ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(VÄZNILI AJ DETI)

(Keď sa javisko nasvieti, vidíme, že staršiu herečku, ktorá hrá Janu, nahradila teraz mladá herečka, ktorá bude hrať Janku. Ani Ošetrovateľka nebude teraz hrať čašníčku, aj Ošetrovateľ prestane hrať klaviristu. Obaja zvesia z vešiaka biele plášte, obrátia ich naruby a ukáže sa, že z druhej strany sú biele plášte podšité čiernou látkou. Keď si ich teraz oblečú, stanú sa z nich dvaja tajní policajti.)

JANKA (do publika). V ten decembrový deň bolo v Budapešti krásne slnečné počasie. Už od chvíle, ako rodičia ráno odišli do Bratislavy, som sa celý deň tešila na ich návrat. No bol už večer, a ešte sa nevrátili. Ubehla noc, bolo ráno, a stále nič. Ani rodičia, ani nijaká správa o nich. Až okolo obeda mi zatelefonoval oteckov zástupca, že mám hneď prísť do oteckovej kancelárie — bola v tej istej budove, kde sme aj bývali. Vošla som, a prvé čo mi udrelo do očí, bol neporiadok na oteckovom písacom stole. V miestnosti boli aj dve neznáme osoby, muž a žena. Muž, ktorý sa správal ako šéf tej ženy, mi oznámil…

OŠETROVATEĽ. Tvoji rodiče měli těžkou autohavarii.

OŠETROVATEĽKA. Sú v nemocnici v Bratislave a chcú sa s tebou ešte rozlúčiť.

OŠETROVATEĽ. Odjíždíme teď do Bratislavy, a tak tě můžeme vzít s sebou.

JANKA. Ja radšej…

OŠETROVATEĽKA. Pôjdeš s nami. Vezmi si len najnutnejšie veci. Počkáme na teba v aute.

JANKA (do publika). Bola som zúfalá. Keď som nastúpila do ich auta, schúlila som sa na zadnom sedadle do kúta, potichu som tam plakala a v duchu som sa pripravovala na najťažší okamih svojho života. Navždy sa mám rozlúčiť s rodičmi! Myslela som, že to neprežijem. Tí dvaja — zrejme príslušníci Štátnej bezpečnosti — so mnou cestou z Budapešti do Bratislavy neprehovorili ani slovo. Až keď sme prechádzali cez bratislavský most, sa žena obzrela a uprostred mosta mi povedala.

OŠETROVATEĽKA. Nerumádzgaj. Tvoji rodičia sú živí a zdraví.

JANKA. Naozaj? A prečo teda v Budapešti…

OŠETROVATEĽ. Nechtěli jsme to tam zbytečně komplikovat.

JANKA. Čo komplikovať? Ak žijú, kde sú?

OŠETROVATEĽ. Jsou v Praze.

OŠETROVATEĽKA. A my ťa tam za nimi zavezieme.

JANKA (do publika). Nad ránom sme prišli do Prahy. Ale viezli ma ďalej, von z Prahy, doviezli ma až k akejsi priehrade. Nevedela som, k akej. Až neskôr som zistila, že to bola Štěchovická. Krajina už bola zasnežená, cesty šmykľavé. Kým sme sa dostali do chatovej osady hore na kopci, najprv sme blúdili. Po dlhom hľadaní sme prišli k osvetlenej chate. Bola to skonfiškovaná chata po Nemcoch v osade Hvozdy. Ale aj to som zistila až neskôr. Chata bola strážená. Aj keď strážcovia chaty stále iba mlčali a šiel z nich strach, potešila som sa, keď som sa tam stretla s mamičkou a mohla sa s ňou objať. Potom som sa opýtala: „A kde je otecko? Čo s ním je?“

OŠETROVATEĽ (dá si prst na ústa).

OŠETROVATEĽKA. Mamička nevie, čo je s oteckom.

JANKA. Ale prečo…?

OŠETROVATEĽ (znova si dá prst na ústa).

OŠETROVATEĽKA. Mamička nevie nič. Domnieva sa, že je to omyl a všetko sa zakrátko vyjasní.

JANKA (do publika). Každý deň prichádzali tí dvaja a odvážali mamičku do Prahy. Späť ju privážali až po niekoľkých hodinách a bývala po návrate vždy veľmi bledá a unavená. Mne povedala, že to preto, lebo ju bolia zuby, a oni ju vozia do Prahy k zubárovi. Bolo mi to čudné, ale nechcela som ju trápiť otázkami. Opakovalo sa to, opakovalo, až sa raz mamička nevrátila — a ostala som sama, len so svojimi strážcami. A to už boli za dverami vianočné sviatky. O takomto čase by sme doma už mali vianočný stromček. Týmto tu však také čosi ako vianočný stromček ani nezišlo na um. Ale možno aj dobre — aspoň som aj ja mohla vypustiť z hlavy Vianoce. Veď keby som tam zatúžila po stromčeku, puklo by mi azda srdce. Nikdy dovtedy som nezažila také smutné Vianoce. Rodičia uväznení a ja, dvanásťročná, medzi samými cudzími ľuďmi. Po Vianociach rovnako nebadane prešiel Nový rok. A zrazu raz po polnoci ma zobudili. Potme. Skoro nič nerobili za svetla. Šetrili si ho asi na tie svoje svetlé zajtrajšky. Keď som otvorila oči, stáli nado mnou znova tí dvaja a prikázali mi obliecť sa. Potom ma vyviedli z domu do studenej noci. Opýtala som sa ich: „Kam ma to vediete?“

OŠETROVATEĽ. K autu. Muselo zůstat dole u přehrady, vejš bychom se s ním nedostali.

OŠETROVATEĽKA. Pracujeme v ťažkých podmienkach, veď to vidíš, nie? Je treskúci mráz. A tie hlboké záveje!

JANKA (do publika). Mala som na sebe len to, v čom som odišla z Budapešti, ľahké šaty a tenké mokasíny. Tie sa mi v hlbokom snehu ustavične vyzúvali. Tak som si ich vyzula a s mokasínmi v rukách som sa brodila snehom iba v pančuchách. Kráčalo sa mi ťažko, často som padala. Tí dvaja ma vtedy vzali medzi seba a vliekli ma. Napriek tomu, že bol spln, znova zablúdili. Bola som rada, keď sme konečne sedeli v aute.

JANKA. Kam to ideme?

OŠETROVATEĽ. Do Prahy.

JANKA (do publika). Uverila som mu. Myslela som, že aspoň niekedy hovoria pravdu. Cestou sme zastali pri telefónnej búdke a jeden z nich kamsi telefonoval. Potom sme dosť dlho len stáli a čakali — a celý čas nikto z mojich strážcov neprehovoril ani slovo. Iba — keď sme už pokračovali v ceste — som si vypočula ich rozhovor.

OŠETROVATEĽKA. A teraz kam?

OŠETROVATEĽ. Ke mně.

OŠETROVATEĽKA. A čo ďalej?“

OŠETROVATEĽ. To nech na mne.

JANKA (do publika). Napokon sme dorazili k peknej vile uprostred veľkého parku. Až neskôr som sa dozvedela, že to bola skonfiškovaná vila po nemeckom továrnikovi. A vyšlo najavo, že zase klamali. Nebolo to v Prahe. Bolo to v Kabátoch pri Jílovom. Očakávala nás tam žena, zrejme šéfova manželka. Dala sa mi najesť v kuchyni, ukázala mi izbu, z ktorej som nemala vychádzať bez dovolenia, a šla som spať. Ráno sa objavil opäť ten, čo vyzeral ako šéf. A potom nasledovalo to najhoršie, čo som v živote zažila. Väznili ma tam vyše dvoch mesiacov. Aj spoza dverí izby, v ktorej ma držali, som počula, že v dome sa v istých hodinách pravidelne schádza viac ľudí. No inokedy, keď bola vila vyľudnená, môj väzniteľ ma vypúšťal z izby a vodil ma do akejsi zle osvetlenej dvorany. Boli tam na veľkom stole porozkladané fotografie a ja som si ich mala prezerať. Keď som videla, čo je na nich, zhrozila som sa. Boli to fotografie z koncentračných táborov. Kopy nahých mŕtvol, mužov, žien, detí, všetci boli len kosť a koža. Na ďalších zase hromady ich šiat. A na ďalších pece s mŕtvolami. Alebo detailné zábery dokaličených tiel. Môj väzniteľ ma poučoval…

OŠETROVATEĽ. Co myslíš, kdo je tak zmrzačil? To je tak zmrzačil doktor Mengele.

JANKA (do publika). Na ďalších fotografiách mi zas ukazovali ľudí, zohavených mučením.

OŠETROVATEĽ. Co myslíš, kdo je tak zohavil? To je tak zohavilo gestapo při výsleších v pražském Petschkově paláci.

JANKA (do publika). So smiechom mi ukazoval fotografie, na ktorých boli výrobky z ľudskej kože: opasky, peňaženky, puzdrá na okuliare. Mimoriadne sa nadchýnal najmä tienidlom na lampu. Keď som videla tú jeho zvrátenú rozkoš, túžila som odtiaľ utiecť, no on mi nedovolil ani poodstúpiť.

OŠETROVATEĽ. Jen necouvej. Zblízka se dívej!

JANKA (do publika). Bála som sa aj odvrátiť pohľad. Stále ma nútil na to hľadieť.

OŠETROVATEĽ. Zblízka, povídám. Nedívej se vedle.

JANKA (do publika). A ku každej fotografii som si musela vypočuť jeho odborný výklad. Spočiatku som iba tušila, načo to tam všetko bolo, no moje tušenie potvrdilo. Bola som uväznená v dome, v ktorom bolo aj školiace stredisko pre príslušníkov Štátnej bezpečnosti, vyšetrovateľov, dozorcov vo väzniciach a v práve vznikajúcich trestných táboroch. A neštudovali iba teoreticky. Mávali tam aj praktické cvičenia. Oni to tam trénovali aj na živých ľuďoch, Občas v noci som si bola istá, že počujem vzdialený krik a plač. To isto niekoho mučili, a bála som sa, že to čaká aj mňa. Nie, nikto sa ma ani nedotkol. Pochopila som však, že na mne skúšajú niečo iné. Keď mi môj väzniteľ ukazoval tie fotografie, aj to bol spôsob mučenia. A malo to ešte vyvrcholiť. Raz priblížil svoju tvár k mojej a celkom zblízka som musela počúvať jeho hrozné slová.

OŠETROVATEĽ (priblíži sa tvárou k jej tvári). A tvůj otec je stejný jako ti, co páchali tyhle bestiality. Tvůj otec čeká jenom na příležitost, aby nás donutil projít si zas tím peklem.

JANKA. Nie! To nemôže byť pravda! Môj otecko takéto zverstvá nenávidí!

OŠETROVATEĽ. To si o svém otci myslíš ty, protože věříš tomu, co ti o sobě navykládal. Netušíš, že tvůj otec se před tebou pouze přetvařoval. Neznalas ho, ale musíš si to teď uvědomit. Tvůj otec je zloduch, který v nové době pátrá po nových obětech.

JANKA. Nie! Ja svojho otca dobre poznám a viem, že je to ten najlepší človek na svete. Aj za okupácie bol odvážny a pomáhal pripravovať Slovenské národné povstanie. Aj vďaka nemu sa zachránili letci z lietadla, ktoré Nemci zostrelili nad Senicou.

OŠETROVATEĽ. O jakých letcích to mluvíš?

JANKA. Viem len, že sa zachránili, ale neviem celkom isto, akí letci to boli.

OŠETROVATEĽ. Ale víš, víš. No jen kápni božskou. O jakých letcích to mluvíš?

JANKA. O amerických.

OŠETROVATEĽ. No vidíš! Už tehdy se tvůj otec zaprodal imperialistům. A pak po válce…

JANKA. Nikomu sa nezapredal a aj po vojne bol môj otecko vždy a všade proti krutosti a zlu. Napísal aj článok „Dobrí ľudia nemajú vždy pravdu“ a varoval v ňom, že nesmieme byť k tým, čo nás za fašizmu viedli do záhuby, priveľmi dobrí a zhovievaví, lebo oni to zneužijú a dostanú sa znova k moci.

OŠETROVATEĽ. Nepovídej! Co tím chceš říct? Vo kom to teď mluvíš?

JANKA. Hovorím to všeobecne. Nehovorím to o nikom konkrétne.

OŠETROVATEĽ. Nelži! Mluvíš o nás. Táta ti nabulíkal, že tajné služby režimu, co prohrál, se infiltrujou do tajných služeb režimu vítězného?

JANKA. Nie, nie! Otecko mi nikdy nič také nepovedal.

OŠETROVATEĽ. Nelži. Máš to od otce. Že je to tak? To tvůj táta si myslí, že ne on, ale my máme na hlavě máslo, že jo?

JANKA. Dajte mi už pokoj! Ja neviem, o akom masle hovoríte. (Rozplače sa.)

JANKA (do publika). Rozplakala som sa a v ten deň mi dal už pokoj. Ale potom, v ďalšie dni, sa to opakovalo. Ukazoval mi tie fotografie znova a vždy znova tvrdil, že svojho otca nepoznám. A prichádzal aj s novými otázkami.

OŠETROVATEĽ. Co uděláš, když pochopíš, že jsi svého otca neznala? Neměla bys být k němu stejně nesmiřitelná, jako se chystal být nesmiřitelný on?

JANKA. Poznám ho dobre. To, čo hovoríte, nie je pravda. (Znova sa rozplače.)

OŠETROVATEĽ. Já tě chápu, ty pláčeš proto, že jsi zoufalá z toho, co jsi se dozvěděla o svém otci. (Podáva Jane papier a pero). Pomůžu ti. Zbavíš se svého zoufalství, podepíšeš-li tohle. Ale abys neřekla, že nevíš, co jsi podepsala, dal jsem to přeložit do slovenštiny a nejdřív ti to přečtu. (Nahlas číta. Tu používame autentický text, ktorý podpísal Tomáš Frejka predtým, ako 27. novembra 1952 jeho otca Ludvíka Frejku odsúdili na smrť.) „Vidím až teraz, že tento tvor, ktorého nemožno nazvať človekom, lebo v sebe nemal ani kúska citu a ľudskej dôstojnosti, bol mojím najväčším a najurputnejším nepriateľom. Žiadam pre svojho otca najťažší trest, trest smrti.“

JANKA (dostane taký záchvat plaču, že sa až dusí, podlomia sa jej kolená a zamdlie.

(Tma.)

JANKIN HLAS (hovorí do tmy). Prebrala som sa až v posteli. Mlčky pri mne sedel človek, ktorý mi držal ruku a skúmal tep. Správal sa ako lekár, a asi aj bol. Zrejme aj jeho väznili, no zároveň, keď to potrebovali, využívali aj jeho odborné schopnosti. A zrazu — vo chvíli, keď to nikto nemohol vidieť — ma ten lekár pohladil, ukázal na nočný stolík, na ktorom ležali akési tabletky a začula som akoby odkiaľsi z diaľky jeho hlas.

HLAS DRAMATIKA. Tohle spolkni… A neboj se… Bude to dobrý.

(Svetlo.)

JANKA (do publika). Z Kabátov ma potom — opäť v noci — 28. marca, práve na moje trináste narodeniny — previezli na iné miesto. Tentoraz naozaj do Prahy. Do prísne stráženého Ústředního dětského domova na Clam-Martinicovej ulici. Hoci to nevyzeralo na prvý pohľad ako väzenie, bolo to väzenie. Detské väzenie. Von na ulicu som nesmela urobiť ani krok, nemohla som nikomu písať ani telefonovať a o mamičke a oteckovi ani o ďalších príbuzných som ani tam nemala nijaké správy. A isto ani oni o mne. Ale predsa len už to bolo čosi iné. Boli tam deti v podobnej situácii ako ja. Povedali sme si to, hoci zrejme aj medzi personálom detského domova boli ľudia, ktorých úlohou bolo natŕčať uši. No boli tam aj pedagógovia a vychovávatelia, ktorí mali na starosti učebný program a záujmovú činnosť. Takzvanú záujmovú. Veď o čo už mohli mať záujem uväznené deti? Iba ak o svoje vyslobodenie. A to oni vedeli. Práve preto nám ustavične hovorili.

OŠETROVATEĽ. Čím upřimněji dáte najevo svůj kladný vztah k našemu lidovědemokratickému státu a rodné straně, tím dřív se dostanete domů.

OŠETROVATEĽKA. A pomôžete aj svojim rodičom. Tak majte rozum.

JANKA (do publika). Taký rozum, aký by sa im páčil, sme mať nechceli. No i napriek svojej neslobode sme cítili vôľu žiť — vlievala ju do nás príroda. Bola už totiž jar a zo záhrady aj cez zamrežované okná voňal orgován. Vyrátala som si, že ak je už máj — a ak ma väznia od 3. decembra — potom ma väznia už pol roka. Napriek tomu, že tam čas bežal pomaly, ubehlo to. Vtedy, bolo to v roku 1951, sa v Prahe, kdesi v Karlíne, práve konali oslavy tridsiateho výročia vzniku Komunistickej strany Československa. A pretože ich fantázia nemala nijaké zábrany, tak oni — zatiaľ čo našim otcom chystali na krk slučky,nám, deťom svojich nepriateľov, uviazali na krk pionierske šatky. Z nászostavili v detskom domove spevokol, nacvičili nás optimistickú pieseň a poslali nás na tú májovú slávnosť pozdraviť spevom súdruha Gottwalda a ďalších predstaviteľov aj delegátov, aby sme sa im tak odvďačili za to, že vďaka nim z nás budú siroty.

OŠETROVATEĽ (má ešte stále na sebe čierny plášť, sadá si za klavír a začne hrať pieseň Zítra se bude tančit všude).

OŠETROVATEĽKA (aj ona má ešte stále na sebe čierny plášť, spieva).

Pieseň ZÍTRA SE BUDE TANČIT VŠUDE

JANKA (utiera si oči).

(Tma. V tejto chvíli Janku opäť nahradí Jana a do hry sa vracia Dramatik, znova budú sedieť za stolíkom. Aj Ošetrovateľ a Ošetrovateľka obrátia čierne plášte naruby, bieleplášte zavesia znova na vešiak a vrátia sa do úloh čašníčky a klaviristu. Znova svetlo.)