ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Národný hlásnik R. 44, r. 1911, č. 51

Spisy (prvé vydanie) — 5, str. 23 — 36

Tajovský spracoval svoju osobnú skúsenosť z čias svojej mladosti, keď ešte študoval na učiteľskom ústave a chodieval domov na prázdniny. Ide o udalosť z rodného Tajova.

Poznámky k textovej úprave

Pri príprave textov k druhému sväzku Diela vychádzali sme zo zásad, ako sme ich rozviedli v poznámkach k prvému sväzku. Textová kritika, ktorú sme urobili na vydaniach, shromaždených pre druhý sväzok, len potvrdila naše stanoviská, ktorými sme sa spravovali pri textologickej práci na prvom sväzku Diela. Opäť našli sme tú istú líniu v zásahoch, ktoré ochudobňovaly bohatosť, sviežosť a ľudovosť jazyka próz Jozefa Gregora-Tajovského. To nás opäť viedlo k tomu, aby sme za základné texty pokladali texty uchránené pred puristickou praxou pri vydaní Spisov. Pravda, jednotnosť vo vydaní Diela nedosiahneme, lebo do rúk sa nám nedostaly všetky pôvodné vydania alebo rukopisy. A preto v druhom sväzku Diela vychádzajú rozprávky, pretlačené len zo Spisov, ako napr. prózy „Zakrývame sa“, „List“, „Na hodoch“, „Pani urodzená“, „Dvanásť duší“. Veríme však, že ich postupne všetky nájdeme.

Ako pri prvom, aj pri druhom sväzku stáli sme pred otázkou, či urobiť do textu zo Spisov zásahy a pokúsiť sa priviesť text do pôvodnej podoby alebo priblížiť ho po textovej stránke čo najviac pôvodnej podobe, ako to robili doteraz textologovia pri textologických otázkach, podobných nášmu prípadu. Tento pokus mohli sme urobiť preto, že sú predsa známe temer všetky zásahy do textu a tak mohli sme sa pokúsiť o jeho rekonštrukciu. Ale otázka je komplikovanejšia. Nejde tu len o odstránenie zásahov korektorov a vydavateľov, ale aj o zásahy samého autora, najmä zásahy do sujetu rozprávok, ako to urobil častejšie. V tomto sväzku uverejňujeme totiž variantu napr. rozprávky „Pán syn“, ktorá má dve verzie, jednu predvojnovú a druhú povojnovú verziu, ktorú bezpochyby vytvoril prečiarnutím celých odsekov sám autor, i keď sa puristické zásahy korektorov uplatnily aj v tomto prípade. V druhom sväzku Diela napr. uverejňujeme v časti „Sbohom“ verziu zo Spisov VI. a do poznámok zaraďujeme verziu zpred vojny, pričom vyznačujeme kurzívou odstavce a miesta, ktoré Tajovský vynechal. Zásahy boly také veľké, že zmenily obsah rozprávky a charakter niektorých postáv, najmä matky.

V poznámkach k prvému sväzku sme uviedli, že Tajovský sám ustupoval pred puristickými náhľadmi a zčasti sa nimi spravoval pri príprave Spisov. Do rúk sa nám dostal exemplár „Zpod kosy“ (Budapešť 1910) priamo z knižnice J. Gregora Tajovského. Sprístupnila nám ho spisovateľka Hana Gregorová. Vo sväzku nachádzame Tajovského rukou urobené zásahy do rozprávky „Zaháľač“, „Za tristo“, „Mamka Pôstková“. Stojíme pred otázkou, pre aké vydanie pripravoval Tajovský tieto tri rozprávky. V nijakom doteraz známom vydaní ich nenachádzame. Rozprávky nie sú vo vydaní „Zpod kosy“ vedľa seba. Je teda isté, že ich pre Spisy nerobil. Na túto otázku nám odpovie ďalší výskum. Nás však musí tým väčšmi zaujímať otázka zásahov. Pri porovnávaní autorových zásahov do textu zo sväzku „Zpod kosy“ a štvrtého sväzku vydania Spisov (žiaľ, mali sme len druhé vydanie z r. 1929) prišli sme k záveru, že v texte Spisov sú fakticky dve vrstvy zásahov: jednu vrstvu tvoria zásahy autorove a druhú, v oveľa väčšej miere zásahy redaktorov a korektorov. To znamená, že korektori rešpektovali autorove pripomienky, ale okrem toho prekročili svoju kompetenciu a rušivo zasiahli do autorovho textu. Preto aj tento fakt nás vedie k presvedčeniu, že texty predvojnových vydaní sú bližšie autorovmu rukopisu, pôvodnejšie a umeleckejšie a že pristať na vydanie Spisov v celom rozsahu bolo by nesprávnym edičným činom, lebo do rúk čitateľa a literárnovedného bádateľa dostal by sa text nepôvodný a nivelizovaný, odspecifikovaný purizmom. Tajovského zásahy do troch rozprávok vo vydaní „Zpod kosy“ sú len malou časťou zásahov v pomere k tým, ktoré urobili korektori. Tieto Tajovského zásahy sú fakticky zlepšením textu, na ktoré má autor právo, miestami doplnením alebo nepatrným skrátením textu, opravou slovosledu, zjednodušenia v spojovaní súvetí a väčšinou opravou tlačových chýb a chýb v pravopise. Ako sme sa správali k autorovým zásahom? Rešpektovali sme ich, uvádzame ich v textových poznámkach a prevzatú opravu označujeme značkou Ea, čím vyjadrujeme autorskú opravu do textu z vydania „Zpod kosy“ 1910. Autorove zásahy prepisujeme podľa dnešného pravopisného úzu. Neuvádzame osobitne tie zásahy autorove, ktoré vyznievajú v smysle dnešného pravopisu a opravili sme ich podľa bežných pravidiel.

V oprave chýb sme pokračovali podľa pravidiel z prípravy textu pre prvý sväzok Diela. V podstate vyčerpali sme na str. 360 — 364 všetky typické prípady zmien v textoch. Oproti prvému sväzku Diela zavádzame opravu niektorých slov zrejme cudzieho pôvodu. Túto tendenciu pobadali sme v opravných zásahoch samého Tajovského. Opravy vyznačujeme.

Aj postup v poznámkach je rovnaký ako v prvom sväzku. Časopisy vyznačujeme skratkami. Dennica = De, Národný hlásnik = NH, Slovenské pohľady = SP, Národnie noviny (pittsburgské) = NNP, Kalendár Slovenského týždenníka = KST, Kalendár národného slovenského spolku = KNSS, Naša zástava = NZ.

NH R. 44, r. 1911, č. 51

127, 2 otcovi — richtárovi, dekanovi — farárovi, pochválil S I / otcovi, — rychtárovi sa chválil, — 127, 6 Ktože bol vtedy u nás dekanom-farárom? Počínal som to už chápať, akokoľvek to maďarská škola vo mne pridúšala. Vedel som, že je z Oravy; videl som, že má nejaký znak nado dvermi, a učitelia zbožne ma poúčali, že je dekan „zemän“ a nasledovne je i — Maďar. „Maďar z — Oravy…“ nešlo mi do hlavy. Ale už musí byť, keď sa mi, žiakovi, po pozdrave už roky inak neprihovoril, iba maďarsky, a vôbec — okrem sedliakov — s nikým slovenského slova nestratil. A už driev, pred niekoľkými rokmi, kostol, pri obnovovaní, dal zamaľovať samými svätými kráľmi Štefanmi, Imrichmi, Margitami, uhorskými korunami, znakmi, a maďarská „nacionál“ bola od dvier až do sakristie, od povaly až do božieho hrobu za tretím oltárom. Stálo to „premaďarčenie“ kostola farníkov vyše 6 tisíc zlatých a majetnejší, veru nie najvďačnejšie, museli skladať za niekoľko rokov až do stovky. Veľa sa starý učiteľ po domoch nachodil, kým to zinkasoval. A z vďaky za to i za 30-ročnú prácu učiteľskú sa mu tak stalo, že musel ísť predčasne na 10-zlatovú penziu len preto, že nevedel správne po „uhersky“, ako dekan a za ním i národ maďarčinu volali. Dekan vytískal ho prvý, lebo teraz vraj iné časy nastávajú, než boly, keď učiteľ v sedemdesiatych rokoch do školy chodil a sa ešte slovensky učilo.

Videli sme ešte, že dekan je bohatý a že skúpo žije. Iba čo dva-tri razy do roka „pánom“ hostinu spravil, k čomu gazdiná požičiavala od všetkých susedov, čo mohla, len aby to vari lacnejšie vyšlo a sa neroznieslo, že takí a takí „veľkomožní páni“ prídu do fary. Ináče sám dekan sa iba tak štavil, a svet o ňom vravel, že to zato tak gazduje, aby sa mohol dostať za kanonika. „A tam treba veľkých peňazí“, šepkali si dedinci. Že peniaze dekan mal, to vedeli gazdovia najlepšie, lebo tisíce mali od neho požičané a mu i interes platili, i všetko pole obrobili a sami si nosili špiritus a do „farskej“ riedkej pálenky dolievali.

Na učiteľských poradách už ako študentík počul som ho pripíjať tým istým „veľkým pánom“ od hôrneho eráru, tuhým maďarským vlastencom, ináče takto dobrým poľovníkom. Vtedy totižto boli ho spravili cirkevným škôldozorcom a dedina hádala, kedy ho už vezmú za toho kanonika, veď už bude mať okolo šesťdesiat rokov…

Nový učiteľ prišiel už v auguste. S I / o — 128, 23 a tiež tuhý S I / a tuhý — 129, 3 ba farár S I / farár — 129, 4 katechizmus a bibliu S I / katechizmus — 129, 5 deti učily inni, vinni, rini a starí rodičia S I / deti učily a starí rodičia — 129, 10 staršie deti S I / deti — 129, 14 tretiemu S I / druhému — 129, 15 Učiteľ si nijakej dôvery nezískal, S I / Učiteľ nijakej dôvery nezískal — 129, 26 ktorý tiež nevošiel S I / ktorý nevnišiel — 129, 28 s koledou chytro, chytro „posbierať“, ako sa všeobecne vravelo S I / s koledou. — 130, 2 len aby Maťa (brata) S I / len aby brata — 130, 2 Maťo S I / Brat — 130, 20 akú novotu máme teraz v preparandii: učia nás, S I / čo v preparandii teraz za novotu majú, učia sa, — 130, 24 roku 1891 / r. 1891 — 130, 24 učiť slovenčine s úmyslom, že učiteľ, ktorý zná reč ľudu, tým lepšie môže maďarčiť i v škole i v obci. S I / učiť slovenčine. Či aj dosiaľ vyučujú, neviem. / — 131, 6 Ale na učiteľovi bola zodpovednosť, — S I / Ale ja sa schovám učiteľovi za chrbát, — 131, 9 na poklonu pánu dekanovi S I / aj na faru. — 131, 10 mu S I / pánu farárovi — 131, 27 keď sa s ním kamarátiš, S I / keď sa mu páči — 131, 35 pán veľkomožný S I / pán — 132, 11 len tak šuchorily na ňom; všetko S I / všetko — 132, 27 a len dvoch — troch chudobných ľudí som stretol, ktorí práve došli z mesta, z fabriky a boli si vziať v sklepe a v krčme tiež niečo do uzlíka a krpôčky. Nehlasný pozdrav, a každé sa ponáhľa. S I / Stretol som troch chudobných ľudí, ktorí práve došli z roboty a boli si vziať v sklepe a v krčme tiež niečo do uzlíka, pozdravili sa a šli ďalej. — 133, 6 karty do utierne S I / karty — 133, 16 prevalil pod pec na lavicu S I / prevalil na lavicu — 133, 18 lampa pod oknom na klavíri S I / lampa na klavíri — 133, 27 „Čo im je?“ S I / „Čo vám je?“ — 133, 35 vo vzdelanom človeku, ktorému najviac dôveruje… S I / v tom, v ktorom najviac dôveruje… — 133, 36 by ich boli vďačne prijali ako svojho, ako mňa. I u nás a po našich domoch kdekoľvek by ich boli vďačne videli“ S I / by vás boli vďačne prijali. Aj u nás by ste boli vítaným, ako ja sám“. — 8, 19 „Nech si idú k nám zavečerať…“ S I / „Poďte si ešte k nám zavečerať…“ 134, 14 ako oni“ S I / ako vy“. — 134, 15 neonikaj mi. S I / nevykaj mi. — 134, 22 za chudobných našich sedliakov. Maďarský ľud je hádam samá panenka? A keď sa nebudeš hanbiť zaň, nájdeš vďačnosti a lásky v každom dome viac ako na fare“. S I / ten chudobný ľud. A keď sa nebudeš zaň hanbiť, nájdeš v každom dome viac vďačnosti a lásky, ako na fare. — 135, 5 A v škole i okolo školy počalo byť živšie, ako by nám bol pomáhal spievať celý húf anjelov. Boly to deti, mládež, zastavujúca sa pod oknami školy a prespevujúca s nami. A tak cítili sme všetci, že vari skutočne narodil sa nám Mesiáš. Ani dekan nebol mi už protivný, veď som ho takého, akým bol, poznal už roky. Na druhý deň, že by učiteľ bol čakal na štedrú večeru na fare, vyhlásili sme za klebetu a ja poslal som od Maťa dekanovi maďarské noviny — neprečítané. Už sme boli Slováci! S I / A okolo školy počalo byť živšie, zdalo sa nám, že celý húf anjelov pomáha nám spievať… —