ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Duchovný pohyb slovenský, živo začatý na konci 18. storočia, stretával sa potom na všetky strany s odporom. Bernolákovci, ktorí s horúcou dušou podujali sa budiť slovenskú národnosť a slovenčinu postavili za spisovnú reč, vymreli a pre surové pomery krajinské nových ľudí, hotových kráčať v ich stopách, našlo sa málo. U evanjelikov učený syn Seberína volal sa už Seberínym, učený syn Jozefáka Jozeffym. Alexander Rudnay, ktorý už ako prímas-arcibiskup povedal, že je Slovák a Slovákom zostane, hoci by sa dostal na stolicu Petra (Slavus sum, et si in cathedra Petri forem, Slavus ero), roku 1831 už umrel. Keď roku 1827 lajoš-komárňanských Slovákov verejne na dereši bili preto, že protivili sa prijať nanúteného im maďarského kňaza, generálny inšpektor evanjelickej cirkvi uhorskej, barón Alexander Prónay, vyslúchal ich v svojom dome so slzami v očiach, dával im na obranu radu i peňažitú podporu, a o niečo neskôr z jeho rodu boli už fanatickí protivníci národnej veci slovenskej. Pri nej, pri slovenskej veci, ostali len bezmocní idealisti, dedinskí kňazi a učitelia. Ján Kollár len-len že sa udržal na slovenskej fare v Pešti, za šestnásť rokov nemal možnosti vziať si ešte za študentstva vyvolenú, zasľúbenú Mínu čiže Frideriku; ženil sa až roku 1836, už štyridsaťtriročný. Pre Šafárika, ktorého by inde všade, v každom národe, v každom štáte, boli stavali medzi prvých ľudí, doma vôbec nebolo chleba: prichýlili ho najprv v Novom Sade Srbi. Roku 1830 i odtiaľ písal domov Martinovi Hamuljakovi: „Já se obáwam, že už wšecko pro nás pozdě. Wšecko se ta schyluje, že národy slovanské v Uhřjch pomaďarčeny budau.“ V Novom Sade predalo by sa vraj i tisíc exemplárov maďarskej gramatiky, študovaní ľudia navzájom sľubujú si, že budú hovoriť len po maďarsky.

*

Tu, v tieto časy, zjavil sa v malom krúžku slovenských študentov Ľudovít Štúr.

Narodený 29. októbra 1815 v Zay-Uhrovci v Trenčianskej stolici, bol synom tamojšieho ev. učiteľa Samuela Štúra a Anny, rod. Michalcovej. Z dedinskej školy, v skromných pomeroch znamenití rodičia vychovali štyroch učených synov. O materi slovenský pedagóg Samuel Ormis z vlastnej skúsenosti zapísal, že „nasýtila celé zástupy žiakov, ktorí ako priatelia jej synov prichádzali do Zay-Uhrovca i na viac dní“. Prvej rodičia Ľudovíta Štúra boli v Trenčíne, kde u nich, ako tamojší žiak, za tri roky žil a iste pekné veci vídal Fraňo Palacký, svojho času potom v Čechách „otcom národa“ zvaný.

Na gymnáziu Ľudovít Štúr učil sa najprv v Rábe a vďačne spomínaval, ako svojho rábskeho profesora, Leopolda Peca. Po dvoch rokoch dali ho do dnešnej Bratislavy, kde na lýceu Slováci od roku 1803 udržovali si katedru slovenskej reči. Tu, v Bratislave, Ľudovít medzi študujúcimi Slovákmi, ktorí mali svoju spoločnosť, našiel i Daniela Licharda a Sama Chalupku, vrstovníkov svojho staršieho brata Karola. Od roku 1833 — 1834 Spoločnosť týždenne schádzala sa po dva razy. Roku 1835 — 1836 námestným prednostom Spoločnosti pri profesorovi Ševrlayovi bol už Ľudovít Štúr, a slovenská mládež bratislavská celkom v jeho moci. Jur Palkovič, ako profesor slovenskej katedry, učieval len suchú gramatiku: Štúr stal sa jeho námestníkom a so zápalom jemu vlastným prednášal svojim poslucháčom o najstarších dejinách Slovanstva, o jeho kmeňoch, národoch, jazykoch a literatúrach, o Veľkej Morave, jej Pribinovi, Mojmírovi, Rasticovi, Svätoplukovi, o Nitre, Devíne a svetohistorickej misii slovanských apoštolov Cyrila a Metoda, o tomto diele Rastislava nášho. Účinkovať na myseľ i cit mladého pokolenia predostieraním mu skvelejšej minulosti bolo v duchu slovanskej renesancie, vôbec v duchu nového rúcha národov od druhej polovice 18. storočia. Popri milých obrazoch, predkladaných poslucháčom z prostonárodnej poézie slovanskej, Štúr našiel si spôsob zohrievať srdce i myseľ i výkladmi o poézii Homérovej. Prednášky z katedry školskej doplňovali sa cvičením vo vzdelávacom spolku, oduševňovaním v spevokole a na vychádzkach do prírody alebo i na Devín.^[126]

O význame Devína v dejoch Veľkej Moravy vtedy učil už vo svojom Svätoplukovi Ján Hollý, ktorý z poetickej intuície a či zo zvláštnej geniality už vedel o tomto hrade Rastislava a Svätopluka i to, čo o ňom len za našich dní archeologické výskumy zistili. Samovzdelávacie spolky slovenskej mládeže ožili i na iných školách, v Levoči, Kežmarku, v Štiavnici a v kňazských seminároch katolíckych; od iskier spod Devína vychodiacich zapaľovali sa mladé city i mysle slovenské. „Boli to časy,“ zaznačil Ján Kalinčiak v svojom životopise, „keď mládež slovenská svojou mravnosťou a vedeckým snažením hľadala si na školách prvostenstvo… Ústav slovenský v Prešporku bol strediskom slovenského žitia… Mládež ako panenky, mravná, za vyšším životom túžiaca, i oproti návalu času a jeho zmýšľaniu sa postavujúca… Prednášal Štúr históriu jazyka česko-slovenského, ale pravdu hovoriac, nebola to história literatúry, lež filozofický návod k zachádzaniu s históriou vôbec. Okrem toho hľadel Štúr v mládeži vzbudiť cit pre antickú krásu v umení a literatúre, a vidiac, že sa v škole menovite gréčtina zanedbáva, prekladal nám týždenne dva razy Homéra a iných gréckych klasikov. Tak sme sa prvý raz zapálili za svet starodávny, zapadlý, a že to u mládeže pôsobilo, bolo vidieť z toho, že nastal ruch za vedeckým vzdelaním predtým nám neznámy“.^[127]

Pred vakáciami Štúr vyučil svojich žiakov, čo bude ich úlohou cez leto doma. Predovšetkým vyhľadávať v svojom kraji schopných šuhajov, nadpriadať s nimi priateľstvo, čítavať a rečnievať im básne slovenské i slovanské, zvať ich do škôl do Bratislavy s upozorňovaním, aký nový život tam poznajú. Prípravou na takéto prázdninové účinkovanie bolo učiť sa naspamäť básne Jána Hollého a znelky z Kollárovej Slávy dcery; lepší speváci boli povinní zásobiť sa melódiami národných piesní slovenských, všetci dostali návod zapisovať piesne a povesti, áno zapisovať si v rodných krajoch i mená osôb, naklonených svojmu národu a zaoberajúcich sa slovenskou literatúrou. V letných prázdninách Štúr i sám sa usiloval vidieť zo Slovenska čím viacej; na Liptov nezabúdal najmä pre Tatry. Jeho návšteva v nejednej rodine na Slovensku spomínala sa potom i v treťom pokolení. Chodiť do Maduníc na poklonu Janovi Hollému Štúrovi a jeho druhom i žiakom bolo, ako chodiť do nejakej národnej svätyne. S Jánom Kollárom mali živé spojenie listovné, a sám Kollár, i keď vracal sa na Viedeň z cesty svojej po Itálii roku 1841, nezameškal zastaviť sa v Bratislave, aby mohol navštíviť slovenskú mládež. Kollár z celej duše pomáhal Štúrovi od roku 1841 konať povolenie na vydávanie novín, ako i roku 1842, keď Slováci chystali sa predložiť svoje žaloby pred trón.^[128] Do svojich krážov v Bratislave Ľudovít Štúr pritiahol i študujúcu tam mládež chorvátsku a srbskú. Do Pešti B. Vrchovskému roku 1838 písal: „Teď jedno z mých hlawnjch zanášenj i to gest, aby se Srbowé zdegšj w počtu 27, našim widam wšeslowanským zjskali. Pjšte nám o zřjzenj ústawu Tökölyho. Čerwenák teď bydlj se Srby, a tak tjm wjce náděje máme, že wzájemnosti našj porozumj i gj se přidružj.“ Z tejto bratislavskej školy vyšiel potom neohrozený politik uhorských Srbov, Svetozar Miletič, i znamenitý srbochorvátsky filológ Daničić. Pritom slovenská mládež bratislavská vyhľadávala a pestovala spojenie so slovenskými študentmi iných škôl Horného Uhorska. Keď generálny inšpektor ev. cirkvi uhorskej pohrozil Štúrovi, Štúr odpovedal násilníckemu maďarónovi, že on pripravený je na všetko.

Svojim hovorieval: „My chytili sme sa do služby ducha, a preto prejsť musíme cestu života tŕnistú.“ Aby celý mohol slúžiť jednej myšlienke, jednej veci, bol taký dôsledný, že zariekol sa založiť si rodinný život. Bál sa, že pri žene a deťoch nemohol by sa celkom oddať službe národa. Deve, ktorá roku 1840 priblížila sa mu, zdesený povedal, že na neho nemohla by sa oprieť, lebo v búrkach, ktoré idú, jeho život bude neistý. A takto zapierať seba, osobné city i veci podriadiť národnému cieľu, žiadal i od svojich priateľov a učeníkov.

A búrka sa blížila. Generálny inšpektor Zay, ktorý sa vyhrážal, že „povinnosťou Ľudovíta Štúra je účinkovať za vlasť, totiž za maďarizmus“, a ak chce sa venovať vzdelávaniu slovenskej reči, probovať to mohol by len za hranicou Uhorska, — generálny inšpektor neostal pri slovách, pri hrozbách. Už v júni 1843 v Bratislave zjavila sa vyšetrujúca komisia z generálneho konventu, Prónay, Kossuth, Perlaky, Pulszky, a v decembri potom Ľudovíta Štúra ako námestníka starého profesora Palkoviča odstránili z katedry československej reči. Z poslucháčov jeho najhorlivejší, dvadsiati a niekoľkí, rozhorčení osvedčili, že bez Štúra nebudú na bratislavskom lýceu, a v marci 1844 odišli do Levoče.

Na katedru lyceálnu Ľudovít Štúr v Bratislave viacej nesmel, ale vyučovať neprestal — privátne. Po mnohom preťahovaní konečne roku 1845 dostal povolenie vydávať „Slovenskje národňje Novini“. Tým Bratislave zas pribudlo príťažlivosti slovenskej, študenti sa množili a k Štúrovi na lekcie chodili — aby to menej očí videlo — vo večerných hodinách. Tak až do jarných búrok roku 1848. Vtedy Ľudovít Štúr v Bratislave už nemohol obstáť — bezpečnosti pre neho nebolo. Zjavil sa tu vo Viedni na poradách Slovanov, tu na zhromaždení slovenskom v Lipt. Sv. Mikuláši, tu v Prahe na slovanskom zjazde.

I myšlienka slovanského zjazdu vyšla asi od neho. Na ňom potom, na zjazde samom, s rozhodnosťou vystúpil proti Austrii. Tón zjazdu, otvoreného 2. júna 1848, bol daný Šafárikovou rečou hneď na začiatku. Hovoril Šafárik náš o poslaní Slovanstva a jeho susedoch, o Nemcoch, Maďaroch a Talianoch. „Jestli my nechceme takého vzdelania,“ hodno i tu citovať z tej reči, „o akom oni hovoria, to jest jestli nechceme sa ponemčiť, pomaďarčiť, potaliančiť, nadávajú nám do divochov, barbarov a otrokov. Jestli chceme vzdelania, to jest úplne poslovančiť sa a byť Slovanmi, ako nám káže hlas svedomia…, vtedy oni zovú nás zradcami otčiny a zločincami, nepriateľmi ich slobody… Tento stav vecí nesmie ďalej trvať. Kocka národov je hodená; nastal i pre nás rozhodný čas, prvej než sme očakávali. Nevinnosť pred svedomím a bohom nič neznamená pred súdom tohto sveta, pred súdom národov. Alebo očistíme sa skutkom a dokážeme, že sme spôsobní k slobode, alebo pretvorme sa skoro v Nemcov, Maďarov a Talianov…, aby sme našu hanbu a naše poníženie nemuseli preniesť na svojich synov… Mravná smrť je najhoršia smrť, a mravný život je najvyšší život… Z otroctva niet cesty k slobode bez borby: alebo víťazstvo a slobodná národnosť, alebo čestná smrť a po smrti sláva!“

Účinok takejto reči tichého Šafárika, ktorý do tejto chvíle ostával vždy medzi knihami a politike vyhýbal, bol hlboký, veľký. Na druhý deň bola reč o tom, či treba veľmi prízvukovať zachovanie Rakúska. To hovoril Ľudovít Štúr: „Náš cieľ by mal byť zachovať nás! Najprv musíme slúžiť sebe, potom iným. Dosiaľ Rakúsko stálo, a my sme hynuli. Čo by nám povedal svet, keby sme o nič viacej nestáli, ako o zachovanie Rakúska? Pádom Rakúska nepadneme my… Nehovorme, že chceme zachovať Rakúsko, ani utvoriť rakúsku slovanskú ríšu. To nás pripraví o všetky sympatie európskych národov. Povedzme, že chceme ako samostatné slovanské obce stáť pod vládou rakúskou: tým prízvukujeme Slovanstvo… Preto treba nám silu Maďarov stroskotať…“

A takéto boli na slovanskom zjazde v Prahe Štúrove všetky reči. Všetko proti Austrii. V revolúcii potom Austria bola pred Maďarmi zachránená práve slovanskou pomocou, ruskou armádou, gavalierskosťou cára Mikuláša; ale vo Viedni Ľudovítovi Štúrovi nemohli odpustiť jeho pražské reči. No pre Slovanstvo ostali pamätihodnými, kýmkoľvek stála Austria. — Na zjazde slovanskom v tejto otázke z Čechov stál pri Štúrovi najmä Havlíček.

Ani mu neodpustili. Po potlačení revolúcie, hoci vlastne i slovenské povstanie, ustrojené a vedené Štúrom, Hurbanom a Hodžom, silou okolností prospelo Austrii, Ľudovíta Štúra nepripustili k ničomu, k nijakému verejnému postaveniu. Z Bratislavy, od mládeže slovenskej, roku 1838 bol odišiel ešte do Nemecka, na univerzitu do Halle. Keď sa po dvoch rokoch vrátil, ponúkali mu profesúru i v Kežmarku, vôbec zabezpečiť si postavenie bolo by mu bývalo ľahko. Ale on ostal v Bratislave, pri svojej mládeži, neplateným námestníkom profesora Palkoviča na slovenskej katedre. V decembri 1843, cirkevnou vrchnosťou odstránený z katedry, tiež zostal v Bratislave. Od druhej polovice roku 1845 tam redigoval a vydával horko-ťažko vykonané Slovenskje národňje novini a Orla tatranského — pravda, roku 1848 to prestalo.

Už roku 1827 lajoš-komárňanských Slovákov úrady bili verejne na dereši, pretože nechceli prijať maďarského kňaza; študentom slovenským samovzdelávacie spolky už roku 1838 boli zakázali, v obnovených potom zas všemožne chceli dusiť slovenského ducha; povolenie na vydávanie novín roku 1845 bolo prišlo až po päťročnom všemožnom preťahovaní; keď Štúr, Hurban a Hodža na konci mája 1848 prišli do Prahy na slovanský zjazd, už mali všetci traja vypísané na hlavy odmeny a na Slovensku bolo štatárium: a Kossuth, ktorý s tým v súvislosti pred rokom 1848 hlásaval v Pešti, že Maďari sú povolaní zastaviť pokroky panslavizmu, po roku 1849 v Londýne a v Paríži deklamoval, že oni, Maďari, „vyhlásili a uskutočnili veľkú zásadu jednakej slobody, jednakého práva i jednakej povinnosti pre všetkých kresťanských obyvateľov Uhorska bez rozdielu plemena, reči a náboženstva“.

Slovenské noviny, založené vo Viedni vládou podjeseň roku 1849 v spisovnej reči slovenskej, od 1. januára 1850 vydávali po česky; vtedy Štúr začal robiť prípravy, aby mohli vychodiť noviny naozaj slovenské.^[129] — Nepripustenému po 1849. roku k verejnému postaveniu, dostalo sa mu ešte starať sa o siroty svojho staršieho brata Karola, ktorý roku 1851 umrel ako farár v Modre. Bol začal bývať u rodičov v Zay-Uhrovci, ale takto prešiel do Modry. Pravda, zo starostlivosti viedenskej vlády pod policajným dozorom postavený nemohol sa takrečeno ani hnúť z mesta. V Ivánke pri Nitre žil knieža Michal Obrenović srbský, so Slovákmi známy od roku 1848; Štúra v Modre teraz Obrenović podporoval, ale Štúrovi do Ivánky dostať sa z Modry bolo ťažko — pre políciu. Máme zápis z meštianskej rodiny v Modre, kto zjavnejšie blížil sa ku Štúrovi, bol nemeckou políciou i mestskou vrchnosťou prenasledovaný.

V tieto časy Ľudovít Štúr tu napísal svoje znamenité dielo o piesňach a povestiach slovanských národov i povestný traktát Славянство и мiръ будущаго, vydaný po rusky až po jeho smrti v Moskve roku 1867. Mienku svoju o Austrii tu ešte jadrnejšie a určitejšie vyslovuje. „Austria, čiže ,Ostmark‘, na východ obrátená krajina Karolingov, mala určenie nemčiť Slovanov, a ona bola a bude verná tejto úlohe do posledného svojho dychu… Čože robila v Krajne, Korutánsku, Štajerskú, v Istrii?… Čo páchala v Čechách, na Morave, v Sliezsku, a v Čechách so strašnou ukrutnosťou?… Či Austria nepovzbudzuje i teraz, ako oddávna, nátisk na východ (,Drang nach Osten‘)? A keď bola prinútená,“ pokračuje, „vyhlásiť rovnoprávnosť všetkých národností, k čomuže viedla táto rovnoprávnosť, potvrdená toľkými prísahami? Alebo vraj ,slovanská Austria‘! Aký slovanský život bol by v Austrii, je jasné každému, kto chce vidieť. Taký základ, strúchnavelý, neudrží viacej nijakej stavby, a preto sú nepodarené a nebezpečné všetky snahy utvoriť z Austrie štát slovanský… Národnosti Austrie, najmä slovanské, prebudili sa k duchovnému životu a cítia potrebu obnovenia, preto pokladajú už za neprimerané dať sa vodiť cudziemu, snažia sa k samostatnosti a samospráve. To je príčina, pre ktorú chcú sa odtrhnúť od Austrie a horia túžbou pridať sa k svojej rodine.“ — Vyratujúc hriechy Austrie, nezameškal spomenúť, čo bolo po poslednej revolúcii. „Roku 1848 Maďari vzbúrili sa proti nej a chceli ju vyvrátiť, ale Austria zachránená slovanskými silami potom procesy proti Maďarom zastavila o rok skôr, než proti ,ľahkomyseľným pražským chlapcom‘ (v procese proti účastníkom uličných nepokojov pražských tak nazvali obžalovaných ,ľahkomyseľnými chlapcami pražskými‘), o ktorých sa hovorilo, že ,mali v úmysle urobiť čosi‘… V spolku na potlačenie Slovanov Maďari boli na druhom mieste, preto tá šetrnosť a to milosrdenstvo k nim! V štátnej rade ustanovili po roku 1849, že len nemecký a maďarský jazyk bude diplomatickým v Austrii. Slovanom len slepili oči a stavali ich Maďarom za strašidlo… Nie z podopretia Austrie, ale len z pádu jej a Turecka, týchto dvoch temníc Slovanstva, skvitne preň lepšia, vrele žiadaná budúcnosť.“

Tak vysvetliac, čo je Austria, Ľudovít Štúr v tomto svojom diele usiloval sa obrátiť oči Slovanov k Rusku, k ruskému národu. A udalosti európske dôsledne dávali mu potom za pravdu. Nielen na Balkáne v rokoch 1876 — 1878, ale i vo svetovej vojne. Nebyť Ruska, Austrijci s Maďarmi tu boli by najprv zničili Srbov, Nemci však by boli rozšliapali Francúzov, kým by Anglia bola mohla zobrať nejakú vojenskú silu…

*

Kto je Ľudovít Štúr, dobre vycítila roku 1848 pražská mládež. Keď 21. apríla prišiel do Prahy, oslavovala ho na ulici i v Slavii, spolku vtedy ustrojenom. Knižku Hlasy, roku 1846 proti literárnej slovenčine, tomuto Štúrovmu dielu, na Kollárov popud v Prahe vydanú, spálila demonštratívne na ulici a v Havlíčkových novinách, ktoré pre slovenčinu proti Štúrovi najviac písali, po spálení Hlasov manifestačne osvedčila, že „sláva záměrům Štúrovým a Hurbanovým!“ I potom, v júni, keď už slovanský zjazd zasadal, po reči Štúrovej o „slovanskej Prahe“ nosila ho na rukách v dvorane Žofínskeho ostrova. A vtedy táto mládež česká o Ľudovítovi Štúrovi nevedela ani to, že on už roku 1837 hlásal: „Hranica nás nedelí!“ a v ohnivej svojej básni nazval takú hranicu „dielom rúk záhubných“…

Pri viedenskej politike po roku 1849 na Slovensku bolo mŕtvo. Štúr v Modre žalúval sa, že duša jeho je „smutná až na smrť“. Ožil, keď dozvedel sa o niečom milom z národného života. Tak i 2. mája 1854 tešil sa v liste Jozefovi M. Hurbanovi: „Práve mi píše Viktorin z Budína, že dňa 11. t. m. bude posviacanie pomníka Hollého na dobrovodskom hrobitove… Keby sa už len aspoň z nitrianskych strán zišli tam našinci v dobrom počte, na oslávenie muža, ktorý nás od chlapčenstva prenášal do šťastnejších vekov otcov našich a ktorého harfa znela ako nikoho, tak milo-úpno krajom naším! Dajže to našincom aspoň v blízkosti na vedomie!…“ Pre osvieženie mysle po prácach pri písacom stole konaných bol sa naučil vyjsť do prírody s puškou. Tak vybral sa i 22. decembra 1855 do poľa, keď pod vinohradmi preskakujúcemu priekopu na zamrznutom skĺzla sa mu noha a spadol tak nešťastne, že puška vypálila a celý náboj vrezal sa mu do stehna. Z toho umrel 12. januára 1856…

Keď po svetovej vojne prišiel prevrat, Slováci už temer nechodili do škôl. Ale čo by tu bolo bývalo, nech niet od 1840-tych rokov Ľudovíta Štúra i jeho druhov a učeníkov a spisovnej reči slovenskej?! Čo by tu bolo bývalo, keby v diele Jána Hollého, povznášajúcom slovenskú dušu, po Štúrovom vystúpení neboli pokračovali Sládkovič, Chalupka, Kalinčiak, Janko Kráľ, Botto, Kubáni, Vajanský, Hviezdoslav, Elena Šoltésová, Vansová, Ľudmila Podjavorinská, Timrava, Kukučín? Ľudovít Štúr vzbudil na Slovensku taký život, že — ako napísal po jeho smrti v praktickom živote dobre rozhľadený Daniel Lichard — ľudia naši po dedinách začali lepšie orať a medze klčovať. Literárna tvorba dostala ľudový smer. K selankám (idylám) Jána Hollého, ozajstne slovenským, prišiel Sládkovičov Detvan. V ňom z Martina a jeho šumnej Eleny, z ich Detvy a v úzadí z vysokej Poľany dýchajú ozajstní slovenskí ľudia a slovenská príroda. V literárnej tvorbe v tie časy takto predstavovať ľud bola nová vec. Sládkovič urobil to smelo, prirodzene, a — vyhral. V jeho básni prichodí i kráľ (čo viac kráľ Matiáš!), vidíme v nej i panstvo, zámky a pred očami mihne sa nám sláva, lesk a blesk. To všetko je pekné; ale pôvabom poézie oveje nás v nej tam, kde máme pred sebou Martina a Elenu, ich Detvu a Poľanu. Slovenského čitateľa to zohrievalo, on ožíval nádejou. Lenže moderný štátny stroj pre duševný život menšín v štáte môže byť strašným ničiteľom. U nás i pri najhorlivejšej snahe nikam napred, keď pri každom slovenskom podniku bolo nás čo rok menej. (Zo škôl nových síl nemohlo pribúdať!) Pri škole, maďarskej už od abecedy, spisovná reč česká na Slovensku nebola by bývala možná; bez slovenčiny tu bolo by všetko otupelo. Od Karpát po stredný Dunaj bola by bývala duchovná púšť a — maďarčina. Po svetovej vojne mierový kongres nebol by mal možnosti odňať Maďarsku kraje medzi Karpatmi a stredným Dunajom…

Od smrti Ľudovíta Štúra teraz 12. januára bolo sedemdesiat rokov. Ja zostanem vďačný mladým priateľom z univerzity, že dali mi možnosť byť v Bratislave pri svätení tejto pamiatky. Spomínať Ľudovíta Štúra v československom štáte môže byť len poučné a prospešné.