Zlatý fond > Diela > Karol Korenič a americkoslovenské robotnícke hnutie


E-mail (povinné):

Eva Fordinálová:
Karol Korenič a americkoslovenské robotnícke hnutie

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Martina Pinková, Tibor Várnagy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 14 čitateľov

„… Nám je treba, aby sme riešili otázku robotnícku“

Kam to spejeme? Namiesto toho, aby sme sa združili, organizovali sa ako politicky tak i hospodársky, máme sa navzájom ruvať ako hyeny. Podajme si pravice a nažívajme ako bratia! Teda pracujme pre život, nie pre smrť, nám je treba, aby sme riešili otázku robotnícku. Daniel Jurenka

Little Falls. Mestečko v pahorkatom teréne, vzdialené asi 30 kilometrov od New Yorku, s približne 10.000 obyvateľmi, také podobné ostatným americkým provinčným malomestám, že život v ňom môže slúžiť ako klasická ukážka života obyvateľov amerických mestečiek na začiatku 20. storočia. Vtedy sa v ňom totiž začali vo veľkom množstve usadzovať naši krajania, pochádzajúci zväčša z oblasti Myjavskej pahorkatiny, ktorí zvýšili počet obyvateľov Little Falls o jednu desatinu.

Mesto bolo strediskom textilného priemyslu. Vyrábala sa tu bavlnená bielizeň a zamestnanie pri strojoch nachádzali spočiatku predovšetkým dievčatá a ženy, až po zavedení nočných smien zamestnávatelia prijímali vo väčšom počte aj mužov. V čase príchodu myjavských prisťahovalcov do Little Falls tu pracovalo sedem textilných tovární, v ktorých bola zavedená tzv. denná mzda — podľa počtu odpracovaných hodín, a to jeden dolár za desaťhodinovú prácu. Prílev pracovných síl však spôsobil, že od roku 1900 sa zaviedla mzda podľa množstva kvalitných výrobkov — denný plat zostal iba v tých odvetviach, v ktorých sa úkolová práca nedala aplikovať.

Je pochopiteľné, že zhoršenie pracovných podmienok vyvolalo aj v Little Falls, podobne ako v iných amerických mestách, isté napätie a nevraživosť voči prisťahovalcom. Ale celkove pokojamilovné obyvateľstvo, nadovšetko obľubujúce pikniky v zdravom a malebnom vrchovitom okolí mesta, nemalo ani najmenšie tušenie, že bude svedkom a priamym aktérom udalostí, ktoré vzápätí takmer na obdobie troch mesiacov zaplnili prvé stránky amerických novín. Nenasvedčovalo tomu nič o to skôr, že pôvodní obyvatelia mesta sa pomerne rýchlo zblížili s novou národnosťou, pretože už predtým si zvykli na Slovincov i na Poliakov a tí „noví“ si zase veľmi skoro osvojili „starý“ štýl života v mestečku, ktoré im svojím okolím a prírodnými podmienkami veľmi pripomínalo rodný kraj. Aj u nich sa stali pikniky, usporadúvané miestnym odborom Slovenskej telovýchovnej jednoty Sokol — do roku 1911 najaktívnejším americkoslovenským spolkom v Little Falls — obľúbenou spoločenskou udalosťou spojenou so spevom slovenských ľudových piesní a tancom. No v pokojnom a zdanlivo idylickom prostredí postupne vzrastal iný druh napätia, teraz už nie nacionálny, ale sociálny.

V nabitej atmosfére medzi stúpajúcimi požiadavkami spoločností textilných tovární a životnými záujmami textilných robotníkov preletel prvý blesk v máji 1911. Nízke mzdy, najvyšší zárobok 1,50 dolára denne, a dlhý pracovný čas vyvolali štrajk, ktorý sa začal v továrni Mackines, patriacej spoločnosti Robert McKinnion; zapojilo sa doň asi tridsať robotníkov. Štrajk organizovala Americká federácia práce, ktorá i tu chránila záujmy kvalifikovaných robotníkov, preto nekvalifikovaní, medzi ktorých patrili aj naši robotníci, sa k štrajkujúcim nepridali. Konečný neúspech zapríčinili aj štrajkokazi, ktorí dostali prídavok dvanásť centov na deň. Z celkovej rekonštrukcie littlefallských udalostí podľa správ uverejnených v americkoslovenských novinách[38] možno zistiť, že medzi „skébmi“ boli aj naši rodáci. Spoločnosť Robert McKinnion prepustila ženy štrajkujúcich, aby prinútila mužov nastúpiť do práce. Keďže chýbala jednotná organizácia chrániaca záujmy všetkých, čo zapríčinilo absenciu ostatných robotníkov, spoločnosti sa podarilo štrajk po týždni zlikvidovať. No predsa len oslabil stabilitu firmy a ešte v tom roku zbankrotovala.

Práve v tom čase, keď sa v Little Falls začal štrajk organizovaný Americkou federáciou práce, medzi našimi prisťahovalcami prebiehalo rokovanie o založení robotníckeho vzdelávacieho spolku. Pôdu na jeho vytvorenie vlastne už pripravila činnosť v Slovenskej telovýchovnej jednote Sokol, ktorá v littlefallskom odbore nadobúdala čoraz zreteľnejšie charakter robotníckej organizácie. Členovia jej výboru boli zároveň kolportérmi Rovnosti ľudu, ako napríklad Ján Zeman z Myjavy, organizujúci aj občianske pohreby. Ale priamy impulz na založenie vzdelávacieho spolku dal s najväčšou pravdepodobnosťou Jozef F. Schiffel. Vo svojom životopise sa totiž po svojom príchode zmieňuje aj o zakladaní socialistických sekcií v New Yorku a jeho okolí, medziiným aj Little Falls.[39]

Hoci littlefallský robotnícky vzdelávací spolok v adresári slovenských socialistických sekcií Rovnosti ľudu nie je ešte uvedený, tieto robotnícke noviny uverejnili pozdravné posolstvo zaslané z jeho ustanovujúceho zhromaždenia ustanovujúcemu zjazdu Slovenskej socialistickej strany v Amerike do Clevelandu, v ktorom jeden zo zakladajúcich členov Adam Poruben okrem iného píše: „Konečne i my littlefallskí Slováci socialistického zmýšľania sme si založili robotnícky vzdelávací spolok Voľnosť so socialistickou tendenciou. Potrebujeme ho ako kus chleba, lebo len zorganizovaní môžeme pracovať proti taktiež zorganizovanému kapitálu.“

Adam Poruben výborne vystihol hlavné poslanie littlefallského vzdelávacieho robotníckeho spolku, pretože pri organizovaní robotníctva proti zorganizovanému kapitálu vykonal skutočne veľký kus statočnej práce.

V Little Falls sa po zbankrotovaní spoločnosti Robert McKinnion nič na postavení robotníkov nezmenilo. Továreň prevzala spoločnosť Phoenix, ale nízke mzdy a dlhý pracovný čas zostal naďalej. Preto 9. októbra 1912 vypukol štrajk najskôr v pradiarenskej dielni a odtiaľ sa rýchlo rozšíril aj do ostatných oddelení. Spolu štrajkovalo asi 1500 ľudí, príslušníkov rôznych národností: Slováci, Taliani, Nemci, Poliaci, Slovinci, Íri. Cieľom štrajku bolo dosiahnuť skrátenie 60-hodinového týždenného pracovného času na 54-hodinový, prípadne zvýšenie mzdy o 10 percent v denných a o 15 percent v nočných smenách. Štrajk viedla odborová organizácia Priemyselní robotníci sveta (IWW); v Little Falls pracovala jej sekcia číslo 207, ktorej tajomníkom bol už spomínaný náš rodák Adam Poruben z Turej Lúky. Na čele štrajkového výboru, ktorého členmi boli aj dvaja Slováci — Adam Poruben a Daniel Jurenka, tajomník robotníckeho vzdelávacieho spolku Rovnosť, bol významný funkcionár odborovej organizácie IWW Joseph Ettor.

Buržoázne úrady, v snahe zlikvidovať nebezpečného revolucionára a organizátora mnohých úspešných štrajkov, vykonštruovali proti nemu nespravodlivé obvinenie z vraždy a po dokázaní neviny prišiel priamo z vyšetrovacej väzby do Little Falls.

Americká federácia práce vyzvala svojich členov, aby odmietli účasť na štrajku ako „trucakciu“, keďže v predchádzajúcom roku sa jej podujatie skončilo neúspešne a vedenie obvinilo z nezdaru robotníkov, ktorí sa vtedy k štrajkujúcim nepripojili. Joseph Ettor však väčšinu z nich získal, pretože organizácia IWW vstupovala do zápasu za požiadavky všetkých robotníkov bez ohľadu na to, či boli organizovaní v AFL, v IWW, alebo neboli organizovaní vôbec. O týždeň sa k štrajkujúcim pridali aj ženy a 20. októbra sa štrajkové hnutie rozšírilo i do továrne Gilbert Company; takže celkový počet štrajkujúcich vzrástol približne na 2500 ľudí.

Štrajk sa rozvíjal sľubne, nebezpečenstvo hrozilo iba od štrajkokazov, preto viaceré slovenské noviny a časopisy vyzývali svojich čitateľov, aby sa nedali získať za „skébov“. Pochopiteľne, Rovnosť ľudu prinášala pravidelné informácie z Little Falls a hlavným spravodajcom bol Adam Poruben.

Do štrajku sa veľmi aktívne zapojil nielen Slovenský robotnícky vzdelávací spolok, ale aj celý 88. zbor Slovenskej telovýchovnej jednoty Sokol v Little Falls, lebo takmer všetci jeho členovia pracovali v tých textilných továrňach, kde prebiehal štrajk. Pre štrajkové zhromaždenia prepožičali novovybudovanú slovenskú telocvičňu na German Street, ktorá bola iba štvrtý rok v prevádzke[40] a ktorá sa stala hlavným stanom všetkých štrajkujúcich bez ohľadu na národnosť. Na zhromaždeniach vystupovali americkí a slovenskí rečníci; dr. Lunna, ľavicovo orientovaného majora mesta Schenectucky, a Helene Schlossovú, členku klubu boja proti tuberkulóze, po prejavoch polícia zatvorila. Na ďalšie zhromaždenia štrajkujúcich boli prizvaní členovia Slovenskej socialistickej strany v Amerike Jozef F. Schiffel a Štefan Príkopa. Obaja po anglicky a po slovensky rečnili o nevyhnutnosti organizovania sa a o potrebe proletárskej solidarity robotníkov. Na záver každej schôdze štrajkujúcich a počas dvakrát denne organizovaných pochodov s červenými zástavami sa spievala Marseillaisa po anglicky, po slovensky a po taliansky za sprievodu slovenskej sokolskej hudby.

Po predbežných poradách v Slovenskej sokolovni bola zvolená delegácia, zložená zo štyroch členov každej národnosti, ktorá predložila spoločnostiam požiadavky štrajkujúcich. Vedenie Gilbert Knitting Company bolo ochotné rokovať s robotníkmi pokojnou cestou a navrhlo 60-hodinový plat za 54-hodinovú prácu, ale s týmto polovičatým riešením delegácia nesúhlasila a trvala na desaťpercentnom zvýšení miezd za denné a pätnásťpercentnom za nočné smeny. Spoločnosť Phoenix odmietla so štrajkujúcimi vyjednávať a snažila sa žiadosti robotníkov obísť získaním štrajkokazov. Na tento zákerný pokus podlomiť psychické sily a odhodlanosť štrajkujúcich odpovedali protištrajkokazecké oddiely, ktoré sa v čase nástupu pracovných smien pokúšali zabrániť vstupu privezených „skébov“ z okolia do objektov továrne.

Spoločnosť odpovedala opäť svojím spôsobom. Do mesta zo susedných miest prizvala policajné oddiely na „zabezpečenie poriadku v meste“ a 30. októbra pri pochode okolo tovární došlo k zrážke medzi štrajkujúcimi a policajtmi. Polícia ozbrojená obuškami a revolvermi vzápätí vtrhla do strediska štrajkujúcich — Slovenskej sokolovne — a chcela sa zmocniť hlavného vodcu štrajku J. Ettora. Vchod však hrdinsky bránili štrajkujúce ženy a kým sa polícia dostala do vnútorných priestorov, Ettora medzitým pustili zadným vchodom a ukryli. Nasledovalo hromadné zatýkanie, pri ktorom bolo asi 20 osôb ranených a 73 zadržaných robotníkov bili ešte aj v policajnom voze. S postrelenou hlavou priviezli do väzenia aj Samuela Majtana z Myjavy a lekárske ošetrenie neposkytli ani jemu, ani ostatným zraneným, kým ich rodinní príslušníci na zloženú kauciu dvadsať dolárov nedostali z väzenia. Pri zrážke boli zranení aj traja príslušníci polície a medzi zaistenými bolo i niekoľko amerických novinárov, ktorí okamžite prišli reportovať o littlefallských udalostiach.

Po brutálnom zásahu polície 30. októbra bolo vnútorné zariadenie Slovenskej sokolovne úplne zdemolované. Na adresu littlefallských triednych stretnutí redakcia Rovnosti ľudu poznamenáva: „Tu znamenite vidieť, komu slúži polícia, vojsko a celá ozbrojená moc; dozaista nie ľudu, ale kapitálu. Tak tu v Little Falls, ako pred časom v Lawrence Mass.“

Zrážka s políciou a jej hrubé zakročenie vyvolalo vlnu pobúrenia nielen medzi štrajkujúcimi, ale v celom meste. 6. novembra sa v Hippodrome Theatre konala veľká protestná demonštrácia, na ktorej sa zúčastnilo 1800 ľudí. Sily štrajkujúcich sa nepodlomili, naopak, prejav sympatií miestneho obyvateľstva ich iba podporil v odhodlaní ďalej pokračovať v štrajku až do konečného víťazstva.

Aj napriek tomu, že stravovanie štrajkujúcich bolo zabezpečené v spoločnej kuchyni u Taliana Franka Rossiho a výdavky boli kryté z dobrovoľného fondu štrajkujúcich i zo zbierok na podporu littlefallského štrajku v jednotlivých odboroch IWW a slovenských robotníckych organizácií, štrajkujúci sa ocitli vo vážnej finančnej tiesni. Spoločnostiam sa predsa len podarilo získať štrajkokazov, ktorých už teraz na ceste do tovární a po práci domov ochraňovala polícia, a tým sa štrajk predlžoval. Naspäť do zamestnania prijímali aj členov Americkej federácie práce, ale s odborovou organizáciou IWW odmietli ďalej rokovať a jej príslušníkov do práce neprijímali.

Väčšina štrajkujúcich sa však nevzdávala, lebo si uvedomovala, že od výsledku ich boja bude závisieť aj budúcnosť ďalších triednych zápasov. Littlefallský štrajk bol totiž stredobodom pozornosti východoamerickej tlače a jeho priebeh pozorne sledovala široká americká verejnosť. Takže prehra by nebola iba prehrou littlefallských textilných robotníkov, ale zároveň prehrou v širšom triednom kontexte.

Adam Poruben a Daniel Jurenka sa v mene IWW a slovenského robotníckeho vzdelávacieho spolku Rovnosť obrátili prostredníctvom Rovnosti ľudu s prosbou o finančnú výpomoc na ostatné sekcie Slovenskej socialistickej strany v Amerike. Svoju prosbu zakončili výzvou: „Naša situácia je veľmi vážna, lebo stojíme na budúcnosti aj ostatných robotníkov štátu New York. Keď my vyhráme stávku, po nás budú chcieť vyhrať všetci textilní robotníci v New Yorku. Robotníci! Náš boj je aj vaším bojom. To, čo sa odohráva dnes v Little Falls, čakajte zanedlho u vás, lebo nenásytnosť kapitálu je na celom svete rovnaká!“

Na výzvu slovenských členov štrajkového výboru odpovedá viacero robotníckych spolkov. Napríklad Slovenský robotnícky vzdelávací krúžok Karol Marx z Guttenbergu (štát New Jersey) prispel sumou 49,80 dolárov, v Binghamtone (štát New Jersey) zbierka vyniesla 265,50 dolárov, na veľkej demonštrácii v Utici (štát New York) sa vyzbieralo na podporu štrajkujúcich robotníkov v Little Falls 125 dolárov.[41]

Aj napriek tomu, že sa štrajk predlžoval, popularita organizácie Priemyselní robotníci sveta neklesala, naopak, počas štrajku do tejto odborovej organizácie v Little Falls vstúpilo približne 800 nových členov. Zhromaždenia na uliciach boli zakázané; päť-šesťčlenné skupinky ľudí polícia okamžite rozháňala a každé ráno prichádzalo päťdesiat ozbrojených policajtov zlikvidovať schôdze štrajkujúcich v Slovenskej sokolovni, aby nemohli zabrániť vstupu štrajkokazov do tovární. Štrajkový výbor navrhol vydržať ešte do konca decembra. Návrh bol prijatý.

Počas štrajku navštívil 25. novembra littlefallských Slovákov na svojej okružnej ceste po Spojených štátoch dr. Pavel Blaho a v Slovenskej sokolovni hovoril o nevyhnutnosti pomáhať rozvoju slovenského národného hnutia vo vlasti hmotnými prostriedkami. Pretože v Little Falls bola väčšina Slovákov zapojená do štrajku a finančný nedostatok bol už vtedy veľmi citeľný, jeho prejav sa stretol s chladnou odozvou.

Veľký trojmesačný štrajk textilných robotníkov v Little Falls bol aj napriek štrajkokazom zavŕšený víťazstvom: 2. januára 1913 sa spoločnosti zaviazali prijať všetkých štrajkujúcich späť do práce podľa taríf amerického robotníckeho zväzu, čiže so mzdou zvýšenou o 10 — 15 percent podľa požiadaviek vytýčených štrajkovým výborom.

Víťazný littlefallský štrajk mal skutočne silný ohlas. Vzápätí po jeho skončení vypukol hromadný štrajk textilných robotníkov na výrobu pánskych odevov a krajčírov v New Yorku, v ktorom štrajkujúci takisto dosiahli víťazstvo.

V roku úspešného skončenia littlefallského štrajku a série ďalších triednych bojov sa vydáva na cestu do zámoria kováčsky tovariš Karol Korenič,[42] ktorý prevandroval takmer celú Rakúsko-uhorskú monarchiu a pozorne si všímal sociálne pomery očami síce ešte nie triedne vyhraneného, ale inštinktívne triedne cítiaceho mládenca, s osobnými zážitkami odporu proti spoločenskej nespravodlivosti už z detstva.

Ako chlapec z chudobnej maloroľníckej rodiny mal ťažké detstvo, podobné osudom väčšiny obyvateľov Záhoria, kde sa deti veľmi skoro stretávali s drsnou pravdou, že na pieskoch sa veľa chleba neurodí, a o to ťažšie je ho z večne smädnej zeme dobývať. A zápas s pieskami o úrodu formuje drsný, no pevný a neústupný charakter človeka. Ale zároveň čarovná, zádumčivá prírodná scenéria na brehoch rieky Moravy sa tiež natrvalo zapísala do jeho povahy citlivým vzťahom ku kráse a rozvážnym postojom k ľuďom. Tvrdosť a vľúdnosť aplikované na správnom mieste sa stali jeho charakteristickými črtami aj v práci medzi americkoslovenským proletariátom a vzácnym talentom odhadnúť potrebu použiť podnetne v konkrétnych situáciách jedno alebo druhé si získal tú prirodzenú autoritu, ktorú sú ľudia ochotní priznať iba skutočným osobnostiam a rešpektovať ich.

Chápať myslenie a postavenie poľnohospodárskeho robotníka sa Karol Korenič naučil už v detstve, poznačenom prácou na panských majetkoch v rodnej obci a v sezónnych prácach u sedliakov v zamoravských rakúskych obciach. A už ako dieťa sa zúčastnil, samozrejme ešte iba ako „pozorovateľ“, štrajku — skôr živelnej vzbury — na panskom za vyššie mzdy a proti surovému „nóšterovi“ — dozorcovi. Po ukončení školskej dochádzky odchádza ako štrnásťročný vyučiť sa remeslu k svojmu strýkovi, kováčskemu majstrovi vo Viedni.

Nespokojnosť s údelom chudobných ho však sprevádzala aj v tovarišských rokoch, znásobená ešte neuspokojenou túžbou po vzdelaní. Počas svojho pobytu v Rakúsku zhromaždil slovenskú mládež zo Záhoria a založil čitateľský krúžok. Z grajciarových príspevkov získali predplatné a na svojich pravidelných nedeľňajších stretnutiach čítali Slovenský týždenník alebo Národný hlásnik a o článkoch vášnivo diskutovali.

V období pred prvou svetovou vojnou zohrával Slovenský týždenník ešte pozitívnu a pokrokovú úlohu, najmä v politickom a národnom uvedomovaní roľníckeho ľudu, v odhaľovaní protiľudovej vládnej politiky, a usiloval sa o demokratizáciu politického a verejného života. Ale ani Slovenský týždenník, ani Národný hlásnik, pokračujúci v tradíciách ľudovej tlače s národno-výchovnou orientáciou v duchu Slovenskej národnej strany, nedávali odpovede na všetky otázky, predovšetkým nie na otázky triedne. Stretnutia a debaty predsa však rozširovali duševné obzory mládeže a pripravovali vhodnú pôdu pre skoré pochopenie a prijatie nových názorov o potrebách proletariátu. A hoci šlo o činnosť predovšetkým živelnú, predsa sa v nej už prejavovali zárodky Koreničovho organizačného talentu a jeho zmysel pre všetko pokrokové.

Kým sa však Karol Korenič stretol vo francúzskom prístave Le Havre s človekom, ktorý pred ním poodhalil nové obzory a možnosti práce v robotníckom hnutí, strávil ešte vyše roka ako kováč medzi krajanmi vo Vojkove v Bulharsku, kam sa na základe inzerátu vybral roku 1911. Lenže tamojšie prírodné podmienky pôsobili na jeho zdravotný stav nepriaznivo, preto sa vrátil domov a 26. februára 1913 sa vydal na cestu do Ameriky. A na nej sa v Le Havri zoznámil s Markom Čulenom, ktorý naňho svojím vystupovaním silne zapôsobil a čoskoro sa stali dobrými priateľmi.

Marek Čulen bol vtedy medzi vysťahovalcami už „starým Amerikánom“ s potrebnými skúsenosťami, pretože roku 1913 sa poberal do Spojených štátov už druhý raz. Prvý raz odišiel do zámoria roku 1906 za svojimi staršími súrodencami, keďže kolárske remeslo, ktorému sa vyučil v Lanžhote neďaleko od svojho rodiska, mu svoje „zlaté dno“ neukazovalo.

Marek Čulen[43] mal s Karolom Koreničom dosť spoločných životných skúseností, aby si mohli nájsť k sebe rýchlo cestu vzájomného ľudského porozumenia. Obaja vyrastali v maloroľníckej rodine na nepohostinných pieskoch Záhoria, v tesnej blízkosti rieky Moravy, obom sa pod tvrdým chlapským pancierom ukrývalo citlivé a chápavé srdce, ktoré im nedovoľovalo nečinne sa prizerať nespravodlivosti. Hoci obaja túžili po vyššom vzdelaní, po ukončení ľudovej školy museli ísť za remeselníckych učňov. Marek Čulen dochádza ako trinásťročný denne pešo do susedného Lanžhota, ale práve susedstvom rodnej obce s týmto starým a na okolí dobre známym kolárskym centrom už vopred strácal vyhliadky, že by si po vyučení mohol v Brodskom založiť vlastnú živnosť. Marek s Karolom mali aj podobné životné skúsenosti zo svojich tovarišských vandroviek. Marek tiež prechodil takmer celú Moravu, Rakúsko i Slovensko, aby sa napokon, sotva devätnásťročný, musel zmieriť s osudom vysťahovalca.

V Spojených štátoch získal „vyššie vzdelanie“ v tvrdej a neľútostnej škole života. Pracoval v továrňach i na farmách, ba osobne spoznal aj pomery robotníkov v železnorudných baniach. Ale jeho vznetlivá povaha vzbĺkla zakaždým, keď sa stretol s nespravodlivosťou, čo sa stávalo príliš často. Vždy sa zastal slabších, energicky bránil robotníkov pred šikanovaním vedúcich. Zatiaľ išlo len o individuálnu revoltu, podnietenú zmyslom pre spravodlivosť, ale vždy s rovnakým výsledkom: zostal bez zamestnania.

Aj napriek tomu, že sa Marka robotníci v konflikte zastali zorganizovaním vzbury, prípadne i lokálneho štrajku na znak solidarity s ním, musel odísť na iné miesto. Práve ľudia typu Marka Čulena, „advokáti chudobných“, sa najskôr dostávali na povestné „čierne listiny“ a roku 1907, keď Spojené štáty postihla hospodárska kríza a s ňou i nezamestnanosť, prví sa stali jej obeťou. Keď Marek Čulen nemohol dlhší čas zohnať prácu, vrátil sa roku 1908 domov bohatší iba o skúsenosti, ktoré Amerika štedro rozdávala.

Po odslúžení vojenčiny a po ženbe, keď pokusy robiť remeslo a uživiť sa z práce s otcom na piesčitom poli sa ukázali iba iluzórnymi, opäť sa rozhodol vrátiť do USA, kde po dočasnom prekonaní krízy vytryskla znovu nádej získať zamestnanie a pripraviť vhodnejšie životné podmienky pre rodinu. Preto sa na jar 1913 vyberá najprv sám do Spojených štátov cez Le Havre…

Do USA prišli po deväťdňovej plavbe 12. marca 1913. Konečným cieľom ich cesty bolo Chicago — centrum americkoslovenského robotníckeho hnutia. Kvôli prisťahovaleckým formalitám sa však museli dva dni zdržať v New Yorku. „Starý Amerikán“ Marek Čulen celej skupine prisťahovalcov pomáhal zorientovať sa v novom prostredí a po príchode do Chicaga ich prichýlil Markov starší brat Ignác, kým sa neporozchádzali po pracoviskách a ubytovniach. Čulen ako vyučený kolár začal pracovať vo vagónke a zároveň pokračoval vo svojej predchádzajúcej činnosti — podnecoval robotníkov v boji za svoje práva, ale už organizovanejšie ako počas svojho prvého pobytu. Hneď na začiatku sa stal členom Slovenskej socialistickej strany v Amerike, neskôr uvedomelým organizátorom a funkcionárom tejto strany v Chicagu.

Karol Korenič si našiel zamestnanie v továrni na výrobu furmanských vozov a takisto začal aktívne pracovať v robotníckom hnutí. Zatiaľ ešte bez skúseností, ale s elánom sa zapojil do činnosti 18. sekcie Slovenskej socialistickej strany. Keď sa z navrhnutých členov jednotlivých chicagských sekcií vytváral výkonný výbor, členovia 18. sekcie, väčšinou združujúcej rodákov zo Záhoria, sa rozhodli dať svoju dôveru mladému, ale perspektívnemu súdruhovi — Karolovi Koreničovi. A tak v jednu letnú nedeľu odchádza na schôdzu výkonného výboru i s obavami zo svojej neskúsenosti, i s odhodlaním čo najviac sa medzi pokročilejšími súdruhmi naučiť. Boli to vlastne jeho prvé kroky na politickej ceste, ktorá naplnila celé ďalšie roky tohto aktívneho súdruha. Chicago bolo centrum, v ktorom sa už roku 1913 živo diskutovalo na schôdzach výkonného výboru o potrebe založiť robotnícky podporný spolok a Korenič ani ostatní členovia výkonného výboru netušili, že sa stane jeho dlhoročným hlavným predstaviteľom.



[38] Pravidelné informácie prinášali všetky naše významné noviny, napríklad Slovák v Amerike, Slovenský denník, Slovenský pokrok, Slovenský hlásnik, ale predovšetkým Rovnosť ľudu.

[39] Ide o sekcie v New Yorku, Philadelphii, Baltimore, Binghamtone a v Little Falls.

[40] Telocvičňu, ktorá vlastne bola akýmsi kultúrnym domom, otvorili v januári 1909 divadelnou hrou J. Hollého Kubo a okrem aktívneho robotníckeho divadelného krúžku sa v nej schádzal aj slovenský robotnícky spolok. Okrem toho v nej zriadili veľkú knižnicu.

[41] Príspevkov bolo určite viac, ale všetky čísla Rovnosti ľudu, ktorá uvádzala správy o príspevkoch, sa nezachovali.

[42] Narodil sa 22. mája 1888 v Hochštetne (dnes Vysoká pri Morave), zomrel 7. decembra 1960 v Chicagu.

[43] Narodil sa v Brodskom 8. marca 1887, zomrel v Bratislave 26. decembra 1957.




Eva Fordinálová

— literárna historička a vedkyňa, poetka, vysokoškolská pedagogička Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.