E-mail (povinné):

Božena Slančíková-Timrava:
Nemilí

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Dušan Kroliak, Veronika Gubová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 10 čitateľov


 

Nemilí

U Mrázovičov ledva stačili sa navečerať, prišiel ženatý Štefan Šporinský — malý a veľmi nespratný chlapík, súsed a priateľ Mrázovičov — a zastanúc pred stolom, napínal vyzývavo krátku postavu, vykrucujúc konce hustých, tmavých a veľmi pekných fúzov, a pozeral vyšetrujúco na domáceho pána, ako by ten, hoci nič nepočul ešte, bol protestoval popredku, i zavolal:

„No, starý, do roboty!“

Domáci pán sedel na diváni, ešte od večere komótne rozložený. Pohýbal sa, odložil fajočku na bok za diván, sadol rovno a riekol úplne oddaný do osudu čo akého:

„No, tak je darmo, darmo. Devušky, kde ste?“

Ale nik sa neukázal na jeho zavolanie. Jedna, dcéra Sabína, odpratovala zbytky večere v kuchyni; druhá, sestrina dcéra a sirota, čo prišla sem letovať, nerobila nič, ale v záhrade pri kvetoch podperovala sa ružami — lebo tej cieľom žitia zdalo sa byť zdobiť a krášliť sa — že ak by ešte dnes nejaký hosť prišiel. Domáci pán sosbieral sa teda s dešperátnou tvárou — lebo bolo mu najnepríjemnejšie, keď mu niekto rušil sedenie po jedení — a zavolal cez dvere do kuchyne i oknom do záhrady, zkade dopočul spievanie Anino:

„Deti, poďte dnu!“

Najskôr prišla náhlymi krokmi Sabína, pehavej tvári. Od boku hodila pohľadom na Šporinského, majúc obočie stiahnuté. Ona naveky také mala obočie a utrápené čelo. Ztratila mať zavčasu a starosť o dom padla skoro na jej hlavu, i navykla na ten výraz tvári a myslela, že naveky taký musí mať. Nespýtajúc sa nič, ako by už vedela, čo ju volali, šla k stolíčku a, vytiahnuc priečinok, vyberala z neho karty. Druhými dvermi, od hosťovskej, s drzým spevom vošla tuho stiahnutá a vyfintená Anna, bystrá a rezká, ako živé striebro. Vo vykrojenej čipkovej blúze so širokými rukávmi ako oplecká a na hrdle so skvejúcimi perlami zdala sa veľmi vábnou, najmä keď zdvihla sivé oči s veľkými bielkami a zasmiala sa, ukážuc biele lesklé zuby. Pristúpila k stolu a, nedbajúc o nich, pozrela do zrkadla naproti visiaceho vábnym pohľadom, ako by i samú seba chcela očariť, a zdržujúc uradostený úsmev, sadla a začala vravieť.

„Krásne vy tu máte všetko, baťko náš, krásne. Tá záhrada je ako raj. Saba, vidíš, ako som sa podperila?“ ukazuje na červené ruže medzi čipkami na pleci zapäté, a oči zasvietia jej, ako by riekla: Však som pekná s nimi?… Potom s túžbou si myslela, keby ju niekto videl dnes!

Sabína práve pristupovala s kartami k stolu a neveľmi oduševnená ružami — lesku Aniných očú neporozumela — usmiala sa slabo, ako by riekla: „Čo ma po nich!“ Sadla na obvyklé svoje miesto proti Šporinskému a hneď dala sa do rozdávania tarokov, netrebnými posunky od akejsi netrpelivosti. Totiž jej dnes oveľa lepšie by padlo sedieť v kúte izby najďalšej a rozmýšľať. Práve dnes, keď chystala večeru s Dorou, prišlo jej na um, že asi za koho sa vydá, keď je ani pekná, ani duchaplná, ani bohatá. Rozdajúc karty, stiahla hlavu medzi plecia, zdúdlila sa, že sa jej chudý chrbát vydul v červenej vyšívanej blúze, a nechutne obzerajúc svoje karty, chystala sa, že bude rozmýšľať o tom i pri hre. Ale tu vytrhol ju výkrik rezkej Anny, ktorej oči svietily, ako by čosi očakávala, volajúcej na vstupovavšieho mladého človeka belavej hlavy, ktorého zaklopania Saba nepočula.

„Či šťastie nesiete, či nešťastie?“

Saba obzrela sa ku dverám a hneď vystrela chrbát rovno, zapáliac sa.

„Šťastie, nešťastie?“ spytuje sa Anna, veselo shŕňajúc karty, ale keď pozrela na klaňajúceho sa a videla jeho tvár bez radosti, spamätala sa a pomyslela si: „Ľa! načo som sa prihovorila… ten nech sa nadúva!“

Totiž mladý človek Edo Červeň bol synom na nivoč vyšlého boháča a hneval sa na celý svet, nenávidel a nechcel sa ani shovárať, že musel byť notárom a nie bohatým, neodvislým pánom, ako jeho predkovia. Chcel sa skvieť, a že to nemohol, vravel, že je ztratený človek. Na Anine slová iba sa usmial maliciózne a neriekol nič. Jeho veru interesuje ich hra a oni! On len zato chodí dívať sa sem… To jest on sám nevie, prečo chodí, ale to vie, že mu je každý človek protivný. Zastal pri Šporinskom, že bude sa prizerať, kým ho to neomrzí, ale neriekol slova. Všetci ho nechali na pokoji; nech sa nadúva, keď mu to dobre padne!

„Ktože má vydať?“ spytuje sa Saba, ktorej líca boly dosiaľ červené pre ten chrbát, a Červeň to videl, i bola trochu zmýlená. „Ale, pán Červeň, poďte pomáhať i mne niekedy!“ ,Ozaj, tomu som sa nemala prihovoriť!‘ pomyslí si potom, spamätajúc sa, keď on staväl sa, že nepočuje. Jeho i dojmú takýchto slečien prihovárania, keď za ním maly túžiť, pozerať dievčatá rodín znatných. Zdvihol bradu dohora a tak zpod privretých mihalníc pozrel hnevno a opovržlive na ne, že opovažujú sa ho rušiť. Anna to zbadala a, zdržujúc samopašný smiech, zahryzla si do pery. Saba však spýtala sa po druhý raz:

„Kto má vydať?“… ,Ba ozaj, len kto by si mňa mohol vziať?‘ pomyslela si hneď potom.

„Vy ste rozdávali, tak vy nemáte!“ odvetil jej Štefan Šporinský prísnym tónom. Sedel naproti nej, ako obyčajne, a, hryzúc cigaru, hľadel ponad jej hlavu na stenu. Vôbec držal sa tam veľmi svobodne. Sedel celkom nedbalo, vyťahujúc krátke nohy pod stolom, jeden lakeť opieral o kraj stola, potrhujúc konce hustých fúzov drobnou jemnou rukou, pritom mal výraz očú, ako by sa mu chcelo priečiť, a aj istý je toho, že sa bude. Ináče on by ani nechodieval sem, ale tu domáci pán je takej prírody, že mimovoľne núti a dobre sa vidí naň sa okrikovať. Opierajúc svoje ostré, ale veľmi pekné oči na toho pokojnú a krotkú tvár, čakal, kedy mu príde na um, že je on prvý.

„No, vydaj, starý, vydaj!“ poduril ho, vidiac, že darmo čaká.

„A kto… či ja?… Myslel som…“ spamätá sa ten a sníme bielu ruku s holého temena, kde bol si ju založil, ako by sa chránil od čohosi.

„Nuž a kohože by som pozval starým? Do čerta! Veď zaspíme. Už polhodina, ako sú karty rozdaté.“

„Ba celá!“ pomyslí si s opovržením nenávidiaci ľudí Červeň a diví sa, ako môžu ich karty zaujímať a ako môžu sa dohadovať pre ne jeden s druhým. „Ech, dbám ja o to, že ty vieš, že si pekná!“ pomyslel mrzute, vidiac, ako Anna, zdržujúc figliarsky úsmev, pozrela na neho, či je ešte nadutý. Schválne pozeral na Mrázoviča, ako ten, poobzerajúc svoje karty, vravel si: „Tak je darmo, keď ja mám vydať!…“ I vytiahne od kraja druhú, no vloží ju nazpät a vytiahne, čo pri nej bola. Tu rozmyslí si zas inak a vytiahne opäť tú prvú. Podrží ju v ruke, pokrúti hlavou nad ňou a složí kartu na stôl.

„Baťko, haha, baťko, vy máte hrozné trápenie!“ zasmeje sa mu Anna a zatlieska rukami oduševneno. Totiž jej teraz všetko zdalo sa krásnym a radostným a jej tvár, s očami plnými túžby, ako by očakávala čosi veľkolepého, len tak jasala. Červeň, uvidiac jej dobrú vôľu, rovno spustil oči na ňu, udiveno pozrúc, ako by vravel: „To nechápem!…“ Šporinský videl, že Mrázovičovi páčila sa radosť nad ním, a podráždil sa nesmierne.

„Nerozmýšľaj toľko!“ zavolal.

„Štyri, päť… fikrmente!…“ domáci pán vyzdvihol zmužile ruku s kartou, že ju trepne o stôl, no pokrútil hlavou zas a chcel položiť nazpät. Ale tu prišlo mu na um, že zlostný Šporinský ohriakne ho, i odhodí ju od seba s posunkom ruky a pohnutím pier, ako by riekol:

„Hocako hynúť…“

„No, skoro, devuška!“ napomínal potom dcéru, ktorá mu sedela na pravej strane a tiež rozmýšľala. „Ale sa za veľa nebdhodláš, ako by si kto zná aký vážny krok mala spraviť!“

„Hahaha!“ zasmiala sa Anna chutne, a i Červeňove bledé pery — hoci nechcel — na chvíľočku okrášlil úsmev. Potom hneď zaknísal sa mrzute a pozrel na Mrázoviča, ako by sa hneval, že sa musel zasmiať.

Tu ozvaly sa kroky v predizbe a medzi kartujúcimi povstal ruch. Anne vzbĺkly líca a oči zaleskly sa jej zvláštnym leskom. Rýchle pozrela po sebe i ružiach. Len Sabínu neklamala predtucha; sťahujúc utrápené čelo, ozvala sa neočakávane:

„To už zasa ten Čipčan!“

Nie dosť, že tu musí sedieť, ale ešte strpieť i toho, ktorý mieša sa do všetkého. K tomu, že ho nemohla zniesť, vychytili na ňu, že je zaľúbená doň. I svraští čelo, aby videli, že čo vraví, vraví úprimne a tak i cíti. Predsa pozreli na ňu zvedave, ba i Červeň spustil mihalnice, hľadiac na jej pehavú tvár dlhšie. Sabína sa naľakala toľkých pohľadov, a že by to ukryla, chytila karty, započnúc ich s veľkou horlivosťou miešať. No vypadly jej z rúk a rozletely sa po stole.

„Nono, Saba, nono!“ hrozí jej Anna figliarsky. Pozrela veselo na dvere, kde zavznelo hurtovné zaklopanie, ale s jej tvári už zmizlo pohnutie a prestal i jasot očú.

„To je nemilý človek!“ stačila ešte Saba podotknúť tlmeno, kým ten otváral dvere.

„Hm, hm!“ odvetil ženatý šporinský podozrivo a hryzúc cigaru. Saba zapálila sa a veľmi ju to mrzelo. Teraz už bezpečne môžu si myslieť, i Červeň, že ľúbi naozaj Čipčana. Chcela sa nejako obrániť, ale času už nebolo. Karol Čipčan pristupoval už hurtom, ako vojak nejaký, a klaňal sa, s drzo a nepríjemne znejúcim hlasom. Potom pristúpil ku každému a, nečakajúc, kým mu podajú ruku, potriasol on každému, i slečnám, po kamarátsky, nezbadajúc, že Saba robí omrzlé čelo a v Aniných očiach je výsmech. Vynechal len Červeňa, lebo ten, držiac sa vysokomyseľne, stránil sa ho zďaleka, aby ani blízo neprišiel k nemu, a zastal pyšno pri okne.

„Á, to je ten, čo sa nadúva v zúfalstve?“ pomyslel si Čipčan rozmarne a frkol perou. „Keď ty tak, i ja tak!“ obišiel ho a zastal za chrbát Šporinského, kde prvej stál Červeň. Pokolísal svoju vysokú, hranatú postavu na podošvách, zaškúlil na slečny zaliečavo, usmial sa samoľúbo a spýtal sa hlasom, ako by ich examenoval:

„No, slečny, ako ide?“ i začal si v dlhých, hrubých a od veľa fajčenia ožlklých prstoch krútiť cigaretu. „Myslím, že bez mňa hocako,“ a úsmev rozmarný a samoľúby zasa zjavil sa na jeho bledej dlhej tvári pre interesantné slová, čo povedal.

„Skutočne, vy ste veľmi chybeli!“ prisviedčala mu Anna a nezdržala sa smiechu.

„Som si myslel!“ vtipkuje on ďalej a vypne sa povedome, pozrúc dookola čiernymi očami ako žuch. Ako interesantne vie sa shovárať so slečnami! Oči jeho zpod hustých, dovedna srastených obŕv zašľahly i k Červeňovi, či zbadá i ten. Ale Červeň prechádzal sa po izbe, nedbajúc o nič a o nikoho, a srdce jeho už bolo preplnené nenávisťou. Ani neobstál tam zaveľa, ale, zašomrúc dobrú noc, vzdialil sa preč.

„Divné chlapča!“ podotkol opovržlive Čipčan, keď sa dvere zatvorily za ním, a pozrel, či všetci súhlasia. Páni neriekli nič, ako by nepočuli, Anna obzerala vyobrazenie jednej karty — osemnástky. Len Sabíne žiadalo sa povedať mu čosi protivného, ale keď odišiel Červeň, zabudla to, ba i to, že je tam Čipčan. Opäť vyložila lakeť na stôl a pritisla chladné prsty — naveky mala také — na ustarostené čelo, svraštiac ho.

„Vydať, slečna!“ napomenul Čipčan zpoza chrbta Šporinského — ktorého veľmi sŕdilo, že mu tam stojí a celkom zblízka musí počúvať jeho hranato znejúci hlas — i otrčil prst do Anny, lebo ona bola prvá. Anna, uvidiac otrčený prst, prestrela karty pred oči ako vejár, ako by rozmýšľala, ktorú vydať, kým jej prejde smiech.

„Ale ja som skutočne zvedavá, za koho sa vydám,“ rozmýšľala Saba, opierajúc zpod dlane prenikavý pohľad na prostred stola. „Pomyslime si len, i v zime na bále Červeňovu sestru vykrúcal doktor, ktorý odišiel, Žanku Matvickú učiteľ, Annu Karol Škarlát, Minku Tichota Červeň, a mňa nik ustavične! Raz, dva razy, tri razy, akoby len zo slušnosti!“ Tu vyhodí na napomenutie Čipčana žaluďovú dámu, čo bola na kraji, a hneď položí malú studenú ruku na čelo, že bude pokračovať v rozmýšľaní.

„Nie ty, vezmi nazpät kartu, Saba!“ skríkli na ňu všetci.

„Čo, čo?“ trhne sa, a pochopiac, o čo ide, vezme kartu zpät. Červená v pehavých lícach kladie ju medzi druhé a vrhne pohľad zpod obočia na Čipčana.

„A čo?“ myslí ten, ktorému páčilo sa splašenie Saby. „Ja by sa tu mohol i oženiť!“

„Tento!“ nadá mu Saba v duchu, ako by on bol vina, a už dá pozor. Hrala Anna, na pomoc volajúc dvadsiatku, ktorú mal Šporinský.

„Teda tak?“ poznamenal domáci pán, keď sa zvedelo. „Hm, my sme teda, Saba, vovedne. No, darmo je, darmo…“

„Pomysli si…“ snuje Saba opäť svoje myšlienky, zabudnúc zasa o hre. „Že ani na Eleninej svadbe ma zvláštne nik nezveleboval… Pravda, nie som pekná…“ myslí si a vzdychne zhlboka. Druhá by to neuznala o sebe, i cíti sa zato akosi statočnou veľmi. „Ani bohatá, ani duchaplná, tak nie div, že všetci majú ohľad na mňa, len že som dcéra tatuškova. A preto by veľmi rada ve…“

„Dievča, čo mi prebíjaš?“ okríkne ju s hrôzou tatuško a prísne pozrie jej na tvár. „Čo nedáš pozor!?“ zahrmí, vidiac, že je celkom zmätená a nevie, ako, čo. Anna rozosmiala sa veselo, aby všetko obrátilo sa v žart.

„Znamenité dievča!“ pomyslel si zato o nej Čipčan a zaškúlil na jej hlavu milo. „S tou žiť bola by radosť!“

„A s kýmže som, s kým?“ chce sa spýtať rozpálená Saba, no zľakne sa, vidiac, že ešte i oči ženatého Šporinského ostro upreté sú na nej, a slová ostanú jej v hrdle.

„Moja dievka, keď sa hráš, nedriem, ale tu buď celá!“ karhá Mrázovič dcéru už miernejším hlasom a berie karty do ruky, aby prečítal ich obsah. „Päť, osem, trinásť… dvadsaťsedem. O dvadsať sme prehrali; ani kráľa nemáme. Kto to slýchal, moju osemnástku bije škízom!“ popudilo ho ešte raz.

„Vy,“ otrčí očadený prst do Saby Čipčan, „vy ste zaľúbená, slečna!“ i zaškúli na ňu a na koniec úst sadne mu šibalský úsmev.

„A hádam do teba!“ zašomre v duchu Saba a hrozne sa nahnevá. No neprotirečí, lebo keby sa bránila, mohli by si doista myslieť, že je tak, ako vraví. Iba štopla Annu chudým, krátkym lakťom a šepla jej s pomstivosťou:

„Celkom je taký, ako strigôň!“

„Haha!“ smeje sa Anna popredku a potom pozrela naň. Skutočne, hrubé čierne obočie srastené a dlhý bledý nos dávajú mu skoro výzor príšery. No vidiac, že on zbadal, že si o ňom šeptaly, pokárala ju, so smiechom šepnúc:

„Také povedať o človeku nejde!“

„Vy, slečna, bývate veľmi rozčulená,“ začal žartovať i Čipčan veselo, tušiac, že ho Anna zastávala. „Vy ste chorá…“ Tu ako by mu nová myšlienka prišla, dlhá tvár jeho dostala rozmarný výraz a vravel: „Kto zná, či nie naschvál… Je to gavalier, ten nový doktor!“ i pozrel na Annu, či zbadá, ako zasa interesantne žartuje. Ale Anna teraz skoro sklonila hlavu nad karty a nezdala sa zbadať jeho vtipov. Podotkol teda ešte: „Už som ho videl, človek naozaj zvláštny; šťastný okres!…“

„No, to sa ešte nedá popredku povedať… takto je ta…“ odpovie nechutne domáci pán.

„Popredku vieme, starý, že je na nič!“ zavráti ho zlostný Šporinský. Bol by zahriakol Čipčana, ale toho nepokladal za hodného dohadovať sa s ním. „Videl som ho i ja; takto je zaujímavý, ale…“

„No, ľa!“ myslí si Anna, zdvihnúc červenú tvár od karát s akýmsi trucovitým výrazom v očiach, veľmi sa lisknúcich, a pozrúc po všetkých zvysoka, vstala od stola.

„Azda bolo už dosť hry na dnes?“ spytuje sa nežne, ale bez ľúbeznosti váblivej.

„Mne… pre mňa…“ vraví váhavo Mrázovič, už sám nasýtený.

„Pravdaže dosť, aj veľa!“ ozval sa zlostný Šporinský a vstal od stola tiež. Odchodiac, štopol sa do otlaka Čipčanovho, lebo vlastne jeho nesmierne rozdrážďovala prítomnosť hranatého Čipčana, ktorý práve nad hlavou robil mu krik, hoci mu už dva razy riekol, aby odišiel ztade.

Slečny, ako z klietky vypustené vtáčatá, hneď vybrnkly von, Saba do izby najďalšej rozmýšľať a Anna do záhrady zasa k ružiam. Čipčan, nenajdúc už radosti v izbe, odporúčal sa tiež. Popri lese záhradnej idúc, začul tiché, dumné nôtenie. Slová boly Anine, ale že spev bol dumný, neveril celkom, že je to ona, i vstal na skalu a pozrel ponad lesu.

„Slečna, vy neviete, že spievate!“ zavolal a usmial sa, zaškúliac na ňu. I čaká, že ona zdvihne k nemu vyjasnenú tvár — lebo je on tam. Naozaj zdvihla ju, ale akúsi mrzutú a v očiach zlý svit. Čipčanova dlhá tvár prijala výraz nemilého sklamania. Kto vie, prečo zacítil žiadosť vravieť zle na ľudí.

„Slečna, čo poviete, ten Šporinský je divný človek!“ začal svojím drzo znejúcim hlasom. Anna pozrela udivená a potom sa zasmiala.

„To je jeho vec!“ rečie.

Čipčan riekol potom, že je Červeň prepodivná figúra. Anna neriekla nič, len sa zasmiala, a keď o doktorovi riekol, že škoda, že ho nepozná, to že je ešte firma, už sa ani neusmiala, ani nepovedala nič. Je to trochu priveľa: nad troma naraz zlomiť palicu!

*

Karol Čipčan bol merník a prišiel pomerať panské hory a lesy na dedinu. Ubytoval sa, že nebolo inde miesta v dedine, v kancelárii notárskej, rozložiac sa so svojimi mapami a retiazkami v zadnej sieni. Bol už dva týždne tam, a cítil sa veľmi dobre a čerstvo v čistej vrchovatej dedinke. Rád videl i pole i hory, i svoje retiazky, ale hodiny u Mrázovičov strávené páčily sa mu nevysloviteľne. No od ostatnej návštevy cítil akýsi nemilý cit a nespokojnosť. Tri dni ani nešiel ta, i teraz, stojac pri okne, nemohol sa rozhodnúť, či ísť. Hľadel oknom, ale nevidel, že Červeňova sestra, bledá Želuška, tiché dievčatko a tenké ako nitôčka, polieva kvety v záhrade pri včelíne. Tvár jej je nežná a veľmi sa líšiaca od výrazu bratovej tvári, ktorý chodil po dvore, na oči sťahujúc klobúk — hoci slnce už zapadlo — aby ani nevidel nenávideného sveta. Pritom spodná časť tvári, nezakrytá particou, mu je chladná a ako zamknutá.

Čipčan, vidiac ho, usmial sa rozmarne, ako na bláznivom, a vyšiel von s úmyslom, že dobre bude popichať ho trochu a zabaviť sa na ňom. Priblížil sa k nemu a zastal neďaleko, potom sa usmial, lebo prišlo mu na um, aké zaujímavé môže byť: on, sila, a tento tenký, chatrný, hoci vysoký a nadúvajúci sa proti nemu.

„Dnes… dnes bol zvláštny čas, čo myslíte?“ vravel svojím drzo znejúcim i silu prezradzujúcim hlasom, i zaškúlil naň, s utajenou dobrou vôľou čakajúc, ako prepodivne odpovie. No Červeň dlho neriekol nič.

„Čo myslím?…“ začne konečne a, nepozrúc na Čipčana, zdvihne bradu ešte vyzývavejšie i nerečie ďalej.

„Poľovačka sa vydarila?“ oproboval ešte Čipčan.

Teraz skrútol hlavu Červeň a pozrel po ňom od hlavy do päty vysokomyseľným pohľadom. Potom, odvrátiac oči, odpovedal nepravdu, aby mu ako-tak odpovedal: „Vydarila…“ Načo sa spytuje takú vec, čo vie. I bez takých hlúpostí ho dosť nenávidí.

Karol Čipčan vedel, že sa poľovačka nevydarila a že Červeň nikdy nič nezastrelí, no už neriekol nič.

„Nech sa nadúva!“ pomyslel si, blahosklonne dajúc mu pokoj, a opovrhujúc ním, pobral sa zo dvora do Mrázovičov.

„Ale jednako mal som ísť do záhradky,“ prišlo mu na um, keď vyšiel zo dveriec. „Želuška je ako holúbok!“ I pozrel ponad nízke dvercia. Naozaj, tak, ako si predstavoval, stojí tam, krhlu s vodou držiac v ruke, druhou dvíha umočenú sukienku, aby sa jej o prašnú zem neobtierala. Čipčan usmial sa samoľúbo, no nevrátil sa. Veď sa síde s ňou ešte raz. Urobiac si cigaretu v začmudených prstoch, poberal sa do Mrázovičov. Tam našiel dom pustý, ale stará Dora mu povedala, že sú v záhrade. Pánov našiel vo včelíne so sítkami na hlave — to jest Mrázoviča a Šporinského, ale nemal vôle ísť medzi brnkajúce včely, hoci mu Šporinský i zlostne zavolal:

„Sem sa, sem, na pomoc!“

„Čo to robíte?“ odpovedal on a, odvrátiac sa, pozrel po záhrade, hľadajúc slečny.

Pod orgovánom na skale sedela Saba, v lone držiac knižku, ale Čipčan nechodil o tú. Málo potechy z nej; ani nie je pekná, ani milá… Rozdráždené dievča, ktoré si nevie so sebou rady.

No ani Saba ho nezbadala. Ona vôbec dnes hneď od rána chovala sa veľmi podivne. Vstala zavčasu akási naplašená. Zabudla sa učesať, iba keď ju Anna na to upozornila, a ustarostené čelo dnes jej desať ráz väčšmi zvráskavelo. Popoludní hneď, ledva sa naobedovali, uchytila knihu a šla si sadnúť pod orgován. No prečítala iba nápis knihy, hneď začala myslieť.

„To je jednako divná a strašná vec, čo sa so mnou stalo!…“

Totiž snívalo sa jej v noci, že ako sa trápieva cez deň; za koho asi sa vydá, keď je ani pekná, ani duchaplná, ani bohatá, a tu povedal jej kýsi hlas — a v tom je tá desnosť: „Vydáš sa za Štefana Šporinského!“

Odtedy už nemá pokoja, ba cíti sa ako ani nie svoja.

„Slečna… kde vám je koruna?“ zavolal jej Čipčan, zaškúliac rozmarne, či zbadá i táto, že zasa začína vravieť interesantne.

„Aká koruna?“ diví sa ona.

„Slečna Anna!“ zakolíše sa na podošvách a, vždy iba škúliac na ňu, usmieva sa samoľúbo.

„Há, či ja viem!“ odvetí ona, miesto a povediac od omrzlosti, že ju vytrhuje. Nemá ona dosť starosti i tak?

„Toto je naozaj lahodné dievča!“ pomyslel si Čipčan, odvrátiac sa, a pozerajúc na druhú stranu, myslel o Anne. Práve prichodila zpod ovocných stromov, odetá celkom bielo, trochu strojeno a koketne, na tvári úsmev žartovný a trochu lichotivý. Čipčan zaškúlil už teraz zaľúbený na túto. Zvláštno dievča! No tu, ako prišla oproti otvoreným dverciam, vedúcim do dvora, zrazu zastala na chvíľu a tvárou preletelo jej prekvapenie a akési poľakanie. Potom oči zaligotaly sa jej zvláštnym leskom a, usmejúc sa akosi neobyčajne nežne, zmizla bez slova, zkade prišla. Čipčan obzrel sa za seba cez otvorené dvercia do dvora, a jeho tvárou tiež pletelo prekvapenie, ale nemilé.

„Á,“ zašomral, tušiac čosi divného, a srastené čierne a hrubé obočia svraštily sa mu. „To ten doktor?“ i pozrie za Annou tázavo; ale už nebolo jej vidno nikde, len Saba kľučí tam pod orgovánom so svojou knižkou a myšlienkami.

Zavolal teda tej:

„Slečna, slečna, nový zvláštny hosť!“

Zvláštny povedal schválne, akoby s trucovitosťou, ba ešte i pánom do včelína zavolal:

„Páni, vzácny hosť, vzácny hosť!“

„Eh, čo!“ nasrdili sa tí nie na hosťa, ale na Čipčana, že vôbec vraví. Ale, zvediac, kto ide — hosť spytoval sa Dory, kde sú domáci, i počuli jeho hlas — ostali akísi netrpeliví a chytro, ani si robotu nedokončiac, poskladali sítka s hláv a vyšli mu v ústrety.

„Á,“ divil sa Čipčan, vidiac, ako si ruky stískajú s ním a že je na všetkých tvárach úsmev, ako by nadmieru milovali jeden druhého. Páni, ako vidno, len dotiaľ, kým ho nevidia, vedia o jeho chybách a ničomnom živote. Keď ho majú v blízkosti, vidia a počujú hlas jeho, zabudnuté je všetko. Čipčan usmial sa opovržlive a napäl zmužile postavu. Jeho síce neoklame! I čakal pyšne, kým sa k nemu obráti.

Doktor Imrich Marmara, strednej výšky a veľmi elegantný pán, keď privítal sa s Mrázovičom a Šporinským, naozaj približoval sa k Čipčanovi. Kráčajúc akosi drzo, tuho zapierajúc nohy do zeme, pozrel na vypätého Čipčana a jedným pohľadom hneď prezrel ho celého. Usmial sa pre seba a predstavil sa mu:

„Doktor Imrich Marmara —“

„Už sme sa sišli…“ odpovedal Čipčan neočarený.

„Nepamätám sa…“

„Ráčite mať, ako vidno, krátku pamäť… V pivovare…“

Marmara na dlhšie oprel svoje čierne a veľmi jasavé oči na zmužilú tvár Čipčanovu a, nepovediac nič, odvrátil sa, uvidiac, že zpod orgována s knižkou, prichodí Saba. Bola akási naplašená — ako obyčajne, keď sa s cudzím stretla, a Marmara i pri nej jedným pohľadom zvedel, akého je ducha; i páčila sa mu svojou naplašenosťou.

Páni na zdvorilé napomenutie — lebo Marmara bol plný zdvorilosti — šli dokončiť svoju prácu do včelína; ostatní ostali pri kvetoch. Čipčan stál ako kohút vypätý na boku, kolíšuc sa na podošvách a púšťajúc do súmraku zmužile dym cigaretový. Od boka zaškúliac na elegantný odev príchodzieho, spýtal sa hlasom, ako by Marmara bol len jednoduchý človek:

„Kedy ste zaujali stanicu?“

Marmara skrútol najprv svoju elegantnú čiernu hlavu k nemu, pozrel jagavými očami dlhšie, ale schválne bezvýrazne, a riekol veľmi zvoľna, ako by myslel na iné:

„Kedy?“ a naklonil štíhlu, peknú postavu trochu vopred. „Tuším dva týždne… Sám neviem…“ dokončil nedbalo.

Čipčan to videl, frkol perou opovržlive a pomyslel si, že je nehodno s ním sa zapodievať, teda fajčil.

„Teraz by som mala azda niečo povedať ja?“ myslí si na strane Saba a pozerá okolo, kde je Anna. I posbieralo sa jej na čele veľa vrások.

„Neráčte sa nami zapodievať… nie hodno!“ riekol jej Marmara do poly žartom a hlasom nežným, i pozerá dookola, ako by čosi očakával. Sabína naskutku zapálila sa a omrzela. Divný človek, vidí ju prvý raz, a ako si to dovoľuje zachodiť! Ba aký je to človek?

„Poď, Anna, poď!“ zavolala, vidiac, že konečne ide i tá zpod ovocných stromov.

„Poďte, slečna, poďte!“ zavolal i Čipčan, ako starej dobrej známej — aby videl Marmara — „predstavím vám niekoho!“

Ale tu videl, že Marmara, nedbajúc oň, ide v ústrety Anne, a ona, trochu zbledlá a zmätená, ale s tým zvláštnym leskom v očiach, stúpa po kvetoch, s úsmevom, rezko prichodí k nemu, ako by sa ponáhľala čím skôr byť pri ňom. Doktor zbadal to a usmial sa.

„Ja, tak už netreba predstavovať?“ zavolal Čipčan, hľadiac na nich, a ochladol.

„Mal som česť slečnu vidieť pred troma rokmi na Bartalove,“ vysvetľoval Marmara akýsi potešený a, obrátiac sa k Anne, poznamenal zdvorile:

„Poznal som vás hneď, čo ste sa trochu i premenili!“

„Premenila som sa?“ vraví Anna a oči tázave i trochu bojazlive uprie naň, ako by sa spytovala ešte: „A neošpatnela som?“

„Ste krásna!“ odvetil on s úsmevom, že jej spraví radosť. Anna vzplanula v tvári ako dolapená.

„No, čo to vravíte…“ riekla ticho a s výčitkou, ale nie bez úsmevu.

„Že sa mi to snívalo, je predsa nie hocičo!“ myslela si medzitým Saba a, použijúc príležitosti, podišla k otvoreným dverám včelína, že pozrie na toho, ktorý jej bude súdený.

„Nie je špatný…“ uznáva láskavo, vidiac ho bez klobúka už v hustom šere, ako sa usiluje i s otcom, aby čím skôr skončili robotu a mohli k Marmarovi.

„Si ty ťarbák, starý!“ zavrčal na Mrázoviča netrpelive, každú vec mu z ruky berúc a zlostiac sa, že nič nedokončí.

Obzrel sa ku dverám a videl Sabu.

„Poďte sem!“ zavolal jej.

„Medzi tie včely?“ zdesila sa ona.

„Aha, aha, Saba, choď len, choď!“ zavolá jej Anna za chrbtom so smiechom a hlasom, ako by bola za čosi veľmi oduševnená. Marmarove jagavé oči veľa upieraly sa na ňu, a ani dobre nevie, čo vraví. „To jest, nejdi, nejdi, hahaha!“

Saba pozrela na nu, potom zasa na Šporinského.

„Nuž a keď vás i uštipnú, tak čo?“ kričal jej ten. „Koľko mňa uštiplo a vášho otca! Poďte toto chytiť, starý je netrebný!“

„Aj, zlostník, ľaľa!“ diví sa Saba a odvracia chytro. „Ešte je nič, a už rozkazuje… A čo robí?“ zhrozila sa, vidiac, ako dupol nohou, lebo ho zasa jedna čerstvá včela uštipla na šiju. A ona aby za toho šla?…

„Oh, ja nejdem!“ zavolala celkom splašená, pozabudnúc sa úplne, keď ju volal, aby mu šla žihadlo vytiahnuť.

Bojac sa, že ju zahriakne na smiech radostnej Anny i druhých, utekala preč zo záhrady. Zastala iba v kuchyni pri stole, kde sadla na čeľadnú lavicu.

„Aký je to hrozný človek, iba teraz vidím!“ myslela si tam, strmo dýchajúc od ponáhľania. „Ak len mám trochu rozsudku, to sa nestane…“

„Ako sa ti páči, Marmara?“ zavznela jej nečakane otázka Anina. Už šli všetci do izby a Anna vyvolila si cestu kuchyňou, kde tušila Sabu.

„Výtečný človek!“ odvetí Saba ochotne, hneď sa spamätajúc zo svojich dúm.

„Zvláštny!“ doloží Anna, pozrúc na Sabu od oduševnenia horiacimi očami a s tajomným úsmevom, ako by čosi milého ešte vedela o ňom. Nerieknuc viac, zvrtla sa a odbehla.

„A už odišiel?“ zavolala za ňou Saba, potom sklonila hlavu, vložiac si ju do dlaní.

„A ani sa neodobral odo mňa…“ myslela si, nepočujúc Aninej odpovedi. „Pravda, ani nie hodno; som nepekná, nemilá, nebohatá… A tá už dom prevráti!“ myslela ďalej, začujúc oduševnený a sladký smiech Anin ozývať sa z druhej izby. „Tá musí byť zaľúbená do toho s tými očami… Ale veď na sny netreba dať nič!“ pomyslela si zasa. Vstala a pozrela von oknom do záhrady, hľadajúc Šporinského. No nikoho tam už nebolo, len Čipčan stojí pri kvetoch rosou zapadnutých, ako drevený stĺp — nešiel s druhými dnu — a držiac v začmudených prstoch cigaretu, kúri, dobre sa nezadusiac v dyme. Dlhá hlava síce zmužile čnie mu na pleciach, ale na bledo-žltej tvári vyráža sa cit hrozne nepríjemý. Saba so vzdychom odvrátila sa od okna.

„Ozaj, čo sa mu stalo?“ myslela si jemná Žela o Čipčanovi, sediac večer na dvore, keď ho videla vracať sa a zastať pred svojimi dvermi ako stĺp. I darmo čakala, že sa obzrie a zbadá, ako výtečne jej pristane ružová nová blúza.

„A akú má impozantnú ľviu hlavu!“

„Slečny u Mrázovičov boly doma?“ spýtala sa svojím nežným hlasom a oprela dlho svoje tiché oči naň, že on, pocítiac jej pohľad, pozrie a vidí, aká je dnes pekná.

„Áno, doma,“ odvetil on nakrátko, vrhnúc oči na ňu.

„Milé dievčence sú to…“ podotkla ešte.

„Máte pravdu, Saba je interesantná!“

„Saba?“ diví sa Želuška, nechápuc ho. Potom si myslela, že sa pomýlil v mene, a neriekla nič.

*

Záhrada u Mrázovičov belie sa od zakvitnutých stromov a vôňa ich a spev vtákov spríjemňuje popoludnie. Všetci vyšli pod stromy, i súsed, ženatý Šporinský, nadýchať sa vône, iba Sabína ukryla sa v dome. Bola vyšla i ona medzi druhých, a tu stalo sa, že srditý Šporinský, mysliac na čosi, tri razy zahľadel sa na ňu. Po dva razy presadla si inde, ale na treťom naľakala sa a zrazu huplo jej do hlavy, že je ten človek zaľúbený do nej. Pozrela naň splašená, ako by prosila o sľutovanie, ale vidiac, že on, ako by ani nerozumel nič, hľadí ďalej, hľadí ustavične, nuž ušla preč. Teraz stojí utiahnutá v kuchyni, kde pekávajú chlieb, pri prevrátenej zváračke, ktorej na dno vykladala karty jednu k druhej Cigánka. Práve prišla ako na zavolanie. Saba síce neverí, čo bude rozprávať, a len preto dá si vykladať, aby svoje myšlienky zaujala iným.

„No, veď že vravte už!“ napomenie ju netrpelive.

Pozrúc na ňu, len teraz vidí, aká je veľmi stará a ošklivá.

„Aj, ja mám myšlienky!“ posmieva sa sebe v duchu a pozrie tajne cez škáru rozsušených dverí, či nik nezbadá, čo sa tu deje. Cigánka položila ostatné karty na dno a začala hlasom ako by rectovala:

„Bohu milá, ľuďom príjemná, chudobe dobrá, budete požehnaním pre ten kraj, kde sa dostanete. Veľké šťastie vás čaká, radosť vás potká. Všade, kde sa ukážete, sa vám radujú, chvália vás na všetky strany, či je mladô, či je starô, že takej osoby nieto ani vo troch stoliciach, ako ste vy, ani takej peknej!“

„A ešte čo?“ posmieva sa Saba a pozrie na škáru dverí. Môžu prísť domáci. Nie aby skorej riekla, či jej je súdený Šporinský.

„A či sa vydám?“ spýtala sa.

„Akoby nie! Dostanete muža krásneho, bohatého a dobrého. Každý ho chváli, či je starô, či je mladô, aj chudoba. Druhé vám ho budú závidieť… povesť mu ide…“

„Ech!“ Sabína spravila mrzuto rukou posunok. „Povedzte, čo bude!“

„Pán bohatý a dobrý, veď vidíte, aha, že vám tu stojí. Pôjdete na cestu, jednu dlhú…“

„Ale či bude kňaz, doktor, notár? Že pán; veď to viem, že nie sedliak!“ zlostí sa Saba; práve počuť akési kroky, a mužské. Či to nie tatuško?

„Pán, pán, bude mať majetok, ako tu pán Šporinský majú. Veď vám tu stojí na tejto karte, a ja nemôžem od pravdy!“

„Tak to just bude on!“ pomyslí si Saba. „A bude vdovec?“

„Pán Boh chráň! Mládenec, a krásny, biely a červený! Každá vám ho bude závidieť, už som povedala, toho pána Červeňa.“

„Čo? Haha! Veď ste povedali, že nebude notár, ale pán…“

„A či sa pán Červeň nie pán, a nemali majetok ich apuško?“

„Ich apuško! Búchate dve na tri a neviete nič! Čo som dlžna?“

„Ako sa môžem dať na také hlúposti naviesť a počúvať?“ myslela si nazlostená, a zatíchne i zabúcha jej srdce ľakom. V pitvore vidno prichodiť elegantného Marmaru s fialkovou vôňou. Spýtal sa vyšlej Dory, kde sú domáci, a zvediac, že v záhrade, sobral sa ta. Saba vydýchla.

„No, či by vám aj tento nebol?“ vraví Cigánka, zbadajúc, s akým záujmom pozerala Saba cez škáru.

„No, aleže už čušte!“ zahriakne ju Saba a vyberá z vačku peniaze studenými rukami i hodí jej na dno.

Cigánka ešte pýtala staré topánky, potom starú sukňu, potom ručník. No Saba rozzlostená vyšla, nechajúc ju tak, tichým krokom a so založenými rukami prešla dvor a vošla do záhrady. Nešla hneď k druhým pod stromy, ale k studni, k lese, kde si sadla na srub. Za štvrť hodiny asi pozerala do vody, že si vidí pehavú tvár, ale že svrchu kvapkalo do nej a voda sa triasla, nahnevala sa a pobrala pod stromy, zkade zavznieval triumfálny smiech Anny. Uvidiac ich, prvé, čo hľadala medzi nimi, bol Šporinský. Tam bol a hrýzol cigaru v lesklých bielych zuboch a hľadel ako iní na vyfintenú Annu, ktorá, opierajúc sa o slivku a s trblietajúcimi očami, ako radosťou opojená, vraví a rozpráva neustále. Pri nej stál elegantný Marmara, pre seba akosi sa usmievajúc a hladiac si jemnou počernou rukou lesklé pekné fúzy. Počúvajúc Annu, vedel, že obzvláštny lesk a úsmev jej patrí jeho prítomnosti. Naproti nim ako sudca stál zmužile Čipčan a, prísne škúliac na nich, krútil cigaretu v zažltnutých prstoch, i držal sa, že počúva rozhovor troch starých — Mrázoviča, Šporinského a šedivého Panáka, ktorý bol kmotrom Mrázovičov a prišiel ešte ráno — ale odsudzoval Annu. Ako možno prísť do toľkej radosti, že taký sveták upiera svoje oči na ňu?…

„Viete,“ volá Anna úplne oduševnená, „ja som sa celkom zaľúbila do dedinského života.“

„Ja myslím, že do inšieho,“ poznamenal zlomyseľne Čipčan, čo ona jednako nezbadala. Vôbec nevedela celkom iste, že je tam i niekto iný okrem Marmaru.

„Naozaj, naozaj, už som celá dedinčianka. Pán Marmara, uverili by ste, že som vstala predvčerom o štvrtej — jaj, a ako bolo krásne, záhrada samý slávik — a včera so starou Dorou navarila obed pre dvadsiatich robotníkov? Zvláštno, zvláštno!“

Marmara sa usmial na jej reči a pozeral i tešil sa nie jej slovám, ale v nej samej a v jej radosti. No Čipčanovi, stojacemu na boku ako železný stĺp a počúvajúcemu rozhovor troch starých, nepozdaly sa jej trblietajúce oči, ani spokojný úsmev Marmarov. Frkol perou, otriasajúc ožltlým prstom popol cigarety, a podotkol chladne:

„Nič v tom nevidím ideálneho variť dvadsiatim koscom či komu obed!“

Teraz už zbadala, že je tam, a rozumela, čo povedal, i pozrela naň, roztvoriac oči. Či ona preto vraví, aby Čipčanovi zdalo sa to ideálnym? No zabudla hneď naň zasa a vravela ďalej.

„Naozaj, ani som nevedela… to jest, veď som už bývala na dedine dosť, ale táto je najkrajšia. Poď, poď, Saba!“ zavolala zrazu, vidiac prichodiť okúňajúcu sa Sabu.

Sabu mýlilo, že bol tam Šporinský, a miesto toho, aby prišla na volanie, že obzrel sa na ňu i Šporinský, odbehla preč. Anna zasmiala sa ako nad čímsi veľmi radostným a krásnym. Chcela ísť za ňou, ale tu pridržal ju niekto nežne za rameno. To Marmara sa berie, že odíde, a chce sa odporúčať. Anna sa zadivila a zrazu zmenila. Či nepovravela nejaké hlúposti, že už odchodí? I hľadí mu tklivo na tvár, ako by chcela zvedieť príčinu.

„Musím dnes ešte na lazy…“ vraví on. „Ruky vám bozkávam!“

„Neodíďte!“ zdržiavali ho páni.

Ešte vypil pohár vína s nimi za zdravie dvom domácim slečnám a, pozrúc plamenno na Annu, odišiel vyprevádzaný Mrázovičom po bránu. Páni posadali zasa na lavičku, a Čipčan, ktorý pozoroval, ako Anna hľadí ponad lesu a dedinu za hrdým kočom elegantného Marmaru, pristúpil k nej od boku, nemohúc to strpieť.

„Slečna,“ začal tlmeno, aby páni nepočuli, „ja by vám rád niečo povedal…“

„Čo?“ spytuje sa snivo ona, nevediac dobre, kto jej vraví, a len keď vybehol koč z dediny, pozrela na neho. „Čo chcete povedať?“ spýtala sa, a sťahuje trochu obočie.

Teraz, vidiac ho, prišly jej na um jeho poznámky, keď sa s Marmarom shovárala, a len teraz ich pochopiac dokonale, zapálila sa a cítila hnev, i vraští čelo popredku na jeho reči.

„Milovať… to jest —“ Čipčan nevedel, ako by sa mal vysloviť najlepšie. „Poznáte tú výpoveď, že… nie, jednoducho: milovať človeka nehodného je — riekol by som — hriech.“

„A to sa na čo vzťahuje?“ diví sa ona, naschvál nerozumejúc, a pohľad stáva sa jej chladným.

Čipčan pokolísal sa na podošvách a sbieral slová v duchu, ako trefne jej odpovedať. Ale ona potriasla netrpelive hlavou a, nedbajúc oň, rezko odbehla.

„Nie, nie, nebudem dnes hrať v karty!“ zavolala pánom, ktorí sberali sa dnu a volali ju so sebou. „Nech ide Saba.“

Čipčan sklamaný pozeral, ako zmizla; potom pobral sa i on za druhými do izby. Páni i šedivý kmotor sadli k stolu, čakajúc na Sabu, ktorú museli tri razy volať. Ona totiž už hodinu sedela v izbe najďalšej a nechcela ísť, bojac sa. Na štvrté volanie pobrala sa konečne krokom, ako by ju niekto stíhal, a obzerajúc sa všade dookola, či nieto, kto by ju zamenil. V hosťovskej, idúc, zazrela vstupovať Červeňa, čo ztratil život, lebo mu otec premrhal majetok, i pribehla k nemu. Celá sa chvejúc, schytila ho — nevediac o tom — za ruku a nedala sa mu ani pokloniť.

„Pán Červeň,“ vraví strmo, iba do poly vypovedajúc slová od náhlosti, „prosím vás, choďte sa za mňa hrať, veľmi vás prosím!“

„Prečo, a čo sa deje?“ podivil sa on, skláňajúc hlavu, a tvár zrazu a neočakávane zmenila sa mu, prijmúc výraz akýsi mäkký, milý, ako u anjela. Zdvihol jej ruku, ktorou kŕčovite držala jeho prsty, a pritisol k sebe, no hľadí na ňu tázavo a rozkazujúc, aby ju jeho oči upútaly, a nie čo on robí s jej rukou. „Viete, že ja nehrám nikdy?“

„Ale dnes smilujte sa, smilujte a choďte!“ prosí ho ona úpenlive.

„A čo sa deje?“ diví sa on. Stisne jej studené drobné prsty ešte v odchode a potom, ako by bol banoval, prijal na seba výraz ešte spurnejší.

Šiel, kam ho posielala, no nezostal tam, a Sabína musela ísť k taroku.

„Ktože to slýchal kedy, ešte i v lete hrať sa v karty!“ šomrala, idúc cez dvere a strmo ich zatvoriac za sebou. „Toho nikde nerobia; veď ja mám aj inakšiu prácu, vedenie celého domu. A Anna čo vyhutuje?“

Pristúpila k stolu a odtisla stolec, kde jej bolo miesto nechané, i pozrela po všetkých. Totiž miesto nebolo jej, ale Anino, no sadla bez slova, ešte naradovaná, že nebude naproti Šporinskému sedieť, lebo naproti sebe sediacim i mimovoľne stretávajú sa oči.

„No, slečna, a nieže tak roztržite, ako minule!“ napomenul ju Čipčan hneď a zastal za jej chrbát.

Keď je nie tu Anna, s touto sa zabaví, čo je aj nie duchaplná.

„Poďte vy!“ odpovie ona, a už sa i dvíha bystro. Teraz, teraz zacítila, že je tu predsa horšie sedieť, blízko pri Šporinskom. Jej blízkosť, kto vie, či ho nedráždi!

„Ja, slečna, ja, viete, len dívať sa rád, keď sa hrá nadarmo. Takto, zdá sa mi, ako hra detí…“

„Čo toľko vraví!?“ zlostí sa v duchu Saba, ktorú už všetko začalo mrzieť. „Čo koho do toho, čo sa jemu zdá… Už sa nedivím, prečo je vždy taký zlostný!“ myslí si, počujúc, ako Šporinský nanosil sa do Čipčana pre jeho odpoveď Sabe.

„Nešťastný je; premáha sa, to je, lebo cíti, že blúdi… Len by niečo nespravil; iba sa bojím… Žena mu je i tak chorľavá, nebolo by podozrivé.

Ej,“ zatúži horlive, „ale ja toho vinu neponesiem!“

„Človek má mať vždy čisté ruky!“ zahriakol vtedy Šporinský domáceho pána, keď ten už od hodnej chvíle obzeral si ruky, že sú mu nečisté a nemohol, sa odhodlať umyť si ich.

Keby si druhý umyl, a jemu boly čisté!… Šporinský mu to i povedal a vyvadil sa. Sabína s buchotajúcim srdcom počúvala, ako kričí na jej tatuška, a pozerala od boka bojazlive na neho. Sedel zlostne, kolíšuc sa na stolci, a hrýzol cigaru, opierajúc oči na stenu nad šedivou hlavou Panáka. Tu zbadal, že oči jeho nevidia tam pehavej tvári, ktorá tam býva, a to ho spamätalo. Pozrel dookola, kde sa tá hlava, ktorú navyknutý je vídavať tam, podela ztade, i zastavil sa na Sabíne, prizrúc sa jej s otázkou, ako by nerozumel.

„Len ako mi to neprišlo na um, že on dávno a toľko dívaval sa na mňa? Nuž, nuž…“ predstavuje si v duchu Saba, ako i predvčerom najskôr díval sa na ňu, potom do povaly a hrýzol cigaru ako v zúfalstve. „No, čo robiť, čo robiť?“ trápi sa a čelo svraští sa jej úzkostlive. Berie karty, čo on nadelil, a kladie ich jednu ku druhej nemotorne od chvenia prstov.

„Či máte nepožehnanú ruku. Aké zlostné karty!“ rečie spurno, aby ju znenávidel, i nezbadá, že sa pomýlila, miesto plané povediac zlostné. Ani nezbadala, že sa dookola smejú.

„Vy ste zlostná!“ odpovedal jej on, nakloniac hlavu bližšie k nej, a prizrel, sa jej ostro do tvári.

„Vždy takto zachodí so mnou!“ myslela si, rozčuľujúc sa ešte väčšmi od jeho pohľadu. „A to si tým zaiste chce uľaviť. Ver’ s Annou tak nezachodí; s tou vždy pekne… Ale mňa nenávidí, že trpí pre mňa…“

„Nie tú, ja túto chcem složiť!“ rečie mrzute Čipčanovi, ktorý jej radil za chrbtom.

„Slečna, slečna, veď je to kráľ!“

„Ale vidíte, že z tej farby viac nemám!“

„Nuž ale kráľa složiť nemožno!“ smeje sa Čipčan. „Už ste zasa roztržitá, zaľúbená…“

„Zabudla som!“ spamätá sa Saba a berie nazpät. „Strigôň, čo chce?!“ pomyslela si, zazrúc na ruku Čipčanovu, čo sa jej strkala tam do karát. Alebo nech sa on hrá, alebo čo.

„Krstný apa, naozaj šla Nelka Augustovskä za toho vdovca Pukana?“ spýtala sa zrazu šedivého Panáka, a nečakajúc odvety, doloží chvatom: „To neviem, ako mohla vykonať!“

„Teraz nemysli na Nelku,“ napomenul ju otec, „ale buď tu celá.“

„Veru, vy ste prvá, vydajte!“ doloží Šporinský a hryzie cigaru.

„Ja len to chcem povedať,“ pokračuje Saba svojhlave a vyhodí červeného kráľa — lebo o tom už i tak vedia, že ho má; vypadol jej z ruky, keď sa dohadovala s Čipčanom — „že tak nemúdre nevykonalo ešte dievča, ako tá!“

„Prečo?“ zastarie sa Čipčan. „Vy teda, slečna, podľa tej národnej: Lepší je mládenec na drevenej nohe?…“ i zaškúli milo dolu na jej temeno — bol i on mládencom. „To ste mali lepšie biť!“ zavolá Panákovi, s ktorým sišiel sa teraz po prvý raz a ktorý bol celkom zahrúžený do hry, nič iné ani nepočujúc.

„Keby som len tohto nepočula!“ hnevala sa Saba v duchu. Či jemu vraví o vdovcoch?

Ženatý Šporinský zahľadel sa do karát, oko padlo mu na osemnástku a on, vyhodiac ju hneď, obrátil sa k Sabe a spýtal sa, pozrúc na ňu s myšlienkou:

„Vy by ste nešli za vdovca?“

„A čo by mal zlaté zámky!“ odvetí Saba naskutku a zadychčí sa. Potom vzdychne obľahčeno a pozrie veselšie dookola.

„Iba šťastie, že teraz vdovcov nieto naokolo… Ja mám dať?“ spytuje sa domáci pán. Zdvihne kartu a začne rozmýšľať, držiac tú zdvihnutú, a hľadí na druhú. „Osem, dvanásť, tikrmente!“

„Od kraja!“ zavolá mu zlostne Šporinský.

„Lebo by tí chudáci zle obstáli. Keď už popredku vypovedáš,“ pokračuje v dobrej vôli domáci pán a pukne kartou o stôl.

Okolo sa zasmiali, ešte i starý krstný apa, a Čipčan zavolal rozmarne:

„Slečna, slečna, ale ste stromfovaná!“

Saba zahryzla si do pery a sama videla, že týmto ver’ nespravila škody Šporinskému. Zahľadela sa na karty a tu padol jej do očú jeden z dolníkov.

„Pozrite, krstný apa,“ ukazuje ho a oči zablysnú jej radosťou. „Tento ponáša sa na toho protivného Pukana.“

„Prečo protivného?“ zastane sa skoro Čipčan, v nádeji, že sa zasa chutne zasmeje, i zabúda na Annu.

„Prečo, prečo?“ povie ona dychtive, ako by sa hnevala, že musí povedať. „Že rád má druhú, a nie ženu!…“

Všetci pozreli na ňu jedným výrazom, ešte i starý krstný apa, zahrúžený do hry, ako by vraveli: Čože jej je?

„Tebe je to nie potrebné spomínať,“ napomenie ju tatuško bez vtipkovania a čelo zatemnie sa mu nespokojnosťou.

„Tak, tak!“ dosviedca i Šporinský, sberajúc karty dovedna a podáva jej. „Nech sa ľúbi rozdať, už je po hre…“

Saba čakala najprv, až si ruku vezme s nich, a len potom vzala. Prehodila ich pár ráz a hneď začala rozdávať. Čipčan upozornil ju:

„Preložiť, slečna!“

„Čo chce tento?!“ nadá mu v duchu Saba, nepriateľsky pozrúc za seba, kde stál.

Potom položila karty pred Šporinského. Ten práve zapaľoval si cigaru — preto nemohol ju upozorniť — i siahol rukou, nehľadiac ta, a zachytil i jej studené prsty. Tu zbadal, že sa mu cigara kýva v cigarníku, a zaujatý tým naprával ľavou rukou, pravú držiac na kartách a ruke Sabinej.

„Preložteže! Veď preložte!“ napomína ho ona, celá horiac.

Dotknutie jej ruky musí ho zaiste rozčuľovať. I vytrhne si rýchle ruku zpod jeho dlane.

„Čakajte… čože ste taká netrpelivá?“ vraví on, rýchle pozrúc, čo bola príčina, že sa mu ruka trhla. Preloží karty a zapaľuje znova zhaslú cigaru. „Aká roztržitá, nervózna!“

„Zaľúbená!“ napráva rozmarne Čipčan.

Potom obanuje, zbadajúc nevoľu na tvári domáceho pána.

„Povedzte nám, slečna, do koho?“ zadrapil sa jednako prekáravo.

„Ech, tu ide o vážnu vec, nie hlúposti!“ zavrátil ho srditý Šporinský a, hryzúc cigarník, hodí okom po Sabe.

„Treba sa doktora poradiť, hľa, tu bol. Slečna Saba je nie zdravá, dostane ,nervenfieber‘. Netreba nič zameškať!“

„No zas!“ diví sa Saba a naľaká, ako sa starie o jej zdravie. „Len by ste nevraveli!“

„Ale skutočne,“ povie i starý krstný apa, obrátiac šedivú hlavu k Mrázovičovi. „Ja som Sabínku takú ešte nevidel!“

„Jaj, krstný tatuško!“ zaupí ona s výčitkou a prosebne.

„Nuž a dáte sa tu ľakať za vás?“ okríkne ju netrpelive Šporinský a prizrie sa jej srdito do očú. „Nemyslite si, že len tí trpia, čo sú chorí, a tí nie, čo na to musia hľadieť!“

„To je na neznesenie!“ lká v duchu Sabína a už jej je skoro do plaču. „Mne je nič, mne je nič…“ i zajaká sa a nevie ďalej vypovedať.

Všetci dívajú sa na ňu a dobrý krstný apa prosí, aby ukázala rúčku.

„Ukážte, ukážte!“ rozkazuje i Šporinský a i on siaha po nej.

No tu Saba skočila a aby zahabala, skoro začala sberať karty jej nadelené. No ledva ich pobrala, vysypaly sa jej z chvelých rúk, a každý ich videl. Šporinský a všetci hľadeli na ňu a ona zmätená, skoro plačúc, odtisla stolec od seba.

„Nebudem sa hrať!“ rečie a, nečakajúc odvety, vybehla von.

„Choď, choď na čerstvé povetrie!“ zvolal jej tatuško, spokojný, že vyšla.

„Veď teba nič nevyruší!“ nanosil sa doň Šporinský, nazlostený pre spokojný výraz jeho tvári. „Ja by hneď dal zapriahnuť pre Marmaru.“

„Marmara sa práve tak nerozumie do toho, ako ja…“ odvetil on, nie že bol tak presvedčený, ale mrzelo ho miešanie sa Šporinského.

„No, to je už, starý, nie pravda! Nie že by zastával Marmaru. Je darebák ako človek, ale ako doktor je výtečný.“

„Ale skutočne,“ ozve sa i šedivý krstný apa láskave. „Bolo by sa poradiť.“

„Nuž a čože jej je?“ spytuje sa domáci pán a ide zpoza stola k oknu so zunovanou tvárou.

Nechcel veriť, že by bola chorá, lebo by mu to bolo veľmi nepríjemné a nepohodlné. Pri okne na stolíčku nalial po kvaterke vína do pohárov, a aby si zalial nepríjemnosť, štrngol o najbližší. Ostatní ako na povel, čujúc štrngot, vstali jednomyseľne a pristúpili vypiť, Sabínu nechajúc už na pokoji.

„Ako žije ten človek a čo urobil?“ myslela si medzitým Anna, v záhrade opretá o múr pri otvorenom okne izby, kde hrali v karty. Bola vyfintená a vyperená červenými ružami. I bola veľmi pekná v svojich bielych šatách; ale na čelo, ako Sabe, padol jej mrak. Sedela pod orgovánom, na Sabinej skale, už oddávna počúvajúc spev slávičí. Keď počula spomenúť meno Marmarovo, šla k oknu. Chcela ísť, že sa spýta o vine doktorovej, no rozmyslela si, a len keď odišli hostia, spýtala sa Mrázoviča:

„Baťko, prečo tak odsudzujete Marmaru?“

I svietia jej oči, ako veľmi zvedavej.

Mrázovič pozrel na ňu z oblakov dymu, spravil najskôr nechutnú tvár, potom riekol:

„Preto, lebo je odsúdenia hodný. Svoje povinnosti nekoná, len hýri… Človek bez cti a svedomia… A poď, moja ľúba, zapáľ!“ doložil, lebo ho už dávno mrzelo, že si dym zle vidí a darmo fajčí, no svetlo spraviť sa mu nechcelo.

*

V úzkom, pažiťou zarastenom dvorci opretá o plot stojí Saba so Želuškou a hľadia ponad záhradu na cestu, kade vracaly sa pluhy s poľa, kde úhorili. Obe s veľkou radosťou pozorovaly, ako každý pohonič kričí na záprah, len do poly vypovedajúc slová. Saba je zrovna samopašná a taký duševný mier cíti, že sa smeje, ako sa mohla báť sna a byť taká sprostá.

„Hek, Rož-ko!“ volali pohoničia. „Ča, Vid-láš, hojs, hojs, hojs!… Hió, Vrán-ka!“

Po pažitnatom dvore prechodil sa Červeň s nafúkanou tvárou a hvízdal, nedbajúc o nič.

„Ale to je zvláštne!“ volá zakaždým Saba a smeje sa potešením, i pozrie za Červeňom, ktorý bol zastal, potriasajúc nohou, neďaleko, ale nedbal o ne. „Ja som toho dosiaľ nezbadala, hahaha, ani nik to nezbadá, ak je nie upozornený. Len ako to tebe prišlo na um, Želka? Ty si výtečná!“

„Haha!“ zasmejú sa obe, a i fúkajúci sa Červeň musí prestať hvízdať na chvíľu.

Pery sa mu rozišly. Potom, ako by bol odsúdil seba, že sa usmial, odvrátil sa do poly spurno. Či jeho jej radosť zaujíma?

„Nože, ako tento bude!“ upozorňuje Saba na tenkého sedliaka, idúceho dolu s belejúcimi sa peknými zubmi.

Totiž držiaval ústa otvorené. Obe, i Červeň, začali hľadieť na prichádzajúceho, počúvajúc.

„Hojs!“ volá sedliak, zvoľna zakývajúc bičom nad volmi, no neudrie, ale zastane, aby ich nepredbehol. Potom ide popri ich boku. „Hojs, hojs!“ kričí len to, nič iné, ako by naschvál. No tu mu voly zakärovaly do dvora Adama Mišoje, zkade ich bol kúpil v zime. Bystro pribehol k nim, chytiac ich za jarmo a ťahal na cestu nazpät.

„Ča Bŕŕ, ča Bŕ — Bŕna!“

„Vidíte, hahaha!“ smeje sa víťazoslávne Saba, pozrúc na Červeňa.

Keď pluhy prešly, zbadali, že im nohy chladí rosa, i šli si sadnúť na podstenie na lavičku, kde ležala roztvorená kniha, ktorú čítal Červeň. Slečny sadly vedno, a Červeň dva-tri razy prešiel sa dolu dvorom, potom zastal neďaleko, ale len do poly obrátený k nim. Slečny hraly sa prvej na capky, rozveselené príjemným večerným povetrím, potom začaly spomínať svoj detinský vek.

„Pamätáš sa, keď sme to maly vo vašej záhrade tie domčeky?“ vraví Saba a oči jej svietia radosťou. „Aj vápnom obielené, a bábok hrúza! Pamätáte sa? Aj vy ste sa hrávali s nami, nuž, nuž!“ obracia sa k Červeňovi bystro. „A ja dobre viem, raz sme viedli vojnu proti Turkom a museli sme vám každá po desať vojakov vystanoviť. Vy ste boli kráľ, viete… viete?“

Červeň sa usmial nasilu, a potom hneď ostal ešte nevľúdnejším. Zdvihol vyzývavo hlavu a hľadel nenávistne na oblaky. Čo bude o tom spomínať, veď ona vie, že vtedy bol držaný ešte ako nejaký malý knieža.

„A už by sme boli vyhrali, ale tu moja slúžka dopustila sa nejakej zrady,“ rozpráva Saba ďalej. „Tak to bolo, tak! Potom ste ju odsúdili na sťatie hlavy. Jaj, a to bola taká strašná vec na zuby, počúvať, keď ste jej hrdlo rezali nožom — toľko handár!“ i priloží drobnú studenú ruku k ústam, ako by jej i teraz zuby tŕply.

Želka sa zasmiala dumno.

„Aha, viem, viem…“

„A vieš, Želka, iba bosé sme chcely behať. Aj vy, aj vy!“ zavolala so stupňujúcou sa dobrou vôľou na odvráteného Červeňa. „A Mina Tichota, jaj, či to bolo maznavé dievča! Čo sme sa jej len trocha dotkly, hneď bola muzika. A ako hrozne šušľala!“

„Keď sme sa jej obyčajne dobre dotkly!“ poznamenala Želka dumno.

„Hahaha, to je pravda. Koľko ráz sme ju za vlasy ťahaly, že mala také červené… A Mara Ryboje? To sedliacke dievča nás vždy na zlé veci navádzalo, a jednako sme ju rady maly… Ale či viete…“ volá Saba so smejúcimi očami, „ten detský vek bol pekný, ale ten, čo za ním nasledoval, ten nemá rovného v živote! To bol najkrajší.“ I zasmeje sa hlasno a oči lisknú sa jej oduševnením. „Keď som ja bola pätnásťročná, mne sa svet celkom inakším zdal, ako bol. Voda nebola len voda, a noc čosi… čosi nevysloviteľného, tajomného, však, Želka?“

„Mne sa zdalo,“ rozhovorí sa i tichá Želka, „že som ja nielen ja, ale ešte kto zná čo veľkého; niekedy zdala som sa divnou, že som sa dosť ráz večer bála sama seba!“

„Hahaha, to bolo, to bolo zvláštne!“ zvolá Saba v bezhraničnej dobrej vôli.

Červeň sa zaknísal a pozrel na ne od boku. Nebude tomu konca? On v akom je rozpoložení ducha, a tieto nešetrne samopašia tu. Hryzúc tenkú bezfarebnú peru a so zlomyseľným výrazom v tvári pobral sa, že odíde, lebo všetko je na neznesenie. Skrútnuc sa, videl vstupovať slúžku od Šporinských do dvora, i dočkal ju, kým príde.

„Čo je?“ spýtal sa spurno, keď prišla.

„Poslali ma pán, že pani veľmi ochoreli, že sú hádam už v ostatnom.“

„Čo?“ diví sa Želuška a vstane, Saba však spľasne rukami, zvolajúc: „Pre Pána, pre Pána!“ a všetka radosť zmizla jej z líc.

„A čo im je?“ spytuje sa bledá Želka, stranou pozrúc na Sabu, že sa tak prílišne naľakala.

„Zasa to klanie… Pán doktor sú tu od polnoci!“

„To je hrozná, to je hrozná vec!“ vzdychá Saba, úplne poľakaná, a už nemá pomeškania tam.

Želka šla do izby, že sa schystá a pôjde do Šporinských, a Saba, zabudnúc tam robotu, pobrala sa — nečakajúc ju — preč.

„Prečo tak strašne premenená?“ spýtal sa jej nejasno zvučným hlasom Červeň, keď popred neho prechodila.

Bol zbledol na nečakanú zvesť o utrpení človeka, a hnevajúc sa zato na seba, stál tam trucovito, dvíhajúc hlavu hore. Sabino zmenenie prekvapilo ho a on hľadel na ňu zpod spustených mihalníc pohľadom plným myšlienok. Také prílišné dojatie je predsa smiešno, keď on nemá nijakej lásky k nikomu.

Saba pozrela naň, keď jej hovoril, a usmiala sa nežne a dychtive, nevediac, čo riecť. Hádam vyzradiť mu všetko, nech ju chráni?

„Príďte k nám ešte dnes, príďte!“ zašeptala dychtive.

Červeň neodpovedal ani tak, ani tak, hľadel ešte chvíľu s privretými mihalnicami na líca Saby, červené od vnútorného vzbúrenia, potom odvrátil sa mrzute a začal hvízdať, hľadiac vyzývavo na oblaky.

„Keď náruživosť zaslepí človeka, môže spraviť čokoľvek,“ myslí si Saba, idúc cez dedinu domov. „Ale nech si nemyslí, že ja takto pôjdem zaň. Ako ja len budem žiť s takým tajomstvom?“

Pri dverách domu zastala, lebo prišlo jej na um, že by dobre bolo ísť do Šporinských pozrieť chorú. Zachytila sa, ale, uvidiac dom Šporinského, zrazu sa zľakla a vrátila sa nazpät.

„Ja som nie vina, ja som nie vina!“ myslela si, rezko kráčajúc nazpät a skoro trasúc sa netrpelivosťou a vzrušením.

„Pomysli si, pomysli…“ začne rozprávať s prestávajúcim dychom Anne v izbe, kde vyšívala pekne oblečená, ale s tvárou bez vôle — o triumfálnom, zvláštnom lesku očú ani slýchu: „Šporinská je zasa veľmi zle!“

„Naozaj?“ zadivila sa Anna a potom hneď rečie: „Poslať pre doktora?“

Akosi pudom hnaná — že príde i sem — zdvihla sa, že sa pozrie a napraví vlasy pred zrkadlom, no rozmyslela si a sadla opäť.

„Nezdá sa ti strašným?“ spytuje sa Saba, vidiac, že Anna nič podozrivého nevidí v tom, a i jej začína sa brieždiť a tvár meniť na jasnejšiu. Ona je jednak akési potárané dievča, ktoré si namyslí hlúpe veci!

„Ba je to naozaj strašná vec… chudinka!“ ľutuje Anna beztoho, aby na to myslela, a zrazu zbledne. „Niekto ide!“ rečie, počúvajúc, a tvár zaskveje sa jej, no len na moment.

Skutočne, o chvíľu klopali na dvere a dvaja páni vstúpili, sprevádzaní Mrázovičom. Marmara, elegantne odetý i teraz, nie bez fialkovej vône, a hranatý Čipčan. Obe slečny bystro vstaly proti nim, so zvedavými tvárami. Marmara klaňal sa zdvorile a zbadal hneď, aké bez vôle je čelo Anino.

„Nič nebude Šporinskej?“ spýtala sa ho Saba prvá, čo nerobievala dosiaľ, a pozrela naň dychtive.

„Neozdravie…“ odvetil on prosto, čo nik nečakal, ako naschvál, a jasavé jeho oči, ktoré tušily nájsť tu potešenie, staly sa vážnymi, skoro chladnými.

Anne, vidiac ho tak, zdal sa nepochopiteľným a strašným, s tou bezohľadnou pravdou.

„Jaj, bez svedomia!“ myslela si naľakaná.

„Naozaj, naozaj neozdravie?“ spýtala sa tak hladko cvendžiacim hlasom, ako by ho chcela obmäkčiť a spraviť milosrdnejším. „To by bola jednako hrozná vec…“

„Neozdravie,“ opätoval Marmara i po druhý raz a nezmenený.

Nastal akýsi šum. Saba ušla do kúta izby najďalšej a Marmara, prehovoriac čosi vážneho s Mrázovičom, odporúčal sa. Anna obrátila sa k oknu, aby hľadela, kým Marmara príde k svojmu vozu na hradskú, ale Čipčan — ktorého tvár prezradzovala akési tajené rozjarenie — videl, že oči jej dostaly vlahu a zato sa odvracia.

„Surovec taký…“ prišiel jej šeptať, ako by ju potešoval, dôverne. „Nehodný veru vašej lásky…“

„Kto vám povedal, že ho milujem?“ spýtala sa ona, zrazu hrozne popudená, a s nenávisťou pozrela naň, že ustrnul.

„Nemilujete ho?“ spýtal sa on a na dlhej žltkavej tvári jeho zjavil sa cit víťazstva a samoľúbosť. „Ste múdra teda, chválim vás za to! A teraz vám i vyzradím, že sa spytoval na vaše veno, lebo jeho iba bohatá žena spasí.“

„Kto je zvedavý na vaše tajomstvá?!“ spytuje sa ona a vzplanie väčšou nenávisťou proti nemu. „Nik sa vás nespytuje, ani…“

Nepovediac viac, lebo v svojom rozhorlení vravela bez rozmyslenia, čo jej na jazyk donieslo, i zasekla sa, nevediac ani čo riecť.

„Odporník jeden!“ pomyslela naň a, hodiac prácu, vyšívanie, na posteľ, vzdialila sa nazlostená.

*

V dláždenej kuchyni večer sama sedela Saba so starou Dorou. Zo súsednej izby zavznievaly hlasy domácich i Šporinského, ktorý už bol vdovcom. No Saba nedbá, že je domáca dcéra, nepohne sa, ale sedí už vyše hodiny na posteli Dorinej. Dala nohy na stolček — lebo na zem neboly by jej dočiahly — lakte na kolená, čelo do dlane a lkala:

„To je hrozná, to je hrozná vec! Od pohrebu len tri týždne, a on nesedí doma, ale príde sem!“

„Nože, nech už idú dnu, no!“ núka ju stará Dora už po tretí raz. „Čože sú oni za slečna, keď nejdú k hosťom? Veď ich ovravia!“

„Ach, ja som najnešťastnejšia, najpotrestanejšia… Vy sa nestarte!“ odsekne Dore nahlas. „Nik ma dnes tam neuvidí!“

Aj kým bola chorá, prišiel každý deň; k tomu počula včera pri dverách, ako sa žaloval, že mu je teraz na neznesenie najviac preto, lebo si ženu nemiloval tak, ako mal.

„Ako by sa nestarala?“ zahriakne ju Dora, ktorá sa nazdala, že keď ju od mala vychovala, že jej je matkou. „To sa nesvedčí tu sedieť a nechať hostí!“

„Tam je Anna!“ odsekne Saba a potom začne prudko: „Radšej sa starte, čo dáte na stôl. Máte plnú izbu hostí, to, to!…“

„A čo by sa ja starala?“ smeje sa Dora potešená, že to jej hostia. „Plná izba, ten jeden pán doktor, ojej!… Nech len idú, a nechže sa vrtia okolo neho…“

„To vám poviem,“ pretrhne ju Saba dychtive, že si vy priveľa dovoľujete.“

„Ej nuž akože by nie, veď som ich ja vychovala!“

„Vy že ste ma vychovali?“ nasrší sa Saba. „Osemročná som bola, keď mamička umrela, a potom som sa sama vychovala.“

„Ver’ sa! Ja som sa trápila s nimi, a takí boli zlostní, ako i teraz.“

„Už som vám povedala, že mi hocičo vravieť nebudete, že ma musíte odtiaľto lepšie uctiť.“

„A prečo?“ diví sa Dora a usmieva na horlenie Sabino. „Ľaľa, akí sa, to by boli s tým Špo —“

„Čušte!“ skríkne Saba a skočí s postele celkom bez seba od vzrušenia a ponáhľa sa von. Zastala iba v Červeňovom dvorci, pažiťou zarastenom. Tam pozrela dookola, ako by riekla: „Či som sem prišla?“

V kuchyni na vydrhnutej lavičke sedela Želuška s akýmsi šťastným úsmevom, a zazrúc Sabu, stiahla ju k sebe.

„Ty, dievča,“ vraví jej šeptom. „Mne sa ti veľmi páči. Počuješ? Ja ti ho obdivujem, zbožňujem — Čipčana!“

„Naozaj?“ diví sa Saba a pozrie oživeno na ňu.

Ale vidiac tichým šťastím poliatu jej tvár, hneď zamračilo sa jej čelo. Hľa, aká je tá, a ona koľko sa musí sužovať!

„Veď je tebe dobre!“ povie s výčitkou a skoro s plačom.

„Nuž?“ diví sa Želka a usiluje sa pozrieť jej do tvári.

„Hej, keby si vedela… nešťastná som!“ vraví Saba a ovesí hlavu, dusiac plač.

„A čo… prečo?“ spytuje sa bledá Želuška a usmieva sa láskavo, mysliac si, že Saba miluje jej brata a bojí sa, že nie je vzájomne milovaná. No Saba, vidiac, že Želka berie jej žiaľ na žart, nahnevala sa a nanosila do nej.

„Ty si myslíš, že dievča môže byť také… Je to naozaj nesvedomitosť, čo je človek aj nie duchaplný… lebo taký zlostník… ty sa nazdáš, že je to… alebo, že ja… To ti poviem, že by radšej nežila!“

„Čo, čo, čo? Veď ja z toho ani slova nerozumiem!“ kričí Želka a smeje sa, dvíhajúc jej hlavu.

Saba zlostne utrela líca dlaňami a chcela zasa vravieť, ale, zdvihnúc oči, videla, že nie sú samy. Prišiel i Červeň a stojí tam v súmraku s bradou vyzývavo zdvihnutou, ale pozerá s privretými mihalnicami na ňu. Saba sa usmiala zahanbením a nežne akosi, ako by prosila za odpustenie. Červeň to zbadal, nepopáčilo sa mu a, odvrátiac sa, vyšiel. Tu vstala mimovoľne i Saba a pobrala sa k dverám, že odíde, akosi zmenená vo chvíli.

„Zato neutekaj!“ zdržiavala ju Želuška a ťahala nazpät k sebe, no Saba nemala už pomeškania, k tomu prišiel jej na um zasa Šporinský.

Chcela zvedieť, čo sa deje doma. Dora už nebola v kuchyni, šla teda k dverám svetlice a počula, že sa tam veľmi pomaly shovárajú. Zrazu zavznely rezké kroky, dvere sa rozletely a v nich zastala Anna.

„Poď dnu chytro!“ vravela akosi prudko a omrzle Sabe, ako by práve ju bola hľadala. „Kde sa toľko moceš?“

Totiž páni odišli včely pozrieť, ona ostala s Marmarom sama, a už sa nevedia shovárať spolu. I chytí Sabu za ruku, že ju stiahne dnu, ale tá, počujúc kroky a hlasy vracajúcich sa pánov, vytrhla sa a ušla skryť sa do kuchyne, kde chlieb pekávajú. Anna šla za nou a v pitvore stretla sa s pánmi.

„Hľa, aký ostal!“ súdila Saba Šporinského, cez škáru dverí hľadiac naň. „Je vážny, ale sa to len tak stavia, aby nezvedeli ľudia, že nebanuje za ženou!“

Počula, ako sa spýtal Anny, kam ide, a prosil, keď ide z domu, aby šla jeho ročného synáčka pozrieť — prechorel mu. To už chce ostať osamote s otcom a vypýtať ju — nazdala sa Saba. Keď sa vzdialili všetci, i Saba vystúpila z kuchyne a zašla k dverám počúvať. Akosi tlmeno shovárajú sa tam, ledva počuť. Vše prejde sa jeden po izbe, vše druhý, ale otcov hlas začína byť akýsi vzrušený. Tatuško pre hocičo nevyjde z koľaje. Šporinský ju pýta! Tu ozvaly sa rezké kroky, ako by sa náhlily k dverám. Či to už nejdú ju volať? Saba, ako bez rozumu, sobrala sa a utekala opäť do Červeňov.

Cez pažiť prebehnúc, keď už chcela vykročiť ku dverám, lapil ju niekto v poly.

„Keď už toľko chodíte,“ počuje nad svojou hlavou hlas Červeňov, „tak vás už nepustím!“

„Pre Pána!“ Saba sa naľaká a bráni celou silou. „Nie, nie, nie!… Želka, Želka!…“ kričí a slzy ju zalejú, že on nedbá nič, ani že kričí, ani že je strašná vec byť oblapenou neženskými rukami a že už i Želka vyšla, ale pustil ju, keď sám chcel.

„Poď dnu… čože je?“ vraví jej Želka, zatvoriac dvere na dome, a zavedie ju dnu i čaká so zdržovaným smiechom nejaké vysvetlenie.

Ale Sabe tak búchalo srdce, že zmiatla sa od toho a zabudla, že vie vravieť.

„Ten tvoj brat je veru divný človek!“ vypovedala naveľa s výčitkou.

„Vieš čo, Saba moja?“ šepce jej Želka do ucha, hoci vie, že nik nepočuje. „Veď ti je to zaľúbený do teba a chcel by ťa vziať.“

„Čože, čo?…“ skríkne Saba, roztvoriac oči a zajakne sa, zasa nevediac vravieť.

Striasla sa pre strmé buchotanie srdca, potom tvár zaskvela sa jej nadšením. Tak ju chce i druhý, čo je i nie pekná, ani bohatá, ani duchaplná! Nevie, či sa smiať, či plakať. I odvracia hlavu od Želky na bok a, dlane dajúc na ústa, zasmeje sa hlasno v radostnom opojení.

V tú chvíľu vychodil Marmara, nikým nevyprevádzaný, od Mrázovičov. V pitvore zbadal, že ho nohy nechcú niesť ďalej, a ako opitý potácal sa k stene. Chcel sa oprieť tam, kým mu prejde; ale tu Anna, vracajúc sa z domu Šporinského, vstupovala na prah a videla ho.

„Jaj, čo je?“ skríkla naľakaná, vidiac jeho zbledlé čelo v svetle visiacej malej lampy s povaly, a mysliac si, že mu je zle, ponáhľa sa na pomoc.

„Nič mi je!“ zavolal on divným, podráždeným hlasom a oči šľahajú mu plamenno na ňu, ako by sa hneval a bál jej blízkosti.

Anna odstúpila onemená, a on, premáhajúc sa nadprirodzenou silou, vzchopil sa znova. Potom, usmejúc sa, ako by ju chcel udobriť, odporúčal sa zdvorile, ale bez podania ruky.

Na dedine na lavici nad potokom stretol Čipčana, a hoci videl, že Čipčan bol už do poly nad vodou, hlavate stúpil i on na lavicu. Čipčan sa pozastavil, aká je to vec, keď na lavici nemožno vystúpiť, ale, pozrúc na Marmaru a vidiac jeho neprirodzený stav, vrátil sa nazpät. Mrzelo ho jednak, a aby ho hneď i potrestal, riekol uštipačne:

„Vám, ako vidno, sa zle povodilo niekde!“ i zaškúlil na jeho zmenené líce rozmarne, ale i s nenávisťou.

„Zle!“ na to Marmara vztekle. „Pýtal som Annu, ale nemá dosť peňazí!“

Čipčan zapálil sa zaň od hanby. No vedel, že vyzradil to prosto, aby ho podráždil svojou bezohľadnosťou, i pomyslel si chvíľku, čo mu odseknúť.

„Minka Tichota má ich na príklad dosť!“

„I ja tak myslím,“ odpovie Marmara ešte vzteklejšie, a prudko prejdúc, ponáhľa sa k svojmu ligotavému koču, ani neobzrúc sa o Čipčana, ktorý opovržlive sprevádzal ho zrakom.

Medzitým Anna pribehla do izby a spytovala sa hneď odo dverí:

„Čo sa stalo Marmarovi?“

„Nepáči sa mu, že máš málo peňazí,“ odpovie Mrázovič veľmi rozčulený, a oba, on i Šporinský, pozerajú jej na tvár.

„Ach!“ diví sa ona prekvapená, potom zasmeje sa neprirodzene.

„Nerob si z toho nič, Anička!“ potešoval ju Mrázovič. „Keď nie tento, bude druhý…“

„Neviem, či…“ i zarazí sa, že nijak nevie poriadne vyslovovať slová, i hlas ako nie jej. No skoro, aby to i druhí nezbadali, vzchopí sa a dokončí: „Neviem, či najde sa i druhý taký, ktorému by som k svojim peniazom bola dostatočným dodatkom.“

„Ako by sa nenašiel?“ ohlási sa zrazu Šporinský, predošlým priečnym hlasom, ako by sa hneval, že sa tak znevažuje, i hryzie cigaru zlostne. „Pravdaže sa najde, i bez peňazí!“

„To je istá vec,“ zašomral si Čipčan, ktorý práve vtedy pristúpil k dverám v predizbe a dopočul, čo sa shovárali.

Zaklopal so zmužilosťou na dvere a vstúpil, no Anny nevidel v ten večer, len čo zmizla z izby, keď on vstupoval.

*

Pekný, teplý letný predvečer je. Slnce červenými lúčmi osvetľuje svet i dvor, belejúci sa od suchoty, kde stál Karol Čipčan. Na uliciach život a radosť. Všetko, čo cez deň v domoch pouťahovalo sa, vyšlo, ako včely z úľa, na svieže povetrie. Lebo ľudia v meste, kde býval Čipčan, boli veľmi znatní a neradi horúce slnce. Ale Čipčan, prizerajúc sa inženierskym okom na plot svojej záhrady, na ktorom opreté ležaly červené ružičky, necíti nijakej radosti, čo je slnce už i nie horúce. Hrubé čierne a srastené obočie sťahuje prísne vedno, a hoci stojí tam ako železný stĺp, duch mu je porazený.

Keď Marmara tak neslušne zachoval sa proti Anne, on ju obsypal láskavosťou a pýtal, mysliac si, že ona vďačne hneď padne mu do náručia. Ale ona radšej vydala sa za Šporinského, ktorého zlosť nemá páru. Pýtal Sabu — i aby dokázal Anne, že nezúfa, no tá šla za Červeňa, ktorý bol ztratený človek, a nie zaň. O jedinej Želke vedel, že mu je naklonená, ale tú chcel trucovať on a nevzal ani tú.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.