ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(ALOUETTE I)

OŠETROVATEĽ a OŠETROVATEĽKA (prichádzajú v bielych plášťoch a robia posledné úpravy scény, dorozumievajú sa mlčky).

OŠETROVATEĽKA (keď je všetko pripravené, biely plášť, pod ktorým má čašnícky úbor, si vyzlečie a zavesí ho na vešiak, nasadí si okuliare a postaví sa za barový pult).

OŠETROVATEĽ (aj on si vyzlečie a zavesí biely plášť, má pod ním čierny frak, nasadí si okuliare, sadne si za klavír a zahrá niekoľko akordov z Marseillaisy).

JANA a DRAMATIK (súčasne sa objavia, každý v jedných dverách v pozadí, chvíľu sa rozhliadajú po scéne, potom sa pozrú jeden na druhého a zvítajú sa).

DRAMATIK. Ahoj!

JANA. Ahoj!

DRAMATIK. Výborne dnes vyzeráš.

JANA. Ale choď. V tomto veku?

DRAMATIK. Tebe krásy s vekom neubúda.

JANA. Ubúda zo všetkého, iba zo spomienok nie. Len tú krátkodobú pamäť už nemám najlepšiu. Poobede som bola na prechádzke v parku — a vieš, že som tam takmer zablúdila? Našťastie tento penzión bolo vidno už zďaleka. Ak som dobre počula, pán klavirista nás uvítal marseillaisou. Čo mu to zišlo na um?

DRAMATIK (žmurkne na Ošetrovateľa aj Ošetrovateľku). Mám taký dojem, že je dnes francúzsky štátny sviatok. (Číta ceduľu na stolíku.) Bienvenue! Pozri, aj túto jedáleň dnes vyzdobili vo francúzskom štýle. (Osloví Ošetrovateľku za barovým pultom.) Mon amour, tento stolík je voľný?

OŠETROVATEĽKA (prichádza spoza barového pultu). Oui, monsieur, tento stolík môže byť dnes váš.

JANA a DRAMATIK (sadajú si).

OŠETROVATEĽKA. Ak si želáte zákusok, máme dnes vynikajúce desserts a la opera…

JANA. Ďakujem, sladkosti, to ja už… Neustávajte sa.

DRAMATIK. Tak si daj so mnou aspoň francúzsky koňak.

OŠETROVATEĽKA. Môžem ponúknuť martell, hennessy, máme aj armagnac.

JANA. Dobre. Tak ten armagnac.

DRAMATIK. Dvakrát armagnac.

OŠETROVATEĽKA. Oui, monsieur. (Odíde za pult.)

JANA. Hoci som nikdy nebola v Paríži, mám zrazu pocit…

DRAMATIK. Ja takisto. Veď aj názov penziónu, v ktorom sme sa dnes stretli, má v sebe čosi francúzske. Penzión Škovránok. Keby bol v Paríži, volal by sa Pension Alouette. Tá pieseň o škovránkovi, čo si si spievala v detstve, uviazla v pamäti aj mne. Hoci ty si si ju spievala po francúzsky. (Spieva.) Alouette, gentille alouette…

JANA (pridá sa k jeho spevu). … alouette je te plumerai…

DRAMATIK (prestane spievať). Ale ja som z nej vtedy nerozumel ani slovo.

JANA. Ani ja nie. Po francúzsky vedeli iba moji rodičia. Oni ma naučili tú pieseň, a tak som si ju spievala, hoci som jej nerozumela.

DRAMATIK. Keď si jej nerozumela, ani si sa jej nečudovala.

JANA. A prečo aj? Nečudovala by som sa, ani keby som jej rozumela. Deti sa nečudujú piesňam, čo si spievajú.

DRAMATIK. Zato mne, keď som neskôr, po rokoch, pochopil, čo si si ty vtedy spievala, prebehol po chrbte mráz. (Recituje.)

JANA. Preboha! Až teraz si aj ja uvedomujem…

DRAMATIK (recituje).

JANA. Och, nie!

DRAMATIK (recituje).

A tak ďalej. Až napokon…

A je po škovránkovi. Akoby sa každý, kto si spieval tú pieseň, škovránkovi — postupne, od hlavičky až po chvost — najprv len vyhrážal. A akoby ho napokon — postupne, od chvosta až po hlavičku — celého rozšklbal.

JANA. Príšerné čosi. No Francúzi si to asi neuvedomujú a učia to svoje deti spievať len preto, aby ich naučili vymenovať časti vtáčieho tela.

DRAMATIK. Ktovie však, či nie aj preto, aby ich pripravili na to, že život, čo ich čaká, môže byť aj krutý. Nemci to robia s pomocou piesne Heidenröslein, v ktorej chlapec láme ružičku. A my takisto — keď učíme svoje deti spievať „kohútik jarabý…

OBAJA. … nechoď do záhrady, popapreš ľaliu, veru ťa zabijú“.

JANA (rozosmeje sa). Naozaj! A potom vraj — holubičí národ.

DRAMATIK. Sme rovnako krvilační ako iné národy.

OŠETROVATEĽKA (prináša armagnac). Nech sa páči armagnac. Prinesiem ešte niečo?

DRAMATIK. Nie, zatiaľ iné nič. (Žmurkne na ňu.). No poteší nás, keď nám niečo zaspievaš.

OŠETROVATEĽKA. Avec plaisir. (Odíde za pult.)

JANA (pozerá sa za ňou). Videla som ju už niekedy? Akási mi je tá čašníčka známa.

DRAMATIK. Možno si ju videla na plagáte. Je to vraj veľmi talentovaná speváčka.

JANA. A robí čašníčku?

DRAMATIK. Zrejme si tým privyrába. Podobne ako ten kaviarenský klavirista, čo nás privítal Marseillaisou. Aj to je zrejme talentovaný umelec, ktorý by mohol mať aj vyššie ambície. Lenže, hoci vyššie ambície sú pekná vec, peniaze si za ne nekúpiš.

JANA. Ľudský život by mal byť ľahší ako život ružičiek, kohútikov a škovránkov.

DRAMATIK. A je ťažší. No napriek tomu si naň pripime. Na zdravie.

JANA. A na naše dnešné stretnutie.

OBAJA. A la santé! (Štrngnú si a napijú sa).

DRAMATIK (nenápadne kývne Ošetrovateľovi a Ošetrovateľke).

OŠETROVATEĽ (začne hrať francúzsku ľudovú pieseň Alouette).

Pieseň ALOUETTE

OŠETROVATEĽKA (vyjde spoza pultu a počas spevu postupne, od chvosta po hlavičku, zotiera škovránka, nakresleného na tabuli). Je te plumerai la queue,

(Škovránok z tabule zmizol.)

OŠETROVATEĽ (ukončí melódiu kakofóniou).

(Tma. Po chvíli znova svetlo.)

(ŠKOVRÁNKOV DENNÍK)

JANA (vyťahuje z kabelky denník). Toto je ten môj denník z mladosti, o ktorom som ti minule hovorila, že ho skúsim pohľadať.

DRAMATIK. Si zlatá, Janka, že si ho našla a že si ho dnes priniesla. Môžeš mi z neho niečo prečítať?

JANA. Môžem… Ale sú to len samé hlúposti.

DRAMATIK. Vravíš, že si si ho začala písať už vtedy, v Senici?

JANA. Hneď potom, ako som ho objavila pod vianočným stromčekom. Ježiško vedel, čo má komu priniesť. Vedel, že môj brat Ivko sa stane raz hudobným skladateľom, a preto mu nosil pod stromček noty. A vedel, že ja zas rada píšem, aj keď nemám taký talent ako otecko, a tak mi priniesol denník. A vo sne mi Ježiško poradil aj to, ako sa ten denník bude volať. Neuhádneš, aký názov sa mi prisnil.

DRAMATIK. Škovránkov denník?

JANA. Ako si to uhádol?

DRAMATIK. Spomenul som si, že aj teba rodičia vtedy volali Alouette.

JANA. Áno, oni radi miešali do slovenčiny francúzštinu, veď obaja študovali v Paríži. Hoci každý na inej škole, ďaleko od seba, otecko na Sorbonne a mamička na lýceu v Saint Germain. Šťastnou náhodou sa však predsa len na ktorejsi parížskej ulici stretli, zaľúbili sa do seba — a vzali sa.

DRAMATIK. Encyklopédia hovorí, že sa vzali až potom, keď sa znova stretli na Slovensku.

JANA. No áno, vzali sa až po návrate na Slovensko, tu žili, tu sa im narodili deti, ale okrem vzájomnej lásky ich stále spájala aj láska k ich drahému Francúzku, k tej krajine, kde sa stretli prvý raz. Stále sa im sníval ten ich francúzsky sen a občas, keď si mysleli, že ich ja a Ivko nepočúvame, zhovárali sa po francúzsky.

DRAMATIK. Alebo keď si mysleli, že ich počúvate — a keď nechceli, aby ste vedeli, o čom hovoria.

JANA. No aj tak bolo odvážne, že sa nebáli hovoriť po francúzsky, hoci bola vojna, nemyslíš?

DRAMATIK. Našťastie vtedy ešte neboli v bytoch odpočúvacie zariadenia.

JANA. Škoda, že sa vtedy nedalo cestovať do Francúzska.

DRAMATIK. Načo by si tam vtedy chcela cestovať?

JANA. Napríklad na to, aby som i ja stretla v Paríži svojho budúceho manžela.

DRAMATIK. Hádam si už v detstve tušila, ako by mal vyzerať?

JANA. To som vtedy ešte netušila. Len som si myslela, že by mohol mať také isté odstávajúce uši, ako máš ty. Pozri, takto som si ťa vtedy nakreslila do denníka.

(Otvorí denník.)

DRAMATIK (pri pohľade do denníka). No nie, Alouette! To mám byť ja? Keby som to videl vtedy…

JANA. Tak čo?

DRAMATIK: … tak by som ťa asi z lásky rozšklbal.

JANA. Dobre, že som ti to vtedy neukázala.

DRAMATIK (nenápadne kývne Ošetrovateľovi).

OŠETROVATEĽ (začne znova hrať pieseň Alouette).

(Tma. Po chvíli znova svetlo.)

(BÁBKOVÉ DIVADLO U HORVÁTHOVCOV)

JANA. Vtedy, v Senici, som bola taká šťastná! A nielen ja. Aj môj brat Ivko bol šťastný. Aj naši rodičia boli šťastní. Nie je to zvláštne? Hoci bola vojna a vo svete umierali milióny ľudí, nás akoby sa to netýkalo. Boli sme tá najšťastnejšia rodina na svete.

DRAMATIK. Týkalo sa to každého. Aj našich rodičov. Len my deti sme o tom nevedeli.

JANA. Ale veď v tej vojne umierali aj deti.

DRAMATIK. Umierali ďaleko od nás — my sme o vojne dlho vedeli iba to, že z neba padá vianočný staniol, ktorým Nemci rušili americkým letcom rádiové spojenie. A keď padal z neba staniol, mysleli sme si, že aj tá veľká vojna je iba čosi také ako Vianoce.

JANA. Ozaj, vtedy, keď som ja našla pod stromčekom denník a Ivko noty, priniesol Ježiško aj spoločný dar pre mňa aj pre Ivka — bábkové divadlo.

DRAMATIK. Pamätám sa, ako ste sa potešili — no tuším ešte viac sa z toho bábkového divadla tešili vaši rodičia.

JANA. Oni sa vždy tešili aj z toho, že sa tešíme my.

DRAMATIK. Ale isto sa tešili aj z toho, že to budú oni, kto bude to bábkové divadlo hrať.

JANA. Aj keby. Vieš, prečo to vieš? Lebo oni sa chystali hrať bábkové divadlo nielen pre svoje deti, ale aj pre našich kamarátov, a jedným z nich si bol aj ty. Pamätáš sa? Každú sobotu sa u nás stretlo niekoľko spriatelených rodín a prichádzali aj s deťmi. Aj tvoji rodičia sa priatelili s mojimi rodičmi, a vždy prichádzali na návštevu aj s tebou.

DRAMATIK. Pamätám. Tvoji rodičia vždy nechali svojich dospelých hostí, nech si na terase debatujú o Stalingrade…

JANA. Aj na to sa pamätáš?

DRAMATIK. Slovo Stalingrad si šepkali, a čo si dospelí šepkajú, to si deti zapamätajú. Všetci dospelí vtedy najradšej debatovali o Stalingrade, aj moji rodičia, aj tvoji, ale tí tvoji, tí svojich dospelých hostí aj tak vždy na hodinku opustili a venovali sa nám deťom. Vždy nás najprv pousádzali v obývačke, oddelenej od ďalšej izby rozťahovacími presklenými dverami.

JANA. Hovorili sme im francúzske.

DRAMATIK. No pravdaže. Ako inak? A tie vaše francúzske dvere boli vždy už vopred upravené tak, aby nebolo za ne vidno. Sklené výplne boli zakryté dekami a uprostred dverí bolo už vopred nainštalované bábkové divadielko so spustenou oponou. Aj v izbe vyhradenej pre nás divákov boli už vopred pozastierané okná a vládlo v nej to správne divadelné šero.

JANA. Výborne sa na to pamätáš.

DRAMATIK. Bodaj by nie! Ivan Horváth, tvoj otecko, bol prvý živý spisovateľ, ktorého som v živote stretol. A bábkové divadlo u vás — prvé bábkové divadlo, ktoré som videl.

JANA. A pamätáš sa aj na to, že náhodou si vždy sedel vedľa mňa?

DRAMATIK. Nebola to náhoda. Vždy, keď nás tvoji rodičia usádzali, to ja sám som sa usiloval sadnúť si tak, aby som vždy sedel vedľa teba.

JANA. Už vtedy si mal v hlave dievčatá?

DRAMATIK. Už od narodenia. A potom tvoji rodičia zmizli v druhej izbe…

JANA. … a zrazu sa odtiaľ ozval zvonček, zdvihla sa opona…

DRAMATIK. … a naše oči sa upierali na ten jediný kúsok sveta, ktorý v tej chvíli stál za pozeranie — na tajomne osvetlené javisko bábkového divadla. Viem si to predstaviť aj teraz. Na javisku je izba, uprostred stôl, pri stole sedia bábky dedka a babky, vľavo pec, vpravo dvere — a za dverami stojí zubatá s kosou. (Šeptom Ošetrovateľovi.) Trošku veselej hudby. OŠETROVATEĽ (zahrá veselú melódiu).

DRAMATIK (vstáva, zájde za barový pult, začne na ňom prstami jednej ruky hrať zubatú a prihovorí sa Jane zmeneným hlasom). Dobrý deň, deti. Som zubatá. Ale nebojte sa, neprišla som si po vás. Iba teraz, spolu s babkou…

OŠETROVATEĽKA (pripojí sa k Dramatikovej hre, prstami jednej ruky hrá dedka, prstami druhej ruky babku, a podľa toho, ktorého z nich práve hrá, mení hlasy, raz hovorí dedkovým, raz babkiným). To som ja.

DRAMATIK. … a dedkom…

OŠETROVATEĽKA. A to som zase ja.

DRAMATIK. … vám zahrám tragédiu…

OŠETROVATEĽKA. … alebo, ak chcete, tak komédiu…

DRAMATIK. … skrátka komickú tragédiu či tragickú komédiu…

OŠETROVATEĽKA. … skrátka zahráme vám rozprávku o babke, dedkovi…

DRAMATIK. … a zubatej. (Šeptom.) Hudba, hudba!

OŠETROVATEĽ (znova hrá veselú melódiu, ktorej rytmus sa zosúladí s recitáciou. Vždy, keď recitácia prejde do prózy, hudba sa odmlčí, ale ozve sa vždy znova, keď próza začne prechádzať do rytmickej recitácie — môže sa to hrať aj ako opera).

DRAMATIK (recituje).

OŠETROVATEĽKA (recituje).

DRAMATIK. No ani jeden z nich netúžil ovdovieť, a preto sa obaja, aj babka, aj dedko, na kolenách modlili ku mne, zubatej…

OŠETROVATEĽKA (zahrá prstami, ako bábky dedka a babky padajú na kolená).

DRAMATIK. … a každý z nich ma prosil, aby som — až prídem — skosila jeho skôr než toho druhého. Lenže keď chcela byť babka skosená prv než dedko, a keď chcel byť dedko skosený prv než babka — povie mi niekto, ako som im mala vyhovieť obidvom? Neriešiteľná úloha. Veď ani ja, všemohúca zubatá, neviem robiť zázraky. Ešte tak skosiť dvoch starčekov odrazu, to by šlo. Hoci aj to sa mi podarí iba zriedkavo.

OŠETROVATEĽKA (hrá striedavo prstami oboch rúk a strieda pri tom aj hlasy).

Ja chcem umrieť prvá. Ja chcem umrieť prvý. Nie ty. Ja prvá. Nie ty. Ja prvý. Nie ty, ja. Nie ty, ja.

DRAMATIK. Ale toto už je priveľa. Starí sú a potratili rozum.

OŠETROVATEĽKA (ďalej hrá dvoma hlasmi vzájomné prekrikovanie). Nie ty, ja! Ba nie ty, ale ja!

DRAMATIK. Prekrikujú sa ako jarmočníci.

OŠETROVATEĽKA (hrá ako sa dedko a babka nielen prekrikujú, ale aj bijú). Ja, ja, ja, ja!

DRAMATIK. Ba dokonca sa už aj bijú. Tak dosť! Zabúcham kosou o zem. (Šeptom.) Hudba!

OŠETROVATEĽ (zahrá zabúchanie kosou o zem).

OŠETROVATEĽKA (hlasom babky). Pst, dedko! Ktosi búcha. Ide k nám na návštevu sused. Alebo suseda.

DRAMATIK. Znova zabúcham kosou o zem.

OŠETROVATEĽ (znova zahrá zabúchanie kosou o zem).

OŠETROVATEĽKA (hlasom dedka). To veru, babka, nebude sused ani suseda. Tí nebúchajú tak zhurta.

DRAMATIK. Znova zabúcham kosou o zem.

OŠETROVATEĽ (znova zahrá zabúchanie kosou o zem).

OŠETROVATEĽKA (hlasom babky). A kto iný by to mohol byť, dedko? Nebodaj nejaký zbojník?

DRAMATIK. Znova zabúcham kosou.

OŠETROVATEĽ (znova zahrá zabúchanie kosou o zem).

OŠETROVATEĽKA (hlasom dedka). Ba bodaj nejaký zbojník, babka. Bodaj radšej zbojník — než by to mala nebodaj byť už…

DRAMATIK. A znova zabúcham.

OŠETROVATEĽ (znova zahrá zabúchanie kosou o zem).

OŠETROVATEĽKA (hlasom babky). Nebodaj už kto?

DRAMATIK. A znova zabúcham.

OŠETROVATEĽ (znova zahrá zabúchanie kosou o zem).

OŠETROVATEĽKA (hlasom dedka). Nebodaj už tá zubatá.

DRAMATIK. A ba veru som to už ja, kto iný? Starí ste, až sa zle na vás pozerá. Ak máte tu na svete nemilobohu zavadzať, idem vás už radšej skosiť. Nepočujete, že búcham a búcham a búcham kosou o zem za vašimi dverami?

OŠETROVATEĽ (zahrá trikrát opakované zabúchanie kosou o zem).

DRAMATIK. Otvárajte!

OŠETROVATEĽKA (hlasom dedka). Počuješ, babka? Dobre som vravel, je to zubatá. Máme jej otvoriť. Choď a otvor jej dvere! (Hlasom babky.) A prečo ja? Choď ty! (Hlasom dedka.) Choď, babka, otvor dvere! (Hlasom babky.) Choď si ty, keď si zdravý. (Hlasom dedka.) Ja nevládzem, mňa berie do spánku.

DRAMATIK.

OŠETROVATEĽKA (hlasom babky). Otvor jej, milovaný! (Hrá jednou rukou, že sa babka skrýva.) (Hlasom dedka.) Ty otvor, drahá moja! (Hrá druhou rukou, že sa dedko skrýva.)

DRAMATIK.

OŠETROVATEĽ (zahrá zabúchanie kosou o zem).

DRAMATIK (do publika).

OŠETROVATEĽ (hrá dramatické vyvrcholenie).

OŠETROVATEĽKA (strieda hlasy).

DRAMATIK (opíše rukou vysoký oblúk, akoby zubatá vchádzala cez komín, a skosí dedka aj babku). Cez komín som k nim vhupla!

OŠETROVATEĽ (zahrá zopár taktov z Marseillaisy).

(Tma. Po chvíli znova svetlo.)

DRAMATIK (vracia sa k stolíku). Aké to bolo?

JANA. Veselé.

DRAMATIK. Možno by si uvítala, keby to bolo trochu smutnejšie.

JANA. A prečo? Hoci kosí zubatá — keď je to iba bábka, je to smiešne. Aj keď bola vojna a všade na svete sa ľudia zabíjali, môj otecko v tej rozprávke tak veselo vodil na špagátikoch bábku smrti a moja mamička vedela tak veselo meniť hlasy dedka a babky, že sme sa vôbec nemuseli báť. Báť som sa začala až neskôr.

DRAMATIK. Kedy?

JANA. Keď sa vojna priblížila až k Senici. Vtedy otecko pripravil pre nás úkryt v pivnici, ktorej okienko dal spevniť kovovými doskami. A do tej pivnice dal ešte zniesť aj francúzske dvere z obývačky, aby tam vytvorili taký výstupok, za ktorým vznikol ešte ďalší úkryt. Boli sme v tej pivnici všetci aj vo chvíli, keď začali okolo nášho domu vybuchovať granáty. Otecko zrazu vykríkol, aby sme sa všetci prikrčili za francúzske dvere. A len čo sme ho poslúchli, vybuchla v tesnej blízkosti nášho pivničného okienka mína.

OŠETROVATEĽ (zahrá výbuch).

JANA. Tá mína rozmetala nielen okienko, ale narobila šarapatu aj v pivnici. No nikomu z nás sa nič nestalo. Ani vtedy našu rodinu neopustilo šťastie. Ani našu rodinu, ani tie francúzske dvere. Hoci boli presklené, ten výbuch ako zázrakom vydržali.

DRAMATIK. A zachránili vás!

JANA. Neboli by nás zachránili, keby sme nevedeli, že sa máme za ne prikrčiť. Tie dvere nás zachránili na oteckov príkaz. To preto sme boli ustavične šťastní, že vždy nám vedel pomôcť otecko. A boli sme šťastní až dovtedy, kým nepotreboval pomoc on sám. Vtedy však nikto z nás… (Hlas sa jej zlomí.) … nevedel zachrániť jeho.

DRAMATIK (nenápadne kývne Ošetrovateľovi).

OŠETROVATEĽ (začne znova hrať pieseň Alouette).

(Tma. Po chvíli znova svetlo.)

(KRÁSNY SEN, STRAŠNÉ PREBUDENIE)

JANA. Ale tu sa už naše spoločné spomienky končia, V mojom denníku sa o tebe nenájde už nič. Niekam si sa mi hneď po vojne stratil.

DRAMATIK. Hneď po vojne sa naša rodina presťahovala zo Senice do Žiliny a vaša zas do Bratislavy. Moji rodičia vedeli o vašej rodine aspoň to, čo sa dozvedeli z novín.

JANO. A ty?

DRAMATIK. Ja ani to nie, teda spočiatku, neskôr áno. Ale kým som bol ešte chlapec, z novín som si prečítal nanajvýš zadnú stranu. Aj to len v pondelok, keď som sa chcel dozvedieť, na ktorom mieste v tabuľke futbalovej ligy je po nedeli ŠK Žilina.

JANA. Po vojne si isto všetci ľudia s úľavou vydýchli.

DRAMATIK. Až na tých, čo stratili vo vojne svojich blízkych. A nedýchalo sa ľahko ani tým, čo prežili koncentráky. Vracali sa z nich poriadne zúbožení.

JANA. A nemohli od radosti vyskakovať ani tí, čo ich tam posielali. Skončili vo väzení.

DRAMATIK. Nie všetci. Naši otcovia však za vojny nestratili svoj čistý štít. Alebo — ako hovoria Francúzi — le panache blanc. Cyranov biely chochol. Ozaj — a čo ten francúzsky sen tvojich rodičov? Sníval sa im aj po vojne?

JANA. Sníval, aj keď už len chvíľu. (Číta z denníka, no postupne sa rozpamätúva bez neho.) Jedného dňa zazvonil u nás telefón — to otecka volal z Prahy minister zahraničných vecí Jan Masaryk: „Ivane, zrovna teď se mi tady v Praze vybrečel Manac´h, ten novej francouzskej konsul, co má namířeno k vám do Bratislavy, prý to tam u vás bude pro něj hrozně těžký, on ani jeho žena neuměj slovensky a s nikým ze Slováků se nedomluvěj. Jděte s nima, prosím tě, ty a tvoje paní, někdy na voběd. Ať ten Manac´h vidí, že Bratislava je v Evropě a že se Slováky si může popovídat i francouzsky.“ Otecko sa zasmial a povedal: „Spoľahni sa, Honzo.“ Prvý raz obedovali moji rodičia s francúzskym konzulom a jeho ženou, len čo prišli Manac´hovci do Bratislavy. To bolo ešte vtedy, keď bol Jan Masaryk ministrom zahraničných vecí v Benešovej vláde.

DRAMATIK. Ale o tom, keď spolu obedovali posledný raz, sa už Jan Masaryk nedozvedel. Bol potom ministrom zahraničných vecí aj v Gottwaldovej vláde, no už iba dva týždne a tvoji rodičia posledný raz obedovali s francúzskym konzulom Manac´hom a jeho ženou až po Masarykovej smrti.

JANA. Odkiaľ to vieš?

DRAMATIK. Nielen ty — aj Étienne Manac´h si písal denník. A na staré kolená ho vydal aj knižne. Tá kniha sa volá Journal intime. Keď ma raz pozval na kávu francúzsky veľvyslanec Christophe Léonzi, venoval som mu pri tej príležitosti svoj preklad Rimbauda — a on mi zas venoval tú Manac´hovu knihu.

JANA. Prečítal si si ju?

DRAMATIK. Nie celú. Hlavne som si prečítal to, čo sa týkalo tvojich rodičov.

JANA. A čo si sa dozvedel?

DRAMATIK. O tvojej mamičke si Manac´h do svojho Intímneho dennika zapísal, že naňho urobila dojem ako krásna a noblesná dáma. Jeho denník sa končí šiestimi dodatkami a ten posledný — Annexe 6 — má podnadpis Le proces des nationalistes bourgeois slovaques. Manac´h v ňom cituje výpoveď tvojho otecka pred súdom v apríli 1954, v ktorej sa tvoj otecko priznáva, že vykonával špionáž pre Francúzsko prostredníctvom francúzskeho konzula Étienna Manac´ha.

JANA. Čo na to Manac´h? Vyvracia to, dúfam.

DRAMATIK. Vôbec to nekomentuje. Len to cituje — ako historický fakt.

JANA. Ale veď oteckova výpoveď — to bola lož, ku ktorej otecka donútili!

DRAMATIK. To si aj Manac´h isto domyslel. A každý čitateľ jeho denníka si to domyslí takisto. Ale aj vynútená výpoveď je historický fakt. Mimochodom — na tú vynútenú výpoveď si spomínam aj ja.

JANA. Aj ty? Ako si na ňu môžeš spomínať aj ty?

DRAMATIK. Keď noviny písali o rozsudku nad tvojím oteckom, môj otec tú správu čítal doma nahlas. Vtedy som už noviny čítal pozornejšie, a tak som si tú správu prečítal potom ešte niekoľko ráz aj ja — a od slova do slova som si ju zapamätal: „Už v roku 1945 nadviazal Ivan Horváth špionážne spojenie s francúzskym generálnym konzulom Étiennom Manac´hom, ktorému pri rôznych príležitostiach odovzdával správy… Rozsudok bol vyhlásený ráno 24. apríla 1954 o 9,00 hodine. Ivan Horváth bol uznaný vinným v zmysle obžaloby z trestných činov vlastizrady, sabotáže a vyzvedačstva a bol mu uložený trest dvadsaťdva rokov väzenia, trest straty štátneho občianstva aj trest prepadnutia majetku.“

JANA (vzdychne si, na chvíľu sa odmlčí). Áno, otecka odsúdili v roku 1954… A hrozilo, že ho budú súdiť už v roku 1952. Vtedy, keď súdili aj Clementisa. V tom procese, v ktorom jedenástich zo štrnástich obžalovaných odsúdili na smrť.

DRAMATIK. Tvoj otec mal šťastie v nešťastí. V roku 1952 by bol možno dvanásty.

JANA. Hrozilo mu to aj neskôr. Veď hoci ho napokon súdili až o dva roky a v inom procese,a hoci to bolo už rok po Stalinovej smrti — ešte aj v roku 1954 oteckov obhajca dr. Štefan Fenyeš poukazoval na jeho priznanie ako na poľahčujúcu okolnosť a prosil súd, aby mu nedával trest smrti. Myslíš, že to bola len náhoda, že sa otecko dostal až do toho druhého procesu?

DRAMATIK. Možno sa scenáristom procesov hodil do toho druhého viac — možno v tom druhom potrebovali francúzskeho špióna.

JANA. No povedz, nie je to zvláštne? Hoci za svoju lásku k Francúzsku tak pykal, napokon práve to, že v druhom procese potrebovali francúzskeho špióna, mu o pár rokov predĺžilo život.

DRAMATIK. Ale aký život? Život za mrežami.

JANA. Ale aspoň na posledný rok života ho spoza nich vypustili na slobodu. Aj keď z tej slobody už veľa radosti nemal. Vypustili ho z väzenia v januári 1960 ťažko chorého.

DRAMATIK. Čiže pre istotu už pár mesiacov pred májovou amnestiou. Aby si ušetrili prípadné starosti s jeho pohrebom. Aj môj otec v Žiline by vedel rozprávať o ich láskavosti. Keby žil. Keby aj on nezomrel mladý. Podobne ako tvoj — krátko po prepustení.

JANA. Zničili ich.

DRAMATIK. Nezničili… Zabili. (Nenápadne kývne Ošetrovateľovi.)

OŠETROVATEĽ (zahrá niekoľko akordov z ruskej piesne Kalinka).

(Tma. Po chvíli znova svetlo.)

(AKO BOLO V BUDAPEŠTI)

DRAMATIK. Prečítaj mi konečne zo svojho denníka aj niečo o tom, čo si zažila v Budapešti. Vtedy, keď si sa tam ocitla, si mala desať rokov.

JANA. Pamätáš si to presne.

DRAMATIK. Ľahko sa to pamätá. Si ročník 1938 — a Stalin s Gottwaldom nastolili u nás diktatúru presne o desať rokov. 25. februára 1948.

JANA. Vtedy sa stal Jan Masaryk znova ministrom zahraničných vecí.

DRAMATIK. Hoci syn T. G. Masaryka nemal čo hľadať v Gottwaldovej vláde.

JANA. Sám vravíš, že sa ním stal iba na veľmi krátko.

DRAMATIK. Dejepisci mu to budú vyčítať ešte veľmi dlho.

JANA. Dejepisci sú k nemu krutí.

DRAMATIK. Ale chvália Jana Masaryka aspoň za to, že sa mu už 10. marca 1948 podaril mimoriadne šikovný skok.

JANA. Prečo mimoriadne šikovný?

DRAMATIK. Vyskočil z okna Černínského paláca tak šikovne, že to okno ešte stihol za sebou aj zatvoriť.

JANA. Smutný žart.

DRAMATIK. Ani môj otec, hoci to bol inak veselý človek, sa na ňom nesmial. Bral ten skok ako Masarykov odkaz.

JANA. Aký odkaz?

DRAMATIK. Zanechte naděje!

JANA. Môj otecko hovorieval, že nádej na lepší život musí zomierať posledná.

DRAMATIK. Tomu mohli uveriť len pesimisti, čo odišli na Západ, ale nie optimisti, čo ostali na Východe.

JANA. Ale veď to, že lepší život je možný aj na Východe, si mysleli aj veľké osobnosti na Západe! Picasso nakreslil holubicu mieru.

DRAMATIK. A aj tej sa Stalin chystal vykrútiť krk. Keď po Janovi Masarykovi prijal funkciu ministra zahraničných vecí Vladimír Clementis, mnohí si mysleli, že prišiel o rozum.

JANA. Prečo si to mysleli?

DRAMATIK. Za vojny, vo francúzskom a anglickom exile, odsúdil nemecko-ruský pakt aj Stalinov útok na Fínsko. Prečo nerátal s tým, že mu to po vojne Stalin pripomenie?

JANA. Možno dúfal, že Stalin na to zabudne.

DRAMATIK. A možno na to zabudol on sám. Strata pamäti hrozí v politike každému.

JANA. Clementis nebol každý. Clementis bol výnimočný. Clementis bol idealista.

DRAMATIK. Čo hľadal idealista v tej Čepičkovej údernej šestke, čo dala likvidovať kláštory a zatvárať kňazov?

JANA. Zavreli ho už v januári 1951. A tie kláštory likvidovali až v apríli a máji. Možno keby ho nezavreli… Možno účasť v tej šestke prijal preto, lebo tomu chcel zabrániť.

DRAMATIK. Mal radšej zabrániť sám sebe v návrate, keď bol ako minister zahraničných vecí na zasadnutí OSN v New Yorku. Práve vtedy nadišla chvíľa Stalinovej pomsty a začal sa pripravovať bábkový proces. Keby sa Clementis nevrátil, mal šancu zachrániť si život. Bola tam s ním aj jeho žena. Aj tá mu to mohla poradiť. No aj jej zlyhala intuícia.

JANA. Možno sa báli, že ak tam ostanú, ohrozia doma nejakých blízkych príbuzných.

DRAMATIK. Nikoho blízkeho by neohrozili, Boli bezdetní.

JANA. Možno ho mal niekto varovať.

DRAMATIK. Varovali ho. S Clementisom bol v Amerike aj jeho tajomník, básnik Theo Florin. Ten mi o tom raz rozprával. „Dostal som správu, čo sa chystá, padol som na kolená a tak som ho prosil, aby sa nevracal. Ale Lída, jeho žena, stála nado mnou a hovorila: ,Snad nebudeš věřit Theovi? Vždyť se na něj podívej — vždycky to byl blázen.“ Clementis poslúchol svoju ženu a tá ho priviedla rovno pod šibenicu.

JANA. Nechtiac. A ktovie, či to naozaj bolo tak.

DRAMATIK. Theo bol básnik. Rád si vymýšľal. Ale tomuto verím.

JANA. A Theo Florin pochodil ako?

DRAMATIK. Aj Theo Florin sa vrátil a za svoje varovanie si odsedel tri roky.

JANA. Ach, Bože.

DRAMATIK. Niekedy by aj heterosexuál urobil lepšie, keby si dal poradiť od homosexuála.

JANA. Tak vidíš! Predsa len bol Clementis rojko! Netušil, že aj jeho zomelie Stalinov mlyn.

DRAMATIK. Ktorý aj on pomáhal roztáčať.

JANA. Nie! To už nemôže byť pravda! To on robiť nechcel!

DRAMATIK. Nechcel, ale pomáhal.

JANA. Ale až taký krutý osud si za to nezaslúžil.

DRAMATIK. Odpusť. Zabudol som, že Clementis bol priateľ tvojho otca.

JANA. Áno. To Clementis vymenoval otecka za veľvyslanca v Budapešti. Dôveroval mu. Prebiehala práve povojnová výmena obyvateľstva. Byť veľvyslancom v Budapešti, to nebola vtedy ľahká úloha.

DRAMATIK. Politici sú už takí. Najlepších priateľov používajú na najhoršie práce. A tak si sa ocitla v Budapešti aj ty. Prečo tam rodičia vzali len teba a nie aj tvojho brata?

JANA. Ivko bol odo mňa o tri roky starší a chodil už do gymnázia. Rodičia ho kvôli tomu nechali v Bratislave u starej mamy. Ale ja som mala iba desať, do gymnázia som ešte nechodila… Bola to veľká zmena v mojom živote.

DRAMATIK. Deti zvládnu aj veľké zmeny hravo.

JANA. Nebolo to až také hravé. Mala som pocit, že zmena, na ktorú si musím zvykať, je nekonečne dlhá. A potom…

DRAMATIK. Potom?

JANA. Potom prišiel ten úder. Nie hneď. Najprv iba visel vo vzduchu. Ale akoby sa čosi menilo každý deň. Rodičia boli čoraz ustaranejší a správali sa čoraz tajomnejšie.

DRAMATIK. Zase sa pred tebou zhovárali po francúzsky?

JANA. Nezhovárali sa takmer vôbec. Boli akísi takí… Nepoznala som ich takých ani za vojny. Akoby im čosi naháňalo viac strachu, než za vojny naháňalo ľuďom gestapo. Akoby sa báli otvoriť ústa, aj keď som bola nablízku len ja a inak široko ďaleko nikto, pred kým by si mali dávať pozor.

DRAMATIK. Stalin má uši všade, vravieval môj otec.

JANA. Isto si čosi také mysleli aj oni. Spomínam si, že sa niekedy vyšli pozhovárať do záhrady. A z diaľky som videla, že aj v tej záhrade sa zhovárajú šeptom. Nechápala som, prečo. Musela som nad tým rozmýšľať.

DRAMATIK. A na čo si prišla?

JANA. Až do toho osudného 3. decembra 1950 som neprišla na nič.

DRAMATIK (nazrie jej do denníka). Vidím, že si si okolo dátumu 3. decembra 1950 urobila v denníku čierny rámik.

JANA. Hej. Bol to čierny dátum. Dodnes okolo neho robím čierny rámik v každom novom kalendári. (Zamyslí sa.) Až sa to človeku nechce ani veriť, ako sa tie krásne sny našich otcov o živote, čo príde po vojne, mohli zmeniť na také strašné prebudenie… No prekvapil si ma.

DRAMATIK. Tým, že som sa naučil naspamäť rozsudok nad tvojím otcom?

JANA. Tým, že si ho ani po toľkých rokoch nezabudol.

DRAMATIK. A možno som si naň vôbec nemal spomenúť. Možno som ťa, Alouette, tou škaredou spomienkou zranil.

JANA. Mohli by sme mať krajšie spomienky, keby sme dokázali žiť bez politiky.

DRAMATIK. Škaredým spomienkam sa nevyhneme nikdy. Politika je upír, ktorý nedokáže žiť bez nás. Môžem si to radšej prečítať sám?

JANA. Môžeš. (Požičiava mu denník.)

DRAMATIK (chvíľu ho číta mlčky, potom s komentárom). Tu čítam, čo si zažila toho 3. decembra 1950, keď boli tvoji rodičia práve v Bratislave. „Štátna bezpečnosť mojich rodičov prepadla na spiatočnej ceste, vytiahla ich z auta… A ja… dvanásťročná… sama v Budapešti…“

DRAMATIK (nenápadne kývne Ošetrovateľovi a Ošetrovateľke).

OŠETROVATEĽ (začne hrať pieseň Szomorú vasárnap).

OŠETROVATEĽKA (spieva).

Pieseň SZOMORÚ VASÁRNAP

DRAMATIK (vracia Jane denník). A ty… dvanásťročná… 3. decembra 1950… sama v Budapešti…

(Tma.)

PRESTÁVKA