ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1

„Len aby neboli tie príbehy jeden ako druhý,“ vyslovuje obavu hrdinka tejto hry Jana. Dramatik jej odpovedá: „Neboj sa, každý je trochu iný. Stačí si porovnať len ten môj s tvojím. Treba ich napísať všetky.“

O päťdesiatych rokoch minulého storočia boli už napísané tisíce strán, no vždy sa ešte dá natrafiť na príbehy, bez ktorých sa možno zaobíde historik, no môžu sa stať námetom divadelnej hry. Najmä ak ich dramatik pozná tak dôverne, ako ja príbeh Jany, ktorú — hoci bola ešte iba dvanásťročná — Štátna bezpečnosť uväznila deň potom ako jej rodičov a väznila ju pol roka, od začiatku decembra 1950 až do konca mája 1951.

„Načo to bolo dobré?“ povie si slušný človek, pre ktorého je čosi také nepochopiteľné. Nijaký diktátor však nie je slušný človek — každý diktátor uprednostňuje pred slušnosťou krutosť a lojalitu poddaných si vynucuje tak, že sa im usiluje naháňať strach bez ohľadu na to, či sú to starci alebo deti. Kto si to uvedomí, prestane sa čudovať, že v Stalinovej diktatúre mal byť pre deti jedným z najväčších vzorov hrdina Gubarevovej knižky Pavlík Morozov — štrnásťročný chlapec, ktorý udal vlastného otca. Stalin si vraj namýšľal, že je nielen „otcom svetového proletariátu“, ale aj otcom všetkých detí vo svojej dŕžave. Aby o tom nikto nepochyboval, skutočných otcov — ako zbytočný odpad — posielal do gulagu alebo na smrť. Básnik Alexander Tvardovskij odhalil túto jeho zvrátenosť v poéme Právom pamäti (preložil som ju kedysi, preklad vyšiel v Revue svetovej literatúry 1/1989.)

Stalin však nebol originálny. Zlozvyk zneužívať slovo „otec“ sa ťahá celými dejinami ľudstva a za otcov národov či štátov sa dávajú vyhlasovať spravidla najväčší zotročovatelia občanov, svojich údajných „detí“. O to viac platí, že každá zlá spomienka na minulosť je aj varovaním pre budúcnosť.

2

Stalinova diktatúra sa po 25. februári 1948 usídlila aj u nás. Najkrutejšia bola, kým Stalin ešte žil, po jeho smrti (zomrel 5. marca 1953) bola o niečo miernejšia. Medzi metódy, ktoré používala, patrilo aj u nás oslabovanie vzťahov medzi rodičmi a deťmi (aj pre naše deti mal byť vzorom už spomenutý Pavlík Morozov). Mávalo to aj zdanlivo menej brutálne podoby, keď sa od detí vyžadovalo iba vzďaľovanie sa od „náboženského tmárstva“ či iných rodičovských ideálov. No aj u nás si prišli na svoje aj tie najväčšie obludnosti. Keď sa chýlil ku koncu proces s tzv. Protištátnym sprisahaneckým centrom Rudolfa Slánského, 26. novembra 1952 — v predvečer posledného dňa procesu — bolo publikované Štátnou bezpečnosťou vyfabrikované a synom ekonóma Ludvíka Frejku šestnásťročným Tomášom Frejkom podpísané vyhlásenie, v ktorom syn požadoval pre svojho otca trest smrti. Na druhý deň, — 27. novembra 1952, — bol potom nad jedenástimi spomedzi štrnástich obvinených vynesený rozsudok smrti (Gottwaldových „jedenáct špagátů“). Odsúdení sa museli v záverečnej reči zrieknuť odvolania, aby sa bez zbytočných prieťahov mohol vykonať rozsudok. Všetci na smrť odsúdení (medzi nimi nielen Ludvík Frejka ale aj Vladimír Clementis) boli popravení už 3. decembra 1952.

Ak som si vyhlásenie Tomáša Frejku chcel znova prečítať v treťom tisícročí, nemusel som po ňom pátrať v knižniciach — priniesla si ho so sebou na jedno z našich stretnutí dcéra spisovateľa Ivana Horvátha. Tu je, ak by túžili prečítať si ho aj čitatelia tohto úvodu:

ŽIADAM PRE SVOJHO OTCA NAJŤAŽŠÍ´TREST — TREST SMRTI

(PA) — Syn obžalovaného Ludvíka Frejku zaslal Štátnemu súdu list, v ktorom píše:

„Žiadam pre svojho otca najťažší trest — trest smrti. Vidím až teraz, že tento tvor, ktorého nemožno nazvať človekom, lebo v sebe nemal ani kúska citu a ľudskej dôstojnosti, bol mojím najväčším a najurputnejším nepriateľom.

Sľubujem, že nech už budem pracovať kdekoľvek, budem vždy pracovať ako oddaný komunista, a viem, že moja nenávisť ku všetkým našim nepriateľom, najmä však k tým, ktorí priamo chceli zničiť náš čoraz bohatší a radostnejší život, a najmä nenávisť k môjmu otcovi ma bude vždy posilňovať v mojom boji za komunistickú budúcnosť nášho ľudu.

Žiadam, aby tento list bol predložený môjmu otcovi, a prípadne tiež, aby som mu to mohol sám povedať.

Tomáš Frejka“

To, že sa tento text zachoval v rodinnom archíve Horváthovcov, vôbec nie je náhoda. Aj spisovateľovi Ivanovi Horváthovi istý čas hrozilo, že ho zaradia medzi nešťastníkov, odsúdených na smrť 27. novembra 1952. Mal „šťastie“, že ho napokon preradili do scenára iného monstreprocesu, ktorý sa konal až v roku 1954. A nie je náhoda ani to, že to číslo Pravdy z 26. novembra 1952 dodnes opatruje jeho dcéra Jana: Aj ju sa pokúšala Štátna bezpečnosť poštvať proti otcovi. Aj ona mala šťastie v nešťastí: pod psychickým nátlakom vyšetrovateľa sa nervovo zrútila ešte skôr, než by jej stihol nejaké vyhlásenie nadiktovať. V jej pamäti to ostalo zapísané natrvalo.

3

A keďže som už od detstva jej priateľom, obdarila ma svojou dôverou a porozprávala svoj príbeh aj mne. Som jej za to vďačný — bez jej dôvery a bez jej rozprávania by som si na napísanie hry Rozšklbaný škovránok netrúfol.

Dokumentárna hodnota jej príbehu ma však pri písaní aj limitovala: usiloval som sa zachovať obsah aj štýl jej rozprávania čo najvernejšie. Ak som niekde využil tvorivú licenciu, tak iba na to, aby autenticita jej príbehu ešte viac vynikla. Vypožičal som si, napríklad, pár slov aj z vyhlásenia Tomáša Frejku a vložil som ich do úst vyšetrovateľovi, ktorý sa pokúšal zmanipulovať Janu. (Napokon: všetci vyšetrovatelia hovorili vtedy rovnakým žargónom.) Čo sa týka Tomášovho ďalšieho osudu, rôzne pramene o ňom núkajú rôzne informácie. V knihe Čestmíra Jeřábka V zajetí stalinizmu sa dočítame, že už v januári 1952 spáchal samovraždu. Iný autor, Ota Ulč, zas o ňom tvrdí, že emigroval do USA. Uprednostnil som prvú možnosť: má väčšiu emocionálnu váhu. Čitatelia iných mojich textov vedia, že pri pofebruárovom vyraďovaní kníh z knižnice žilinského gymnázia sa mi podarilo zachrániť Apollinaira v Čapkovom preklade — v tejto hre som tú záchranu spojil s čitateľským zážitkom, ktorý som mal z prekladu neskôr takisto ako Ivan Horváth nevinne väzneného Zdeňka Kalistu. Podobne pristupujem aj k dátumu Stalinovej smrti. Historici sa zhodujú, že to bol medzník, po ktorom odsúdencom namiesto šibeníc hrozili už „len“ tresty doživotia. No toto zistenie je zistením ex post. Prežívanie udalostí v tom čase a najmä v subjektívnom vedomí obžalovaných, ich príbuzných a ich advokátov bolo iné: aj po Stalinovej smrti sa obávali trestu smrti.

Do príbehu, ktorý rozpráva moja hra, sa nedostala rehabilitácia odsúdených — zmienim so o nej aspoň tu v úvode. Aj keď už v šesťdesiatych rokoch zasadala tzv. barnabitská komisia, ktorá zistila, že vyššie spomenuté procesy boli nezákonné, aj keď výsledkom jej práce bolo rušenie rozsudkov a rehabilitácia odsúdencov — nie každý dostal rovnakú satisfakciu. Niektorí nielenže sa jej dožili, ale vyťažili z nej aj príležitosť na návrat do politiky: Gustáv Husák sa dokonca stal prezidentom. No čo mal z rehabilitácie Ivan Horváth? Hoci mal spomedzi tých, čo s ním sedeli na lavici obžalovaných, k politike najďalej (veď byť veľvyslancom v Budapešti, to bolo aj vtedy pri jeho spisovateľskej autorite a vzdelaní viac poslanie než politická kariéra), jeho príbeh sa skončil najtragickejšie: z väzenia vyšiel ťažko chorý, o pár mesiacov zomrel, nijakej rehabilitácie sa nedožil. Tragiku jeho príbehu nespochybňuje ani český spisovateľ Jiří Stránský, ktorý bol takisto a v rovnakom čase väznený a ktorý vo svojich knihách požaduje rešpekt predovšetkým k 270 000 až po novembri 1989 rehabilitovaným muklom (medzi ktorých patril aj môj otec) — a až potom k Slánskému a k prominentným obetiam monstreprocesov, v ktorých si komunisti vybavovali účty s komunistami.

Všetky tieto okolnosti som zvažoval a všetky som sa usiloval zohľadniť v hre tak, aby som dosiahol jej cieľ: ukázať obludnosť päťdesiatych rokov z ich málo známej stránky, ukázať ich ako dobu, keď sa stalinisti nehanbili väzniť a trýzniť aj deti.

4

Ani tá najlepšia téma však nie je zárukou, že rovnako ako téma bude dobrá aj hra. Dráma potrebuje dramatický konflikt — a iba dramatik, ktorý na jeho potrebnosť nezabudne, sa môže spoľahnúť, že jeho hra publikum neunudí. Keď som, napríklad, písal hru Nepolepšený svätec, mohol som sa od prvej repliky po poslednú spoliehať na konflikt medzi postavami svätca a diabla. V hre Rozšklbaný škovránok som si však zvolil ťažšiu cestu. Na javisko som poslal Dramatika a Janu — dvoch priateľov. Ak si aj ich dialóg protirečil, iskrilo to medzi nimi iba jemne. Vedel som, že to jemné iskrenie potrebuje kontrapunkt, a tak som v istej chvíli umožnil Ošetrovateľovi a Ošetrovateľke, aby si zahrali popri úlohách klaviristu a čašníčky aj úlohy tajných policajtov, a dospelú Janu som vystriedal dvanásťročnou Jankou. Dialóg spoluhráčov sa vyvážil dialógom protihráčov — hra bola hotová.

K tomu, že som rámec hry situoval do starobinca, ktorý v hre nazývam penziónom, len malá poznámka: neraz už bolo starecké zabúdanie využité na komediálny účinok, no tentoraz je to iný prípad. Aj v tejto hre si jej dve hlavné postavy len hmlisto uvedomujú, že sú v starobinci, no inak si, napriek svojej starobe, všetko dobre pamätajú — a je to najmä mladá postava, ktorá si v závere hry môže vyslúžiť smiech, vyvolaný zábudlivosťou mladosti.

Na záver úvodu už len dve vety. Príbeh, z ktorého vychádzam, bol pôvodne zapísaný iba do pamäti tej skutočnej Jany, ktorá ho naozaj zažila, no určite by to bola veľká škoda, keby si ho vzala do hrobu. Aj preto som napísal túto hru.

Ľ. F.