ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1. scéna

(Javisko Divadla Ford v Baltimore.)

Po prázdnom javisku sa pohybujú herci, tanečníci a kulisári. Sú zamestnaní poslednými prípravami na premiéru muzikálovej úpravy Shakespearovho Skrotenia čertice.

FRED. Urobil som pre nášho Shakespeara v Baltimore všetko, čo som mohol. Teraz už len od inšpicienta závisí, či premiéra pobeží ako hodinky. Poznačil si si, Ralph, škrt z poslednej skúšky?

RALPH. Áno, pán Graham. Ten škrt potom, ako generál odpadne, je výborný nápad. Teraz to má spád!

FRED. Len aby nám po premiére nespadla aj sánka. Stihneme si tú scénu preskúšať ešte raz?

RALPH. Rád by som vás potešil kladnou odpoveďou, pán Graham. ale už nestihneme.

FRED. V poriadku. (Obráti sa na Harryho.) Harry!

HARRY. Prosím, signor Graham?

RALPH. Z toho Baptistu, ktorého hráš, musí vyžarovať autorita. Je to otec. Keď vstupuješ na scénu, musíš sa odpútaťod Gremia aj od Hortensia.

HARRY. Si, signor. Pán Graham, a mohol by som si teraz odskočiť k zubárovi? Kýve sa mi horná protéza.

FRED. Vydrž s tým ešte pár minút, Harry. Kde je Bill?

LOIS. Hneď tu bude, Fred. Teda, pán Graham. Odbehol na vécko.

FRED. Aj vám chcem čosi povedať, Lois. Ste náš najväčší diamant, ale tá vaša Bianca nemusí až tak prehrávať. Odohráva sa to v civilnom prostredí. V civilnom prostredí nedeklamujeme.

LOIS. Chápem.

FRED. Ja viem, že je to pre vás ťažké. Je to vaša prvá úloha, budem sa vám ešte osobitne venovať. (Objíme ju okolo pliec.) Naučím vás, ako sa dá využiť váš štebotavý jazyk, aby ste ním pripútali k sebe pozornosť.

LILLI (podráždene). Prepáčte, že ruším, ale sú nejaké pripomienky aj ku mne, alebo už…?

FRED. Hneď, slečna Vanessiová.

LILLI. Viem, že tu teraz budeš mať, ty sviniar, prednášku, na čo všetko sa dá využiť jazyk, ale…

FRED. Videl som tvoj posledný film a ubezpečujem ťa, že ani tebe by nezaškodilo vypočuť si podobnú prednášku. (Ralphovi.) Ralph, zabudli sme na klaňačku.

HARRY. Pán Graham, môžem už odísť? K tomu zubárovi…

FRED. Vydrž, Harry, vravím! Musíme si všetci vyskúšať ešte klaňačku.

LILLI. Takže sú alebo nie sú nejaké pripomienky aj k mojej postave?

FRED. Psychiater by určite nejaké mal, ale na zháňanie psychiatra nemáme teraz čas. Skúšame záverečnú klaňačku! A spojíme si ju s reprízou úvodnej piesne. Hattie, začínaš!

1. pieseň: „Dnes hráme pre vás zas príma kus“ („Another Op´nin´, Another Show“)

(Hatie & Všetci. Počas piesne skúšajú klaňačku.)

FRED (Harrymu). Tak, a teraz si už môžeš odskočiť k zubárovi, Harry. (Počká, kým sa herci rozídu a potom zavolá.) Paul!

PAUL (už odchádzal, ale vráti sa). Želáte si, pán Fred?

FRED (berie si ho bokom a čo najnenápadnejšie mu dáva na starosť kyticu, ktorú mal už nachystanú na nejakom vhodnom mieste). Rozhodol som sa aj takto povzbudiť pred premiérou našu strémovanú hviezdu. Zanesieš jej tú kyticu do šatne.

PAUL (prevezme kyticu). Áno, pán Graham. (Chystá sa odísť.)

FRED. Počkaj ešte! Priložím ku kytici aj vizitku a napíšem jej na ňu pár povzbudzujúcich slov. (Vyloví z vrecka vizitku, napíše na ňu pár slov, potom ju pripne ku kytici.) Teraz môžeš ísť. Odovzdaj jej to tesne pred premiérou.

PAUL. Áno, pán Graham. (Odchádza s kyticou.)

Tma.

2. scéna

(Vrátnica dvadla s telefónom.)

LOIS (do telefónu). Haló! Je tam Bill Calhoun? Povedala som Bill Calhoun. Nikto nie je zvedavý na váš komentár. (Položí. Osloví vrátnika.) Ujo vrátnik, hneď ako príde pán Calhoun, dajte mi to vedieť.

VRÁTNIK. Dávam vám to vedieť, slečna Lois. Pán Bill Calhoun práve prišiel.

LOIS. A kde je?

VRÁTNIK. Je uväznený v taxíku.

BILL (prichádza). Už som prepustený.

TAXIKÁR (prichádza hneď za ním). Zutekali ste. Ale mne neujdete.

LOIS. Bill!

BILL. Ahoj, hviezda!

TAXIKÁR. Zaplatíte mi za taxík?

BILL. O týždeň? O dva? Kedy vám to bude lepšie vyhovovať?

TAXIKÁR. Nemám čas na žarty. Dáte mi dva doláre.

BILL. Lois, máš dva doláre?

LOIS. Keby som mala dva doláre, myslíš si, že by som trčala v Baltimore?

BILL. Milý Cerberos, ani vy nemáte dva doláre?

VRÁTNIK. Keby som mal dva doláre, šiel by som do penzie a už dávno by som prestal strážiť toto podsvetie.

LOIS. Ujo vrátnik, čo myslíte, má dva doláre aspoň pán Fred?

VRÁTNIK. Pán Fred? Kde by ich vzal, veď pán Fred Graham je producent.

LOIS (taxikárovi). Nepočkali by ste do soboty večera, pán taxikár?

TAXIKÁR. S tým nerátajte.

LOIS. Ach, Bože, čo teraz?

VRÁTNIK. Netrápte sa pre pána Billa, slečna Laneová. Spomenul som si na zadné vrecko. Mám tam peniaze odložené na pohreb. Práve dva doláre. S týmito dvoma mi budete, pán Bill, dlhovať dvadsaťjeden.

BILL. Vďaka. Že ste to vy, zaokrúhlime to potom na dvadsať. (Zaplatí taxikárovi.)

TAXIKÁR (odíde).

LOIS. Bill, ty si zase bol v herni. A ja som ťa kryla pred pánom Grahamom, že si na vécku.

BILL. Tá herňa, to musela byť predtým prvotriedna čistiareň. Vyčistili mi tam aj vrecká.

LOIS. Koľko si prehral?

BILL. Desať litrov.

LOIS. Takže si zase podpísal zmenku?

BILL. Pochopiteľne. Inak by ma nepustili z herne.

LOIS. Aký pseudonym si použil?

BILL. Frederic Graham.

LOIS. Nie! Ty si sa podpísal ako náš producent? Ty si použil meno pána Grahama? To má byť vďačnosť za šancu, čo nám dáva? Chceš znova robiť zabávača v nočnom klube?

BILL. A je to zločin — zabávať ľudí, ktorí nemôžu v noci zaspať?

LOIS. Pravdu má pán Graham, keď hovorí: „Daj zabávačovi šancu hrať Shakespeara a…“

BILL. Len sa doňho nebuchni!

LOIS. Pán Graham je skvelý producent, herec a džentlmen. Pri ňom môže mladá herečka dozrieť, no to ešte neznamená, že by medzi nami niečo bolo.

BILL. Viem — je medzi vami len čisté umenie. To je jediné, čo vie ponúknuť taký držgroš. Ak ti on sľubuje holuby na streche, ja zase sa môžem podpisovať jeho menom.

LOIS. Pán Graham nie je držgroš. Pán Graham má rád diamanty a povedal, že najväčší diamant som ja. (Začne hrať hudba.) Nikdy ti neodpustím, ak mi pokazíš vzťah s pánom Grahamom skôr, než sa stanem hviezdou na Broadwayi.

BILL. Prepáč, že občas na to zabúdam. Prisahám, že ti to nepokazím.

LOIS. Ach, Bill! Len keby si to myslel vážne.

2. pieseň: „Buď dobrý už raz!“ („Why Can’t You Behave?“)

(Lois.)

Tma.

3. scéna

(Susediace šatne, jednu používa Lilli, druhú Fred. My vystačíme s dvoma stoličkami a dvoma šatňovými stolíkmi, s telefónmi a zrkadlami.)

FRED & LILLI (sedia, každý pred svojím zrkadlom, a zhovárajú sa na diaľku).

FRED. Nazvať ma sviniarom pred celým súborom! To prestáva všetko!

LILLI. Povedala som to slovo len polohlasne. Nikto okrem teba ho nepočul.

RALPH (prichádza k Lilli). O pol hodiny začíname, pripravte sa, slečna Vanessiová!

LILLI. Ďakujem, Ralph. Ach, to je teda nápad, začínať predstavenie práve vtedy, keď je najväčšia horúčava.

RALPH. Čo narobíme? V Baltimore v lete nemrzne. (Prichádza k Fredovi.) O pol hodiny začíname, pán Fred!

FRED. Máme dosť divákov?

RALPH. Ako už v Baltimore.

FRED. To znamená, že v hľadisku budú behať jelene. Nabudúce si sem prinesiem pušku. Keď nič iné, aspoň sa dobre najeme.

RALPH (odchádza, ale ešte počujeme jeho hlas). O pol hodiny začíname!

FRED (vchádza do šatne Lilli). Tvoje hollywoodske meno zabralo! Všetci siedmi tvoji obdivovatelia sú v hľadisku. (Zvoní telefón.) ?smy ti práve volá.

LILLI. Prepáč. (Zdvihne telefón.) Haló? To voláš ty, miláčik? Si už doma? Nie? Ty si ešte v Bielom dome? Čože? Prezident chce so mnou hovoriť? Ale čo mu poviem? (Zmení tón hlasu.) Pán prezident, to je pre mňa príjemné prekvapenie. Vy by ste naozaj chceli vidieť niektoré moje predstavenie? Ach, budem poctená! Len sa budem obávať o vašu bezpečnosť.

FRED (z diaľky). Nebojte sa, nik vás nebude ohrozovať. Slečna Vanessiová sa postará o prázdne hľadisko.

LILLI. Nie, to nebol nikto, pán prezident. Len okolo mojej šatne šiel kulisár. (Zmení tón hlasu.) To si už zase ty, drahý? Pán prezident bol úžasný. No ty si ešte úžasnejší. Chýbaš mi. Viem, že nemáš čas prísť na dnešné predstavenie. Ty si ho nájdeš? To bude od teba milé! Máš nejaké novinky? Je to tajné? Neviem sa ťa dočkať. Áno, miláčik. Nie, miláčik. Áno. Áno, miláčik. Posielam ti božtek. Áno, miláčik. Zbožňujem ťa. (Dotelefonuje.)

FRED. Koho zbožňuješ? Hovorila si s Pánom Bohom?

LILLI. Hovorila som so svojím priateľom generálom Howellom, ktorý je pravou rukou prezidenta. Je to veľký človek.

FRED. Je veľký? To myslíš, ako že je bruchatý?

LILLI. Prestaň, Fred! Vieš, aký je dnes deň? Máme výročie.

FRED. Aké výročie?

LILLI. Výročie svadby. Mohol by si si to pamätať, aj keď sme už rozvedení.

FRED. Nezabudol som na to. Chcel som ti poslať kaktus, ale nemám peniaze. Našťastie ty sa odvtedy, čo sme sa rozviedli, v peniazoch brodíš.

LILLI. Áno, presne tak. Každý večer, skôr ako zaspím, sa aspoň štvrť hodiny brodím vo svojich peniazoch. Je to výborné cvičenie na udržanie štíhlej línie.

FRED. A k tomu Hollywood, bazén, avokádový ranč. Zatiaľ čo ja som vrazil aj posledný dolár do svojho Cyrana. Bol to po rozvode môj najväčší projekt. Môžeš banovať, že si si v tom už nezahrala. Malo to veľký úspech.

LILLI. Počula som. Vraj to bola veľká sláva, keď ste s tým končili už po tretej repríze.

FRED. Kto mohol rátať s generálnym štrajkom?

LILLI. Ty určite nie. Nikdy si nemal šiesty zmysel.

FRED. Ty sa nezaprieš, Lilli! Máš humor, ktorý by ti mohli závidieť aj feferónky. (Prejde k jej stolíku, všimne si na ňom rámik s fotografiou.) Tento malý netvor na fotografii, to je tvoj nový priateľ? To si ukoristila z jeho rodinného abumu?

LILLI. Nie z jeho, ale z tvojho, Fred. To si ty, keď si mal dva roky.

FRED. To nie je moja tvár.

LILLI. Kde vidíš tvár? To je tvoja prcinka.

FRED. Rozkošné. Môžeš mi to teraz, keď už nie sme manželia, vrátiť?

LILLI. Môžem. (Dáva mu fotografiu a podá mu aj korkovú zátku.) A toto si vezmi tiež.

FRED. Načo by mi bol štupeľ?

LILLI. Na pamiatku. Je to štupeľ z nášho prvého šampanského.

FRED. Z našich svadobných raňajok?

LILLI. Áno, v mojom byte.

FRED. Myslíš tú kuticu nad arménskou pekárňou?

LILLI. Ty si nemal ani takú.

FRED. Veď kvôli tej kutici som si ťa zobral, hoci som si mohol vyberať. Bol som už vtedy slávny herec.

LILLI. To hej. To bola tá sezóna, keď si hral v Snehulienke siedmeho trpaslíka.

FRED. Nezabúdaj, že z môjho honoráru sme žili celú zimu.

LILLI. Ty nezabúdaj, že aj ja som mala vtedy pekný džob. Predpovedala som v čínskej čajovni budúcnosť z čajových lístkov.

FRED. A ty nezabúdaj, že okrem toho trpaslíka som ešte predvádzal penu na holenie v supermarkete.

LILLI. Áno, tam sme absolvovali svadobnú cestu. V supermarkete som sa hodiny a hodiny pozerala, ako sa holíš.

FRED. Nie, nie. Vtedy sme už rok boli manželia.

LILLI (prikyvuje). Máš pravdu, drahý. To bolo už v tom krásnom období, keď nás na neurčitý čas navštívila tvoja matka. Vrátili sme sa práve z turné s britskou operetou, ktorá sa z nejakého dôvodu odohrávala vo Švajčiarsku. Ale kostýmy boli škótske.

FRED. A honoráre takisto. Bolo to po fiasku s Postupimským princom. Robil som vtedy záskok. Bol som najmladší zaskakovač v súbore.

LILLI. Nijaký záskok, drahý. Obidvaja sme boli vtedy iba zboristi. (Hudba.) A celý zbor tancoval a spieval nádherný vals. Pamätáš sa? V tom valse bola reč o nejakom bare. (Začne si hmkať melódiu.)

FRED (cituje). „Madam, vyzeráte úchvatne. Urobili ste zo mňa najšťastnejšieho muža na svete.“

LILLI. „Aj ja som šťastná, drahý princ…“ Je to…

OBAJA. Wunderbar!

3. pieseň: „Wunderbar“ („Wunderbar“)

(Lilli & Fred.)

(Pieseň sa končí bozkom. Preruší ich Ralph.)

RALPH (znova sa objaví). Nerád ruším, ale o desať minút začíname. (Odíde.)

LILLI. Čia to bola chyba, že sme sa rozišli?

FRED. Na vine bol tvoj nezvládnuteľný temperament.

LILLI. A nie náhodou tvoje mamutie ego?

FRED. Dnes večer budeš úžasná. Nech sa ti darí.

LILLI. Aj tebe.

FRED (vráti sa k svojmu stolíku).

Tma.

4. scéna

(Susediace šatne.)

DVAJA VYMÁHAČI (objavia sa a pristúpia k Fredovmu stolíku). Ahoj.

FRED. Kto ste? Čo tu robíte?

PRVÝ VYMÁHAČ. Pekný mládenec, čo povieš?

DRUHÝ VYMÁHAČ. Fotogenická tvár.

PRVÝ VYMÁHAČ. Zaujímavá aj z profilu.

DRUHÝ VYMÁHAČ. A tá figúra!

FRED. Páni, váš obdiv mi lichotí, ale s fanúšikmi komunikujem až po…

PRVÝ VYMÁHAČ. Má bohatú slovnú zásobu.

DRUHÝ VYMÁHAČ. Hovorí spisovne.

PRVÝ VYMÁHAČ. Má to hlavu aj pätu.

DRUHÝ VYMÁHAČ. A keď hovorí, ani mu nefŕkajú sliny.

FRED. Ako som už povedal, váš obdiv mi lichotí, ale obdivovateľov prijímam až po predstavení.

PRVÝ VYMÁHAČ. A tá zdvorilosť!

DRUHÝ VYMÁHAČ. Dúfam, že mu nebudeme musieť ublížiť. Ubližujem len veľmi nerád.

PRVÝ VYMÁHAČ. To môžem potvrdiť. Keď sme hodili do rieky toho profesora, týždeň si potom nebol vo svojej koži.

DRUHÝ VYMÁHAČ. Dva týždne.

FRED. Páni, príďte po predstavení. Rád vám potom dám svoj autogram.

PRVÝ VYMÁHAČ. Ten už máme.

DRUHÝ VYMÁHAČ. Práve preto sme prišli.

FRED. Čože?

PRVÝ VYMÁHAČ. Je to len taká bežná záležitosť. Zmenka, ktorú držím v ruke. Desať litrov. Toľko obnáša váš dlh u pána Hogana, nášho zamestnávateľa.

DRUHÝ VYMÁHAČ. Pán Hogan úprimne verí, že mu ho zaplatíte.

FRED. Pán Hogan?

PRVÝ VYMÁHAČ. Keď si nespomínate na pána Hogana…

DRUHÝ VYMÁHAČ. … hádam vám bude povedomý aspoň váš podpis, pán Graham.

FRED. Vy ste zošaleli. Ukážte mi ho! (Pozrie sa na zmenku.) Nie. To nie je môj podpis.

PRVÝ VYMÁHAČ. Takto sa vyhovárajú všetci.

DRUHÝ VYMÁHAČ. No aj tak nás prekvapujete, pán Graham.

PRVÝ VYMÁHAČ. Podpísali ste to dnes poobede, aby ste mohli opustiť herňu v neďalekom hoteli.

DRUHÝ VYMÁHAČ. Boli sme pri tom.

PRVÝ VYMÁHAČ. A mám dojem, že vtedy ste sa tvárili veselšie.

DRUHÝ VYMÁHAČ. Áno, aj celkovo ste vyzerali celkom inak.

PRVÝ VYMÁHAČ. To asi preto, že pán Hogan vás aj pohostil.

DRUHÝ VYMÁHAČ. Veľmi kvalitným koňakom.

FRED. Naozaj ste sa zbláznili. Od ôsmej ráno som v divadle.

PRVÝ VYMÁHAČ. Zábudlivec.

DRUHÝ VYMÁHAČ. Zabúdať je ľudské.

PRVÝ VYMÁHAČ. Každý, kto podpíše zmenku, vzápätí na to zabúda.

DRUHÝ VYMÁHAČ. Lekári tomu hovoria anastázia, alebo tak nejako.

PRVÝ VYMÁHAČ. Ale my to vieme vyliečiť.

DRUHÝ VYMÁHAČ. No neradi ubližujeme vzácnym ľuďom. (Obráti sa k svojmu kolegovi.) Minulý týždeň — spomínaš si? Aj to bol vzácny človek. Keď sme to jeho týranie mali za sebou, plakal som ako dojča.

PRVÝ VYMÁHAČ. Naplakal si dve vreckovky.

DRUHÝ VYMÁHAČ. Štyri.

PRVÝ VYMÁHAČ (ponad Fredovo plece sa pozrie do zrkadla). A ja sa zas musím triasť, keď sa pozriem do zrkadla. Taký strach ide na mňa z vlastnej tváre.

DRUHÝ VYMÁHAČ. Aj na mňa z mojej.

FRED. Páni, mohli by ste odísť?

PRVÝ VYMÁHAČ. Má guráž.

DRUHÝ VYMÁHAČ. To teda hej.

PRVÝ VYMÁHAČ. V tejto chvíli by som vám predovšetkým rád zaželal úspešnú premiéru, hodnú vášho brilantného talentu. Dúfam, že správne citujem váš plagát.

DRUHÝ VYMÁHAČ. Aj ja sa pripájam.

PRVÝ VYMÁHAČ. Pán Graham, ale ani počas predstavenia nezabudnite, že sa na vás pozeráme z hľadiska.

DRUHÝ VYMÁHAČ. A pokúste sa ešte pred hepyendom prebudiť svoju pamäť.

PRVÝ VYMÁHAČ. Určite sem za vami po predstavení prídeme znova.

DRUHÝ VYMÁHAČ. Ak vás tu náhodou nebudene už čakať.

(Odídu. Pozornosť teraz prenesieme k stolíku Lilli. Garderobiérka Hattie práve upravuje Lilli účes.)

PAUL (prichádza k stolíku Lilli).

HATTIE. Ahoj, Paul.

PAUL. Ahoj, Hattie. Toto odovzdaj svojej panej. (Odovzdá Hattie kyticu a odíde.)

LILLI. Čo je to?

HATTIE. Kytica.

LILLI. Od koho?

HATTIE. Priniesol ju Paul, garderobiér pána Freda. Zrejme je od pána Freda.

LILLI (zbežne sa pozrie na vizitku). Áno! Je pri nej jeho vizitka. A kytica je presne taká istá, ako bola moja svadobná. Nijaký kaktus. Neuveriteľné čosi. Aj napriek tomu, že sme sa rozviedli… Hattie, on ma neprestal mať rád!

HATTIE. Ako by mohol, pani Lilli? Rozvod-nerozvod, kto sa raz do vás zaľúbil, ten vás musí ľúbiť až do smrti. Prinesiem vázu s vodou, aby vám tá kytica cez premiéru nezvädla. (Odíde.)

LILLI.(vezme kyticu do rúk, neprečíta si vizitku, priloží si kvety na hruď a začne spievať).

4. pieseň: „Ja viem, že máš prísť“ („So In Love“)

(Lilli.)

(Viac si teraz budeme všímať Fredov stolík. Paul sa už vrátil a pomáha Fredovi obliecť sa do kostýmu Petruchia.)

FRED. Čo to bol do čerta za nápad, pustiť sem dvoch bláznov päť minút pred zdvihnutím opony?

PAUL. Netuším, ako sa sem mohli dostať.

FRED. Povedz Ralphovi, že nabudúce do mojej šatne nesmie vojsť nikto, kto sa nepreukáže potvrdením, že je duševne zdravý. Ibaže by sa zbláznili od nadšenia, že ma vidia.

PAUL. To je možné, pán Fred. Magnetizmus vašej osobnosti zdolá každého. Na javisku aj v šatni.

FRED. Paul, ty nie si len najlepší garderobiér, ale aj skutočný znalec hereckého umenia.

PAUL. Vďaka za uznanie, pán Graham.

FRED. Odovzdal si moju kyticu?

PAUL. Áno, pane.

FRED. Vizitku s mojím pozdravom si nevytratil?

PAUL. Nie, pane.

FRED. Dúfam, že si ju odovzdal našej novej hviezdičke slečne Laneovej do vlastných rúk.

PAUL. Slečne Laneovej? Myslel som, že to posielate slečne Vanessiovej.

FRED. Slečne Vanessiovej? Ty si padol na hlavu!

PAUL. Ospravedlňujem sa, pane. Odkedy sa kôň, na ktorého som stavil na dostihoch, potkol na tretej prekážke, aj ja som akýsi…

FRED. Aj ty si kôň! (Rúti sa k stolíku Lilli. Lilli práve kamsi odišla, kytica leží na stolíku. Fred to využije a hľadá v kytici svoju vizitku. Hľadá ju však márne.)

LILLI (vracia sa). Fred, miláčik, ty si ma tak prekvapil! Tak povzbudil!

FRED. Ako by som ťa mohol nepovzbudiť?

RALPH (na chvíľu sa zas objaví). Začíname! Na javisko! Nech sa to vydarí! Tfuj, tfuj. (Odíde.)

FRED. Teraz to nerozoberajme. Musíme na javisko.

LILLI. Som taká šťatná, až mi mrznú ruky od trémy. Ale prekonať ju by mi mohla pomôcť tvoja vizitka.

FRED (chytí jej ruky). Počkaj! Ak ti mrznú ruky, zohrejem ti ich.

(Ozve sa predohra k predstaveniu Skrotenia čertice.)

LILLI. Myslíš, že sa divákom budem páčiť? Môj odchod k filmu zavinil, že som… Tak dávno som nehrala v divadle.

FRED. Neboj sa, divadelné publikum neprestalo po tebe túžiť.

LILLI. Vizitku, čo si pripol ku kytici, som si ešte neprečítala.

HATTIE (prichádza s vázou). Už som nabrala vodu do vázy, pani Lilli. Dám teraz do nej aj kyticu. (Dáva kyticu do vázy.)

LILLI. Odopni najprv z kytice vizitku a podaj mi ju, Hattie. Ešte si ju stihnem prečítať. (Fredovi.) Pustíš mi ruky?

FRED (nepúšťa jej ruky). Ešte ich máš studené. Netreba čítať. To, čo je na vizitke napísané, ti poviem spamäti: „Lilli, jedinej žene, ktorú som v živote ľúbil, jedinej umelkyni, ktorú som v živote obdivoval.“ A vizitku ti uschovám, na javisku by si ju mohla stratiť. Prečítaš si ju po predstavení.

LILLI. Ach, Fred! Vieš čo? Mám nápad. Chcem ju mať na javisku pri sebe. Nech mi tie tvoje krásne slová prinesú šťastie… Myslíš to vážne?

FRED. Z úprimného srdca.

HATTIE (podáva jej vizitku). Nech sa páči vizitka.

LILLI. Potom aj tá vizitka patrí na srdce. (Zmocní sa vizitky skôr ako sa jej stihne zmocniť Fred a vloží si ju do výstrihu). Teraz už vôbec nie som nervózna. Tvoja vizitka je môj talizman. Už ťa nikdy nenazvem sviniarom, Fred. Už nikdy, drahý môj. (Odchádza.)

FRED (vracia sa rezignovane k svojmu stolíku). Oj, budeš prekvapená, že ešte ma tak nazveš. (Nasadzuje si ku kostýmu Petruchia patriaci klobúk a aj on odchádza.)

Tma.

5. scéna

(Scéna zo Skrotenia čertice.)

5. pieseň: „Cieľ prvý — Benátky“ („We Open in Venice“)

(Katarína, Petruchio, Bianca & Lucentio.)

Hudba pokračuje. Tma.

6. scéna

(Ďalšia scéna zo Skrotenia čertice.)

Jednoduché kulisy nám dovolia predstaviť si námestie v Padove. Na jednej strane Baptistov dom, nad jeho vchodom balkón, na druhej strane krčma. Hortensio a Gremio, ku ktorým sa pridal aj Lucentio s knihami pod pazuchou, prenasledujú Bianku, ktorá — s ružou v ruke — im uniká a mizne v dome. Znova však vyjde z domu, sprevádza ju jej otec.

BIANCA. Podvoľujem sa, otec, vašej vôli. Zatvorím sa len s knihami a hudbou — to bude celá moja spoločnosť.

(So záujmom si všimne Lucentia.)

BAPTISTA. Vďaka ti, že ma chápeš, dcérenka.

GREMIO & HORTENSIO (pridružia sa k Baptistovi).

HORTENSIO. Pán Baptista, veď buďte menej prísny! Má trpieť Bianca len za to, že je o ňu záujem?

GREMIO.Čo radšej do klietky nezavriete tú čerticu?

BAPTISTA. Páni, už na mňa nenaliehajte! Viete, že čo raz poviem, to aj platí. Nevydám mladšiu dcéru, kým sa mi nepodarí nájsť muža pre staršiu. No keby o tú staršiu záujem mal niekto z vás, rád mu ju venujem. Môže ju získať ľahšie ako nič.

KATARÍNA (objavila sa na balkóne, polieva kvety a počúva rozhovor svojho otca s nápadníkmi). Alebo ako bič! (Zhodí na Gremia kvetináč.)

GREMIO. Pre mňa je prudká.

BAPTISTA.Čo Hortensio? Nechcete ju vy? Keby ste si to nechali prejsť hlavou…

KATARÍNA (zhodí ďalší kvetináč na Hortensiovu hlavu).

HORTENSIO (drží sa za hlavu). Hlavou? Práve som o ňu prišiel.

KATARÍNA. Kroťte sa, otec! Ako kravu ma tu núkate — a dvom volom odrazu.

HORTENSIO. Volom? Vás ani vôl si nevyvolí…

GREMIO.… kým nebudete milšia k jeho vôli.

KATARÍNA.

HORTENSIO. Ochráň nás, Bože, od takýchto čertíc!.

GREMIO. Hádam keby sa našiel niekto iný…

BAPTISTA. Pán Hortensio, či pán Gremio, ak máte tip… A ak mi poviete…

HORTENSIO. Len či je niekto taký na svete?

BIANCA (všetko to sleduje). Ja úbohá! A kedy potom ja sa dočkám ženícha a vydaja?

(Znova si vymení pohľad s Lucentiom.)

GREMIO, HORTENSIO & LUCENTIO (rozhodnú sa Bianku utešiť piesňou).

6. pieseň: „Či si Jean, John či Jano“ („Tom, Dick or Harry“)

(Bianca, Gremio, Hortensio & Lucentio.)

GREMIO & HORTENSIO (odídu).

BIANCA (odchádza).

LUCENTIO (sleduje ju až po vchod do domu).

BIANCA (obráti sa a hodí mu ružu).

LUCENTIO. Ľúbezná Bianca! Hlas by jej mohol závidieť aj slávik. Táto ruža a jej nôžky bosé sú vykúpané v tej istej rose. (Tancuje s ružou akoby to bola Bianca.)

HORTENSIO & GREMIO (vracajú sa).

HORTENSIO. Čo sa tu nafukujete, Lucentio?

GREMIO. Vy nám ju chcete vyfúknuť?

LUCENTIO. Ale páni! Ja a nafukovať sa? A vyfukovať? To fúka len taký vietor.

PETRUCHIO (vojde). A ten vietor práve privial až z Verony sem do Padovy mňa.

LUCENTIO. Petruchio! Kamarát!

PETRUCHIO. Lucentio! Kamarát! Zavial vietor sem aj teba? Čo ty robíš v Padove?

LUCENTIO. Študujem tu filozofiu.

PETRUCHIO (ukáže na ružu). A vidím, že popri filozofii aj botaniku.

LUCENTIO. A ty? Čo priviedlo do Padovy teba?

PETRUCHIO. Mňa?

7. pieseň: „Ja prichádzam si vybrať žienku v Padove“

(„I´ve Come To Wive It Wealthily in Padua “)

(Petruchio & Padovčania.)

Hudba stíchne.

GREMIO (šeptom Hortensiovi). Počujte, Hortensio, Boh to chcel, že sem prišiel tento pán Petruchio!

LUCENTIO (začuje to, a hoci by to malo vyhovovať aj jemu, rozhodne sa chrániť svojho priateľa). Je to môj dobrý priateľ. Nie aby ste mu navrhli za ženu tú čerticu!

HORTENSIO. A prečo nie? Je bohatá. Poslúži jemu a on poslúži zas nám.

GREMIO. Musí mať však aj úspech, prirodzene.

LUCENTIO. Keby šlo iba o to, má na to! Má čosi také veľmi prirodzené. Ale…

PETRUCHIO. Ale páni, zapojte do debaty aj mňa, lebo tuším, že už pre mňa máte nejakú na vydaj pripravenú kandidátku.

GREMIO.& HORTENSIO. Máme.

GREMIO. A krásnu.

HORTENSIO. A bohatú.

LUCENTIO. Ale zlú. Má chybu, ktorá vydá za sto chýb — je hádavá a priečna, je to skrátka až taká mimoriadna čertica, že keby som bol sto ráz horšie na tom, nechcem ju za voz naložený zlatom.

PETRUCHIO. Nehaň zlato, Lucentio. Povedzte mi jej meno — a ja si už s ňou poradím, nech aj to jej besnenie pára vzduch ako hromy jesenné. Kto je jej otec?

GREMIO. Volá sa Baptista Minola. Ja to veľmi sympatický pán.

HORTENSIO. Má dve dcéry.

GREMIO.No rozhodol sa, že tú mladšiu nedá nikomu…

LUCENTIO (privonia k ruži). Volá sa Bianca! Ľúbezná Bianca!

HORTENSIO. … kým nevydá tú staršiu. Tá sa volá Katarína.

KATARÍNA (z domu sa ozve jej nezrozumiteľný krik).

GREMIO, HORTENSIO & LUCENTIO. To je ona.

PETRUCHIO. Hlások má ozaj sladký ako slávik. Hneď na to neprídeš — no stačí návyk. Je bohatá? Je pre Petruchia vhodná. Ak nevesta je ozaj čosi hodna, aj keby bola škaredšia než striga, staršia než Sibyla, zlá ako šarkan, horšia než Sokratova Xantipa, a vzdúvala sa ako Jadran divý, nezacúvam, môj cit to nepokriví. (Zaspieva.) Vidím už, že si nájdem žienku v Padove a neprepijem šťastie v šenku v Padove!

LUCENTIO.Ty si chceš ozaj na krk zavesiť tú šelmu?

PETRUCHIO. Zavesím si ju.

LUCENTIO.Než zavesiť si ju, radšej sa obesiť.

PETRUCHIO. A čo keď bude visieť ona na mne? Ohluchnem azda od tej trošky kriku? Vari som nepočul už revať levy? Alebo more besnieť vo víchrici, podobné zranenému diviakovi? Alebo vravu na bojovom poli? Alebo kanonádu hromov z neba? Vari som nepočul, keď zúril boj, bubny a trúby, konský nepokoj? A mám sa zľaknúť jednej čertice, čo nevybuchne hlasnejšie než pec, keď niekto hodí gaštan do pece? Strašte ňou malých chlapcov!

GREMIO & HORTENSIO (pozrú sa sprisahanecky na seba). Nebojí sa!.

HORTENSIO. Prisľúbme mu, že všetky výdavky, čo vzniknú, uhradíme spoločne.

PETRUCHIO. Kde je tá nevesta, nech už ju vidím!

GREMIO. Najprv si poďme vypiť pohár vína na váš zdar!

PETRUCHIO. Na môj aj na váš!! Bezo mňa k tej mladšej, po ktorej, ako vidím, všetci traja prahnete, sa cez jej otca nedostanete.

GREMIO.Nie! Ten ju nikomu z nás nesľúbi, kým nebude mať pod čepcom tú staršiu.

LUCENTIO (privonia k ruži). Až potom bude mladšia na vydaj.

HORTENSIO (pokúsi sa aj on ovoňať Lucentiovu ružu, ale Lucentio mu to nedovolí). (Petruchiovi.) Tak je to! Takže, pane, môžete pomôcť z nás aspoň jednému len vy.

GREMIO.Prelomte ľady! Zoberte si staršiu, a prerúbete tak nám ostatným cestu k tej mladšej.

HORTENSIO. Ktorý z nás ju získa…

LUCENTIO (znova privonia k ruži). … ten sa vám nezabudne poďakovať. (Zamieria do krčmy, no ešte môžu zazrieť čosi z nasledujúceho výjavu.)

BIANCA (vybehne s krikom z domu).Prečo ma biješ, sestra?

KATARÍNA (prenasleduje ju a bije). Pre svoje potešenie.

BAPTISTA. Och, zase! Čože to len zase do nej vliezlo? Bianca, uteč! Plače, chúďatko. Vyšívaj si — a nevšímaj si sestru. Vari sa nehanbíš, ty čertica, zle robiť tej, čo tebe ešte nikdy neublížila ani krivým slovom?

KATARÍNA. Svätica! Práve to ma na nej hnevá. (Znova zaútočí na Bianku.)

BAPTISTA Ešte aj predo mnou? Uteč, uteč, Bianca!

BIANCA (utečie späť do domu).

KATARÍNA. Beriete mi aj túto radosť? Jasné. Je to váš poklad. Len ju chcete vydať. A ja mám sedieť v kúte na jej svadbe a kvôli nej mám ostať na ocot. Dajte mi pokoj! Je mi do plaču.

BAPTISTA. Mal iný otec väčšie trápenie? Radšej pôjdem do krčmy. (Odíde do krčmy.)

KATARÍNA (ostane pred domom sama a spieva).

8. pieseň: „Mužom fuj!“ („I Hate Men“)

(Katarína.)

(Chce odísť.)

BAPTISTA (vyjde z krčmy). Počkaj, Katarína, počkaj! Stal sa zázrak!

KATARÍNA. Aký?

BAPTISTA. Našiel sa muž, ktorý si ťa chce zobrať za ženu. Šľachtic, čo prišiel z Verony.

KATARÍNA. Tou cestou, ktorou odtiaľ prišiel, nech sa tam aj vráti! (Odíde.)

PETRUCHIO (vyjde z krčmy). Ešte maličkosť, otec! Keď si získam lásku vašej dcéry, čo vyžením s ňou ako s manželkou?

BAPTISTA. Keď umriem, polovicu pozemkov. A ihneď teraz dvadsaťtisíc zlatých.

PETRUCHIO. A ja jej k tomu venu pripíšem aj všetky svoje pozemky a statky. Zdedí ich po mne, keď ma prežije. Treba to už len hodiť na papier a v riadnej zmluve spresniť detaily.

BAPTISTA. No nikde nie je napísané, že vás bude chcieť. Je dosť zanovitá.

PETRUCHIO. Tak o to pokoj. Ak je ona, otec, zanovitá, ja som zas pánovitý. Stretnú sa tie dva prudké plamene — a navzájom sa pekne pohltia. Zafúka vánok — ohník vzbĺkne krásne, zaduje víchor — veľký oheň zhasne. A tak si padneme vhod, istá vec. Bude jej dvoriť chlap, nie šarvanec.

BAPTISTA. Výborne. Bodaj by ste mali úspech. No čakajte na víchor ostrých slov. (Odíde do domu.)

PETRUCHIO. Víchor sa potkne na vysokom brale. Nepohne s bralom — môže duť aj stále.

KATARÍNA (objaví sa na balkóne). Len či sa ten víchor do toho brala aj zaľúbi?

PETRUCHIO. O to už sa víchor starať nemusí. Hlavne, že sa bralu jeho láska nehnusí. Postačí, keď to bralo začne spievať. (Spieva.)

9. pieseň: „Nech aj si z najkrajších“ („Were Thine That Special Face“)

(Petruchio.)

BAPTISTA (znova vyjde z domu). Tohto som sa obával. Že vás nebude chcieť ona.

PETRUCHIO. A prečo by ma nechcela? Veselé dievča je to. Žartuje. No práve preto ju mám teraz, namojdušu, ešte sto ráz radšej. Už aby sme si mohli hrkútať.

KATARÍNA (vybehne nahnevaná z domu). Daj mi už navždy svätý pokoj! (Toto je však vypadnutie z textu, nie sú to slová zo Skrotenia čertice a Fred v úlohe Petruchia je nimi zaskočený. Aj ostatní vycítia, že čosi škrípe.) Vraj aj keď som z najkrajších! Uťahuješ si zo mňa? Somár.

FRED-PETRUCHIO (improvizuje). Gracia, signorína! (Ukloní sa a zašepká.) Neblázni!

BAPTISTA (v rozpakoch). Je to na vás, Petruchio, chopte sa znova iniciatívy! (Znova odíde do domu.)

KATARÍNA. Darmo sa budeš chcieť znova zmocniť iniciatívy, keď tá kytica ani tieto riadky vôbec nepatrili mne. (Ukáže mu vizitku a potom ju nahlas číta.) Lois, keď zažiarite dnes večer v úlohe Bianky… (Nedočíta, roztrhá vizitku a hodí jej úttržky Petruchiovi do tváre.) Ty jeden prekliaty sviniar!

PETRUCHIO (do hľadiska). Dobre som prorokoval. (Pokúša sa nadviazať pokračovanie hry.) Dobrý deň, Katka! (Śeptom.) Lilli, ovládaj sa, sme na javisku. (Nahlas.) Dobrý deň, Katka — tak vám tuším vravia.

KATARÍNA. Tušíte dobre, horšie máte uši. Počúvam len na meno Katarína.

PETRUCHIO. Klamete. Všetci vás volajú Kata. Katuška sladká, občas Kata kat, ale vždy Kata, ktorej na svete niet páru. Katastrofa. Katafalk. No najnežnejšie — jednoducho Katka. Počúvaj, Katka, potešenie moje, od mesta k mestu poletuje chýr, aká si nežná, cnostná, krásna…

LILLI (dá mu úder, mierený na žalúdok).

PETRUCHIO (zalapá po dychu a pokračuje!). … no ten chýr je nič proti živej skutočnosti, preto som tu. Tvoj vážny nápadník.

KATARÍNA. Napadlo vám byť mojím nápadníkom? To, čo vám, pane, napadlo, vám, môže zas vypadnúť. Aj s vami, ak vám slúžia obidve nohy.

PETRUCHIO. A čo, ak mám tri?

KATARÍNA.Ste azda trojnožka?

PETRUCHIO. Poďte a skúste.

KATARÍNA.Na takú trojnožku nie som dosť ťažká.

PETRUCHIO. Keď nie ty na mňa, tak ja na teba.

KATARÍNA.Pomaly. Nie som zas až taká ľahká.

PETRUCHIO. Neboj sa, Katka, nech si aká chceš, mladá či ľahká, neobťažkám ťa.

KATARÍNA.No obťažujete ma. Takže radšej keby ste vzali nohy plecia.

PETRUCHIO. Čie? Tvoje, holubička?

KATARÍNA (dá mu zaucho). Vrkú. Vrkú.

PETRUCHIO. Och, ty máš tuším holubičku v krku.

KATARÍNA. Škoda, že z holuba ti ostal hlúb.

PETRUCHIO. Dráždivá si dnes, Katka, ako osa.

KATARÍNA.Som ako osa? Pozor na žihadlo. (Uhryzne ho do ruky.)

PETRUCHIO (masíruje si ruku). Najlepšie bude ti ho vytrhnúť.

KATARÍNA.No neuhádneš, blázon, kde ho mám. (Dá mu ďalšie zaucho.)

PETRUCHIO. Každý vie, že je pošvou na žihadlo zadoček. (Prehne si ju cez koleno a tľapne ju po zadku.)

KATARÍNA. Nech je ňou jazyk!

PETRUCHIO. Ten tvoj?

KATARÍNA.Ba ten váš. Dočkám sa už konca vašich rečí?

PETRUCHIO. Čo by môj koniec hľadal v tvojom zadočku? Tak znova, Katuška. Som šľachtic —

KATARÍNA. A ja šľacha. (Znova ho udrie).

PETRUCHIO. Šľahnem vám, ak ma znova udriete. (Teraz on vypadne z úlohy.) Áno, slečna Vanessiová, ak ma ešte raz udriete, šľahnem vám takých pár, aké ste ešte nezažili, a rovno na javisku.

KATARÍNA.Šľachtic a šľahne? Veľmi nešľachetné. A okrem toho — na to si ty priveľký zbabelec, netrúfneš si to. Keď nešľachetný šľachtic šľahne dámu, už nie je šľachtic, už má po erbe. (Rozoženie sa na ďalší úder.)

PETRUCHIO(chytí jej ruku). Ak ja mam po erbe, ty po rebre.

KATARÍNA.Rozkohútil sa, kohút. Kde máš hrebeň? (Šeptom.) Pusti ma!

PETRUCHIO (šeptom). Nepustím. Zvládnem ťa bez hrebeňa, sliepočka.

KATARÍNA.Slepému havranovi načo sliepka?

PETRUCHIO. Poď ku mne, Katka. Netvár sa tak kyslo.

KATARÍNA.Striasa ma, keď sa dívam na citrón.

PETRUCHIO. A kde je? Nijaký citrón nevidím.

KATARÍNA.Ja áno.

PETRUCHIO. Aj mne ho ukáž.

KATARÍNA. Nemám zrkadlo.

PETRUCHIO. Tvárim sa ako citrón?

KATARÍNA. Mladý, ale bystrý.

PETRUCHIO. Možno som pre teba až primladý.

KATARÍNA.Pristarý.

PETRUCHIO. Od starostí.

KATARÍNA. Vaša starosť.

PETRUCHIO. Dráždiš ma, Katka, no mne neunikneš.

KATARÍNA. Odídem radšej, pane, keď vás dráždim.

PETRUCHIO. Nie, ostaň. Náhodou si úchvatná. Vraveli o vás, že ste zlá a drsná, a vidím, že to bola veľká lož — si nežná, hravá, no aj zdvorilá, neutáraná, sladká ako kvet, nemračíš sa tak ako iné, ani nezazeráš a nehryzieš si pery, ako tie, ktoré baví len sa škriepiť. Pytačov vítaš milým úsmevom, pobeseduješ s nimi, požartuješ. A že vraj krívaš! Kde len na to prišli? Klebetný svet. Si štíhla ako lieska a opálená ako oriešok a tvoje jadierko je sladučké. Urob pár krokov. (Stále ju drží a donúti ju urobiť pár krokov.) Vôbec nekrívaš.

KATARÍNA.Bež domov, blázon, komanduj si sluhov!

PETRUCHIO. Katuška, kráčajú tie tvoje nohy sťa v háji nohy cudnej Diany. Čo takto podeliť sa o úlohy? Ona nech trochu zdivie — skrotneš ty.

KATARÍNA.Kto do vás nalieval tie múdrosti?

PETRUCHIO. Už s mliekom som ich cical z múdrej matky.

KATARÍNA.Syn múdrej matky — a má v hlave zmätky.

PETRUCHIO. Mám v nej aj rozum.

KATARÍNA.Ale zachladený.

PETRUCHIO. Rozohrial by sa v tvojej posteli. No tárania už bolo až-až — poďme k veci. Váš otec súhlasí s tým, že si vás vezmem. Ponúkol mi už aj veno. Chcete, či nechcete, sa vezmeme. Som, Katarína, pre vás ja ten pravý. A keďže vidím — vidím, že aj ty si nádherná baba, ja ťa milujem a nedám ťa už nikomu, si moja, narodil som sa, aby som ťa skrotil a z divej Katy spravil Katušku, čo bude nosiť skromnú fertušku. Ide tvoj otec. Nezačni sa vzpierať! O tvoju ruku prišiel by som nerád.

BAPTISTA (znova vychádza z domu). Ako to ide, signor Petruchio?

PETRUCHIO. Nuž ako inak, pane? Iba dobre. Nič iné neprichádza do úvahy.

BAPTISTA.A ty sa prečo mračíš, dcérka moja?

KATARÍNA.Trúfate si ma ešte nazvať dcérou? Pekný ste otec, keď ma chcete vydať za poloblázna, ktorý iba tára, za Jana z búdy, za grobiana, čo mi dvorí tak, že mi iba nadáva.

PETRUCHIO. Vysvetlím vám to, otec. Vy aj celý svet ste sa v Katke mýlili. Že bola tvrdohlavá? To iba predstierala. Vzdorovitá? Tá krotká holubička? Divá? Nie! Plachšia je než ranná hmla. A trpezlivá ako Grizelda a cudná ako rímska Lukrécia. Bez dlhých rečí sme sa dohodli, že v nedeľu sa zosobášime.

KATARÍNA.Na šibenici budeš v nedeľu!

GREMIO (prichádza). Počuješ, Petruchio? Podľa nej ťa v nedeľu obesia.

HORTENSIO (prichádza). Takto si skončil? Čo už potom my?

PETRUCHIO. Len pokoj, páni. Ožením sa s ňou. Nám dvom to klape — vy sa netrápte. Dal som jej súhlas, že na verejnosti sa môže ešte trošku rozčertiť, no neverili by ste, ako ma má rada, keď sme sami. Katulienka! Však si ma objímala, bozkávala a stokrát si mi prisahala lásku? Bodaj by som sa do nej nezaľúbil. Zelenáči, vy netušíte, ako aj dobrák môže skrotiť čerticu — stačí, keď na chvíľu s ňou osamie. A teraz musím do Benátok — kúpiť svadobné šaty. Daj mi ruku, Katka. Chystajte, otec, svadbu, zvite hostí — hľa, ako Katka žiari od radosti.

BAPTISTA.Nemám čo dodať. Podajte mi ruky. Petruchio, Pán Boh s vami. Nech je vaša.

GREMIO, TRANIO. Amen. A pôjdeme vám za svedkov.

PETRUCHIO. No ešte skôr ja do Benátok. Otec, manželka, páni — zbohom. V nedeľu som späť s prsteňmi a všetkým, čo nás spojí. Bozk, Katarína. V nedeľu sme svoji.

KATARÍNA, znova ako LILLI (vylepí mu teraz naozaj poriadne zaucho).

PETRUCHIO, znova ako FRED. Vidím, slečna Vanessiová, že vy naozaj túžite dostať pár na zadok. Doteraz som žartoval, ale teraz… (Bije ju.)

LILLI. Jaj! Čo to robíš, Fred? (Narieka.)

Tma.

7. scéna

(Susediace šatne.)

LILLI (nahnevane prichádza k svojmu stolíku). Tú scénu som dohrala, ale stačilo.

FRED (aj on prichádza k svojmu stolíku, potom vykročí k stolíku Lilli, stretnú sa na pol ceste).

LILLI. To bolo naposledy, čo ste sa ma dotkli, pán Graham!

FRED. Patrilo to k hre. Táto hra sa volá Skrotenie čertice a nie Ten, čo dostáva zauchá. Kto prvý vypadol z úlohy, to si bola ty.

LILLI. Hrám len to, čo mi predpísal Shakespeare.

FRED. To určite. Vstal kvôli tebe z mŕtvych.

LILLI. Som realistická herečka.

FRED. Realistická? Mám ti ešte raz vysvetliť, čo je to realizmus?

RALPH (objaví sa na okamih). Buďte ticho, vy blázni. Počuť vás až na javisko.

FRED (nahlas šepká). Aj od filmu ťa vyhodili, lebo si najväčšia hysterka v šoubiznise. Uhryzla si King-Konga a dostal od teba besnotu.

LILLI (nahlas šepká). A ty chceš dostaťdo postele Lois!

FRED (nahlas šepká). Žiarliš neodôvodnene a z toho máš zlú náladu.

LILLI (nahlas šepká). Poslať kyticu s vizitkou takej hlúpej sojke!

FRED. To ešte nie je dôvod…

LILLI (opakuje spamäti text z vizitky) „Lois, keď zažiarite dnes večer v úlohe Bianky, aj na oblohe vyjde nová hviezda.“ Čosi stupídne.

FRED. Lilli, pozri, je to inak. Je to tak, že ona je nová, potrebovala povzbudenie, a tak…

LILLI. Je mi jedno, čo potrebovala.

FRED. Zabúdaš, že sme rozvedení. Som slobodný, tridsaťjedenročný muž.

LILLI. Tridsaťdva.

FRED. No tak dobre. Tridsaťdva. Ale bolo to plodných tridsaťdva rokov a som na ne pyšný. Dlho som sa usiloval dostať kamsi vyššie, až som napokon…

LILLI. Spadol na samé dno. Zhorel si ako Fénix.

FRED. Ale ako Fénix znova vstávam z popola. Práve touto inscenáciou Skrotenia čertice začínam znova vzlietať.

LILLI. Lenže už bez čertice. Pretože ja práve v tejto chvíli v tejto inscenácii končím.

FRED. Čo to hovoríš?

LILLI. Počul si. A tu máš niečo na pamiatku. (Dá mu zaucho.)

FRED. Čo to malo znamenať? Chcela si ma zabiť? (Vracia sa k svojmu stolíku.) Dobrý Bože, krvácam. Paul! Paul!

PAUL (pribieha). Áno, pane?

FRED. Podaj mi nejaký alkohol.

PAUL. Nezvyknete piť počas predstavenia, pane.

FRED. Kto tu hovorí o pití? Potrebujem zastaviť rapídne postupujúcu otravu krvi.

PAUL. Rozumiem. (Podáva mu fľašu.) Tu je vaša obľúbená whisky, pane.

FRED (poriadne sa napije z fľaše). Dúfam, že pokus o vraždu sa trestá aj v Baltimore. Dobrý Bože. Zlomila mi sánku. Ako sa dá zistiť, či má človek zlomenú sánku?

PAUL. Rontgenom.

FRED. Máme v šatni rontgen?

PAUL. Nemáme, pane. Máme len ten alkohol.

FRED. Krvácam veľmi, Paul?

PAUL (študuje Fredovu tvár). Nevidím nijakú krv, pane.

FRED (ukazuje prstom, pri pohľade do zrkadla). A toto je čo?

PAUL. Dámsky rúž, pane.

FRED. Myslel som, že je to krv. Ale pod tým rúžom mám modrinu!

PAUL. Nevidím nijakú, pane.

FRED. Ani bezfarebnú?

PAUL. Ani bezfarebnú, pane.

FRED. Ešte to mi chýbalo. Slepý garderobiér.

Tma.

8. scéna

(Susediace šatne.)

LILLI (telefonuje vo svojej šatni). Miláčik, dnes večer sa za teba vydám. Neuveríš, keď ti poviem, čo mi ten darebák urobil. Mám nepoužiteľný zadok. Nemôžem si naň sadnúť. Hovorím, že si nemôžem ani sadnúť! Divadla mám po krk. Pošli po mňa služobné auto. Alebo radšej sanitku. Som samá modrina. Chcem odtiaľto zmiznúť bez stopy. K tebe, do Washingtonu. Och, môj miláčik, chcem začať nový život . Nový život s tebou, môj generál. (Volá.) Hattie!

HATTIE (prichádza). Prosím, pani Lilli?

LILLI. Hattie, pobaľ moje veci. Nechaj vonku len to, čo si oblečiem na cestu. Modré šaty a klobúk.

HATTIE. Áno, pani Lilli. (Prikývne a odíde.)

LILLI (telefonuje). Áno, miláčik, zbil ma. Končím tu.

FRED(prejde k jej stolíku). Hádam si nemyslíš, že môžeš zdrhnúť uprostred predstavenia?

LILLI. A prečo nie?

FRED. Dám to na súd.

LILLI. Len daj. Rada sa tam dostavím a prinesiem aj fotografie, nech vidia, čo si mi dnes urobil. Farebné!

FRED. Ja prinesiem rontgenovú snímku.

LILLI. Prines čokoľvek. Odchádzam.

FRED. Tebe stačí k šťastiu nudný generál?

LILLI. Áno, a práve po mňa prichádza. Je to skutočný muž.

FRED. Ty vážne odchádzaš? Neverím.

LILLI. No uveríš.

DVAJA VYMÁHAČI (objavia sa pri Fredovom stolíku).

FRED. V divadle si už neškrtneš.

LILLI. Nestojím o to.

FRED. Nie si pri zmysloch.

LILLI (zdvihne topánku). Vypadni! Nacúvaj do svojej šatne! (Odoženie ho topánkou späť k jeho stolíku.)

PRVÝ VYMÁHAČ.Vynikajúce predstavenie!

DRUHÝ VYMÁHAČ. Svetové!

FRED. Zase ste tu?

PRVÝ VYMÁHAČ. Len sme sa prišli opýtať…

DRUHÝ VYMÁHAČ. … či sa to už zlepšilo s tou vašou pamäťou.

FRED. Povedal som vám už, že som nepodpísal nikdy nijakú … (Dostáva nápad.) Áno, vlastne áno, podpísal som tú zmenku.

PRVÝ VYMÁHAČ. Sláva! Rozpomína sa!

DRUHÝ VYMÁHAČ. Uľavilo sa mi.

PRVÝ VYMÁHAČ. Kedy zaplatíte dlh?

DRUHÝ VYMÁHAČ. Bude to dnes?

FRED. Dnes ešte nie. Peniaze na vyrovnanie dlhu by mi vyniesli predstavenia, ktoré by sa odohrali do konca týždňa.

OBAJA VYMÁHAČI. Aspoňže to.

FRED. Žiaľbohu ani to. Až do konca týždňa sa nám to hrať nepodarí pre nepredvídané prekážky.

PRVÝ VYMÁHAČ. Pre aké?

DRUHÝ VYMÁHAČ. Koniec týždňa nebol úradne zrušený.

FRED. Ale predstavenia zrušené budú. Lilli Vanessiová nemieni dohrať už ani toto dnešné predstavenie. Tresla s divadlom.

PRVÝ VYMÁHAČ. Tresla?

DRUHÝ VYMÁHAČ. Nijaké buchnutie som nepočul.

FRED. Ale tresla.

PRVÝ VYMÁHAČ. Kedy?

FRED. Pred chvíľou.

DRUHÝ VYMÁHAČ. Prečo?

FRED. Nepáčilo sa jej, ako hrám.

OBAJA VYMÁHAČI. Ale to hádam nie.

FRED. Práve sa prezlieka do civilu a chystá sa navždy odísť z divadla. Budem musieť všetkým divákom vrátiť vstupné.

PRVÝ VYMÁHAČ. To nesmie urobiť!

DRUHÝ VYMÁHAČ. Keby ste sa pokúsili presvedčiť ju…

FRED. Už som to skúšal. Moje slová na ňu neplatia. No možno keby ste si s ňou, páni, pohovorili vy, od srdca k srdcu…

PRVÝ VYMÁHAČ. Od srdca k srdcu? To môžeme.

DRUHÝ VYMÁHAČ. Od srdca k srdcu, to je naša špecialita.

FRED (znova prejde k jej stolíku). Ak ešte dovolíš, Lilli…

LILLI. Nedovolím. Nemá zmysel ma presviedčať.

FRED. O nič také sa už nepokúšam. Ale sú tu dvaja tvoji vášniví obdivovatelia. Poďte ďalej, páni.

OBAJA VYMÁHAČI (aj oni prejdú k stolíku Lilli).

LILLI. Ako vám môžem pomôcť, páni?

PRVÝ VYMÁHAČ. Slečna Vanessiová, už roky vás obdivujem. Svoju ženu som si zobral len preto, že z istého uhla, keď je trochu šero, mohla by sa vydávať za vašu sestru.

LILLI. Milé.

DRUHÝ VYMÁHAČ. Váš nádherný hlas mi dodáva chuť do práce.

PRVÝ VYMÁHAČ. Ste magnet.

DRUHÝ VYMÁHAČ. Ste osobnosť.

PRVÝ VYMÁHAČ. A teraz vraj, slečna Vanessiová, uvažujete o tom…

DRUHÝ VYMÁHAČ. …že by ste odišli zo scény?

LILLI. Neuvažujem. Už som sa rozhodla.

OBAJA VYMÁHAČI. Nieeeee!

PRVÝ VYMÁHAČ. Slečna Vanessiová, show must go on.

DRUHÝ VYMÁHAČ. To predstavenie dohráte.

OBAJA. VYMÁHAČI (siahajú po zbrani).

Tma.

9. scéna

(Ďalšia scéna zo Skrotenia čertice.)

Treba si predstaviť slávnosť vinobrania. Padovčania sa schádzajú, prinášajú koše plné hrozna a spievajú. Zbor pritancuje v pároch. Lucentio prichádza sprava, Lois zľava.

10. pieseň: „Máť rád — je spev“ („Cantiamo D´Amore“)

(Zbor.)

Tma.

10. scéna

(Susediace šatne.)

Lilli a Vymáhači dokončujú svoj rozhovor.

LILLI. Vyhrážate sa mi?

PRVÝ VYMÁHAČ. Áno, slečna Vanessiová.

DRUHÝ VYMÁHAČ. Dá sa to tak nazvať.

LILLI. Fred!

FRED. Obdivujú ťa. Som proti tomu bezmocný. (Šeptom.) Máš jedinú únikovú cestu — návrat na javisko.

LILLI (dáva sa na útek).

PRVÝ VYMÁHAČ. Pán Fred, ak by vám neprekážala naša prítomnosť na javisku, dostihneme ju tam.

FRED. Naopak.

DRUHÝ VYMÁHAČ. Sme rodení herci.

FRED. Rátal som s tým. (Oblieka ich do talianskych kostýmov.)

Tma.

11. scéna

(Ďalšia scéna zo Skrotenia čertice.)

Treba si predstaviť námestie pred kostolom. Tanečníci tancujú tarantellu. Keď sa skončí tanec, ozvú sa zvony a z kostola vychádzajú svadobčania, medzi nimi aj Baptista, za ním Bianca a Lucentio.

BAPTISTA. Bol bláznivejší sobáš niekedy? On nie je normálny!

LUCENTIO. A ona je hádam normálna? Našli sa.

BIANCA. A ako sa vyparádil! Kacabajka stará, trikrát obrátené nohavice.

LUCENTIO. A topánky — jedna šnurovacia, druhá na pracku.

PETRUCHIO (vyjde z kostola, v ruke má bič). Poď, Katka, poď… (Skríkne.) Pohyb, hovorím! (Zapráska bičom.)

KATARÍNA (nazlostená vyjde z kostola, vlečku jej nesú dvaja Vymáhači v talianskych kostýmoch).

PETRUCHIO. Katuška, no tak. Veď sa nezlosti!

KATARÍNA. Nazlostil si ma. Už mám toho dosť.

LUCENTIO (spoznal Vymáhačov, šepká Bianke). Zle je.

BIANCA. Prečo?

LUCENTIO. Sú tu vymáhači z herne. Musíme ufujazdiť. (Chce sa dať na útek a ťahá aj Bianku.)

BIANCA (zadrží ho).Teraz to nemôžeme urobiť!

KATARÍNA.Sadajte, páni, za svadobný stôl! Vzdorovať manželovi nedokáže len žena, ktorá prišla o rozum.

PETRUCHIO (ku Kataríne). Musia si sadnúť. Veď je to tvoj rozkaz. (K ostatným.) Počuli ste ho, no tak sadajte! Hodujte, tešte sa a oslavujte… (Odvádza jedného z Vymáhačov vľavo a naznačuje mu, aby tam dával pozor.) … a pripíjajte na jej panenstvo, zrúbte sa alebo sa obeste… (Odvádza druhého z Vymáhačov vpravo a naznačuje mu, aby tam dával pozor.)

DVAJA VYMÁHAČI (správajú sa aj k obecenstvu podozrievavo).

PETRUCHIO… no moja dobrá Katka pôjde so mnou, môžete revať, skákať, dupotať, ja budem pánom toho, čo je moje. Ona je moja, je môj majetok, môj tovar, pole, stodola aj dom, môj kôň, vôl, somár, moje náradie. Tu stojí. Len nech sa jej níekto dotkne! Niekto mi bráni odísť z Padovy? Hneď zinkasuje za tú trúfalosť.

KATARÍNA (chce utiecť, ale Petruchiov bič jej v tom zabráni.)

11. pieseň: „Tak bozk mi daj!“ („Kiss Me, Kate!“)

(Petruchio, Katarína, Bianca & Zbor.)

PETRUCHIO chytí KATARÍNU, prehodí si ju cez plece, odnáša si ju. Tá márne protestuje, kope a búcha ho po chrbte, opona padá.

Koniec prvého dejstva