ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(BYTOVÁ PREHLIADKA V ŽILINE)

DRAMATIK (pospevuje si). Zítra se bude tančit všude… Naozaj sa vedeli tí stalinisti postarať, aby sa tancovalo všade. Aj na šibenici.

JANA. Čo si robil v tom čase ty?

DRAMATIK. V tom čase som už mal štrnásť rokov a lepšie ako Internacionálu som si pamätal protištátne vtipy. Páčil sa mi napríklad tento. Hoci je krásne májové počasie, na nebi ani obláčik, vykračuje si po Prahe minister školstva Zdeněk Nejedlý s dáždnikom nad hlavou. „Soudruhu ministře, zavřete si ten deštník, vždyť neprší,“ upozorňujú ho ľudia. A on im odpovedá: „V Praze ne, ale v Moskvě ano.“

JANA. V Žiline muselo byť vtedy veselšie než v Prahe.

DRAMATIK. Nebolo. K tomu vtipu som sa dostal tak, že som si ho prečítal na letáku Štátnej bezpečnosti.

JANA. Štátna bezpečnosť tlačila aj letáky s protištátnymi vtipmi?

DRAMATIK. Či ich aj tlačila, alebo len šírila, to neviem — no ten leták, o ktorom hovorím, bol perfektne vytlačený na kvalitnom papieri a našiel som ho raz na rádiu, keď som prišiel zo školy. Vzal som ho do ruky, prečítal som si ho a zapamätal som si z neho akurát ten vtip. Potom som leták položil zas na rádio. Prišiel domov môj otec. Aj on si všimol leták, zasmial sa na vtipe a opýtal sa ma: „Odkiaľ si to priniesol?“ Začudoval som sa: „Myslel som, že si to priniesol ty.“ Prišla aj mama — a ani ona nevedela, kde sa vzal u nás leták. Videl som, že to otca znepokojilo, a tak vravím: „Možno vletel oknom.“ Bývali sme na štvrtom poschodí, bolo práve leto, mali sme pootvorené okná a pred oknami, aby nenalietali muchy, boli spustené tie také…

JANA. Francúzske žalúzie?

DRAMATIK. Áno. Aj my sme mali čosi francúzske. Žalúzie boli šikmo vysunuté do ulice, aby sa vetralo, takže na boku boli medzi oknami a žalúziami štrbiny — no ten leták by musel byť akrobat, aby sa mu podarilo cez takú štrbinu nielen vletieť do nášho bytu, ale ešte sa aj uvelebiť na rádiu. Moja teória, že vletel oknom, nemohla otca upokojiť — bol to nezmysel. „Boli tu,“ povedal otec. „Ten leták nám tu nechali oni.“

JANA. Teda aj ty si ich zažil už v detstve! Ale z akého dôvodu vám nechali ten leták? Prečo?

DRAMATIK. Aj ja som sa otca opýtal, prečo sa s tým letákom obťažovali až k nám do bytu a prečo nám ho položili na rádio? A otec povedal: „Aby ho našli, keď nám prídu urobiť bytovú prehliadku.“ „Nenájdu ho,“ povedal som. Zašiel som do kuchyne po zápalky, škrtol som zápalkou a leták som podpálil.

JANA. A čo na to povedal tvoj otec?

DRAMATIK. Nič. Mlčky sa díval, ako ten leták horí, a keď dohorel, zdvihol sa a odišiel z domu. Vrátil sa o pol hodiny s novou zámkou na vchodové dvere, a až keď vymenil zámku a rozdal nám nové kľúče, povedal: „Majú kľúče od všetkých zámok a otvoria aj túto. Ale keď prídu druhý raz, nech aspoň vedia, že o nich vieme.“

JANA. A prišli?

DRAMATIK. Prišli.

JANA. A urobili vám bytovú prehliadku?

DRAMATIK. Urobili. Ale vtedy sa tvárili, že nemajú nijaké kľúče a riadne zazvonili. Pri bytovej prehliadke tvrdili, že hľadajú akési spisy, ale hľadali ich v takých škárach, že bolo jasné, že hľadajú čosi iné, drobnejšie, tenšie, možno bankovky, možno brilianty. Nuž, hoci na bytovej prehliadke nebolo nič veselé, v duchu som sa musel zasmiať. Môj otec, štátny zamestnanec, bol väčší proletár, než oni, aj keď spájať sa s proletármi celého sveta nemal v pláne. Boli sme chudobní — nenašli nič, čo by stálo za krádež.

JANA. A aj napriek tomu tvojho otca potom zavreli?

DRAMATIK. Urobili to naopak. Byt nám prišli prevrátiť hore nohami až potom, keď bol už zavretý. Ešte predtým totiž vyňuchali, že sa chystá do Prahy navštíviť svoju matku, vystriehli tú chvíľu, keď vyrážal na cestu — a vyrazili tam za ním. Hoci mali už ten z prsta vycmúľaný proces, do ktorého sa im hodil, pripravený a mohli si po otca prísť kedykoľvek aj v Žiline, srdce ich predsa len ťahalo do matičky Prahy.

JANA. To oni boli takí veľkí československí vlastenci?!

DRAMATIK. Služobka do Prahy, to bol hlavne pekný výlet. Isto si zašli najprv na Hradčany,aby sa pokochali pohľadom na hlavné mesto, potom kúpili darčeky deťom v Dětskom dome na Příkopech, dali si zopár plzenských u Pinkasů — a až potom sa vybrali do Vršovíc, kde — práve vo chvíli, keď vychádzal z brány domu číslo 7 na Novgorodskej ulici — zbalili môjho otca rovno pod oknom, z ktorého sa na to nechápavo dívala jeho matka, moja osemdesiatročná babička. Videla ho v tej chvíli naposledy — zakrátko zomrela. Tak zakrátko, ako on zomrel zakrátko po prepustení z väzenia. A znova sa musím opraviť. Zomrel je slabé slovo. To oni môjmu otcovi skrátili život. Keď sa ma deti pýtajú, ktoré je moje najobľúbenejšie miesto v Prahe, odpovedám: „To neviem. No poviem vám, ktoré je najneobľúbenejšie. Je to Novgorodská ulica, dom číslo 7.“

(Pozrie sa na Ošetrovateľa a ani nemusí kývnuť.)

OŠETROVATEĽ (zahrá niekoľko akordov z piesne Kalinka).

(Tma. Po chvíli znova svetlo.)

(AJ APOLLINAIRE BOL VO VÄZENÍ)

JANA. Prečo to nenapíšeš?

DRAMATIK. Už som to napísal. A ty by si takisto mala napísať svoj príbeh.

JANA. Ach, len či nie je takých príbehov priveľa?

DRAMATIK. Sú ich stovky, sú ich tisíce. Ale napísať ich treba.

JANA. Len aby neboli tie príbehy jeden ako druhý.

DRAMATIK. Neboj sa, každý je trochu iný. Stačí si porovnať len ten môj s tvojím. Treba ich napísať všetky. Len v takom prípade je nádej, že história sa nebude opakovať.

JANA(svitne jej). Takže ty sa tu dnes so mnou rozprávaš vlastne preto…

DRAMATIK. … medziiným aj preto, lebo ťa chcem presvedčiť, aby si aj ty napísala svoj príbeh. Uhádla si.

JANA. Lenže ja nemám taký talent, ako máš ty, alebo aký mal môj otecko.

DRAMATIK. Máš ho. Talent má každý, kto má čo napísať.

JANA. Si milý, že si to o mne myslíš, ale ja naozaj neviem písať.

DRAMATIK. A ten tvoj denník — to je čo?

JANA. To je nič. To je len denník. A častejšie som si ho nepísala, ako písala. Veď ani o tej Prahe som si doň nenapísala skoro nič. V detskom domove som si denník písať ani nemohla. No zato raz v nedeľu, keď bol popoludňajší pokoj a zadriemali aj muchy aj naši strážcovia, podarilo sa mi dostať sa dierou v plote na ulicu a dať svojim príbuzným do Bratislavy správu, kam som sa podela. Oni potom podnikli akési kroky a v júni som sa už mohla zvítať s bratom Ivkom aj so starou mamou v Bratislave. Až som sa čudovala, ako ochotne ma moji väznitelia púšťali na slobodu.

DRAMATIK. Boli možno aj radi, že sa ťa zbavili.

JANA. Zato ja som sa ich nezbavila. Ďalej mi srdce zvierala rovnaká tieseň ako vtedy, keď ma väznili, hoci som už bola na slobode. Ale aká to bola sloboda bez rodičov? Míňala sa už druhá polovica roku 1951, a my sme stále nevedeli, čo s nimi je a prečo vlastne ich zatkli. No to najhoršie malo ešte len prísť. Cítili sme, že sa blíži deň, keď prídeme o všetko — nebude nám možno patriť už ani naše vlastné ja.

DRAMATIK. Práve si zacitovala francúzskeho básnika Guillauma Apollinaira.

JANA. Hej? Aká náhoda! Apollinaira mal otecko mimoriadne rád. Vieš, že Apollinaire vymyslel slovo surrealizmus a otecko zase slovo nadrealizmus? Obaja pomenovali ten istý umelecký smer. Apollinaire vo Francúzsku a otecko na Slovensku.

DRAMATIK. Toho, čo mali spoločné, bolo ešte viac. Aj Apollinaire sa pozrel na svet spoza mreží — len o štyridsať rokov skôr. 7. septembra 1911 ho zatkli ako podozrivého z krádeže Mony Lisy z Louvru. Svoje pocity z väzenia opísal v básni A la Santé — volá sa tak podľa väznice, v ktorej sedel, preto sa aj v prekladoch zvykne tá báseň volať Vo väzení. Prvý raz som ju čítal v roku 1951.

JANA. V tom istom roku, na ktorý si práve teraz spomíname!

DRAMATIK. Vidíš, ďalšia náhoda. Apollinaira som si strčil za košeľu, keď sme vtedy — ako stredoškoláci — museli nosiť na nákladné auto knihy, vyradené zo školskej knižnice.

JANA. Kam ich odvážalo?

DRAMATIK. Do žilinskej celulózky — a tam ich mleli na kašu, aby mali z čoho vyrobiť papier, na ktorý potom vytlačia Stalinove spisy.

JANA. Ach, je to dnes až neuveriteľné, že oni mleli aj klasikov! Čo im urobil Apollinaire?

DRAMATIK. Možno len to, že bol Francúz. Za mojou košeľou sa vtedy zachránil Apollinaire v českom preklade Zdeňka Kalistu. Keď som si ho potom doma čítal, uchvátil ma najmä jeden verš: Ó, mladá léta má, ó, mladé dívky mé! Hoci som ešte ani poriadne nezarastal, znovu a znovu som bol ochotný si ten verš opakovať: Ó, mladá léta má, ó, mladé dívky mé! Ó, mladá léta má, ó, mladé dívky mé!

JANA (smeje sa).To asi preto, že v tom veku si na nič iné nemyslel.

DRAMATIK. Ale aj preto, že sa mi zapáčila hudba toho verša. Keď som sa neskôr dostal k Apollinairovi v origináli, prvé, čo som urobil, bolo, že som si vyhľadal báseň A la Santé a v nej tento verš — a predstav si, bol som sklamaný. U Apollinaira som našiel iba O, mes années, ó, jeunes filles! — nijaké dlhé „mé“ na konci toho verša nenariekalo tak, ako som očakával.

JANA. Zaujímavé. Veď ak má francúzština s češtinou spoločné čosi, čo nemá spoločné so slovenčinou, tak je to práve zámeno „mé“.

DRAMATIK. V tomto prípade znel Kalistov český preklad francúzskejšie než originál.

JANA. Otecko by bol šťastný, keby mohol mať vtedy príležitosť podebatovať si s tebou na takúto tému.

DRAMATIK. So mnou len „keby mohol mať“, no ktovie — možno naozaj mal v päťdesiatych rokoch príležitosť podebatovať si na takú tému so Zdeňkom Kalistom.

JANA. Ako ju mohol mať, keď bol celé päťdesiate roky vo väzení? Ako to myslíš?

DRAMATIK. Jedného rána som otvoril noviny a dočítal som sa, že v Brne sa koná proces s protištátnou skupinou, do ktorej patrí aj Zdeněk Kalista. Odsúdili ho na pätnásť rokov.

JANA. Za čo?

DRAMATIK. Aj jeho za nič. Alebo ak za niečo — tak iba ak za toho Apollinaira. Aj z prekladateľa francúzskej poézie vedeli vtedy hravo vyrobiť francúzskeho špióna. Mohli sa teda on a tvoj otecko stretnúť niekde tam — za mrežami.

JANA. Ach, Bože. Ozaj, a na koľko rokov vtedy, v tom roku 1911, odsúdili Apollinaira?

DRAMATIK. Rokov? Len-len že sa stihol inšpirovať na napísanie básne Vo väzení — a ležérna parížska polícia ho už 12. septembra 1911 zbavila podozrenia a prepustila. Apollinaira väznili iba päť dní. (Nenápadne kývne Ošetrovateľovi a Ošetrovateľke.)

OŠETROVATEĽ (hrá pieseň Most Mirabeau. Hudba Leo Ferré, pieseň je na You Tube).

OŠETROVATEĽKA (spieva).

Pieseň MOST MIRABEAU

(Tma. Po chvíli znova svetlo.)

(SMRŤ VLADIMÍRA CLEMENTISA)

JANA. Možno sa začuduješ, ale tie Vianoce, čo som prežívala vtedy, v tých krutých rokoch, sa mi dnes zlievajú, akoby boli len jedny.

DRAMATIK. Nečudujem sa.

JANA. No bolo ich… počkaj… koľko…?

DRAMATIK. Pozatýkali vás 3. decembra 1950 — Vianoce 1951 boli teda už druhé.

JANA. Áno. Vianoce 1951 — a po nich nový rok 1952 — druhé smutné Vianoce a druhý smutný nový rok. Hoci už so starou mamou a Ivkom, ale ešte vždy bez oboch rodičov. Nielenže boli už druhý rok vo väzení, ale stále nám odtiaľ nemohli dať o sebe správu.

DRAMATIK. Lebo scenáristi procesov asi ešte nezistili, do ktorého scenára budú vhodnejší.

JANA. Ale z procesov, čo sa skončili už skôr, sme začínali tušiť, čo rodičom hrozí. A nielen im — aj nám, rodinným príslušníkom. Všetkým, ktorých už odsúdili, prepadol majetok a museli sa vysťahovať zo svojich domov alebo bytov.

DRAMATIK. Hlavne keď sa tie domy či byty niekomu zapáčili.

JANA. Prečítam ti, čo som si napísala do denníka v roku 1952. (Listuje v denníku, nájde, čo hľadala, a číta.) Aj my máme obavy, že ak našich rodičov odsúdia, budeme sa musieť vysťahovať z Bratislavy a že nám vezmú všetok majetok. Musíme si cennejšie veci čím skôr poodnášať k známym. Svoj porcelán z vitrínky som si zabalila už včera. Teraz rozmýšľame so starou mamou, či si mám zabaliť aj niektoré šaty. (Prestane čítať.) Až sa hanbím, že som v takej tragickej situácii myslela na svoje haraburdy.

DRAMATIK. Boli to zlodeji, nemáš sa za čo hanbiť. Naopak. Buď na seba pyšná. Veď to bola šialená detská odvaha, písať si vtedy takýto denník.

JANA. Neboli sme už až také deti. Ja som mala štrnásť. A ty dokonca už šestnásť.

DRAMATIK (zasmeje sa). Máš pravdu. Nám deťom bežal čas rýchlejšie, než muklom za mrežami.

JANA Prišla jeseň 1952 a s ňou nové chýry.

DRAMATIK. Chýry púšťala aj Štátna bezpečnosť. Nebolo treba všetkým veriť.

JANA. No ktorým áno a ktorým nie? Ťažko sa v tom bolo vyznať. Keď sa pred Štátnym súdom v Prahe 20. novembra 1952 začal proces s tými, čo vraj stáli na čele protištátneho sprisahaneckého centra, povrávalo sa, že sa v ňom objaví aj otecko, aj mamička. Ja, Ivko aj stará mama sme si vydýchli, keď sa neobjavili.

DRAMATIK. Meno Ivan Horváth sa objavilo.

JANA. Ale nie medzi obžalovanými. Použili otecka len ako svedka proti Clementisovi. Vtedy som — prvý raz po dvoch rokoch — z rádia aspoň na chvíľu začula jeho hlas. No akoby to ani nebol jeho hlas. (Započúva sa do hlasu svojho otca, ktorý sa ozval v jej pamäti, Dramatik ani publikum ho ešte nepočujú.) Aj teraz mi je z toho do plaču. Hovoril, že Clementis je trockista. A že on mu v Budapešti musel pomáhať udržiavať kontakt s americkým agentom Bereczom. (Znova sa započúva. Teraz to počujú už všetci.)

ZVUK. (Citát z procesu — autentický rozhlasový záznam svedectva Ivana Horvátha v Clementisovom procese. Nedávno v Českej republike nájdený zvukový záznam celého procesu s tzv. Slánskeho protištátnym centrom bol odvysielaný Českým rozhlasom a mal by byť dostupný v jeho archíve. Hlas Ivana Horvátha je k dispozícii aj na CD, pripojenom ku kniha Petra Kerecmana Advokát Ivan Horváth a advokáti v jeho diele, ktorú v roku 2015 vydala Advokátska komora.)

JANA (zúfalo). Donútili otecka, aby sa od slova do slova naučil naspamäť výpoveď, ktorú od neho chceli počuť. Ľudia, čo to počúvali, museli vedieť, že to neboli oteckove slová. Alebo to nevedeli?

DRAMATIK. Každý slušný človek to vedel.

JANA. Veď oni, tí vyšetrovatelia, vraj svojim obetiam vedeli výpoveď vložiť do podvedomia aj hypnózou.

DRAMATIK. Načo by sa tak namáhali? Mali jednoduchšie metódy.

JANA. Ty myslíš, že…? Že otecka aj mučili…? Že by boli toho schopní…?

DRAMATIK. Boli schopní všetkého. Všetci, čo sa odtiaľ vrátili, sa potom až do smrti báli.

JANA. Čoho?

DRAMATIK. Že sa to zopakuje.

JANA. Bože!… Asi máš pravdu. Aj otecko, keď sa odtiaľ vrátil…. Nikdy nám o tom nepovedal ani slovo… Myslíš, že sa báli aj tí, ktorých to nepostihlo?… Aj tí, čo o tom vtedy písali do novín tie hrozné články…?

DRAMATIK. Tí sa báť nemuseli. Ale báli sa aj oni. Vtedy sa bál každý.

JANA. A prečo nepovedali nič aspoň tí odsúdení na smrť? Tým to mohlo byť už jedno.

DRAMATIK. Ak by aj povedali, nikdy by sme sa to nedozvedeli. Tí justiční vrahovia robili vraj aj fingované súdne konania, na ktorých tajní hrali verejnosť — aby sa ubezpečili, že nikto z obžalovaných ani zo svedkov sa im pri verejnom súdnom konaní nevzoprie a nevybočí zo scenára. Urobili to vraj aj pred tým monstreprocesom s Clementisom a ďalšími trinástimi obžalovanými. A nesklamali sa v nich.

JANA. Bože!… Bože!… Pamätám sa na to… Dodnes sa mi to vracia aj v spánku… Budím sa na ten hrozný sen… Ten monstreproces trval sedem dní. Od 20. do 27. novembra 1952. Vysielali vtedy v rozhlase aj to, ako manželky a deti trasúcimi sa hlasmi obviňovali svojich najdrahších z najťažších zločinov. Hučalo to na uliciach z ampliónov.

DRAMATIK. Aj ja sa na to pamätám. Púšťali to aj v kinách. Videl som to ako žurnál.

JANA. Pred akým filmom?

DRAMATIK. Pred nejakou ruskou veselohrou.

JANA. Ja som to nevidela. No počula som, ako jeden chlapec žiada pre svojho otca trest smrti.

DRAMATIK. Aspoň vidíš, aká statočná si bola vtedy, keď si zamdlela. Unikla si im, hoci rovnako chceli zneužiť aj teba. Žiadosti toho chlapca vyhoveli. Rozsudok vyniesli 27. novembra a medzi jedenástimi, ktorých 3. decembra popravili…

JANA. Zase ten 3. december!

DRAMATIK. … bol aj chlapcov otec. Volal sa Ludvík Frejka. A ten chlapec, ten jeho šestnásťročný syn, sa volal Tomáš. Vraj potom, už o mesiac, v januári 1953, si aj ten chlapec zo zúfalstva vzal život.

JANA. Ach, Bože! (Znova listuje v denníku.) A poznačila som si aj toto. (Číta.) Deň pred popravou priviedli vraj na posledné stretnutie s manželom pani Clementisovú. Boli pri tom od seba oddelení dvojitou mrežou a hoci aj ona bola už dvadsaťdva mesiacov vo väzení, musela pred ním zahrať komédiu, že jej neubližujú. Po návrate na Pankrác si vraj vypýtala do cely kefu a vedro s vodou a premáhala žiaľ umývaním kamennej dlážky. Ráno, už po poprave, jej tam vraj bachár priniesol dve Clementisove fajky a meštek s tabakom — a ešte v ten istý deň ju prepustili na slobodu. No darmo sa dožadovala Clementisovho popola, aby ho mohla uložiť do rodnej pôdy v Tisovci.

DRAMATIK. Čo ste si mysleli, keď ste sa o tom dopočuli?

JANA. Mysleli sme si, že aj nás čaká len to najhoršie. A navyše sme sa báli, či aj otecko sám… v slabej chvíli… Raz som si poznačila toto. (Číta.) Včera sa zastavil u nás istý náš dobrý priateľ a porozprával nám veľa noviniek. Aj jeden z tých, čo nevychádzali s Clementisom najlepšie, funkcionár Bašťovanský, sa počas procesu otrávil. Takisto ďalší traja vraj spáchali samovraždu. Teraz sú také veci na dennom poriadku. Hovorí sa, že ďalší proces bude s buržoáznymi nacionalistami a že medzi obžalovanými bude už aj otecko. Ten proces bude až po Vianociach, hoci ho niektorí očakávali už pred nimi. Máme strach. (Zatvorí denník.) Ten proces, čo mal byť po Vianociach, ešte potom odkladali — a náš strach sa tak predĺžil o ďalšie dva roky. A bol čoraz väčší. Najmä keď sme sa dozvedali o ich ďalších skutkoch… Clementisov popol vraj hneď po poprave rozsypali na zamrznutej ceste za Prahou.

DRAMATIK. Aj ja som to počul. Posypali vraj Clementisom cestu na Mělník.

JANA. A ešte sa hovorilo, že keď kráčal na popravisko, Clementis vraj spieval pieseň Zabili, zabili dvoch chlapcov bez viny.

DRAMATIK. Hovorilo sa to. No ktovie, či to nie je iba legenda. Komu by sa v takej chvíli chcelo spievať? Ale áno, hovorilo sa to. (Nenápadne kývne Ošetrovateľovi a Ošetrovateľke.)

OŠETROVATEĽ (hrá ľudovú pieseň Zabili, zabili).

Pieseň ZABILI, ZABILI

OŠETROVATEĽKA (spieva).

(Tma. Po chvíli znova svetlo.)

(SMRŤ IVANA HORVÁTHA)

JANA. Po dvadsiatich piatich mesiacoch vyšetrovacej väzby sa vrátila domov aspoň mamička. Pustili ju bez súdu. Iba jej povedali: „Choďte!“ A v januári 1953 bola doma.

DRAMATIK. Takže jej dožičili aj tretie Vianoce za mrežami. Vždy to tak robili. Vždy, keď si mohli vybrať medzi decembrom a januárom, prepúšťali až v januári. A to ju pustili len tak? Bez komentára?

JANA. Len tak. Bez jediného slova.

DRAMATIK. Vždy vedeli aj na rozlúčku povedať niečo surové. Naozaj jej nič nepovedali?

JANA. Nič. Asi boli ešte po Vianociach namäkko.

DRAMATIK. Alebo natvrdo po Silvestri.

JANA. Doma nám potom mamička porozprávala, ako to bolo, keď sa s oteckom vracali večer 3. decembra 1950 do Budapešti. Pred maďarskými hranicami im skrížili cestu dve autá. Povyskakovali z nich štyria muži, preoblečení do uniforiem pohraničnej stráže, tvárili sa ako bežná cestná kontrola, no vzápätí, pod zámienkou, že im zabraňujú v úteku do Rakúska, ich násilím vytiahli z kabíny. Každého z rodičov posadili do iného auta a odviezli oboch do Prahy. Od tej chvíle bola mamička od otecka na desať rokov odlúčená.

DRAMATIK. A vy deti takisto.

JANA. A ešte nám porozprávala, že keď ju potom zas a znova vodili na výsluchy v Prahe, tak raz, keď brutálneho vyšetrovateľa vystriedal ohľaduplnejší…

DRAMATIK. Aj to bol ich obľúbený cirkus.

JANA. … prosila vraj toho ohľaduplnejšieho: „Už nás konečne súďte, nech to máme za sebou.“ A vtedy — bolo to ešte pred novembrom 1952 — jej ten ohľaduplný povedal: „Buďte ráda, že se to protahuje a dostanete se možná do některé další skupiny. Ty, co pudou teď v listopadu, čeká…“ A šmykol si vraj ukazovákom popod bradu.

DRAMATIK. Naozaj ohľaduplné.

JANA. Vtedy v januári jej k prepúšťacej správe pripli spinkou aj list od otecka, ktorý jej on napísal ešte v septembri. Písal v ňom: „Je to stále rovnaké, zdá sa, že sa to nikdy neskončí.“

DRAMATIK. A preháňal iba trochu.

JANA. Nemal sa k čomu priznať. Možno aj preto to trvalo tak dlho. Z otecka dostali iba toto: (Číta.) „Cítim sa byť vinný z toho, že som v roku 1945 udržoval styky s francúzskym generálnym konzulom Étiennom Manac´hom a oznamoval som mu rôzne veci, ktoré v záujme štátu mali ostať utajené, čím som sa dopúšťal špionáže…“

DRAMATIK (pre seba). Iba toto? No ďakujem pekne.

JANA (pokračuje v čítaní). … Ľutujem svoje činy, žiadam o možnosť odčiniť spôsobené škody a prosím o spravodlivý rozsudok.“

DRAMATIK. A ten spravodlivý rozsudok… (Hovorí zrýchlene, aby dal najavo, že cituje, čo už raz citoval.) „… bol vyhlásený ráno 24. apríla 1954 o 9,00 hodine. Za trestné činy velezrady, sabotáže a vyzvedačstva bol Ivan Horváth odsúdený na dvadsaťdva rokov väzenia, stratu štátneho občianstva aj prepadnutie majetku.“ (Zas hovorí nezrýchlene.) A to všetko pre ten obed s francúzskym konzulom Manac´hom, na ktorý poslal tvojich rodičov Jan Masaryk. Drahý obed. Drahé „drahé Francúzsko“. Kedy presne otecka prepustili?

JANA. Odsedel si takmer desať rokov. Všade sa píše, že ho — ťažko chorého — prepustili pred Vianocami v roku 1959. Ale to je omyl. Prišiel domov až 6. januára 1960.

DRAMATIK. Zase ten január. Ich obľúbený prepúšťací mesiac.

JANA. Keď ho prepustili, statočne bojoval s chorobou. Mal v pláne napísať nové poviedky… Dokonca aj román… A hoci si tak veľmi odtrpel svoju lásku k Francúzsku, chcel sa vrátiť k francúzskym témam, pretože — ako to kedysi napísal v Návrate do Paríža — dúfal, že nájde nový optimizmus „v tých chvíľach hľadania toho niečoho, čo by sme mohli nazvať práve tak láskou k Francúzsku ako láskou Francúzska k nám…“

DRAMATIK. Nehnevaj sa, ale aj napriek tomu jeho optimizmu — aj tak sa mi zdá, že by tvoj otec po návrate z väzenia dal napokon za pravdu môjmu otcovi — pesimistovi.

JANA. Možno máš pravdu. Veď aj potom, keď sa vrátil z väzenia, sa mu lepila na päty smola. Mal viacero chorôb a v rámci ich liečby absolvoval aj operáciu — zdanlivo ľahkú — sympatectómiu. Mala mu uľaviť, no otecko bol taký zoslabnutý, že pár dní po operácii zomrel. V tom istom roku, ako ho prepustili. Mamička ho prežila.

DRAMATIK. Moja mama môjho otca takisto. (Recituje.) Boli raz — dedko, babka. Obaja strašne starí. Tá babka — krehká bábka…

JANA. A dedko ešte krehkejší. Jeden z posledných textov, čo otecko po sebe zanechal, bola báseň. Utkvelo mi z nej niekoľko slov — a vždy, keď si na ne spomeniem, počujem aj oteckov smutný hlas. Akoby to bol jeho odkaz… „Teraz, keď mám dosť času rozmýšľať, rozmýšľam nad tým, čo je hrdinstvo a čo porážka… rozmýšľam nad tým, že nič sa nezmenilo… a nič sa nedosiahlo…“

DRAMATIK. Je to odkaz aj varovanie. Ani tvoj otec, ani môj otec nezomreli normálne.

JANA. Viem, čo chceš povedať.

DRAMATIK. Ale aj tak to poviem znova. Zabili ich. A najdiabolskejšie je na tom to, že tí, čo ich zabili, vraždili hlava-nehlava. Presne tak, ako to vždy robili a aj dnes robia teroristi. Udierali, kam začiahli. Zabíjali svojich vlastných rovnako ako svojich nepriateľov. Dokonca sa pokúšali zabiť aj teba. Iba dvanásťročné dievča.

JANA. No prečo to robili? Prečo boli takí?

DRAMATIK. Nie boli takí. Sú takí. Nie robili. Robia to zas a znova. Dnes to robia v iných krajinách — ale veď odkiaľkoľvek je to dnes na skok kamkoľvek, zovšadiaľ je to dnes na skok aj k nám. Zajtra sa môžeme zobudiť — a zistíme, že na nás nezabudli a že znova to robia aj u nás. Práve preto ani ich obete nesmú na to zabúdať. Aj ony to musia ustavične znova pripomínať. A keď už nežijú, tak to musí niekto pripomínať v ich mene.

JANA (vkladá si denník do kabelky). Ach, aby som nezabudla — nechcela som ti dnes iba ukázať svoj detský denník. Chcem sa ti aj poďakovať za článok, čo si napísal k oteckovej storočnici.

DRAMATIK. Už si to predsa dávno urobila. Ešte v ten istý deň, keď vyšiel.

JANA. Ale to bolo vtedy iba telefonicky. Chcem sa ti za to poďakovať aj osobne.

DRAMATIK. Neďakuj, Janka. Bolo treba napísať ho. Tvoj otec, autor knihy Vízum do Európy, bol najeurópskejší slovenský spisovateľ. A storočnicu mal v roku 2004 — v tom istom roku, keď sa splnil jeho európsky sen a keď Slovensko bolo prijaté do Európskej únie. Mali vtedy zaznieť naňho ódy a takmer nik si naňho ani nespomenul.

JANA. Aj mne to bolo čudné. Po nežnej revolúcii, keď je znova sloboda prejavu a môže sa písať pravda…

DRAMATIK. Sloboda prejavu nie je iba sloboda pravdy. Je to aj sloboda polopravdy a lži. Sloboda prekrúcania, nafukovania, bagatelizovania, sloboda mlčania aj sloboda zabúdania. A najšikovnejšie ju využívajú tí, čo sa najviac musia usilovať, aby sa zabudlo na ich zločiny a aby sa nezachovalo nič iné, len nepravdivé výpovede, čo si na ich obetiach vynútili kati v mučiarňach. Aj tvojho otca, čo nám kedysi hrával bábkové divadlo, donútili, aby sa správal ako bábka a priznával sa k tomu, čo nespravil. Janka… Ale veď aj ja sa ti musím k niečomu priznať.

JANA. Ty mne? A k čomu?

DRAMATIK. Nesedím tu s tebou dnes len tak celkom nezištne.

JANA. Budem len rada, keď… Čo môžem pre teba urobiť?

DRAMATIK. Vieš, s nami dramatikmi je to tak. Hra vzniká vždy z jedného nápadu, z ktorého potom vyklíčia tie ďalšie. Aj ja mám ustavične pred očami jeden taký divadelný nápad, ktorého sa nezbavím, kým okolo neho nevybudujem divadelnú hru.

JANA. A to je aký?

DRAMATIK. Nebáli sme sa zubatej, kým sme boli deti a kým ju vodil na špagátikoch tvoj otec. (Zahrá so spustenými rukami bábkara, ktorý vodí na špagátikoch bábku). Báť sme sa jej začali, až keď sme vyrástli, a keď aj bábka zubatej zrazu ožila a vyrástla, a keď zrazu ona začala na špagátoch vodiť svoje obete. (Zdvihne ruky a zahrá bábku, ktorú vodí na špagátoch bábkar a ktorá zachrčí a klesne jej hlava.) Hovorová metafora je presná. Nie náhodou sa o tých procesoch v päťdesiatych rokoch hovorilo, že boli „bábkové“.

JANA. Aj to si už napísal vo svojom článku.

DRAMATIK. Jedným článkom sa takej veľkej metafory nezbavíš. Navyše, keď je to metafora, ktorá sa naozaj odohrala pred mojim zrakom.

JANA. A ako ti môžem pomôcť ja?

DRAMATIK. Už mi pomáhaš. Len ťa prosím — vydrž až do konca. Kým nebude hra hotová.

JANA. Ty si tú hru už začal písať?

DRAMATIK. Hej. A už som ju napísal skoro celú.

JANA. Kedy?

DRAMATIK. Práve teraz.

OŠETROVATEĽ a OŠETROVATEĽKA (usmievajú sa).

JANA. Ach, ty píšeš takto experimentálne? (Pozrie sa na Ošetrovateľa a Ošetrovateľku a všimne si, že sa usmievajú.) Tak preto oni spievali vždy, keď si na nich kývol. Nemysli si, že som si to nevšimla. Nemysli si, že neviem, že dnes nie je nijaký francúzsky štátny sviatok. No jasné, vy všetci traja ste dohodnutí, pretože do tej hry, čo experimentálne píšeš počas rozhovoru so mnou, si potreboval nielen tie piesne ale aj francúzsky koňak…

DRAMATIK. Všetko si uhádla. Odhalila si ma. Kajám sa. Odpusť mi to. A teraz už potrebujem iba tvoj súhlas, že tú hru naštuduješ spolu s nami aj ty.

JANA. Ach, ešteže čo!

DRAMATIK. Nebolo by to nič ťažké. Bolo by to len také ochotnícke predstavenie. Hrali by sme to tu v tejto jedálni, alebo v školských telocvičniach a v kultúrnych domoch… A ty by si počas každého predstavenia len sedela oproti mne tak ako teraz, pri takomto stolíku, a rozprávala by si sa so mnou.

JANA. To by bola pekná nuda.

DRAMATIK. Naopak. Keby si svoj príbeh rozprávala ty sama, diváci by ani nedýchali.

JANA. A na čo by sa dívali? Veď keby sme len sedeli…

DRAMATIK. Nesedeli by sme stále rovnakým spôsobom. Sem-tam by sme si sadli aj takto. (Obráti svoju stoličku operadlom dopredu.) Alebo takto. (Postaví sa na jednu nohu, druhou kľačí na stoličke.) A prenášali by sme stoličky hore-dole, tak ako sa to robí v profesionálnych divadlách. Alebo by sme si občas vymenili miesta.

JANA. Nehnevaj sa. Nie som herečka. Všetko ti môžem sľúbiť, len toto nie.

DRAMATIK. Rátal som s tým. Tak so mnou, Janka, vydrž ešte chvíľu sedieť aspoň teraz. (Pozrie sa do obecenstva.) Možno sa na nás díva Pánboh. Aspoň kvôli nemu si to ešte raz chcem celé zopakovať.

JANA. Ako si to chceš zopakovať, keď si si nič nezapisoval?… Ty si si to nahrával?

DRAMATIK. Nebolo treba nahrávať. Od slova do slova si pamätám všetko, čo sme si povedali. Práve mi zišiel na um aj pekný názov. Hra by sa mohla volať Denník Jany Horváthovej. Takže…

JANA. Nie! Nehnevaj sa! Už ani zopakovať! Nie som exhibicionistka. Striasa ma stud už aj pri myšlienke, že by sa niečo volalo…

DRAMATIK. Aj s tým som rátal. Neboj sa. Mám v talóne aj ďalšie názvy. Hra sa môže volať Väznili aj deti. Alebo Rozšklbaný škovránok.

OŠETROVATEĽ (zahrá niekoľko akordov z piesne Alouette).

JANA. Nie! Ani tak nie!

DRAMATIK. Aj s tým som rátal Ale predsa len ťa poprosím aspoň o niečo, čo by ťa nestálo až toľko námahy. Videla si Hirschbiegelov film Pád Tretej ríše?

JANA. Nevidela.

DRAMATIK. Je to film, v ktorom sa pád Tretej ríše odohráva pred nevinným pohľadom dievčaťa. Mladučkej Hitlerovej sekretárky, ktorá sa na to všetko iba díva. Keď jej Hitler niečo diktuje, píše to. Keď nepíše, varí kávu. A stále sa iba usmieva a nič z toho, čo sa deje okolo nej, nehodnotí. Zdá sa, že to ani nechápe a že je až do poslednej chvíle bezstarostne šťastná.

JANA. A nakoniec ju zabijú?

DRAMATIK. Nezabijú. Hitler sa s ňou pred svojou samovraždou rozlúči — a potom ju vypustia z bunkra a poradia jej, aby utekala do americkej zóny. Prežije.

JANA. To je koniec filmu?

DRAMATK. Ešte stále nie. Koniec filmu je iný. Prekvapujúci. Z hraného filmu sa zrazu stane dokument — a ona sa objaví znova. V autentickej podobe, ako elegantná staršia dáma, ktorá sa už neusmieva a ktorá všetko pravdivo dopovie. Aj my máme teraz podobnú šancu ako mal Hirschbiegel a môžeme jeho nápad zopakovať. Aj ty si dnes elegantná staršia dáma a keď na premiére, aspoň v tom úplnom závere mojej hry, zrazu vyjdeš na javisko ako autentická Jana Horváthová…

JANA. Nie, nie, nie, nehnevaj sa, ani v úplnom závere.

DRAMATIK. Aj s týmto som rátal. Takže aj ten úplný záver budem musieť vyriešiť inak. (Obráti sa k Ošetrovateľke.) Zapamätala si si, mon amour, čo si si tu dnes vypočula?

OŠETROVATEĽKA. Všetko nie. Ale niečo určite.

DRAMATIK. Poď teraz dopredu.

OŠETROVATEĽKA (kráča dopredu).

DRAMATIK. Zastaň.

OŠETROVATEĽKA (zastane).

DRAMATIK. Pozeraj sa do obecenstva.

OŠETROVATEĽKA (pozerá sa do obecenstva).

DRAMATIK. A povedz, čo si si zapamätala.

OŠETROVATEĽKA. Prečo ja? Prečo nie on? (Ukáže na Ošetrovateľa.)

DRAMATIK. Povieš to ty, pretože si spomedzi nás najmladšia. Prehovoríš nielen za seba, ale za celú mladú generáciu.

OŠETROVATEĽKA (s námahou sa rozpomína). Príbeh Jany Horváthovej sa začína… piesňou o tom škovránkovi… ktorého ktosi postupne rozšklbáva… Francúzi ju učia spievať svoje deti… aby ich naučili…

DRAMATIK. Aby ich naučili čo?

OŠETROVATEĽKA. Aby ich naučili, ako sa volajú časti vtáčieho tela. Chvost… paprčky… chrbát…krídla… krk… oči… zobák… hlava… Viac si nepamätám. Je to málo?

DRAMATIK. Stačí. Na to, aby sa história mohla zopakovať, si toho zabudla dosť. (Kývne Ošetrovateľovi.)

OŠETROVATEĽ (začne hrať pieseň Alouette).

(ALOUETTE II)

Pieseň ALOUETTE

JANA (počas ich spevu nakreslí na reklamnej tabuli kaviarne nového škovránka).

OŠETROVATEĽ a OŠETROVATEĽKA (si po dospievaní obliekajú biele plášte, zložia si z očí tmavé okuliare a v úplnej tichosti vyprevádzajú Janu a Dramatika z javiska).

JANA a DRAMATIK (skôr, ako každý z nich zmizne vo svojich dverách, sa eštepozdravia).

DRAMATIK. Ahoj!

JANA. Ahoj!

Koniec

PIESEŇ NA KLAŇAČKU

OŠETROVATEĽ (počas klaňačky začne hrať pieseň Tí istí nezmari).

JANKA (aj ona sa ešte na záver hry objaví a spieva).

Pieseň TÍ ISTÍ NEZMARI

VŠETCI (spievajú).