráce bolo založenie The Labor Party. Lenže ďalší vývin amerického robotníckeho hnutia nebol vôbec jednoduchý a priamočiary. Hoci sa robotníctvo z vlastnej účasti v štrajkových bojoch veľa poučilo, teror americkej buržoázie a nedostatočná teoretická vyspelosť vedúcich predstaviteľov amerického robotníctva spôsobili, že ani v nasledujúcich rokoch nevedelo nájsť správnu cestu a podliehalo náporu anarchizmu a oportunizmu; ba osemdesiate roky možno charakterizovať ako vnútornú krízu amerického robotníckeho a odborového hnutia.

Roku 1877 vznikla z Robotníckej strany Spojených štátov Socialistická robotnícka strana (The Socialist Labor Party). Zmena v podstate nastala iba v rozšírení názvu, v skutočnosti jej vedenie zostalo naďalej v rukách lassallovcov. Preto marxisticky orientovaní členovia sa roku 1878 rozišli s oportunistickým vedením a vytvorili Medzinárodnú robotnícku jednotu (International Labor Union). Ako organizácia, ktorá mala zjednocovať robotníctvo, prejavovala záujem aj o nekvalifikovaných robotníkov a do svojho programu začlenila i požiadavku osemhodinového pracovného času, ktorá sa stala takpovediac symbolom triedneho zápasu amerického proletariátu.

V osemdesiatych rokoch silné anarchistické hnutie s centrom v Chicagu malo opäť základňu v emigrantoch zo západnej Európy, no ich pokusy premietnuť do amerických robotníckych organizácií európske praktiky a spory sa stretli s nezdarom a priviedli ich k sektárskej uzavretosti. Po voľbách roku 1880 sa od Socialistickej robotníckej strany radikáli s anarchistickými tendenciami oddelili a založili Revolučnú socialistickú robotnícku stranu (Revolutionary Socialist Labor Party), ktorá bola v spojení s anarchistickou Čiernou internacionálou sídliacou v Londýne.

Od začiatku osemdesiatych rokov však vyrastajú dve paralelne sa rozvíjajúce robotnícke organizácie: Vznešený rad rytierov práce (The Noble Order of the Knights of Labor) a Americká federácia práce (American Federation of Labor). Ich rozvoj sa opieral o takmer nepretržitý rad štrajkových bojov až do deväťdesiatych rokov a naopak, organizovanosť robotníkov podporovala väčšiu štrajkovú aktivitu. V rokoch 1881 — 1905 vypuklo v USA približne 37.000 štrajkov — niektoré boli iba krátkodobé a lokálneho významu, niektoré však mali celoštátny charakter. Vyvrcholením štrajkových bojov poslednej štvrtiny 19. storočia boli veľké triedne zápasy železničiarov a baníkov v deväťdesiatych rokoch a dôležitú úlohu v celosvetovom robotníckom hnutí zohral boj za osemhodinový pracovný čas, ktorý sa začal roku 1886 v McCormickovej továrni na žatevné stroje a rozšíril sa do všetkých odvetví. Organizovala ho Americká federácia práce a na 1. máj mal byť vyhlásený generálny štrajk na dosiahnutie cieľa. V ten deň skutočne boli veľké manifestácie a štrajky po celých Spojených štátoch; k protestným manifestáciám sa pripojili aj anarchisti. A práve ich pričinením došlo v Chicagu na Sennom námestí k známej tragédii, keď neznámy anarchista alebo provokatér hodil bombu medzi políciu, po čom nasledovala krvavá odveta, ktorá dala impulz k vyjadreniu medzinárodnej robotníckej solidarity. Roku 1889 na Medzinárodnom robotníckom kongrese v Paríži oficiálne vyhlásili 1. máj za sviatok medzinárodnej robotníckej spolupráce a vytýčenie programu boja za osemhodinový pracovný čas sa stalo tiež celosvetovou robotníckou záležitosťou.

I neúspechy štrajkových zápasov mali svoj význam — priviedli aspoň časť robotníkov k pochopeniu triedneho charakteru americkej demokracie.

Organizovanosť robotníctva v USA však ako celok ešte stále bola na nízkej úrovni, pretože u vodcov odborového hnutia pretrvávali lassallovské názory o možnosti rokovaní medzi odbormi a podnikateľmi. Konzervatívne zameranie vedenia Vznešeného radu rytierov práce spôsobilo krízu organizácie. Jej prednosťou síce bolo prijímanie každého robotníka, bez ohľadu na kvalifikovanosť, žien i farebných, ale z rivality voči Americkej federácii práce vodcovia „Rytierov“ vystúpili proti hnutiu za osemhodinový pracovný čas v období prvých zápasov roku 1886, čím urýchlili rozklad organizácie.

Medzi robotníckymi združeniami získala postupne najsilnejšie postavenie Americká federácia práce (AFL), a to práve vedením bojov za osemhodinový pracovný čas. Organizačne sa podobala starému anglickému unionizmu kvalifikovaných robotníkov; podľa kvalifikovaných profesií budovala aj svoju organizačnú štruktúru, takže pre našich nekvalifikovaných prisťahovalcov bola uzavretá. AFL prijímala kapitalizmus ako nezmeniteľnú skutočnosť a úlohy odborov videla v rokovaní s podnikateľmi o kolektívnych zmluvách, výške miezd a pod.; k štrajkom sa vedenie odhodlávalo iba v krajných prípadoch. Veľký dôraz sa pripisoval finančným príspevkom, vysokej pokladničnej hotovosti a disciplíne v jednotlivých zväzoch Federácie. Veľmi tvrdo sa zasahovalo proti opozičným smerom, ktoré do AFL prenikali či už z odborov stojacich mimo Federácie, alebo zo Socialistickej robotníckej strany vedenej od roku 1890 De Leonom. Reakčné črty Federácie sa najsilnejšie prejavovali v postupe proti „farebným“ robotníkom, prisťahovalcom a všeobecne proti nekvalifikovaným robotníkom. V záujme obhajoby vyšších miezd kvalifikovaných robotníkov sa vedenie Federácie nezastavovalo ani pred spoluprácou s podnikateľmi proti revolučným robotníkom a špicľovaním. Koncom storočia však Americká federácia práce ako jediná z odborových organizácií prosperovala, združovala približne pol milióna z celkového počtu necelých 900.000 organizovaných robotníkov v Spojených štátoch.

Roku 1897 sa pokúsil E. V. Debs založiť na základe odborov novú, sociálnodemokratickú stranu, ale jeho plán, ako získať Ameriku pre socializmus, bol utopický: socialisti sa mali hromadne odsťahovať do niektorého zo západných štátov USA, získať v ňom väčšinu a z tejto „socialistickej pevnosti“ rozvíjať ďalší zápas. De Leonova podobne ako Debsova strana sa však na začiatku 20. storočia rozložila na sektárske a medzi sebou súperiace malé frakcie. Až roku 1901 sa väčšina socialistických skupín zjednotila v Socialistickej strane Spojených štátov.

Od našich prisťahovalcov pochopiteľne nebolo možné očakávať, že vo väčšom počte vstúpia do Socialistickej strany a v odborovom hnutí po rozklade organizácie „Rytierov práce“ ako nekvalifikovaní šancu na uplatnenie nemali. Tá sa im naskytla, a mnohí ju aj využili, až roku 1905, keď niekoľko tisícov členov odborových zväzov organizovaných mimo AFL, predovšetkým medzi nekvalifikovanými baníckymi robotníkmi, založilo novú odborovú ústredňu Priemyselní robotníci sveta (Industrial Workers of the World — IWW). Pripojili sa k nej aj odbory De Leonovej Socialistickej robotníckej strany, kritizujúci jej parlamentarizmus.

Organizácia podľa priemyselných odvetví sa osvedčila a tento revolučný zväz vybojoval niekoľko úspešných štrajkov. Z toho dôvodu však bola IWW zvlášť ostro prenasledovaná podnikateľmi a vláda proti štrajkom poskytovala vojsko. Medzi Americkou federáciou práce a IWW sa vytvorili napäté vzťahy a vedenie AFL sa neraz dalo zmanipulovať na priame pokusy rozbiť štrajky organizované IWW.[13] Hlavnú silu Priemyselných robotníkov sveta tvorili práve nekvalifikovaní robotníci a ako napovedá už názov organizácie, bola budovaná na internacionálnom základe. Pozrime sa však na životné podmienky slovenských prisťahovalcov v Amerike ešte pred ich sociálnym uvedomovaním a na ich hlavné strediská.

Podstatná časť našich prisťahovalcov sa snažila nájsť pracovné príležitosti v severovýchodných priemyselných strediskách, čo súviselo nielen s rýchlym rozmachom industrializácie v nich, a teda s veľkou pravdepodobnosťou získať tam zamestnanie, ale aj s presvedčením o dočasnosti svojho pobytu v USA. Keďže sociálno-ekonomické podmienky v starej vlasti prinútili k vysťahovalectvu najmä poľnohospodárskych robotníkov, i v Spojených štátoch hľadali možnosti uchytiť sa na farmách. Americké poľnohospodárstvo však jednak toľko pracovných síl ako priemysel nepotrebovalo a jednak ani zárobkové možnosti zďaleka nedosahovali úroveň miezd v priemyselných odvetviach, podporovaných aj mocenskou politikou vlády USA.[14] Okrem toho mnohí už prichádzali s vopred určeným pracovným zaradením — išlo o prisťahovalcov získaných agentmi do pennsylvánskych baní. Agenti dostávali svoju províziu až po „dodaní tovaru“, po prijatí nových pracovných síl v bani podľa určenej zmluvy, takže všemožne bránili možnému bočnému úniku.

Slováci sa usadzovali predovšetkým v týchto štátoch USA: Pennsylvánia, New York, New Jersey, Ohio, Illinois, Connecticut. Poradie štátov je usporiadané podľa počtu prisťahovalcov v rokoch 1898 — 1910 a Pennsylvánia zaujala vedúce postavenie pred ostatnými uvedenými štátmi. Napríklad na prelome storočia podľa ročenky Annual Report of the Commissioner-General of Immigration z roku 1899 sa z 15.839 slovenských prisťahovalcov usadilo v Pennsylvánii 8.155, na ostatné štáty (34) zostáva nižší počet (7.684) ako na samu Pennsylvániu. (Z toho 2.504 sa usadilo v štáte New York a 1.945 v štáte New Jersey.) Najväčší počet slovenských vysťahovalcov pracoval v uhoľných baniach, oceliarňach spoločností Carnegie, Frick and Compagny a v koksárňach. Prosperitu tohto priemyslu aj podstatným pričinením Slovákov možno dokumentovať jeho rastom: roku 1880 bolo v pennsylvánskej oblasti 7.211 koksových pecí, roku 1890 už 16.020 a roku 1900 dokonca 20.954. S ich počtom úmerne rástla aj produkcia koksu i jeho hodnota. Kým roku 1880 koksárne vyrobili vyše dva milióny ton koksu v hodnote 4 miliónov dolárov, roku 1900 sa produkcia zvýšila na 10 miliónov ton v hodnote 27 miliónov. O Pennsylvánii takmer do bodky platia slová popredného organizátora slovenského národného života Štefana Furdeka: „Uhlie a železo zamestnáva najviac Slovákov v Amerike.“

Keď sa postupne začínajú slovenské rodiny usadzovať v USA natrvalo, prenikajú aj na americký Západ. Do vypuknutia prvej svetovej vojny Slováci už pracovali i v najzápadnejších oblastiach Spojených štátov; napríklad v San Franciscu, kde mala byť 1. januára 1915 otvorená svetová výstava, takže bolo tu potrebné zamestnať veľa pracovných síl na stavbu nových hotelov a iných zariadení.

Z americkoslovenskej tlače sa dozvedáme, že slovenský proletariát mal podiel nielen na rozvoji už vybudovaných priemyselných stredísk USA, ale aj na zakladaní nových. Veľkým pracovným vkladom prispeli Slováci roku 1906 pri zrode dnešného „oceľového veľkomesta“ na najjužnejšom pobreží Michiganského jazera Gary v štáte Indiana; pracovali tu na úprave terénu v piesočnatých močariskách pre budúcu oceliareň a prístav a po vybudovaní mesta zostali v oceliarni pracovať.

Aj napriek ich nesporným zásluhám o rozvoj Spojených štátov sa však Slováci stále stretávali s priamym nepriateľstvom vyvolaným už samou ich prítomnosťou. Pri dostatku pracovných síl sa totiž vo všetkých priemyselných odvetviach namiesto tzv. denného platu — podľa počtu odpracovaných hodín — zaviedli mzdy podľa množstva kvalitných výrobkov. Denný plat zostal iba v tých odvetviach, kde sa nedala zaviesť úkolová práca. Najnevraživejšie sa k príslušníkom novej emigrácie správali Íri, ktorí mali v „old emigration“ percentuálne najbohatšie zastúpenie. Prílivom lacných pracovných síl sa cítili najväčšmi ohrození, najmä v pennsylvánskych baniach, kde počtom prevládali nad inými národnosťami. Na pravú podstatu tejto nevraživosti poukázal už V. I. Lenin: „Buržoázia hucká robotníkov jedného národa proti robotníkom iného národa a snaží sa ich rozdeliť.“

Začleňovanie do „amerického spôsobu života“ sťažoval aj návyk usadzovať sa v „krajanských kolóniách“, kde sa udržiavali národné zvyklosti i jazyk, takže prisťahovalci necítili akútnu potrebu asimilovať sa v americkom prostredí. Z anglických slov prenikali do ich slovníka väčšinou iba odborné výrazy z pracovného prostredia, alebo slová označujúce predmety, s ktorými doma prichádzali málo (alebo vôbec) do kontaktu, napríklad: počkám na dipe, až príde trén, mám malú pédu atď. Ako prirodzená súčasť ich slovnej zásoby sa dostávajú do literárnych pokusov v proletárskej poézii, publikovanej na stránkach novín Rovnosť ľudu a Robotníckeho kalendára. Svedčí o tom aj úryvok z básne podpísanej pseudonymom Krajan M. S., oceliarsky robotník z USA, s názvom Aký tu bol život náš:

Chlapi rýchlo nakládali ťažký bigáň do káry. Oderve sa náklad z kréna, troch krajanov privalí.

Báseň je zároveň autentickým svedectvom o pracovných podmienkach našich krajanov v začiatkoch hromadnej emigrácie, keďže autor situuje príbeh do rokov pred vznikom únie oceliarskych robotníkov.

Pre autentické vykreslenie pracovných pomerov a vzťahov uvádzame báseň celú:

Krajan Rendek zo Senice, syn chudobných rodičú, šiel do sveta za robotú, začal robit v Picburgu. Včasne ráno naštartoval, robil dlho do noci, mal desáka na hodinu, hádzal uhlie do peci. Dvanásť hodín sa robilo, forman v práci poháňal, Unie v ten čas nebolo. „Kamán, horjap!“ kričával. V podvečer než kvitovali, forman volá: „Chlapi, sem!“ „Málo jste dnes vládovali, táto kára musí ven!“ Chlapi rýchlo nakládali ťažký bigáň do káry, oderve sa náklad z kréna, troch krajanov privalí. V sobotu, keď bola péda, ľudia išli z pohrebu. Rendek, Sidor, Kalvoda padli v obeť molochu. Katka v kraji márne čaká na šifkartu v nádeji. Strýko písal z Ameriky, že je Ondrej nebohý. Ten čo túto pieseň skládal, bol Ondrejov kamarát, že by národ v kraji vedel, aký tu bol život náš.

Keďže starousadlíci mali voči „Hunkees“[15] výhrady pre ich „burdovú ekonomiku“, životný štýl prisťahovalcov sa menil priamo úmerne s čoraz častejším usadzovaním sa celých rodín, ktoré sa už snažili nielen prenajať, ale kúpiť si vlastný dom; pochopiteľne, v „slovenskej“ štvrti. A tak sa v amerických mestách začínajú objavovať celé slovenské ulice a prisťahovalci zo Slovenska čoraz častejšie žiadajú o udelenie amerického štátneho občianstva, ktoré bolo možné získať až po päťročnom trvalom pobyte na území USA, hoci do amerického ekonomického života sa už dávno zapísali pred získaním občianstva svojou tvrdou prácou.



[13] Názorný príklad uvedieme v súvislosti s činnosťou našich prisťahovalcov v rámci odborov IWW.

[14] Mzda na farmách sa síce postupne zvyšovala, od roku 1894 do roku 1913 až o 65 percent, ale aj tak bol roku 1913 priemerný denný zárobok 1,14 dolára, počas žatvy 1,54, kým pri vysokých peciach už roku 1890 najmenší nádennícky plat „yardlaborera“ — nekvalifikovaného robotníka — bol za desaťhodinovú prácu 1,40 a v baniach 3 až 4 doláre. „Roadman“ bol platený lepšie — za deväťhodinovú prácu zarobil 2,10 dolára; lenže lepšie platené miesta získavali vysťahovalci zo Slovenska až neskôr.

[15] Pohŕdavá prezývka Poliakov a Slovákov v Spojených štátoch.




Eva Fordinálová

— literárna historička a vedkyňa, poetka, vysokoškolská pedagogička Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.