ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Správa o náhlom úmrtí Franklina Delana Roosevelta ohromila v apríli 1945 celý demokratický svet. Definitívna porážka fašizmu už bola síce neodvratná a sovietske vojská oslobodzovali zdeptané krajiny strednej Európy, len v Pacifiku sa ešte zúfalo bránilo Japonsko, ale Rooseveltov odchod znamenal viac ako iba stratu jedného politika v protifašistickej koalícii. Viceprezident Harry Truman, ktorý 12. apríla prevzal po F. D. Rooseveltovi prezidentský úrad, reprezentoval zároveň veľmi odlišný politický kurz vo vzťahu k Sovietskemu zväzu. Jeho dôsledky sa začali prejavovať veľmi skoro — okrem iného aj v demonštrovaní amerického „monopolu“ na atómovú zbraň v auguste 1945. A nezostal bez následkov ani v amerických pokrokových organizáciách, medzi inými aj v Medzinárodnom robotníckom spolku.

Po veľkej štrajkovej vlne proti inflácii a rastúcej nezamestnanosti v prvých a posledných mesiacoch roku 1946 (približne 1.700.000 účastníkov) už v marci 1947 vstúpila do amerického spoločenského života oficiálne politika Trumanovej doktríny „zadržiavania komunizmu“, ktorá vlastne dozrievala od nástupu Trumana do prezidentskej funkcie a od získania neslávneho monopolu Spojených štátov na atómovú bombu. Predstavila sa 23. marca prijatím Trumanových smerníc na previerku lojality dva a pol milióna štátnych zamestnancov Výborom pre neamerickú činnosť Federálneho vyšetrovacieho úradu (FBI). To bol začiatok otvorenej antikomunistickej hystérie, do ktorej zapadol aj projekt štátneho tajomníka Georga C. Marshalla. Tzv. Marshallov plán znamenal prerušenie obchodných stykov so socialistickými krajinami. Do organizovanej antikomunistickej kampane spadá aj júnový Taft-Hartleyho zákon o zákaze štrajkov politických a solidárnych, znemožňujúci zároveň komunistom stať sa funkcionármi dvoch najmasovejších odborových organizácií: Americkej federácie práce a Kongresu priemyselných organizácií (CIO). Cieľ bol jasný — oslabiť organizované robotnícke hnutie. A následok? Ustavičné represálie proti komunistom, systematická propaganda reformizmu a kompromisníctva konzervatívnymi funkcionármi v odboroch.

Celkovú situáciu v americkom spôsobe života roku 1947 dokresľuje zriadenie Národnej rady bezpečnosti a Ústrednej spravodajskej služby (CIA). Takže bariéra na „zadržiavanie komunizmu“ bola vybudovaná perfektne, ale predovšetkým „zadržiavala“ normálny spoločenský rozvoj v Spojených štátoch.

Podozrievanie jednotlivcov z neamerickej činnosti nadobúdalo postupne obludné rozmery a celková atmosféra nápadne pripomínala stredovekú hrôzovládu „veľkých inkvizítorov“. Prehliadka miestností sekretariátu Komunistickej strany USA bezpečnostnými orgánmi a uväznenie dvanástich členov národnej rady komunistickej strany obvinených z podvratnej činnosti bolo vlastne demonštratívne ťaženie proti všetkým demokratickým silám v Spojených štátoch. Karol Korenič v liste Elovi Šándorovi o tejto udalosti píše: „Včera sa tu začal súd s našimi dvanástimi. To som jakživ v živote nevidel. Pred súdnou budovou bolo štyristo policajtov, ako by sa jednalo o najväčších zločincov sveta. To bolo naschvál zrobené, aby bola vyvolaná ešte väčšia hystéria proti obžalovaným. Z čoho? Nuž z toho, že myslia ináč ako naši vladári. Takýto súd dosiaľ, čo je Amerika Amerikou, nebol. Ako súd dopadne? Všetko nasvedčuje, že budú odsúdení. Tie časy, keď naša justícia spravodlivejšie merala, už sú fuč. Pravdaže, škaredé to bude. Ale bol niekde boj proti fašizmu pekný?“

Karol Korenič sa nemýlil — skutočne očakávali všetkých amerických pokrokovo zmýšľajúcich obyvateľov škaredé časy. Ale aj napriek „honbám na bosorky“ americkoslovenský proletariát žil svojím statočným životom pracujúcich ľudí a svojimi záujmami, starosťami o životné podmienky v „starej vlasti“. Slovenská sekcia Medzinárodného robotníckeho spolku veľmi dobre chápala vývin a ciele ľudovodemokratického Československa a nadšene privítala aj víťazstvo československého pracujúceho ľudu nad reakciou vo februári 1948. Niektorí z americkoslovenských súdruhov sa po Februári definitívne vrátili do vlasti — napríklad redaktor Ľudového denníka, blízky Koreničov spolupracovník a priateľ Rudolf Martanovič, ktorý sa potom na Slovensku stal poslancom Slovenskej národnej rady a zároveň bol zvolený za predsedu bratislavského krajského národného výboru. Ďalší zase prichádzali aspoň na návštevu priamo sa oboznámiť so situáciou, aká vládla vo vlasti v nových pomeroch. Bol medzi nimi opäť vedúci funkcionár slovenskej sekcie IWO Karol Korenič. Do vlasti prišiel pri príležitosti XI. všesokolského zletu v lete 1948, aby sa dôkladne zoznámil s premenami v Československu po víťazstve pracujúceho ľudu. S výsledkami svojho pozorovania bol zrejme nadmieru spokojný, pretože po návrate do USA vášnivo a zanietene rozprával o svojich dobrých dojmoch zo „starej vlasti“ na prednáškovom turné medzi krajanmi.

Karol Korenič priviezol zo Slovenska aj film Varuj, ktorý v Spojených štátoch premietali pod názvom Bačova žena. Film mal obrovský úspech už i preto, že jeho tematika bola americkým Slovákom veľmi blízka. K. Korenič spojil jeho premietanie s takmer každodennými prednáškami o novom živote slovenského národa v ľudovodemokratickom Československu, takže krajania si mohli vytvoriť plastickejší obraz o minulosti a súčasnosti svojej rodnej vlasti a tí mladší o krajine svojho pôvodu. Od 3. septembra do 12. decembra 1948 usporiadal kultúrno-spoločenské podujatia vo všetkých významných centrách slovenskej Ameriky. Na päťdesiatich siedmich miestach sa stalo premietanie filmu Bačova žena spojené s prednáškou veľkou manifestáciou približne trinástich tisícov amerických Slovákov holdu svojej „starej vlasti“.

Veľký úspech a dosah Koreničovho turné je o to významnejší, že sa preň rozhodol aj napriek nepriaznivej politickej situácii. Veď sa vystavoval riziku, že sa bude musieť zodpovedať pred Výborom pre neamerickú činnosť. Sám s prekvapením na túto cestu spomína: „Divil som sa tomu, že na trojmesačnej ceste, na ktorej sme prešli 8000 míľ, kde nás janičiari priamo udávali FBI, že sa nám nič nestalo. Nielenže sa nám nič nestalo, ale ani ľudí nezastrašili, pravda, zvedavosť na Bačovu ženu tiež tiahla. Táto posledná cesta bola moja desiata celoamerická cesta, a nikdy som taký úspech nemal ako pri tejto.“

V súvislosti s Koreničovým prednáškovým turné Ľudové noviny^[99] oprávnene hrdo napísali: „Nevieme, ktorý hlavný úrad inej podpornej organizácie by sa rozhodol vyslať po svojich odboroch prednášať funkcionára, učiť svoje členstvo živým slovom alebo filmovými programami, ako to už druhý rok robí Slovenský robotnícky spolok.“ Spätne zase slovenský ľud v Československu vysoko oceňoval veľmi prospešnú prácu Slovenského robotníckeho spolku v USA po druhej svetovej vojne. (Svedčí o tom napríklad skutočnosť, že keď v auguste 1949 slovenská sekcia IWO poslala povereníctvu zdravotníctva 30.000 gramov streptomycínu za 13.272 dolárov, povereníctvo zdravotníctva vo svojom ďakovnom liste zo 17. septembra 1949 odpovedalo, že takéto prejavy hovoria „za celé knihy ochoty, srdečnosti a bratskej lásky“.)

No i napriek nepopierateľným úspechom slovenskej sekcie IWO, ktoré museli uznať aj nežičlivci robotníckeho hnutia,^[100] i napriek tomu, že sa rady Medzinárodného robotníckeho spolku po druhej svetovej vojne rozrastali — IWO vzrástol na organizáciu s viac ako 160.000 členmi, z ktorých bolo takmer 15.000 Slovákov, — predsa len dôsledky zmeneného politického kurzu sa aj v činnosti Slovenského robotníckeho spolku IWO začali pociťovať. 10. januára 1948 sa redakcia a tlačiareň Ľudového denníka a Pravdy presťahovala z Chicaga do Pittsburghu, najväčšieho strediska Slovákov v USA, v ktorom už predtým vychádzal Ľudový kalendár prostredníctvom American Slav Printing Association. Od októbra uvedeného roku však Pravda prestáva úplne vychádzať a Ľudový denník sa mení na týždenník pod názvom Ľudové noviny. O niečo neskôr zaniká týždenník Spravedlnost, tlačový orgán českej sekcie IWO, ktorá sa roku 1947 vyčlenila ako samostatný útvar zo Slovenského robotníckeho spolku.^[101] Slovenské robotnícke hnutie ďalej vynahradzuje českým súdruhom službu, ktorú im preukázali v začiatkoch organizovania americkoslovenského proletariátu tým, že ho prijímali do svojich spolkov; Ľudové noviny teda preberajú funkciu Spravedlnosti a uverejňujú články i s problematikou americkočeského politického života.

Päťdesiate roky sa však do dejín americkoslovenského robotníckeho hnutia zapísali osudne. Už sám rok 1950 možno charakterizovať ako novú, ešte silnejšiu vlnu hysterickej antikomunistickej kampane, než akú priniesol rok 1947. Zjavne ju vyvolala správa TASS-u z 25. septembra 1949 o úspešnej skúške Sovietskeho zväzu s jadrovou bombou, čo znamenalo zánik amerického monopolu a stratu „pozície sily“ USA. Po vyhlásení senátora J. R. McCarrtyho zo štátu Wisconsin vo februári 1950, že komunisti prenikli do Štátneho departmentu a pracujú v prospech ZSSR, sa konalo množstvo procesov s pokrokovými a liberálnymi osobnosťami. Politikou „zadržiavania komunizmu“ ospravedlnili aj začiatok vojny v Kórei, takže studená vojna už prechádzala do hanebnej bakteriologickej vojny. A na dôvažok v septembri prijal Kongres neslávny McCarranov-Woodov zákon o vnútornej bezpečnosti. Na jeho základe sa všetci komunisti a funkcionári pokrokových organizácií museli dať zaregistrovať a podriadiť Úradu pre kontrolu podvratnej činnosti (Subversive Activities Control Board). (Slováci takéto zaregistrovanie nazývali „dostať sa na subversívnu listinu“.) Zo zákona ďalej vyplýval zákaz zamestnávať komunistov v štátnych službách a vo vojenskej výrobe.

Prijatie zákona ťažko postihlo nielen jednotlivcov, ale celé organizácie. Medzi rozpustenými americkými pokrokovými organizáciami bol aj Americkoslovanský kongres a útoku najreakčnejších imperialistických kruhov sa nevyhol ani Medzinárodný robotnícky spolok. Už v novembri 1947 začal generálny prokurátor vyšetrovať, či IWO je lojálna americká organizácia, no generálny útok naň vypukol po prijatí McCarranovho zákona. Súd štátu New York začal proti Medzinárodnému robotníckemu spolku vyšetrovacie pokračovanie 15. decembra 1950 a do vedenia spolku boli dosadení sedemnásti úradníci štátneho komisára pre poistenie, aby IWO viedli až do úradného rozpustenia.

Členovia Medzinárodného robotníckeho spolku vstúpili do obdivuhodného boja za záchranu svojej organizácie. Už na začiatku tohto zápasu funkcionári a členovia IWO upozorňovali, že pokus o zničenie spolku je prvým útokom v ťažení reakcie na pokrokové organizácie. Boj trval tri roky. Obhajcovia IWO sa napokon odvolali až na Najvyšší súd USA. Počas tohto boja prebiehali po celých Spojených štátoch veľké demonštrácie za záchranu spolku v New Yorku, Clevelande, Detroite, Chicagu, Pittsburghu, Philadelphii, Newarku. Vyvrcholením pokusov o záchranu Medzinárodného robotníckeho spolku bolo masové protestné zhromaždenie 5000 delegátov najrozličnejších amerických organizácií, ktoré sa konalo 16. novembra 1953 v New Yorku pod vedením predsedu IWO Rockwella Kenta, významného amerického maliara a spisovateľa. Na zhromaždení vystúpil aj vynikajúci černošský vedec Du Bois, člen Svetovej rady mieru a laureát Medzinárodnej Leninovej ceny Za upevnenie mieru medzi národmi, ktorý okrem iného povedal: „Váš IWO je jediný bratský spolok v Amerike, kde majú všetci členovia rovnaké právo. Reakcionári ho chcú zničiť preto, lebo ho spravujú statoční ľudia.“

Napriek všemožnému úsiliu sa však americkej robotníckej triede nepodarilo Medzinárodný robotnícky spolok zachrániť. 15. decembra 1953 bola jeho činnosť zastavená.

Rozpustenie Medzinárodného robotníckeho spolku spadá už do obdobia prezidentského úradu D. D. Eisenhowera, ktorý po H. Trumanovi prevzal aj jeho politický kurz; iba s tým rozdielom, že zatiaľ čo Truman presadzoval politiku „zadržiavania komunizmu“, Eisenhower prešiel na agresívny zahraničný kurz „oslobodenia“ socialistických krajín od komunizmu. Výdatne mu v tom pomáhal štátny tajomník J. F. Dulles, jeden z hlavných iniciátorov studenej vojny, Marshallovho plánu a vzniku NATO.

Politické pomery neponechali Medzinárodnému robotníckemu spolku nijakú nádej na záchranu a jeho zánik ťažko zasiahol americké robotnícke hnutie i životné osudy jeho členov, medzi inými aj Karola Koreniča. Zápas o záchranu IWO zanechal trvalé stopy na jeho zdravotnom stave. Už koncom roku 1950 mal ťažký srdcový záchvat a definitívne rozpustenie Medzinárodného robotníckeho spolku opäť spôsobilo vážne zhoršenie jeho zdravotného stavu. Z New Yorku sa vrátil naspäť k svojej rodine do Chicaga a po čiastočnej obnove fyzických i psychických síl pracoval ďalej aktívne ako publicista. Aj napriek zlikvidovaniu Slovenského robotníckeho spolku ako súčasti IWO sa americkoslovenským súdruhom podarilo udržať Ľudové noviny, do ktorých Karol Korenič významne prispieval článkami rôzneho žánru a pod rozličnými pseudonymami. Články, namierené satirickým ostrím proti nešvárom v americkoslovenskom národnom živote, písal pod pseudonymom Žihľava, politické state závažného charakteru pod pseudonymom Starý národniar, pod spomienkové črty a básne sa podpisoval ako K. Hochštecký. A meno Šebesta či Jožo z Dantánu už vopred signalizovalo, že pôjde o humornú historku alebo báseň tematicky čerpajúcu z charakterových „chýb krásy“ krajanov. Veľký záujem u čitateľov vyvolala aj séria humorno-vážnych postrehov z americkoslovenského a celoamerického politického života Šípky a tŕpky, ktoré sa od marca 1959 do júna 1960 pod pseudonymom Záruba týždeň čo týždeň objavovali na stránkach Ľudového denníka. A báseň uverejnená v Ľudových novinách 28. marca 1957 Kde ľud — pánom… svedčí o tom, že Karol Korenič, už takmer sedemdesiatročný, nezabudol na svoje prvé stretnutie s Markom Čulenom v Le Havri a že jeho prorocké slová mu na celý život hlboko utkveli v pamäti: „… krásny svet!? A predsa my mladí musíme do cudzieho sveta za chlebom! Ale raz aj Slovák bude. na svojom gazdovať, doma obživu nájde!“ Je zrejmé, že báseň inšpirovala spomienka na to dávne stretnutie a ich zoznámenie sa, ako aj ich návšteva v Československu roku 1948:

Koreničov štýl je pochopiteľne prostý, nevyumelkovaný, nesie typickú pečať robotníckych autorov, ktorým šlo predovšetkým o vyslovenie aktuálnej politickej myšlienky bez ohľadu na uhladenosť formy a zákonitostí poetiky. Karol Korenič sa však viac venoval próze ako poézii a jeho ľudové humorné črty nachádzali u čitateľov srdečný ohlas.

V oblasti žurnalistiky mal Karol Korenič bohaté skúsenosti. Z nekrológu redakcie Ľudových novín pri jeho úmrtí vieme, že bol dlhoročným redaktorom Rovnosti ľudu a Ľudového denníka, príspevky humorne ladené i články závažného politického charakteru uverejňoval aj v Robotníckom kalendári a v Pravde. Celú jeho publicistickú činnosť nemožno obsiahnuť už i z toho dôvodu, že na Slovensku vlastne nemáme úplnú kolekciu americkoslovenskej tlače, do ktorej Korenič prispieval.

Oživenie Koreničovej publicistickej činnosti v druhej polovici päťdesiatych rokov opäť veľmi úzko súvisí s oživením amerického politického života. Koncom roku 1954 antikomunistická hystéria ustupuje. McCarthy sa skompromitoval finančnými machináciami a hospodárske ťažkosti Spojených štátov v rokoch 1953 — 1955 sa prejavovali vo zvyšovaní nezamestnanosti a v nových štrajkových vlnách. Centrály dvoch najväčších odborových organizácií — CIO^[103] a AFL — uzavreli dohodu o spolupráci. So zlučovaním odborových organizácií a zvyšovaním politickej aktivity robotníkov súvisí aj vzrast hnutia za utvorenie vlastnej robotníckej strany a stupňovanie štrajkového hnutia, ktoré vyvrcholilo roku 1959 štrajkom oceliarov. Pripojili sa k nemu i ďalšie priemyselné odvetvia, takže počet štrajkujúcich dosiahol vyše pol milióna štrajkujúcich, pričom štrajk pokračoval s rastúcim trendom aj roku 1960. Bola to jedna z najvýznamnejších triednych bitiek od druhej svetovej vojny a ukázala, že ani najsilnejším terorom nemožno zastrašiť proletariát v zápase za jeho práva. Rastúci tlak monopolov a skúsenosti z triedneho boja prispievali k rastu jeho uvedomelosti, čo sa prejavilo i v týchto požiadavkách: rozšíriť občianske práva, zrušiť Komisiu pre skúmanie neamerickej činnosti a zabezpečiť širšiu účasť robotníckej triedy v boji za mier.

Nový rozmach zápasov amerického proletariátu akoby bol oživujúcou vzpruhou aj pre Karola Koreniča, hoci rok 1959 prináša smutné udalosti: zomierajú jeho dlhoroční spolupracovníci Jozef F. Schiffel a Štefan Martinček. Svedomite diagnostikuje svojimi Šípkami a tŕpkami americkoslovenský politický a národný život, teší sa na novú cestu do „starej vlasti“ v lete 1960. Od polovice júna roku plánovanej cesty sa už Šípky a tŕpky ani nijaké iné príspevky s charakteristickým koreničovským štýlom, korenené zemitým ľudovým humorom a bystrým postrehom s jasnou politickou orientáciou, v Ľudových novinách neobjavujú. Márne sa čitatelia v listoch redakcii domáhali „ďalšieho pokračovania sviežich, vtipných a trefných, svojím štýlom nezahanbujúcich ani Jaroslava Haška“, Záruba, Žihľava, Šebesta, Jožo z Dantánu, K. Hochštecký, Starý národniar sa viac na stránkach americkoslovenskej robotníckej tlače neozval. Jeho zdravotný stav sa náhle zhoršil, takže cesta na Slovensko zostala iba túžbou a čitatelia sa mohli zoznámiť už len s posledným Koreničovým odkazom, ktorý zanechal svojim priateľom a súdruhom-spolupracovníkom v americkoslovenskom robotníckom hnutí Jánovi Klenovskému a Jozefovi Lednickému: „Budujte ďalej naše robotnícke hnutie, lebo ono zvíťazí nad našimi nepriateľmi na celom svete. Udržte si náš časopis Ľudové noviny, pokiaľ je len možné.“

Na cintorín Evergreen v Chicagu 10. decembra 1960 o dvanástej hodine prišlo okrem Berty Koreničovej, dcéry Lillian Daniely, synov Karola, Emila a jedenástich vnukov aj veľmi veľa amerických Slovákov, aby sa naposledy rozlúčili s dobrým človekom, súdruhom a kamarátom Karolom Koreničom, ktorý vo veku sedemdesiatdva rokov navždy odišiel nielen z kruhu rodiny a priateľov, ale aj z radov americkoslovenského robotníckeho hnutia. Nezlyhal on ako tajomník a statočný človek v najrušnejších triednych i národných zápasoch, ale 7. decembra 1960 zlyhalo jeho srdce, ktoré do poslednej chvíle obetavo bilo pre víťazstvo spravodlivosti. Potvrdzujú to napokon aj slová z oznamu redakcie Ľudových novín o Koreničovom odchode: „Trebárs nebohý bol kováčom, ovládal perom, slovom a umom tak, ako málo ľudí toho dokázalo v slovenskom živote. Svojím ostrým perom písal za mier, za novú ľudskú spoločnosť, za rovnoprávnosť a pritom nemilosrdne bičoval protivníkov pokroku. Keď už aj chorľavel, predsa písal zdravé úvahy a povzbudzoval svojeť do práce za mier a krajšiu budúcnosť. Karol Korenič dokončil boj za lepší život, ale borba za lepší zajtrajšok pokračuje. Páni rozbili náš spolok, ale nerozbili a nerozbijú jednotu robotníctva a jeho silu.“

Celoživotnú prácu Karola Koreniča, jeho miesto a význam v americkoslovenskom robotníckom hnutí výstižne zhodnotil v nekrológu, ktorý vyšiel pod názvom Odišiel dobrý človek, kamarát a bol uverejnený v Ľudových novinách 12. januára 1961, Jozef Lednický: „Veľmi ťažko píšem tieto riadky, lebo ešte stále nechcem uveriť, že navždy prestalo biť šľachetné srdce môjho, vášho i nášho milého kamaráta, vodcu, priateľa a dobrého človeka Karola Koreniča, tohoto statočného a verného starého priekopníka a burcu za lepší život. Karol patril všetkým nám!… Korenič bol vynikajúci ľudový rečník, ľudový článkár, mal prirodzený talent a organizačnú schopnosť. Teda z kováčskeho tovariša si vydobyl najvyššie miesto vo vodcovstve v našom slovenskom robotníckom hnutí. Jeho životným dielom bolo vždy presviedčať, učiť, vzdelávať, pestovať slovenskú kultúru a tak podchytiť dobrý slovenský ľud k pokrokovej myšlienke. Vždy neúnavne, verne a obetavo slúžil svojej triede, z ktorej pochádzal… Má veľkú zásluhu na tom, že máme dnes zákon sociálneho poistenia a starobnú penziu. Plnil svoje zodpovedné miesto spravodlivo, svedomite a čestne. Bol jedným z nás. Súdruh Karol Korenič sa hlboko zapísal do dejín slovenského robotníckeho hnutia v Amerike.“