ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V roku spojenia Slovenského robotníckeho spolku s International Workers Order sa v Európe odohrala politická udalosť s ďalekosiahlymi dôsledkami: nástup nacizmu v Nemecku. A zatiaľ čo sa členovia Medzinárodného robotníckeho spolku aktívne zapájajú do boja za uzákonenie sociálneho poistenia, európsky fašizmus sa šíri ako mor. Po úspešnom zavŕšení boja za sociálne poistenie vypukla občianska vojna v Španielsku — prvá otvorená vojenská zrážka medzi demokratickými a fašistickými silami.

Popri celoamerických akciách IWO sa slovenská sekcia sústavne zaujímala o špecifické problémy americkoslovenského robotníckeho hnutia a sledovala pomery v „starej vlasti“. Pritom všetky akcie za záujmy robotníckej triedy v USA členovia Medzinárodného robotníckeho spolku spájali so všetkými akciami svetového proletariátu a svetových demokratických protifašistických síl — či už išlo o obranu demokratického Španielska v rokoch 1936 — 1939 alebo o obranu Československej republiky proti rozpínavosti hitlerovského fašizmu. Medzinárodný robotnícky spolok, a teda aj jeho slovenská sekcia, si veľmi dobre uvedomoval spätosť boja za práva a demokratické vymoženosti amerického ľudu s bojom za práva robotníckej triedy a proti hrozbe svetového fašizmu v ktorejkoľvek krajine na svete. Svedčí o tom nielen brožúra Karola Koreniča Tri otázky našich dní,^[85] ktorá vyšla roku 1937 v Chicagu, a zmena v záhlaví týždenníka Pravda, ktorý začala vydávať slovenská sekcia IWO 1. mája 1933 popri Ľudovom denníku.^[86] Výzvu Organizujte jednotu celého slovenského proletariátu na boj proti hladu vystriedalo roku 1938 heslo Za jednotu ľudu práce proti válke a fašizmu! Za slovenskú kultúru! Najdôležitejšie však boli priame, aktívne prejavy solidarity s protifašistickými silami v Španielsku. Hneď po vypuknutí občianskej vojny odišli do španielskych interbrigád aj členovia slovenskej sekcie IWO a Medzinárodný robotnícky spolok, samozrejme s nezanedbateľným príspevkom slovenských členov, poslal do 1. mája 1937 na pomoc španielskemu ľudu rozličné potreby za vyše 20.000 dolárov. Pritom v newyorskom prvomájovom sprievode boli štyri ambulantné vozy, ktoré potom v najbližších dňoch odoslal IWO do Španielska.

Popri aktivite Slovenského robotníckeho spolku IWO v pomoci bojujúcemu Španielsku jeho členovia aj v praxi dokazovali, že socialista nemôže od seba oddeliť národnosť a medzinárodnosť. Skutočnosť, že veci národné boli stále v centre ich pozornosti, prezrádza aj náplň Ľudového denníka. Pravdy i Robotníckeho kalendára. Dôležitou spoločenskou — ako sa neskôr ukázalo aj politickou — udalosťou bola pre nich, podobne ako pre všetkých amerických Slovákov, návšteva delegácie Matice slovenskej pod vedením J. Cígera-Hronského roku 1936 v USA. Jej poslaním bolo oboznámiť americkoslovenských krajanov s kultúrnym dianím v „starom kraji“, spoznať život Slovákov v Amerike, a predovšetkým utužiť vzájomné styky a povedomie národnej jednoty.

Z prednášok a premietaných filmov slovenskej produkcie v takmer všetkých väčších strediskách amerických Slovákov vzbudil najväčší ohlas film Zem spieva. V slovenských okoliciach sa hromadne zakladali matičné odbory, takže na prvý pohľad sa zdalo, že činnosť delegácie má skutočne kladný vplyv na zjednocovacie tendencie americkoslovenských národných organizácií. Ale v skutočnosti činnosť niektorých členov matičnej delegácie, najmä Konštantína Čulena, iba urýchlila rozkladný proces v americkoslovenskom národnom živote vo vzťahu k politickým pomerom na Slovensku, ktoré sa však plne prejavili až po rozbití Československej republiky.

Na spoločnej schôdzi slovenských organizácií, tlače a kultúrnych pracovníkov zo Spojených štátov a Kanady 1. — 2. mája 1938 v Pittsburghu, na ktorej sa prerokúvala Kultúrna dohoda s Maticou slovenskou,^[87] Karol Korenič, jeden zo siedmich členov výboru, vo svojom vystúpení okrem iného naznačil, že predkladaný program treba rozšíriť aj o otázky sociálne, lebo iba kultúrne hodnoty nie sú samospasiteľné: „Potrebujeme udržať a upevniť slovenské slovo v Amerike. Hodnotíme privysoko kultúrne hodnoty slovenského ľudu, ale nepriznávame, že je to celok života. Nezabúdajme pri tejto príležitosti na hospodársku a sociálnu stránku. Organizácie sú inštitúciami hospodárskymi, máme štvrť milióna Slovákov v spolkoch a práve toľko by sme mali mať aj v našom kultúrnom podniku. Dnes je potrebné organizovať na širšom plátne a nielen v ohradenom rezorte. Keby sme boli päťmiliónovým národom, mohli by sme sa rozdeľovať na všelijaké rezorty, ale pri skutočných pomeroch musí program zahŕňať všetko, čo slovenský národ má, aby bol národom prijatý. Všetky zložky treba združiť, každý má jednaké životné potrebnosti, a preto nech je to práca kultúrna, hospodárska, politická, taká, akou život skutočne je. Pripusťme svetlo, to, čo slovenský národ potrebuje.“

Hlavné myšlienky z vystúpenia súdruha Koreniča — zástupcu slovenskej sekcie IWO na rokovaní — uvádzame predovšetkým z toho dôvodu, že prezentujú základné línie snaženia Slovenského robotníckeho spolku IWO vo vzťahu k politickému vývoju v Československej republike a postaveniu Slovenska v nej. V národnostnej otázke sa americkoslovenskí komunisti nekompromisne pridržiavali zásady prijatej na V. kongrese Komunistickej internacionály, zdôrazňovali právo na sebaurčenie slovenského národa, ale v rámci Československej republiky na zásade „rovný s rovným“. A tým sa dostali medzi dva mlynské kamene „ľudáckeho krídla“ reprezentovaného na jednej strane Slovenskou ligou, podporovanou I. slovenskou katolíckou mužskou a ženskou jednotou, Katolíckym Sokolom, Clevelandskou slovenskou jednotou a na druhej strane „čechoslovakistickým — centralistickým krídlom“. To malo najväčšiu podporu v Slovenskej telovýchovnej jednote Sokol, Národnom nezávislom slovenskom spolku a v jednom z najrozšírenejších americkoslovenských politických novín — New Yorskom denníku. Okrem toho rátalo aj s podporou vedenia Národného slovenského spolku, Živenou a váhavým príklonom evanjelických organizácií. Preto je len samozrejmé, že spoločné akcie americkoslovenského a americkočeského proletariátu i programy na nich prijaté narážali na nepochopenie z oboch strán.

Spoločný výbor českých a slovenských organizácií na americkom stredozápade, ktorý bol založený 17. februára 1933 a jeho slovenským tajomníkom sa stal redaktor Ľudového denníka Rudolf Martanovič, zorganizoval v dňoch 1. — 2. mája 1937 v Chicagu ich prvý zjazd. Zo šesťdesiatich dvoch delegátov bolo dvadsaťšesť členov Medzinárodného robotníckeho spolku, pätnásť členov Národného slovenského spolku a ostatní boli členmi ďalších desiatich organizácií.

Podľa príkladu chicagského zjazdu sa zišiel 15. — 16. januára 1938 v New Yorku prvý zjazd Čechov a Slovákov na americkom východe. Išlo vlastne o pokus zorganizovať istý druh ľudového frontu; najaktívnejšie na ňom vystúpili členovia Slovenského robotníckeho spolku IWO: Karol Korenič referoval na tému Hospodárske zabezpečenie pracujúceho ľudu, Rudolf Martanovič sa vo svojom vystúpení zameral na tému Spolupráca Čechov a Slovákov pri obrane ČSR. Na zjazde vystúpili i Peter Šípka, Helena Vrábelová a ďalší.

Z článku Karola Koreniča Pre Čelku „humbug“, Pankuchovi „smrad“, uverejneného 10. februára 1938 v Pravde, sa dozvedáme, že zjazd vzbudil vlnu nevôle ľudácky naladených „autonomistov“ a „čechoslovakistov“. A ich pokriku sa nemožno čudovať, veď zjazd prijal program činnosti, ktorý nenašiel porozumenie ani u jednej z oboch strán; nemohol im vyhovovať, pretože vytyčoval tieto požiadavky:

1. Združovať český a slovenský ľud za účelom zveľadenia a udržania národného života Slovákov a Čechov v Amerike.

2. Oboznamovať našu tu narodenú mládež s dejinami slovenského a českého národa. Zariaďovať pre mladých školy, telocvik, šport, divadelníctvo a tak zachovať mládež pre naše spolky a národný život.

3. Pestovať slovenské a české umenie, literatúru, spev, hudbu, dramatiku a všetko, čo zušľachťuje telo i ducha.

4. Poriadať spoločné oslavy Československej republiky, spoločné slovenské a české národné dni, prednáškové a kultúrne večery, koncerty nadaných umelcov, zhromaždenia, manifestácie. Slovom všetko, čo prispeje k obrodeniu nášho národného života a získa nám dobré meno pred americkou verejnosťou.

5. Podporovať a mať živú účasť na veľkom hnutí amerického ľudu za hospodárske zaistenie cestou sociálnych zákonov, vyjadrené v predlohe senátora Lunderna a kongresmana Dunna, za plné poistenie v prípade nezamestnanosti, nemoci a v starobe.^[88]

6. Poúčať o vzniku, význame a potrebe bratských spolkov našu krajanskú verejnosť a podieľať sa na všetkých podujatiach, ktoré smerujú k zlepšeniu žitia a bytia nášho pracujúceho ľudu.

7. Dávať podnet k osnovám štátnych zákonov na ochranu bratských spolkov a znemožniť také osnovy zákonov, ktoré sú namierené proti existencii podporných bratských organizácií.

8. Stáť v pohotovosti, mravne, finančne i telesne na obranu Československej republiky, pracovať za svetový mier a demokraciu.

Newyorský zjazd schválil rezolúcie za pokračovanie v boji za podporu v nezamestnanosti a sociálne poistenie, o obrane samostatnosti a celistvosti Československa, o rozšírení boja za mier a demokraciu, za oslobodenie Thomasa Moneyho.^[89]

Program činnosti a rezolúcie, ktoré zjazd schválil, jasne naznačujú, čo Karol Korenič chápal pod pojmom „celok života“, ktorý žiadal zohľadniť potom aj na májovej schôdzi Kultúrnej dohody s Maticou slovenskou ako zástupca slovenskej sekcie Medzinárodného robotníckeho spolku. Veď jej jednotlivé odbory stále podporovali vydávanie slovenskej komunistickej tlače v Československu a veľmi obetavo vychádzali v ústrety každej žiadosti o podporu, s ktorou sa na jej členstvo obracala administrácia Ľudového denníka z Bratislavy.

Sústredenejšia koncentrácia síl sa však ukázala veľmi akútnou, pretože po anšluse Rakúska roku 1938 bolo evidentné, že ďalšou vyhliadnutou obeťou hitlerovskej agresívnej politiky je Československo.^[90] V priebehu roku 1938, keď Hitler stupňoval požiadavky voči Československej republike, medzi americkými Slovanmi sa šírila idea spoločného postupu všetkých demokratických síl na podporu protihitlerovského zápasu. Pri príležitosti svetovej konferencie mládeže na obranu mieru, zvolanej do Spojených štátov v lete 1938, sa začali o spoločnom postupe Slovanov vážne porady. Po mníchovskom diktáte koncom októbra 1938 vznikol dokonca Pomocný výbor slovenskej sekcie Medzinárodného robotníckeho spolku, ktorý sa obrátil na všetky svoje organizácie s výzvou Pomôžme brániť pracujúci ľud pred fašizmom v Československu! V úvode výzvy sa hovorilo: ,,Po neskonalej zrade, ktorú vykonali páni na pracujúcom ľude v Československu, dochádza k hrozným veciam. Robotnícke časopisy sú konfiškované, robotnícke organizácie rozpúšťané, a to všetko preto, aby páni mali voľnú ruku pre dokončovanie svojho zradcovského diela. Fašizmus zasadol na Slovensku za vrch stola, slovenská pravda žobre pri dverách.“ V ďalšej časti výzvy sa hovorilo o nevyhnutnosti burcovať verejnosť v USA^[91] a organizovať zbierky pre protifašistických bojovníkov v Československu. Zjazd americkoslovanských organizácií z Pennsylvánie, Ohia a Západnej Virgínie, ktorý sa zišiel 3. decembra 1938 v Pittsburghu,^[92] možno považovať za jeden z výsledkov tejto činnosti pokrokových amerických Slovákov.

Členovia Slovenského robotníckeho spolku IWO teda nachádzali viac porozumenia u ostatných slovanských organizácií ako u vlastných krajanov. V čase ďalšieho zápasu o Československú republiku citeľne chýbala taká zjednocujúca sila, akou bola Slovenská liga ešte v rokoch prvej svetovej vojny. Posledným zábleskom bývalej jednoty bola účasť predstaviteľov slovenských organizácií na pohrebe dlhoročného predsedu Ligy Alberta Mamateya roku 1924; v zložitej situácii roku 1938 však Slovenská liga nevyvinula ani najmenšiu aktivitu, pretože otvorene podporovala politiku Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Je pravda, čechoslovakistický New Yorský denník volá My v Amerike sa nebudeme ľahostajne dívať. Pomáhali sme ČSR budovať, pomáhať ju budeme aj udržovať a vyzýva rodákov, aby posielali peňažné príspevky na fond obrany republiky. Táto výzva sa síce stretla s odozvou,^[93] ale správca denníka Andrew Valúšek vo svojich úvahách nazvaných Moje reflexie vyjadruje roztrpčenosť nad pomalým priebehom tejto akcie: „Mne sa zdá, že my americkí Čechoslováci si viažeme krpce príliš dlho. Bojím sa, že prídeme s pomocou, keď už nič nepomôže.“ Od zbierky otvorene odrádzal tlačový orgán I. Slovenskej katolíckej jednoty a vlastne aj Slovenskej ligy — Jednota: „Na to, aby mohla československá vláda požičať peniaze amerických Slovákov Francúzsku, zbierku netreba, ale treba ju na obranu Slovenska proti tým, ktorí sa vysmievajú z našej reči a zmalicherňujú skutky slovenských vodcov.“

Začiatkom februára 1939 prichádza dr. Eduard Beneš prednášať na univerzitu v Chicagu. Jeho príchod americkoslovenská komunistická tlač prijala nepriaznivo a Beneša označila za typického meštiackeho politika, ktorý zbabelo ušiel z domova.^[94]

O mesiac po násilnom rozbití Československej republiky sa v Chicagu 15. — 16. apríla 1939 zišla konferencia českých, slovenských a zakarpatskoukrajinských členov Komunistickej strany USA a okrem iného prijala tieto uznesenia:

1. Pracovať za oslobodenie českého, slovenského a zakarpatskoukrajinského národa a na vybudovaní novej slobodnej Československej republiky v slobodnej Európe na základe rovnoprávnosti uvedených národov.

2. Plne sa zúčastňovať na jednotnej oslobodzovacej akcii vedenej českými, slovenskými a zakarpatskoruskými organizáciami.

3. Tento boj viesť ako spoločný a jednotný boj proti nacizmu a fašizmu vôbec všade tam, kde sa objavia a v dorozumení všetkých zložiek, ktoré sa na týchto bojoch zúčastnia.

Ako z prvého uznesenia tejto konferencie vyplýva, boli to práve komunisti, ktorí začali v odboji presadzovať program rovnoprávneho postavenia národov v budúcej Československej republike, pretože o porážke fašizmu a znovuobnovení republiky nepochybovali. A týmto postojom umožnili spojiť sa aj tým silám, ktoré síce politiku separatizmu odmietali, ale nevedeli sa stotožniť ani s ideou čechoslovakizmu. A pretože ani jednu z alternatív nepovažovali za prijateľnú, zmätene hľadali východisko.

O dva dni neskôr — 18. — 21. apríla 1939 — sa takisto v Chicagu paralelne konali ustanovujúce zjazdy Slovenského národného združenia. Českého národného združenia a Zväzu českých katolíkov. V programe Slovenského národného združenia sa hovorilo, že vystupuje „za obnovu Československej republiky“, pričom to má byť „nové, silnejšie a trvalejšie Československo, zbavené všetkých chýb a nedostatkov minulosti“. Vo vzťahu Čechov a Slovákov to znamenalo, že „väčšina plnoprávnych zástupcov slovenského národa bude mať rovný hlas s väčšinou plnoprávnych zástupcov českého národa“; prejavil sa teda vplyv uznesení zo zasadania americkočeských, slovenských a zakarpatskoukrajinských komunistov.

Vrcholnou organizáciou odboja sa však mala stať Československá národná rada. Jej prvé zasadanie sa konalo opäť v Chicagu 26. apríla. Päť miest bolo určených pre České národné združenie, päť pre českých katolíkov, päť pre Slovenské národné združenie a päť miest pre slovenských katolíkov, ktorí však spoluprácu so združením odmietli. A pretože pôvodný program Slovenského národného združenia úzko korešpondoval s programom americkoslovenských komunistov, Karol Korenič sa stal jedným z piatich zástupcov Združenia v Československej národnej rade. Túto funkciu zastával dovtedy, kým nedošlo k rozporom, ktorú z veľmocí bude odbojové hnutie podporovať.

Na rozdiel od uznesení schôdze členov Komunistickej strany USA sa otázkou postavenia zakarpatskoukrajinského národa Československá národná rada odmietla zaoberať, takže zjednotenie síl pod jej vedením sa pre vnútorné nevyjasnené problémy národnostné i politické neuskutočnilo. Situáciu koncom roku 1939 po príchode do New Yorku výstižne zachytil v spomienkovej knihe Jan Werich,^[95] keď pod tlakom zhoršujúcej sa politickej situácie spolu s Jiřím Voskovcom a Jaroslavom Ježkom emigroval do Spojených štátov: „Krajani byli rozdelení na skupiny, podskupiny, skupinky, ideologické bojůvky, podbojůvky a podobně. Ten nemluvil s oním, zatímco onen nemluvil s jiným.“ Tento jav zaznamenáva vo svojom zápise v denníku 31. decembra 1939 aj Jiří Voskovec. A v jeho krátkom „postesknutí“ cítiť ešte viac — morálny rozklad krajanského hnutia, predovšetkým v majetnejších vrstvách, ktoré Werich označuje za „bramborovou šlechtu“, bez záujmu o osud politických emigrantov z Československa: „Bože, říkame si s Janem, kéž se nám už podaří úplně se stát nezávislými na tom krajanském hnusu, aby jim pak človek mohl říct všem, co si o nich myslí. Koreničovi dělníci, to jsou jediní lidi.“

Voskovcov záznam je svedectvom, že Pomocný výbor Medzinárodného robotníckeho spolku utvorený koncom októbra 1938 nebol iba formálnou vecou, ale skutočne nezištne podporoval protifašistických bojovníkov z Československej republiky aj po jej rozbití.

Slovenskí komunisti v Spojených štátoch čoskoro prestali uznávať Československú národnú radu za hlavnú reprezentantku odboja. Označovali ju za kliku samozvancov i z toho dôvodu, že sa s ňou diametrálne rozchádzali v názore, na ktorú z veľmocí treba boj za národné oslobodenie Čechov a Slovákov orientovať. Americkoslovenským komunistom bolo od začiatku jasné, že to nemôžu byť mocnosti, ktoré podpísali mníchovskú dohodu, ale iba Sovietsky zväz. Preto rezolútne odmietli rozhodnutie Československej národnej rady vyzvať E. Beneša, aby sa postavil do čela druhého odboja. Karol Korenič v správe tajomníka slovenskej sekcie Medzinárodného robotníckeho spolku na jeho V. konvencii, ktorá bola zvolaná na 8. — 14. júna 1940 do New Yorku, doslovne hovorí: „Český a slovenský ľud v Amerike, a teda aj členstvo Slovenského robotníckeho spolku IWO, podporuje boj za slobodu našich národov, no nie v tom duchu, v akom ho propagujú ,odbojníci‘. My sme za odboj pod heslom: Ani Hácha, ani Beneš, ale pracujúci ľud musí riadiť osudy nového štátu. Jedine pracujúci ľud je zárukou trvalej slobody českého a slovenského národa. V tomto boji sme hotoví prinášať obete až do krajnosti. Na otázku československých pánov „Kto porazí Hitlera?, odpovedáme: ,Hitlera a hitlerizmus porazia tie sily, ktoré porazili cára a cárizmus!‘“

Autorita slovenskej sekcie Medzinárodného robotníckeho spolku vzrástla po vierolomnom prepadnutí Sovietskeho zväzu hitlerovským Nemeckom a osobitne po víťazstve pri Stalingrade. Členovia slovenskej sekcie IWO usporadúvali verejné prednášky, v ktorých oboznamovali americkú i svetovú verejnosť so zverstvami fašizmu, pričom prednášky často spájali s premietaním sovietskych filmov. Členovia sekcie nielenže robili peňažné zbierky pre československú vojenskú jednotku v Sovietskom zväze, ale aj burcovali demokratické sily v USA do boja proti fašistickým mocnostiam a organizovali účasť americkočeských a americkoslovenských dobrovoľníkov v spojeneckých armádach.^[96]

Nátlak demokratických síl na americkú vládu pre urýchlenie druhého frontu bol skutočne impozantný; nebolo jediného čísla Ľudového denníka alebo týždenníka Pravdy, nebolo jedinej schôdze či verejného prejavu slovenskej sekcie IWO, na ktorom by najpokrokovejší americkí Slováci s pomocou ostatných demokratických síl Ameriky, najmä za výdatnej podpory ostatných Slovanov v USA, neboli vyvíjali iniciatívu za utvorenie druhého frontu v Európe. Neboli zriedkavé ani ľudové zhromaždenia organizované členmi IWO — jedna z najväčších demonštrácií za otvorenie druhého frontu sa konala 19. júla 1942 v Chicagu.

Americkoslovenská robotnícka tlač, ktorá bola s kanadskoslovenskou robotníckou tlačou jedinou legálnou slovenskou robotníckou žurnalistikou v čase druhej svetovej vojny, prinášala prejavy popredných predstaviteľov československého národnooslobodzovacieho boja, a najmä predstaviteľov robotníckeho hnutia. Ľudový denník, Pravda a Ľudový kalendár^[97] prinášali všetky významné prejavy, ktoré odzneli v moskovskom rozhlase, na I. a II. všeslovanskom kongrese v Moskve atď. Všetci americkí Slováci sa mohli už roku 1942 oboznámiť na stránkach Ľudového kalendára s prejavom Iľju Erenburga k Slovákom i s prejavmi Marka Čulena na všeslovanských kongresoch v Moskve. M. Čulen sa v rozhlasovom prejave 23. apríla 1942 priamo obrátil na amerických Slovákov. Prihováral sa im ako jeden z nich, medzi ktorými prežil dlhé roky, a vyzval ich, aby „svorne s ostatnými Slovanmi pracovali tak, aby svojím dielom prispeli k zničeniu najhoršieho nepriateľa všetkých národov — nemeckého fašizmu“.

Prvý všeslovanský kongres, ktorý sa konal v Moskve 10. — 11. augusta 1941, bol mocným impulzom pre pokračovanie v činnosti americkoslovenských organizácií, ktorú naznačili Tri-state Slav Congress-om zo štátov Pennsylvánia, Ohio a Západná Virgínia v decembri 1938. Základný dokument moskovského kongresu, výzva Bratia, porobení Slovania!, zdôrazňujúca, že „celý slovanský svet sa musí zjednotiť, aby nemecký fašizmus bol čím rýchlejšie a s konečnou platnosťou zničený“ a vyslovujúca požiadavku, „aby sa všetky slovanské národy mohli práve tak ako všetky ostatné národy pokojne a slobodne rozvíjať v rámci svojej štátnosti“, sa stal programom aj amerických Slovanov. Ešte pred zvolaním Amerického všeslovanského kongresu sa vytvoril na jeseň 1941 Výbor pre vojenskú pomoc Rusku a medzi najaktívnejších účastníkov prípravných porád patrili funkcionári a členovia slovanských sekcií Medzinárodného robotníckeho spolku (ruskej, ukrajinskej, slovenskej, poľskej, chorvátskej, zakarpatskoukrajinskej a srbskej) a niektorých veľkých národných organizácií — napríklad Národného slovenského spolku.

Prvý zjazd amerických Slovanov sa zišiel v dňoch 25. — 26. apríla 1942 v Detroite za účasti dvetisíc delegátov reprezentujúcich pol druha milióna organizovaných amerických Slovanov. Kongres schválil dva manifesty: jeden bol adresovaný Američanom slovanského pôvodu — Bratia, americkí Slovania!, druhý Slovanom Európy — Bratia, Slovania v Európe!. Leitmotívom obidvoch bola myšlienka: „Naším spoločným úsilím urýchlime porážku fašistických barbarov. Nedožičíme si pokoja do tých čias, kým nevydobyjeme víťazstvo a slobodu“. Osobitnou rezolúciou kongres žiadal urýchlené otvorenie druhého frontu v Európe a na záver svojho rokovania zvolil Národný výbor Americkoslovanského kongresu. Jeho predsedom sa stal Američan poľského pôvodu Leo Krzycki — dlhoročný robotnícky funkcionár, hlavným tajomníkom Slovák pochádzajúci z Myjavy Štefan Zeman mladší — predseda Slovenskej evanjelickej jednoty, podpredsedom český profesor Jaroslav Zmrhal, výkonným tajomníkom Macedónec Georgi Pirinski, pokladníkom Vinko Vuk — hlavný pokladník Hrvatskej bratskej zajednice.

Po prvom zjazde amerických Slovanov a po veľmi úspešnom Americkoslovanskom dni 21. júna 1942 — v predvečer prvého výročia hitlerovského útoku proti ZSSR — s obrovskými mnohotisícovými manifestáciami Američanov slovanského pôvodu^[98] sa medzi príslušníkmi jednotlivých slovanských národov naplno rozvinula grandiózna práca na podporu vojnového úsilia protifašistickej koalície, na podporu bojujúcich slovanských národov formou peňažných zbierok, liekov a podobne. Len do konca novembra 1942 sa podarilo Výboru pre vojnovú pomoc Rusku (Russian War Relief) zozbierať šesť miliónov dolárov. Do zbierky, ako sme už poznamenali, sa veľmi iniciatívne zapojili aj funkcionári a členovia slovenskej sekcie IWO.

Druhý zjazd Americkoslovanského kongresu sa konal v dňoch 23. — 24. septembra 1944 v Pittsburghu — počas predvolebnej kampane do úradu prezidenta. Zjazd sa jednoznačne postavil za F. D. Roosevelta, v ktorom americkí Slovania videli osobnosť symbolizujúcu v danej etape tie sily v USA, ktoré sa usilovali o čo najužšiu spoluprácu so Sovietskym zväzom pre konečnú porážku hitlerovského fašizmu. A tak aj jeho zásluhou bol Roosevelt zvolený 7. novembra 1944 štvrtý raz za prezidenta Spojených štátov.

Veľmi srdečne uvítal druhý Americkoslovanský kongres aj Slovenské národné povstanie; jeho národný výbor už predtým zariadil, aby vláda USA vyhlásila 7. septembra 1944 ozbrojený slovenský ľud za spojeneckú armádu. Aj keď o aktívnej pomoci západných mocností Povstaniu nemožno hovoriť, predsa len aj takéto verejné vyhlásenie bolo veľkým povzbudením pre prácu všetkých, ktorí organizovali aktívnu pomoc — našich krajanov, pokrokovej americkej verejnosti — národnooslobodzovaciemu boju československého ľudu. Je priam dojemné sledovať v krajanskej pokrokovej tlači, s akým zaujatím sledovala a zaznamenávala postupné oslobodzovanie Československa hrdinskou Sovietskou armádou.

*

Možno smelo povedať, že i keď hlavné ťažisko boja českého a slovenského národa za oslobodenie Československa bolo na domácom fronte, aj pokrokové organizácie amerických Čechov a Slovákov vykonali všetko, čo bolo v ich silách, aby prispeli k boju za obnovenie Československej republiky na nových základoch. Po vypuknutí Slovenského národného povstania, keď sa združenie postupne rozpadávalo, s nebývalou aktivitou sa rozprúdila činnosť Výboru na obranu Slovenska. A medzi jeho organizátormi opäť nachádzame osvedčeného súdruha, tajomníka slovenskej sekcie Karola Koreniča.

Pokrokoví americkí krajania s nesmiernym nadšením privítali oslobodenie Československa a ukončenie druhej svetovej vojny. Prejavom tohto nadšenia, ako aj reakciou na správy zo zničeného domova po obnovení písomného styku bolo organizovanie výborov na pomoc vojnou a fašizmom rozvráteného hospodárstva Slovenska na širokej masovej základni. Hoci podnet na ich vytváranie vyšiel z Národného slovenského spolku, dušou všetkých týchto výborov boli i naďalej jednotlivé odbory slovenskej sekcie Medzinárodného robotníckeho spolku. Len v Chicagu sa v rámci tejto akcie zozbieralo približne 25.000 dolárov, ktoré podľa spomienok Karola Koreniča prevzal náš konzul.

Najvýstižnejším zhrnutím všetkého, čo americkoslovenské robotnícke hnutie v prvých mesiacoch po skončení druhej svetovej vojny vykonalo pre oslobodený slovenský ľud, je úvodný článok Ľudového kalendára na rok 1946. Už obálka kalendára mala heslo Pomáhajme Slovensku! a v článku Namiesto úvodu sa popri inom hovorilo: „Obálka na tomto kalendári vyzýva čitateľov, aby pomáhali Slovensku, lebo pomoc Slovensku považujeme za jednu z najdôležitejších úloh amerických Slovákov… My sme Slovensku, Československej republike a Európe veľa dlžní. Ľud Európy zastavil nápor hitlerovcov a fašistov, ušetriac nás od takej skazy, akú prežívali v Európe… Našu pomoc Slovensku nepovažujeme za milodar, ale za malú splátku na veľký dlh, ktorým sme nášmu ľudu zaviazaní. Slovensko si zavádza taký politický a hospodársky systém, ktorý mu sľubuje šťastný život. My môžeme tento vývoj k šťastnej budúcnosti urýchliť okamžitou pomocou“.

Finančná a materiálna podpora prichádza od našich krajanov z USA na Slovensko i potom, keď po vyskúšaní účinkov „little boy“ v Hirošime a Nagasaki vláda Spojených štátov na čele s novým prezidentom Harrym Trumanom zabočila prudko doprava a z bývalého spojenectva so Sovietskym zväzom v protifašistickej koalícii prešla na pozície hysterického osočovania a patologického podozrievania ústiaceho do studenej vojny. Jej dosah mal neskôr ďalekosiahle dôsledky i na životné osudy funkcionárov a príslušníkov americkoslovenského robotníckeho hnutia.