ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dramatik sa usiluje v prvom rade o to, aby hra, ktorú píše, bola dobrá. No ak je to aj dokumentárna hra, usiluje sa, samozrejme, byť aj v presnej zhode s historickými prameňmi. Niekedy však — paradoxne — práve presnosť historických prameňov býva neistá.

Keď som sa chystal uverejniť hru Rozšklbaný škovránok, znova som si preštudoval knihu Journal intime a overil som si, že po svojom povojnovom príchode do Československa jej autor, diplomat Étienne Manac´h, nenastúpil hneď ako francúzsky konzul v Bratislave, ale istý čas pôsobil na francúzskom veľvyslanectve v Prahe. Z toho vyplýva, že v čase, keď Jan Masaryk telefonoval Ivanovi Horváthovi, mohol ich rozhovor o Manac´hových obavách z jazykovej bariéry na Slovensku prebiehať v budúcom čase. Z tohto dôvodu som prispôsobil repliky, pôvodne hovoriace o spoločnom obede Horváthovcov s Étiennom Manac´hom už pred februárom 1948, údajom z Manac´hovho denníka. Zohľadnil som aj fakt, že Manac´h sa o takomto obede zmieňuje iba raz, a to až v denníkovom zázname z apríla 1948.

Keď si to však prečítala dcéra Horváthovcov, pani Jana Schillerová, usúdila že denník Étienna Manac´ha je deravý — ona sa pamätá, že jej rodičia sa s ním a jeho ženou stretli viac ráz, a to už pred februárom 1948 — čo predposledná verzia mojej hry nevdojak pripúšťala.

Hoci som poslednými korektúrami príbehu Horváthovcov neublížil — naopak, ich stretnutie s francúzskym diplomatom ešte aj po smrti Jana Masaryka svedčí o ich odvahe — akceptujem spomenutú pripomienku a vychádzam z replík predposlednej verzie hry. Ide o tieto repliky.

JANA. … Jedného dňa zazvonil u nás telefón — to otecka volal z Prahy minister zahraničných vecí Jan Masaryk: „Ivane, zrovna teď se mi tady v Praze vybrečel Manac´h, ten novej francouzskej konsul, co má namířeno k vám do Bratislavy, prý to tam u vás bude pro něj hrozně těžký, on ani jeho žena neuměj slovensky a s nikým ze Slováků se nedomluvěj. Jděte s nima, prosím tě, ty a tvoje paní, někdy na voběd. Ať ten Manac´h vidí, že Bratislava je v Evropě a že se Slováky si může popovídat i francouzsky.“ Otecko sa zasmial a povedal: „Spoľahni sa, Honzo.“ Prvý raz obedovali moji rodičia s francúzskym konzulom a jeho ženou, len čo prišli Manac´hovci do Bratislavy. To bolo ešte vtedy, keď bol Jan Masaryk ministrom zahraničných vecí v Benešovej vláde.

DRAMATIK. Ale o tom, keď spolu obedovali posledný raz, sa už Jan Masaryk nedozvedel. Bol potom ministrom zahraničných vecí aj v Gottwaldovej vláde, no už iba dva týždne a tvoji rodičia posledný raz obedovali s francúzskym konzulom Manac´hom a jeho ženou až po Masarykovej smrti.

A ešte jednu repliku opravím. Pani Jana sa ma opýtala, či bolo nutné spomínať, že Theo H. Florin bol homosexuál. Ubezpečil som ju, že Theo H. Florin by proti tomu nemal nič. So svojou homosexualitou sa netajil, naopak, rád o nej rozprával a bol hrdý na to, že jeho najlepším priateľom v Paríži bol francúzsky básnik Jean Cocteau, po ktorom mal dokonca aj dediť, no herec Jean Marais mu vraj to dedičstvo vyfúkol. Predsa však repliku „Vraj Florin bol homosexuál“ škrtám — pripúšťam, že pani Jana by ju nikdy nepovedala. Nahradzujem ju vzdychom: „Ach, Bože!“

DRAMATIK. Aj Theo Florin sa vrátil a za svoje varovanie si odsedel tri roky.

JANA. Ach, Bože.

DRAMATIK. Niekedy by aj heterosexuál urobil lepšie, keby si dal poradiť od homosexuála.

P. S. Využijem príležitosť a zoznámim čitateľov hry aj s fejtónom, ktorý som publikoval v roku 2018. Knihy, o ktorých sa v ňom zmieňujem, nie sú totiž bežne na kníhkupeckých pultoch, hoci pozornosť čitateľov aj literárnych vedcov si určite zaslúžia.

VYDAVATEĽ: ADVOKÁTSKA KOMORA

Od príchodu Konštantína a Metoda sa naše dejiny nezaobišli bez kňazov — takisto však sa nemohli zaobísť bez advokátov. Zišli by sa už vierozvestom, predvolávaným na koberec do Ríma. Vtedy sme ich ešte nemali — vierozvestovia sa museli obhajovať sami.

No s kresťanstvom sa u nás objavuje aj právny systém, a ten, akokoľvek nedokonalý, zaručoval už každému — či národnému dejateľovi, či zbojníkovi — právo na obhajobu. (O dočasné zdegradovanie advokáta na bezmocného diváka a neraz aj obeť justičných vrážd sa postaral až stalinizmus v päťdesiatych rokoch minulého storočia.)

Nečudo, že advokáti sa stali nielen strážcami, ale aj spolutvorcami našich dejín. Tento fakt sa odzrkadlil aj v ambicióznom edičnom projekte Slovenskej advokátskej komory. Už pekný rad ňou dosiaľ vydaných kníh by možno unikol mojej pozornosti, nebyť toho, že ich najusilovnejší autor JUDr Peter Kerecman ma požiadal o úvod k jednej z nich. Vďaka tomu som sa zoznámil aj s ďalšími titulmi. Sú to:

Advokácia v spomienkach advokátov (2013), kolektívne dielo.

Advokát Pavol Országh Hviezdoslav (2013), autori Peter Kerecman, Štefan Jančo.

Advokát Janko Jesenský, spisovateľ a legionár (2014), zostavovateľ Peter Kerecman.

Advokát Ivan Horváth a advokáti v jeho diele (2015), autor Peter Kerecman.

Prvé ženy v slovenskej advokácii (2015), autori Martina Gajdošová, Peter Kerecman.

Advokáti davisti (2017), autor Peter Kerecman.

Advokát Vojtech „Tatenko“ Rampášek (2017), zostavovateľ Michal Rampášek.

Všetky tieto knihy majú nielen dokonalú faktografickú výbavu a peknú úpravu, ale sú aj pútavým čítaním. Len malá ukážku z jednej z nich (Advokáti davisti):

„Pri istej oficiálnej príležitosti v Kremli roku 1946 sa Stalin Clementisa spytuje, prečo vlastne bol roku 1939 vo Francúzsku väznený? Clementisova odpoveď — zaistili ho ako komunistu ako stovky iných. Ďalšia Stalinova otázka — prečo bol potom nejaký čas internovaný aj v Anglicku. Clementisova odpoveď — nuž pre to isté. Rozhovor ukončil Stalin žartovnou pointou. Pripomenul prítomnému Molotovovi, aby uvážil, či by nebolo vhodné zavrieť Clementisa aj v Sovietskom zväze, inak by sa mohli spojenci uraziť, že u nich sedel a len tu nie. Bol to krvavý žart už vtedy?“ zamýšľa sa JUDr. Peter Kerecman.

Vieme, ako sa to skončilo: 3. decembra 1952 Clementisovou popravou.

Takto si — pri knihách vydávaných Slovenskou advokátskou komorou — môžeme nevdojak pripomínať zlé aj dobré historické udalosti. Jedna z tých dobrých, pri ktorej si vydýchol celý svet: 5. marca 2018 to bude šesťdesiatpäť rokov, čo zomrel J. V. Stalin.

Ľubomír Feldek