Zlatý fond > Diela > Karol Korenič a americkoslovenské robotnícke hnutie


E-mail (povinné):

Eva Fordinálová:
Karol Korenič a americkoslovenské robotnícke hnutie

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Jaroslav Geňo, Martina Pinková, Tibor Várnagy.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 14 čitateľov

Zápas o vznik Československej republiky

Budúce úlohy našej strany v slovenskom národe sú jasné: Pomáhať slovenskému národu k dosiahnutiu všestrannej sociálnej spravodlivosti. Len tým, a len tým môžeme vyplniť naše socialistické poslanie. Tomáš Hrabčík

V čase zasadania I. konvencie Slovenského robotníckeho spolku zároveň vrcholí jedno z najaktívnejších období v histórii nielen americkoslovenského robotníckeho hnutia, ale aj celoslovenského národného pohybu v Amerike. Na európskych bojiskách prvej svetovej vojny sa začína zreteľnejšie prejavovať prevaha dohodových krajín a čo je predovšetkým dôležité, v apríli 1917 vstupujú do svetovej vojny aj Spojené štáty po boku Dohody. To umožnilo jednotlivým americkoslovenským organizáciám nehatene rozvíjať akcie namierené proti Rakúsko-uhorskej monarchii, hoci Spojené štáty boli z centrálnych mocností oficiálne vo vojenskom konflikte iba s Nemeckom.

V predtuche blížiacej sa porážky celého centrálneho bloku sa stáva čoraz aktuálnejšou otázka úplného rozbitia „žalára národov“ a zabezpečenia budúcej národnej existencie po rozpade Rakúsko-Uhorska. Treba však poznamenať, že táto myšlienka, veľmi zreteľne nadobúdajúca formu československej štátnosti, začína dozrievať dávno pred vstupom USA do vojny a že o realizáciu tejto idey sa významnou mierou pričinil aj americko-slovenský proletariát.

Pred vypuknutím prvej svetovej vojny vyvolala návšteva grófa Mihála Károlyho v USA spontánny odpor amerických Slovákov, pretože politicky nadväzovala na cesty grófa Alberta Apponyiho z roku 1904 a 1911 s rovnakým cieľom: získať u vysťahovalcov z Uhorska a u amerických demokratických vrstiev sympatie pre myšlienku nezávislého Uhorska. Táto návšteva dala opäť impulz k otvorenému vystúpeniu proti maďarskej asimilačnej politike pred americkou verejnosťou.[49] V Pittsburghu[50] sa zišlo 26. apríla 1914 veľké protestné zhromaždenie, ktoré vyzvalo Slovenskú ligu vypracovať protikárolyiovský spis. Z tohto podnetu vzniká návrh Memoranda Slovenskej ligy v Amerike vydaného v mene amerických Slovákov v záujme Slovákov v Uhorsku. Toto memorandum o krivdách a požiadavkách slovenského národa vychádzalo z martinského Memoranda z roku 1861 a obracalo sa „menom amerických Slovákov na všetky spravodlivé a pravdu si vážiace národy“.

Pôvodný text americkoslovenského memoranda žiadal iba dôslednú federalizáciu Uhorska a jeho dvanásť požiadaviek sa v podstate zhodovalo s martinskými; navyše obsahovalo požiadavku všeobecného volebného práva, slobody tlače a zhromažďovania. Počas diskusií, ktoré sa rozvinuli po predložení memoranda všetkým funkcionárom spolkov amerických Slovákov a redakciám ich časopisov, sa vyhranili v podstate tri názorové skupiny: prvá skupina[51] obhajovala pôvodný návrh — autonómiu v rámci Uhorského štátu, druhá skupina[52] sa orientovala na požiadavku federalizácie Rakúsko-Uhorska, na základe ktorej by Slovensko a Čechy tvorili jednu časť rakúsko-maďarsko-slovanskej federácie. Tretiu skupinu tvorili slovenskí príslušníci socialistického hnutia, ktorí sa čiastočne prikláňali k newyorskej skupine, ale pre striktne odmietavý postoj väčšiny funkcionárov ostatných americkoslovenských organizácií k marxizmu, ako aj pre nevyjasnené stanovisko vtedajšieho socialistického hnutia v Amerike k národnostnej otázke nenachádzali dostatok styčných bodov s ostatnými skupinami.

Na porade predstaviteľov týchto troch skupín 16. júla 1914 v New Yorku zastupoval Slovenskú socialistickú stranu v Amerike Jozef F. Schiffel. Porada síce nedospela k jednotnému stanovisku, ale v dňoch rokovania sa v Európe už začínajú prvé boje svetovej vojny, v dôsledku čoho bolo možné rátať aj s politickými zmenami. V tomto zmysle sa upravilo aj konečné znenie memoranda a 10. septembra 1914 sa definitívne odsúhlasil jeho text, ktorý už nerátal ani s autonómiou v Uhorsku, ani s federáciou celej monarchie. Žiadal však, aby „pri ustaľovaní budúcich politických útvarov a rozhodovaní o osudoch národov všetky krivdy páchané na slovenskom národe boli odstránené a náš národ aby bol považovaný za rovnoprávneho a rovnocenného činiteľa medzi ostatnými národmi“. Pre slovenský národ memorandum žiadalo úplnú samosprávu a právo na sebaurčenie v politickej, kultúrnej i hospodárskej oblasti.

Memorandum predostieralo veľmi všeobecné, bližšie nešpecifikované požiadavky, takže nevyjasnenými zostávajú nielen aspekty „sebaurčenia na politickom poli“, ale aj na „poli národnom“. Na možností existencie Slovenska ako samostatného štátu nemyslela ani jedna zo skupín, preto sa naliehavou stala otázka vyriešenia vyhovujúceho štátneho začlenenia Slovákov. Memorandum poskytlo veľa názorov na riešenie: okrem širokej autonómie v rámci „nového“ Uhorska a federalizácie monarchie, v ktorej by Slovensko s Čechami tvorilo jej slovanskú časť, sa objavujú i názory „mimomonarchistické“ — pripojenie Slovenska k cárskemu Rusku alebo pripojenie slovenského územia k poľskému štátu, ktorý sa mal práve utvoriť.

Medzi signatármi definitívneho textu memoranda nenájdeme meno Jozefa F. Schiffela, ani Slovenskú socialistickú stranu v Amerike, ani jej tlačový orgán Rovnosť ľudu. V zápase za rozbitie Rakúsko-uhorskej monarchie a v predstavách o štátoprávnom usporiadaní slobodného Slovenska sa cesty americkoslovenských socialistov a popredných funkcionárov ostatných spolkov amerických Slovákov začínajú rozchádzať, pretože sú motivované rozdielnymi sociálnymi východiskami. Aj napriek tomu však dospievajú nezávisle od seba k rovnakému záveru — pre Slovensko bude najvýhodnejším variantom spojenie s českými krajinami v spoločnom štáte; vyžadovali si to životné záujmy oboch národov rovnako, hoci každá strana sledovala iný sociálny aspekt tejto optimálnej alternatívy.[53]

Lenže v kryštalizačnom procese prvého štádia, kým ešte ani iní americkoslovenskí funkcionári nemali otázku budúceho postavenia Slovenska po vojne vyjasnenú, medzi časťou slovenských socialistov v Amerike bola veľmi aktuálna myšlienka európskej, či dokonca svetovej federácie národov. Išlo vlastne o prihlásenie sa americkoslovenských socialistov k stanovisku, ktoré spočiatku podporovali aj ruskí boľševici v tézach Úlohy revolučnej sociálnej demokracie v európskej vojne zo septembra 1914 a v manifeste ÚV SDRSR Vojna a ruská sociálna demokracia z novembra 1914. Obidve tieto tézy, ako sa neskôr ukázalo, boli však neuskutočniteľné.

Slovenská socialistická strana v Amerike stála pevne na pozíciách triedneho boja a jej vzťah k prvej svetovej vojne charakterizuje i postoj k zimmerwaldskej konferencii roku 1915. Pozdrav a prejav solidarity, ako aj uverejnenie jej rezolúcie v Rovnosti ľudu je zreteľným dôkazom, že americkoslovenskí socialisti sledovali vo svojom politickom vývoji stále ľavicovú — marxistickú líniu.

Predstavy o štátoprávnom postavení Slovenska sa formovali aj v tomto období. Socialistické hnutie amerických Slovákov otvorene stálo v otázke boja za práva slovenského ľudu proti Uhorsku a malo zo všetkých americkoslovenských skupín najpevnejší zväzok s českým proletariátom v USA, ako naznačili už začiatky organizovania nášho robotníckeho hnutia. Americkoslovenskí, podobne i českí socialisti nespájali úsilie o národnú slobodu s cieľmi imperialistickej vojny, ktorú z triednych hľadísk odsudzovali. Napriek rozličným nesprávnym názorom sa prevažná časť organizovaného americkoslovenského proletariátu prirodzene hlásila k štátnemu zjednoteniu Slovenska s českými krajinami; charakteristické je stanovisko výkonného výboru Slovenskej socialistickej strany v Amerike, ktoré uverejnila Rovnosť ľudu v článku Slováci a Česi v jeden štát.[54] V jeho úvode sa píše: „My socialisti z prítomnej vojny nečakáme zázraky, ale keďže je ona raz tu, želáme si, aby po jej skončení Slováci a Česi žili v spoločnom štáte s dvoma rečami, lebo tak v historickom ohľade, ako aj v záujme sebaudržania patria k sebe.“

Nie je preto prekvapujúce, že Clevelandská dohoda vyvolala medzi slovenskými socialistami v USA veľký ohlas a ich tlačový orgán už v najbližšom čísle vyjadril ich stanovisko: „Ak Slovenská liga skutočne chce brať vážnu účasť v tomto pokrokovom hnutí, my — slovenskí socialisti — môžeme brať ako pred rokmi účasť v prospešných podnikoch Ligy. Napokon za samostatnosť Slovenska sme boli vždy a s kýmkoľvek ochotní spolupracovať, ak sa v takom podujatí nebudú robiť výnimky alebo výčitky pre presvedčenie. Vec samostatnosti Slovenska nech nám teda je spoločnou vecou a nechceli by sme sa mýliť, že tak by nemohlo byť.“

Na stránkach Rovnosti ľudu a Hlasu svobody sa však rozprúdila zaujímavá diskusia, či môžu socialisti postupovať v boji za národné oslobodenie svojho ľudu v spolupráci s nesocialistami, dokonca s cirkevnými organizáciami, či je národné oslobodenie za kapitalizmu vôbec možné a podobne. Z týchto diskusií na stránkach novín a robotníckych kalendárov je zrejmé, že robotníckej triede šlo nielen o otázky národné, ale aj o možnosť sociálneho oslobodenia.

Na riešenie vzniknutých problémov sa zišla mimoriadna konferencia východoamerických slovenských socialistických sekcií v Newarku. Diskusie však neprestali ani po jej vyhlásení, že je „za samostatnosť Slovenska a Čiech“, pre zložitú situáciu, ktorú vyvolala vojna i vtedajšia teoretická úroveň slovenského robotníckeho hnutia. Otázku kompromisne riešil redaktor Hlasu svobody Martin Válek, keď v článku Moje zásady, uverejnenom 14. júna 1916 v Rovnosti ľudu, napísal: „Sme za samostatnosť Slovenska vo svetovej federácii národov, no keby sa federácia v dohľadnom čase uskutočniť nemohla, potom si žiadame československú samostatnosť, takú, akú budeme môcť dostať.“

Uvedené stanovisko prijala aj I. konvencia Slovenského robotníckeho spolku, ktorá 28. — 30. mája 1917 schválila popri iných uzneseniach aj túto Rezolúciu k otázke samostatnosti Slovenska: „My, zástupcovia Slovenského robotníckeho (v nemoci a smrti podporujúceho) spolku, zhromaždení na prvej riadnej konvencii v Newarku, N. J., uznávame právo každého národa na samostatnosť. Zároveň ale odsudzujeme všetku šovinistickú agitáciu, ktorá smeruje k nenávisti medzi národmi. Našou túžbou je samostatné Slovensko v európskej federácii národov, no ak pomery nie sú ešte vyvinuté natoľko, aby sa to mohlo uskutočniť, tak sme za to, aby náš národ bol pripojený k národu českému, ktorý nám je rečové najbližší.“

Otázka vzťahu národnosti a internacionalizmu v socialistickom hnutí zaujímala americkoslovenských súdruhov aj na teoretickej báze. Zaujímavá je úvaha Jozefa Hudeca Národnosť a medzinárodnosť v socialistickom hnutí, uverejnená v Robotníckom kalendári na rok 1915,[55] z ktorej citujeme najvýznamnejšiu pasáž: „Je veru až trápne dokazovať slepcom a hluchým evidentnú podstatu socialistickej medzinárodnosti, jej etickú a právnu stránku pre porobené národy. Toľko národností je v nej zlúčených a žiadna sa nestratila, žiadna neutratila svojej individuality, výraznosti! Jedno ovšem každý národ, obzvlášte ale národ bezprávny, potrebuje nevyhnuteľne: Pocit svojej národnosti, pocit svojho snaženia za svojimi právami. Porobený národ musí sa domáhať svojich práv sám, musí prejaviť, že chce žiť a musí evidentným spraviť, že o jeho život sa vedú úklady a že sú mu činené prekážky. Krásne napísal francúzsky socialista Vaillant: ,Nemôžem pochopiť, ako môže socialista bez ilúzií oddeliť od seba národnosť a medzinárodnosť, lebo zostať ľahostajným k jednému lebo druhému a nepociťovať súčasne teplé sympatie k nádejam a bolestiam každého národa a proletariátu, ktorý trpí a bojuje pre ten istý pokrok a oslobodenie ľudstva. Socialista nemôže dopustiť, aby niektorý národ bol ohrozovaný a ovládaný iným štátom alebo národom, zavlečeným k tomuto zločinu svojimi vládami.‘ A dodajme k tomu: Tým menej môže také zločiny pripustiť alebo ostať k nim ľahostajný socialista toho národa, na ktorom sú také zločiny páchané. Ako pociťuje teplé sympatie k bolestiam a nádejam svojho národa. A so sympatiami musí k odstráneniu bolestí a k uskutočneniu nádejí pracovať.“

Touto problematikou sa zaoberal i Tomáš Hrabčík v článku Naše poslanie v slovenskom národe,[56] kde teoretickým myšlienkam už dáva praktickú náplň a cieľ: „Aj púhy pojem medzinárodnosti nevyhnuteľne predpokladá existenciu národov, lebo, keď by nebolo národov, nemohlo by byť ani medzinárodnosti. Chybou a veľkou osudovou chybou minulej Internacionály bolo, že nikdy neodhodlala sa k pravému a spravodlivému riešeniu medzinárodných vzťahov. Budúce úlohy našej strany v slovenskom národe sú jasné: Pomáhať slovenskému národu k dosiahnutiu všestrannej sociálnej spravodlivosti. Len tým, a len tým môžeme vyplniť naše socialistické poslanie.“

Americkoslovenskí socialisti rozhodne podporovali snahy o národné oslobodenie ľudu v „starom kraji“, no na samostatné vystúpenie v tomto zápase boli málopočetní. Preto vstupujú do jednotlivých zborov Slovenskej ligy — ako sme ukázali už na príklade Marka Čulena, ktorý sa sám zaslúžil o vytvorenie nového zboru v Chicagu, — aby spoločným vystúpením amerických Slovákov podporili tento bezosporu demokratický pohyb namierený proti polofeudálnemu Rakúsko-Uhorsku. Aktívne sa zapájajú aj do Milióndolárovej zbierky na oslobodenie Slovenska, ktorú vypísala Slovenská liga 6. júna 1917 na počesť Memorandového zhromaždenia v Martine z roku 1861. Lenže situáciu americkoslovenských socialistov vážne skomplikoval vstup USA do prvej svetovej vojny v apríli 1917.

Keďže Slovenská socialistická strana v Amerike bola odvetvím celoamerickej Socialistickej strany, musela sa riadiť jej základným programom. Hoci už predtým v rámci slovenského odvetvia prebiehali diskusie o správnosti či nesprávnosti spoločného postupu s buržoáznymi organizáciami v zápase o národné oslobodenie a otázku vyriešili kladne, teraz stáli pred otázkou novou, týkajúcou sa už nie iba ich vnútorných vecí, ale celej socialistickej strany. Touto otázkou bol vzťah socialistických strán k imperialistickej vojne. Na jednej strane chápali vytvorenie nového štátneho útvaru ako nevyhnutnú historickú zákonitosť, vyplývajúcu z práva každého kultúrneho národa na štátnu samostatnosť a na sebaurčenie podľa hesla, ktoré vytýčil zjazd zimmerwaldskej ľavice roku 1915. Na druhej strane však sa toto konštituovanie stávalo závislým od výsledkov imperialistickej vojny, ku ktorej zaujímala Socialistická strana v Amerike jednoznačne zamietavé stanovisko.

Uznesenie Socialistickej strany v Amerike na jej zjazde začiatkom mája, ktorý bol zvolaný do Saint Louis na prerokovanie stanoviska amerických socialistov k imperialistickej vojne, rozhodne trvalo na dodržaní rezolúcie stuttgartského kongresu II. internacionály (1907) proti vojne,[57] potvrdenej rezolúciami kongresu v Kodani (1910) a v Bazileji (1912).

Slovenské socialistické hnutie v USA stálo skutočne pred zložitým problémom. Bolo potrebné analyzovať situáciu, v akom postavení sa slovenská otázka nachádza: či účasť v národnooslobodzovacom boji prostredníctvom československých légií vo Francúzsku, ktoré sa už medzičasom z americkoslovenských a americkočeských dobrovoľníkov vytvorili a po boku americkej armády zasiahli aj do bojov v Európe, má byť chápaná ako súčasť imperialistickej vojny, alebo podpora zápasu o právo na sebaurčenie, prebudenie politického uvedomenia ľudových más a urýchlenie porážky vládnúcej triedy kapitalistov. Na prerokovanie tohto problému bola 2. septembra 1917 zvolaná konferencia východných výborov a sekcií Slovenskej socialistickej strany do Philadelphie. Prijatá rezolúcia jednoznačne zdôraznila nevyhnutnosť všestranne podporovať činnosť za osamostatnenie Slovenska z rámca Uhorska. Zástupcovia v mene jednotlivých sekcií vyhlásili, že sú ochotní na tento cieľ prispieť všestrannou finančnou i morálnou pomocou. Konferencia prijala Memorandum slovenských socialistov v Amerike o revolučnej akcii, v ktorom predložila svoje stanovisko k otázke národnooslobodzovacieho boja celej americko-slovenskej verejnosti. Sú v ňom obsiahnuté všetky najdôležitejšie problémy daného obdobia a načrtnuté ich optimálne riešenie dôstojné socialistickej strany. Vzhľadom na závažnosť a progresívnosť myšlienok Memoranda a vzhľadom na jasné vyjadrenie tendencií Slovenskej socialistickej strany v jej orientácii na zmenu nepraznivých podmienok, prípadne premeny národnooslobodzovacieho boja na boj politický, uvádzame jeho podstatnú časť:[58] „Slovenské odvetvie Socialistickej strany v Amerike vydáva k slovenským súdruhom i slovenskej verejnosti toto Memorandum, ktorým predkladá svoje stanovisko voči súčasným snahám za osamostatnenie Slovenska po tejto vojne.

Posledných päťdesiat rokov života národov slovanských v Rakúsko-Uhorsku odvádzalo pozornosť týchto národov od otázok sociálnych len preto, poneváč všetku životnú energiu museli vybíjať národy slovanské v boji proti násilnej germanizácii v Rakúsku a takej istej násilnej maďarizácii v Uhorsku.

Je to teda najvyššia socialistická povinnosť, v úplnej zhode so zásadami nášho programu i našej slovenskosti, jestliže ako Slovenské odvetvie Socialistickej strany v Amerike, dbali svojich socialistických povinností i hlasu svojho svedomia voči utlačeným bratom — stojíme pevne na požiadavke štátnej samostatnosti a sebaurčenia Slovenska, za ktoré zo všetkých síl chceme pracovať, aby národy Česi, Moravania, Slováci a Slezáci tvorili jeden administratívny i politický štát alebo územie, s útvarom štátnym alebo existenčným takým, ktorý sa v budúcnosti, keď sa bude o samostatnosti vážne rozhodovať, pri spolučinnej práci týchto štyroch národností ustáli.

V našom prehlásení neozýva sa jediný osteň nenávisti proti ktorémukoľvek národu alebo ľudu, nesledujeme ciele národného šovinizmu, ktorý odsudzujeme vždy a bez výnimky a proti nemu vlastne vystúpením svojím bojujeme. Jedine socialistická povinnosť: stáť proti politicko-hospodárskemu útlaku, ktorým nám hrozia kapitalistické štáty Nemecka a Rakúsko-Uhorska, núti nás zaujať to stanovisko, aké proti Rakúsko-Uhorsku vedome zastávame.

Keď by sme aj nedúfali, že zo samostatnosti Slovenska nadíde jeho ľudu doba sociálnej obrody v zmysle socialistického štátu, predsa považujeme za isté a prirodzené, že vytvorí podmienky pre reformy sociálne, pre vývoj socialistických náuk a jeho snáh v kultúrnejšej a voľnejšej zemi národnostne neutlačeného ľudu a zabezpečí kultúrny i sociálny pokrok. Úbytok národnostných bojov, ktorými slovenský národ utratil v obrane proti maďarizácii toľko vzácnej energie, obráti energiu tu na povznesenie ľudu.

Ačkoľvek nepovažujeme sa dnes za emigrantov, ale za náležitých občanov tejto zeme, sme de facto politickou emigráciou Slovenska. Osamostatnením Slovenska zasadená bude nielen militarizmu rakúsko-uhorskému, ale tým aj európskemu vôbec ťažká rana, ale toto osamostatnenie je tiež nutnou podmienkou vyššieho sociálneho života Slovenska. Máme najvyššiu ľudskú a socialistickú povinnosť stáť na požiadavke úplného osamostatnenia Slovenska v horeuvedenom znení v štát vlastného sebaurčenia.

Bolo by na čase hľadať presný výraz pre sociálny politicko-národný útvar tak vrele očakávaného slovanského štátu: ten dá, dúfajme, vývoj a doba budúca. Naša politická organizácia pôsobiť bude v tomto duchu všade, kde bude k tomu príležitosť. Tlač našej strany stojí pevne v službách idey samostatnosti Slovenska, hoci ovšem vyhradzujeme si právo i pre budúcnosť zaujať k jednotlivým akciám stanovisko kritické, po prípade odchylné. Osamostatnením Slovenska ľud slovenský bude stáť na mieste, na ktorom mal stáť už dávno; v čele predbojovníkov ľudského sociálneho pokroku.“

Možno povedať, že uvedené Memorandum sa stalo východiskovým bodom celého ďalšieho postoja americkoslovenských socialistov k riešeniu národnostnej otázky: zostanú na prísne triednej internacionalistickej báze, ktorej predpokladom je rovnocenné postavenie každého národa, preto nepodľahnú ani ľudáckemu separatizmu, ani čechoslovakizmu, ale budú striktne zastávať stanovisko spolunažívania dvoch rovnocenných národov na zásade „rovný s rovným“.

Na rozdiel od výsledkov spolupráce americkoslovenských a americkočeských buržoáznych organizácií, ktoré v novouzavretej Pittsburskej dohode z 30. — 31. mája 1918 ustúpili od federatívnej Clevelandskej dohody v mene „spoločného záujmu“, slovenskí socialisti okamžite postrehli nebezpečenstvo, ktoré sa môže ukrývať pod kepienkom tohto „spoločného záujmu“ aj v oblasti politickej. Článok Naše osvedčenie národu slovenskému, uverejnený v Rovnosti ľudu 4. septembra 1918, je pravdepodobne ohlasom slovenských socialistov na Pittsburskú dohodu a jej interpretácie v krajanskej tlači: „Národ náš chce žiť a jeho život prísluší nám chrániť. A zavrhnúť všetko, čo ide proti zásade rovnocennosti — zavrhovať panovačnosť a šovinizmus. Bojovať pre úplnú slobodu, pre vlastnú správu. Nesplynúť však v neprirodzenú neskoršiu jednotu tzv. spoločného záujmu, ale zostať na pevnej pôde triednych a socialistických nárokov, ktoré vedú k cieľu: rovnoprávnosť národov, vyššia kultúra a oslobodenie robotníckej triedy slovenskej a českej — celého národa.“

Uvedený článok je v podstate rozvinutím základných myšlienok Memoranda vo vzťahu robotníckej triedy k národnostnej otázke: „Bolesť a utrpenie národa slovenského poučuje nás o význame slobody národov. Ako socialisti poznáme však jeden spoločný národ, a tým je ľudský rod. Pre všetok ľudský rod chceme to, čo žiadame pre svoj slovenský národ: nepoznáme rozdiel v reči, náboženstve a farbe ľudskej tváre. Ako robotnícka trieda musíme ísť v popredí na ceste pokroku. Aj my, slovenskí socialisti, chceme a milujeme slobodu. Bili sme sa o svoje práva a ideme do radov hrdí, silní, pripravení, že budeme pracovať za práva slovenského národa, lebo veríme, že útvar a duch spolužitia bude iný.“

V celoamerickom socialistickom hnutí sa v podobnej situácii ako Slovenská socialistická strana ocitla aj Česká robotnícka strana ako odvetvie Socialistickej strany v Amerike. Tieto spoločné problémy ešte viac upevňovali ich vzájomné spojenectvo v boji za národné oslobodenie. No pretože sa obe ocitli v úmyselnej ignorancii ostatných slovenských a českých krajanských spolkov, hľadali spoločnú cestu v zápase za národné a sociálne oslobodenie svojich národov. A hoci českí socialisti podobne ako slovenskí aktívne pracujú v jednotlivých zboroch Slovenskej ligy, zapájajú sa do činnosti Českého národného združenia. Po vyjasnení svojho vzťahu k imperialistickej vojne sa členovia oboch odvetví prihlásili ako dobrovoľníci do legionárskych oddielov vo Francúzsku ako súčasti národnooslobodzovacieho boja[59] a nadviazali úzke spojenectvo. Členovia a odbory Slovenského robotníckeho spolku aj členovia slovenských socialistických sekcií v duchu rezolúcie I. konvencie SRS o práve každého národa na sebaurčenie a o podpore štátneho zjednotenia Čechov a Slovákov utvorili s predstaviteľmi americkočeského robotníckeho hnutia 24. marca 1918 tzv. Československú robotnícku radu. V jej stanovách sa hovorilo, že „je organizáciou všetkého československého robotníctva radikálneho zmýšľania, pokiaľ stojí na programe československej revolúcie proti Rakúsko-Uhorsku a ide za ideálom samostatnej, demokratickej a sociálno-spravodlivej Československej republiky“. Stanovy Československej robotníckej rady vytyčovali úlohu domáhať sa všetkými čestnými prostriedkami osamostatnenia štátneho zväzku českých krajín spolu s uhorským Slovenskom a prispievať k budovaniu demokratickej a sociálno-spravodlivej Československej republiky v spolupráci s Českým národným združením a Slovenskou ligou. Pritom „členmi Československej robotníckej rady sa môžu stať iba tie robotnícke organizácie a jednotlivci, ktorí sa nijakým nečestným spôsobom (štrajkokazectvom a podobne) neprehrešili proti robotníckej solidarite a uznávajú snahy a ciele triedne uvedomelého a internacionálne organizovaného robotníctva za správne“.

Ústredie Československej robotníckej rady, ktorá mala stredisko v Chicagu, tvorili okrem zástupcov miestnej odbočky a zástupcov obvodných výborov dvaja zástupcovia Českého odvetvia Socialistickej strany v Amerike, dvaja zástupcovia Slovenského odvetvia, dvaja zástupcovia Zväzu robotníckych telovýchovných jednôt, dvaja zástupcovia chicagskej Ústrednej jednoty odborových organizácií, dvaja zástupcovia Slovenského robotníckeho spolku, dvaja zástupcovia Českého národného združenia a dvaja zástupcovia Slovenskej ligy.

V čase utvorenia Československej robotníckej rady Karol Korenič po svojom návrate do Chicaga už opäť s plnou aktivitou pracoval v socialistickom hnutí. Jeho organizačné schopnosti, preniknutie do ideovej podstaty hnutia a talent získavať ľudí pre spoluprácu chicagskí súdruhovia čoskoro ocenili. Preto nie je prekvapujúce, že hoci ešte nemal ani tridsať rokov, bol zvolený v Československej robotníckej rade za podpredsedu. Okrem neho ocenili kvality aj iných slovenských súdruhov: pokladníkom sa stal Štefan Príkopa a dôverníkom dôležitej newyorskej odbočky Jozef F. Schiffel.

A práve z podnetu Československej robotníckej rady, presnejšie od slovenských súdruhov v nej zastúpených, sa medzi triedne uvedomelými slovenskými robotníkmi v USA rozvinula veľká akcia Miliónkorunová zbierka na podporu slovenského robotníckeho hnutia v Československu, ktorej výsledky ovplyvnili aj vyhraňovanie politických síl vnútri slovenskej sociálnej demokracie v prospech formujúcej sa ľavice.

Hoci sa buržoázna historiografia snažila úplne zamlčať účasť americkoslovenského robotníckeho hnutia na vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov, musela ho zobrať na vedomie organizácia, ktorej pripadla celá zásluha na zápase amerických Slovákov o vznik ČSR — Slovenská liga. Na jej XI. zjazde vo februári 1918 bol do nového vedenia Slovenskej ligy za Slovenskú socialistickú stranu v Amerike zvolený aj Ján Matlocha, redaktor Rovnosti ľudu, „aby všetky strany boli zastúpené“.



[49] Pri Apponyiho propagačnej ceste vrcholná organizácia Slovenská liga vydala spis o postavení slovenského národa v Uhorsku a jeho masové rozšírenie vyvolalo verejné diskusie, ktoré vyzneli jednoznačne v neprospech Apponyiho politickej misie.

[50] V Pittsburghu žilo najväčšie množstvo Slovákov zo všetkých miest USA, Cleveland bol až na druhom mieste.

[51] Jej reprezentantmi boli Albert Mamatey — predseda Slovenskej ligy, Ivan Daxner, Ivan Bielek.

[52] Tzv. newyorské krídlo — Milan Getting, Ignác Gessay.

[53] S problematikou účasti amerických Slovákov na vzniku Československej republiky sa možno podrobnejšie oboznámiť v diele M. Gosiorovského: Z histórie česko-slovenských vzťahov, Bratislava 1978.

[54] Článok vyšiel 5. augusta 1915, teda takmer štvrť roka pred začiatkom clevelandskej konferencie (22. októbra 1915), na ktorej predstavitelia Slovenskej ligy podpísali s reprezentantmi Českého národného združenia známu dohodu o spoločnom postupe v boji za vytvorenie ČSR na federatívnom základe.

[55] Musela teda vzniknúť už v prvom roku svetovej vojny.

[56] Robotnícky kalendár na rok 1917.

[57] Najdôležitejšia časť rezolúcie znela: „Ak hrozí vyhlásenie vojny, robotníci zainteresovaných krajín a ich predstavitelia sú povinní v parlamente vynaložiť všetko úsilie na to, aby zabránili vzniku vojny, používajúc pri tom vhodné opatrenia, ktoré sa prirodzene menia a zosilňujú podľa zostrovania triedneho boja a celkovej politickej situácie. Ak bude vojna i napriek tomu vyhlásená, sú povinní pracovať pre jej čo najrýchlejšie ukončenie a zo všetkých síl sa snažiť o využitie ekonomickej a politickej krízy zrodenej vojnou na prebudenie politického uvedomenia ľudových más a urýchlenie porážky vládnúcej triedy kapitalistov.“

[58] Autorov Memoranda síce nepoznáme, ale je veľmi pravdepodobné, že jeho hlavným koncipientom bol Jozef F. Schiffel — vedúca osobnosť socialistického hnutia východných sekcií, predseda literárneho výboru Slovenského robotníckeho spolku. Svedčí o tom i jasná politická zacielenosť Memoranda a odsúdenie akýchkoľvek prejavov šovinizmu, čo bolo charakteristické i pre jeho rečnícke vystúpenia.

[59] Za dobrovoľníka do francúzskych légií sa prihlásil aj jeden z priekopníkov slovenského robotníckeho hnutia a vydavateľ Novej doby František Tupý, vtedy už šesťdesiatročný, ktorý od vypovedania z Uhorska žil v USA a ďalej aktívne pracoval v krajanskom robotníckom hnutí.




Eva Fordinálová

— literárna historička a vedkyňa, poetka, vysokoškolská pedagogička Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.