ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V rubrike Národného hlásnika Čo nového v krajine? z augusta 1873 sa o hospodárskych pomeroch na Slovensku konštatuje: „Ideme v ústrety časom neradostným. Keď k rozličným prírodným nehodám a všestrannej veľkej neúrode, ktorá môže zapríčiniť drahotu a hlad, pridáme ešte rozširovanie sa cholery v povážlivých rozmeroch a následkom toho zakazovanie jarmokov, na ktorých by mohli naši remeselníci aspoň toľko utŕžiť, čo by postačovalo na zaplatenie veľkých daní, nuž so splácaním daní to bude zle vyzerať. Hospodár-roľník nemá čo odpredať a remeselník, i keď má hotový tovar, nemá ho kde odpredať.“ A takéto správy sa často opakujú aj v nasledujúcich rokoch, predovšetkým roku 1879; sú vlastne konkrétnym naplnením ekonomického termínu „hospodárska kríza“. Tá istá kríza z rokov 1873 — 1879, ktorá pre USA znamenala iba sotva badateľné retardovanie industrializačnej explózie, mala v európskom hospodárstve, silne poznamenanom feudálnymi prežitkami vo výrobných vzťahoch, oveľa tvrdší dopad a zreteľnejšie následky.

Pretože Rakúsko-Uhorsko bolo čoraz väčšmi vťahované do svetového ekonomického súkolia, hospodárska kríza sa v ňom prejavila rovnakými znakmi — akumuláciou kapitálu a prerastaním predmonopolistického kapitalizmu do monopolistického, v uhorskej časti monarchie prejavujúcom sa zakladaním veľkostatkov so strojovou veľkovýrobou na jednej strane a pauperizáciou poľnohospodárskych robotníkov na strane druhej.

Karol Marx konštatoval, že z Balzacových románov sa dozvedel o francúzskej buržoáznej ekonomike viac, ako od všetkých historikov, ekonómov a štatistikov daného obdobia dovedna. Pokiaľ ide o naše domáce pomery, môžeme povedať, že napríklad o životných podmienkach na východnom Slovensku v druhej polovici 19. storočia získame z novely Jonáša Záborského Dva dni v Chujave taktiež oveľa plastickejší obraz ako z prác historikov. Autentický umelecký obraz pomerov z pera J. Záborského je nezastupiteľný a podnes z tohto aspektu dostatočne nedocenený. Ide vlastne o vynikajúcu sociálnu štúdiu, v našej literatúre jedinečnú, ktorá každému čitateľovi okamžite umožní pochopiť explozívny účinok práce amerických agentov, ktorí sa z poľského územia cez Halič dostávajú do východoslovenských žúp. Svojím príchodom uvoľnili lavínu rútiacu sa už vlastnou váhou smerom na západ. A táto lavína strhávala postupne ďalšie územia, takže v deväťdesiatych rokoch už možno hovoriť o celoslovenskom masovom vysťahovalectve.

*

Vysťahovalectvo z jednotlivých oblastí Slovenska má špecifické črty podľa charakteristických druhov zamestnania obyvateľstva. Napríklad v Šarišskej župe susediacej s Haličou, v ktorej sa vysťahovalectvo objavuje najskôr a najintenzívnejšie, ide o bezprostredný dôsledok kapitalistického vývinu v poľnohospodárstve. Hromadný odchod spauperizovaného poľnohospodárskeho proletariátu nadobudol také veľké rozmery, že nastal nedostatok pracovných síl. Hoci úrady chceli zamedziť vysťahovalectvu násilím, ľudia odchádzali tajne cez susednú Halič. Optimistické správy v listoch príbuzných a známych z Ameriky o prednostiach života v zámorí oproti domácim pomerom, a predovšetkým posielanie peňazí zo Spojených štátov boli dostatočným motívom riskovať hoci porušenie úradných predpisov. Napokon listy „Amerikánov“ boli silnou pohnútkou vysťahovalectva nielen v Šarišskej župe, aj keď v záujme historickej pravdy treba pripomenúť, že tieto „optimistické“ listy mali často na svedomí agenti spoločností narábajúci veľmi nevyberanými a podlými metódami. Texty o možnostiach rýchleho zbohatnutia a o výhodných pracovných príležitostiach v Amerike neraz zbedačeným vysťahovalcom za nepatrný poplatok nadiktovali oni sami, aby týmto spôsobom ľahšie prekonali bariéry z obáv pred dlhou cestou do neznámej krajiny u ďalších adeptov vysťahovalectva v starej vlasti.

Špecifickou črtou Spiša je sťahovanie baníkov v sedemdesiatych rokoch v dôsledku hospodárskej krízy, ktorá spôsobila stagnáciu v ťažbe železnej rudy a vo výrobe surového železa. V odvetví domáceho priemyslu vysťahovalectvo postihlo najmä drobných tkáčov, pretože nemohli konkurovať továrenskému priemyslu.

Zo Zemplínskej župy odchádzajú do zámoria drobní domáci výrobcovia a poľnohospodárski robotníci, z Horného Pohronia drevorubači, uhliari a furmani, zo severných oblastí Slovenska, kde boli aj prírodné podmienky pre poľnohospodárstvo najnevhodnejšie, sa vysťahúvali predovšetkým sezónni poľnohospodárski robotníci, plátenníci (Orava), ktorých tiež postihla konkurencia rakúskych textilných tovární; aj pltníci (Liptov) po vybudovaní najdôležitejších železničných tepien stratili zárobkové možnosti a presun štátnych objednávok do rakúskych a peštianskych textilných továrni zapríčinil úpadok domáceho súkenníctva na Považí.

Na západnom Slovensku — v Trenčianskej, Nitrianskej a Bratislavskej župe — prevládalo vysťahovalectvo do Rakúska, ale od deväťdesiatych rokov sa i tu mení jeho smer. Západoslovenské vysťahovalectvo do USA s najväčšou pravdepodobnosťou ovplyvnili informácie o zárobkových možnostiach v Amerike, ktoré získali poľnohospodárski robotníci v Rakúsku počas sezónnych prác, prípadne remeselníci a tovariši prechodne pracujúci vo Viedni a v iných rakúskych mestách. Platí to predovšetkým pre oblasť Myjavskej pahorkatiny a Záhoria, odkiaľ sa grupoval najväčší počet vysťahovalcov zo západného Slovenska.^[2] Priemyselná veľkovýroba zničila prosperujúce pytlikárske remeselníctvo Myjavy (výroba pláteniek na preosievanie múky v mlynoch) a garbiarstvo Brezovej; z myjavských kopaníc a zo Záhoria odchádzal predovšetkým poľnohospodársky proletariát. Jeho jednotliví príslušníci získavali prvé skúsenosti v organizovaní robotníckeho hnutia z rakúskych priemyselných stredísk a tieto poznatky neskôr využili pri triednom formovaní americkoslovenského robotníckeho hnutia.

Okrem sprostredkovaných informácií z Rakúska veľkú úlohu aj v tejto oblasti zohrali priaznivé správy v súkromných listoch i v listoch posielaných do redakcií našich časopisov — napríklad listy Daniela Šusteka, pôvodne vandrovného stolárskeho tovariša, ktorý sa usadil v USA roku 1872. Listy s informáciami o životných pomeroch v Amerike posiela Danielovi Lichardovi na publikovanie v Obzore. Píše v nich o celkových tamojších pomeroch, dobrých zárobkových možnostiach, racionalizácii výroby v USA, o výhodných cenách pri kúpe pozemku na samostatné hospodárenie i o možnostiach slobodného národného života a vzdelanosti. Vychádzali v rokoch 1875 — 1883, teda v čase, keď sa začína masové vysťahovalectvo do Spojených štátov.^[3]

Vysťahovalectvom najviac utrpelo územie východného Slovenska, severné hornaté kraje Slovenska a na západnom Slovensku oblasti s nižšou bonitou pôdy. Relatívne najmenej ľudí odchádzalo do Ameriky z územia bývalých žúp Tekovskej, Hontianskej a Novohradskej, lebo ich južné oblasti sa vyznačovali intenzívnym poľnohospodárstvom. Vysťahovalectvo zmierňovala aj možnosť zamestnania v priemysle, ktorý mal v porovnaní s inými oblasťami Slovenska v regiónoch týchto žúp predsa len vyššie zastúpenie. Vo viacerých prípadoch o vysťahovaní rozhodli aj pohnútky nie iba ekonomického, ale aj súkromného charakteru; ich umelecké stvárnenie nachádzame napríklad v novele B. Slančíkovej-Timravy Všetko za národ či v poviedke Tá zem vábna.

Z celkového pohľadu na slovenské ekonomické pomery v období nastupujúceho monopolistického kapitalizmu je zrejmé, že medzi vysťahovalcami do zámoria od začiatkov tohto novodobého imperialistického trhu na otrokov prevládajú poľnohospodárski robotníci, zväčša negramotní, s minimálnymi alebo nijakými skúsenosťami v triednych zápasoch, bez triedneho povedomia; čiže ideálny „materiál“ pre amerických biznismanov. Darmo slovenská tlač alarmuje proti vysťahovalectvu, veď ako protiargument má iba apelovanie na lásku k rodnej vlasti. Tvrdá realita však predsa len núti redaktorov priznať, že za daných sociálno-ekonomických podmienok vlastne iného východiska z katastrofálnych životných pomerov niet. Potvrdzuje to i úryvok z úvodníka Proti Amerike uverejneného v Národných novinách^[4] 18. apríla 1882: „Slovák opúšťa rodnú hrudu, len keď je už celkom ubiedený a bôľne zakúsil, že na nej nemá podmienok ďalšieho žitia, lebo hrozné, neznesiteľné pomery zmeniť nezávisí od slovenského človeka.“

Situáciu samozrejme nemohli zmeniť ani zákony proti vysťahovalectvu prijaté uhorskou vládou, pretože neriešili základný problém tohto masového pohybu, ako naň poukázal obyčajný poľnohospodársky robotník Pavel Ušiak v kapitole Vysťahovalectvo v Bodnárovej monografii Myjava (1910): „Tu je potrebná sociálna i hospodárska náprava. Keby sa vláda postarala o prácu, o zem pre ľud, neutekal by tisíce kilometrov za more. Vyvlastniť pozemky veľkých pánov a biskupov a dať ich ľudu! Nebolo by treba vynášať obmedzujúce zákony proti vysťahovalectvu!“^[5]

Masové vysťahovalectvo zo Slovenska do USA pokračuje aj na začiatku 20. storočia, s menším poklesom roku 1907, keď sa v USA prejavili príznaky hospodárskej krízy. Rozdiel je iba v tom, že v začiatočnej fáze odchádzala do zámoria väčšinou mužská časť obyvateľstva v najproduktívnejšom veku. Pretože aj u nás o Amerike kolovali zvesti ako o krajine, kde možno zbierať „zlato na uliciach“,^[6] väčšina vysťahovalcov odchádzala s presvedčením, že v Amerike rýchlo zbohatnú a čoskoro sa vrátia nazad „do kraja“. Mnohí z nich sa skutočne vrátili, no zakrátko opäť odchádzajú; pre časté cesty cez Atlantik si vyslúžili od amerického obyvateľstva prezývku „vtáci mora“. Lenže mnohí z vysťahovalcov sa z Ameriky vracajú iba pre svoje rodiny, aby sa definitívne usadili v novom prostredí, takže vo vysťahovaleckej skladbe sa objavuje čoraz vyššie percento žien. Táto čiastočná zmena v skladbe iba dokumentovala, že zo Slovenska, ako aj z ďalších krajín strednej a východnej Európy, odchádza do USA ľudský potenciálny materiál proti americkému štrajkovému hnutiu. Potvrdili sa teda slová zakladateľov vedeckého komunizmu z Manifestu komunistickej strany, že „buržoázia premenila osobnú dôstojnosť človeka na výmennú hodnotu a na miesto mnohých prepožičaných a riadne získaných slobôd postavila jedinú, na nič sa neobzerajúcu slobodu obchodu“.

Obdobie začiatkov hromadného vysťahovalectva do zámoria je však zároveň i časom organizujúceho sa robotníckeho hnutia v Rakúsko-uhorskej monarchii. Hoci jeho centrami sú zároveň najpriemyselnejšie mestá Viedeň a Budapešť a do slovenských priemyselných stredísk prenikajú myšlienky internacionálnej spolupráce robotníctva pomalšie, priamo v týchto centrách sa formujú osobnosti triedne uvedomelé a s organizačnými schopnosťami, ktoré v novom prostredí amerických priemyselných konglomerácií plne využijú v záujme americkoslovenského proletariátu po svojom odchode do USA začiatkom 20. storočia. Sú to predovšetkým Štefan Martinček, Jozef František Schiffel, Marek Čulen, Karol Korenič, ale aj ďalší súdruhovia, ktorí sa v americkom prostredí vypracovali na pozoruhodnú ideologickú úroveň.

Treba však poznamenať, že odstránenie relatívnej preľudnenosti slovenského vidieka masovým vysťahovalectvom, ako sme poznamenali, vytvorilo zároveň nielen lepšie podmienky na organizovanie poľnohospodárskych a sezónnych robotníkov v zápasoch o zlepšenie miezd najmä na juhozápadnom Slovensku, kde relatívne rýchlejší rozvoj kapitalistického poľnohospodárstva spätne pôsobí na rozvoj triednych bojov v rokoch 1906 — 1907 ako ohlasu ruskej revolúcie roku 1905, ale zároveň sa vytvárajú priaznivé podmienky pre budúcu spoluprácu robotníckeho hnutia vo vlasti a v zámorí.

Vráťme sa však ešte k jednej dôležitej otázke: aký počet slovenského proletariátu (vysťahovalcov z radov inteligencie bolo malé percento) vlastne strhla v posledných desaťročiach 19. a začiatkom 20. storočia vysťahovalecká lavína do zámoria?^[7] V publikáciách zaoberajúcich sa problematikou slovenského vysťahovalectva^[8] sa všeobecne stretávame s konštatovaním, že na túto otázku nemožno dať presnú, jednoznačnú odpoveď, pretože samostatná národnostná rubrika v úradných vysťahovaleckých štatistikách bola zavedená až od roku 1899. Ani tieto štatistiky však nepodávajú celkom spoľahlivé údaje; v skutočnosti totiž nemohli podchytiť všetkých vysťahovalcov pre intenzívnu činnosť cudzích vysťahovaleckých agentúr mimo dosahu rakúsko-uhorských zákonných opatrení a štátneho dozoru. Keďže vysťahovalci pochádzali z najnižších sociálnych vrstiev (približne štvrtina bola negramotných), absentovalo u nich nielen triedne, ale aj národné povedomie, takže mnohí ako príslušníci uhorského štátu boli štatisticky vedení ako Maďari. Spresnenie celkového počtu podľa štatistík sťažuje aj častá reemigrácia — nebolo výnimkou, že niektorí vysťahovalci podnikli cestu do USA aj päť-šesť ráz. Roku 1920 bolo v Spojených štátoch zaregistrovaných 619.866 Slovákov. V tomto počte sú však zahrnuté aj deti prisťahovalcov, ktoré sa narodili už v zámorí. V každom prípade ak berieme do úvahy fakt, že keď pred začiatkom hromadného vysťahovalectva žili v Rakúsko-Uhorsku približne dva milióny Slovákov a ak sa ich do USA vysťahovalo čo len 500.000, je to dostatočné množstvo príslušníkov národa na to, aby ich životným osudom a zápasom naša historiografia venovala pozornosť. A keďže odchádzal predovšetkým proletariát, ktorý v nezmenenom triednom zaradení zostáva väčšinou aj v Amerike, jeho uvedomovací rast a triedne zápasy na internacionálnej báze v novom prostredí si takisto zaslúžia, aby sa im venovala osobitná pozornosť.