ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1828 — 1928

U nás Písně světské lidu slovenského v Uhřích, vydané roku 1823, boli prvou tlačenou zbierkou prostonárodnej tradície. O štyri roky, roku 1827, vyšiel i druhý zväzoček. Malé dve knižočky, ale v nich veľmi cenné piesne slovenské. Zbierali a vydali ich Ján Kollár, Pavel J. Šafárik a kežmarský Ján Benedikti. Pozornosť ľudí k prostonárodnej poézii obrátila sa najmä spismi Herdera (zomr. 1803); ale u nás u Slovákov, ako ukázalo sa neskôr, všeličo začalo sa zapisovať už v 17. storočí. Z 18. storočia máme zbierky Mateja Holku (1756) a Jána Buoca (1770).^[201] Po začiatku, urobenom Písněmi světskými lidu slovenského, Jánovi Kollárovi pri jeho horlivosti nebolo potom ťažko roku 1834 a 1835 vydať vo dvoch veľkých zväzkoch Národnie zpievanky čili písně světské Slovákův v Uhrách. Ponachodili sa u národovcov našich vzácne zápisy najmä z prvej štvrte 19. storočia. Slováci boli čujní — vstávali zavčasu. Len výsledkov ich snahy nemohli mať vo všetkom náležitých, lebo v zlých pomeroch krajinských bývalo ich potom ku každej práci na duchovnom poli málo.

Rozumie sa, takú zaujímavú a dôležitú vec, ako je prostonárodná tradícia, nemohol obísť ani Ľudovít Štúr. Od neho máme spis O národních písních a pověstech plemen slovanských.^[202] V Histórii slovanskej filológie, vydanej roku 1910 v Petrohrade, veľký predstaviteľ tejto vedy V. Jagić ocenil Štúrovu štúdiu týmito slovami: „S jemným poetickým čutím Štúr nakreslil obraz okružujúcej Slovana prírody i všetkých pomerov rodinného života, ako odrážajú sa oni v jeho duši a v jeho poézii. Tu necharakterizovalo sa púhymi slovami…, ale povedané potvrdzovalo sa príkladmi. Preto Štúrovo dielo nestratilo ani teraz svojej prelesti.“ (S. 521.)

*

Ale mali sme i Pavla Dobšinského. On pracovať v národopise slovenskom akoby si bol postavil za úlohu života.

V krážoch Ľudovíta Štúra študujúca mládež v Bratislave, v Levoči, Prešove, Kežmarku, v Štiavnici horlivo začala zbierať najmä povesti (rozprávky) slovenské. Pavel Dobšinský, narodený v Slavošovciach, neďaleko Šafárikovho rodného Kobeliarova, z gymnázia miškovského roku 1840 dostal sa do Levoče. V marci roku 1844 do Levoče prešli i z Bratislavy študenti slovenskí, rozhorčení, že tam Ľudovíta Štúra od konca roku 1843 viacej nepripustili na katedru slovenskej reči. V Levoči rozvil sa v spolku slovenskej mládeže čulý život, a povesti zapisovali sa pilne. Roku 1845 Ján Francisci tu, v Levoči, vydal tlačou ich prvú knižku.^[203] O Dobšinskom, ako levočskom študentovi verne napísal Miško Bodický, že potom „celý jeho život bol akoby pokračovaním levočskej činnosti mládeže“.^[204] Ale, možno povedať, v tejto veci Pavlovi Dobšinskému prialo i šťastie. Ako kandidát bohoslovia v novembri 1850 stal sa v Revúcej tajomníkom Samuela Reussa, administrátora potisskej superintendencie, a Reuss i so svojimi synmi Gustávom, Adolfom a Ľudovítom zbieral a študoval slovenské povesti, ako v tie časy nikto iný.^[205] K ich krúžku prináležal i revúcky rodák Samuel Ormis;^[206] na blízkej chyžnianskej fare žil Samuel Tomášik, v neďalekej Rozložnej A. H. Škultéty. Od februára 1853 Dobšinský bol kaplánom v Brezne, u Jána Chalupku, tiež superintendencie preddunajskej. Blízka Horná Lehota mala ako farára Samuela Chalupku, zvláštneho ceniteľa a milovníka prostonárodnej tradície slovenskej.^[207] O dva roky (1855) Dobšinský stal sa farárom na Bystrom (pri Rožňave), a so svojím neďalekým susedom Augustom Škultétym skoro zatým začal vydávať Slovenské povesti.

Od jesene 1858 Pavel Dobšinský bol na lýceu v Banskej Štiavnici profesorom slovenskej reči a literatúry. Zo školy, čiže z úspechov svojich v nej, tu mal radosť. Keď prišiel do Štiavnice, predstavovali mu, že môže mať na slovenských hodinách desať žiakov a onedlho mal ich 120, viac ako polovicu lyceálneho žiactva. Ako vieme z neskoršieho zápisu Samka Medveckého, žiaka štiavnického, Dobšinský zhromažďoval slovenských šuhajcov večierkom i na svojom byte, kde čítavali sa príhodné poviestky, básne, cestopisné i iné poučno-zábavné články, rozumie sa, slovenské. Mládež vyššieho gymnázia mala literárny krúžok, kde sa rečnievalo, donášané práce sa čítavali, posudzovali, znamenitejšie do Pamätnice zapisovali. Roku 1861 umreli Václav Hanka (12. jan.) a veľký náš Šafárik (26. júna), ich pamiatka v literárnom krúžku sa svätila, v blízkej Hodruši hrávali sa slovenské divadlá.^[208] Literárne Dobšinský neprestal pracovať. Vo vydávaní Slovenských povestí s Horislavom Škultétym v kníhtlačiarni Lorbera v Štiavnici pokračovali, na začiatku roku 1860 založili beletristický časopis Sokol. Pravda, krajinské pomery boli také, že v Štiavnici takéto účinkovanie nemohlo mať trvácnosti. Po vojne, ktorú Austria roku 1859 prehrala v Taliansku, maďarskej národnej akcii v Uhorsku zas začalo sa dariť. Boje, vzbudené v evanjelickej cirkvi uhorskej cisárskym patentom, vydaným v jeseni 1859, rozvírili sa i v Štiavnici, a Dobšinského postavenie na lýceu stalo sa nemožným. Od jesene 1861 bol už zas farárom v svojom rodnom Gemeri, v Drienčanoch, kde umrel Jonatán Čipka, pôvodca našej piesne Spievajže si, spievaj. Redigovanie a vydávanie Sokola (1862) prevzal Viliam Pauliny-Tóth.

A keď už bol v Gemeri, v rodnom kraji Pavla J. Šafárika, Dobšinský uznal za dobré zasvätiť pamiatku veľkého Slováka i tu, v samom rodisku. Jeho pričinením národovci slovenskí 21. novembra 1861 zišli sa v Kobeliarove a pekným aktom hlásili, koho má Slovanstvo v synovi malej slovenskej dedinky. Jadrom slávnosti bola prednáška Dobšinského o Šafárikovi.

V Gemeri otázku slovenského gymnázia už od viac rokov dvíhaval najmä Štefan M. Daxner. Rozumie sa, pokloniť sa pamiatke Šafárikovej bol i on, a na spiatočnej ceste z Kobeliarova hlavní účastníci slávnosti zastavili sa v Rozložnej, na fare Augusta H. Škultétyho, i dohovorili sa tak rozhodne, že nasledujúceho školského roku, v septembri 1862, slovenské gymnázium v Revúcej sa otvorilo.

V pomeroch, spôsobených vojnou roku 1859 pri Solferine prehranou, Slováci po dlhých námahách konečne roku 1863 mohli si založiť i Maticu slovenskú, Šafárikom spomínanú od roku 1827. Rok 1863 bol tisícročnou pamiatkou vystúpenia slovanských apoštolov Cyrila a Metoda u našich slovanských predkov: Pavel Dobšinský na slávnosti, usporiadanej v ratkovskom chráme 8. novembra, čítal svoj výklad: Pamiatka uvedenia kresťanstva v slovenskom národe. V Zborníku Matice slovenskej začal publikovať svoje zbierky povestí, piesní, prísloví, porekadiel, hádok, hier, obyčají a povier slovenských. (O porekadlách veľmi dobre upozorňoval, aké vzácne sú ony okrem filozofa, kazateľa, hospodára, obchodníka, mytológa, básnika najmä pre reč slovenskú. Porekadlá naše veľmi môžu prispieť k očisteniu spisovnej reči od latinizmov, germanizmov i novších maďarizmov.) Matica roku 1871 vydala jeho Úvahy o slovenských povestiach. Slabej stránke Grimmovej náuky, rozšírenej z Nemecka, nevyhli sa ani slovenskí vysvetľovatelia prostonárodnej tradície (najmä P. Z. Hostinský a Viliam Pauliny-Tóth). A Slovákom, u ktorých pochopiteľne zakorenilo sa učenie o slovanskej pravlasti pri strednom Dunaji, o hlbokom význame Tatier v najdávnejšej slovanskej minulosti, akési blízke a prirodzené bolo hľadať v našich národných povestiach to, čoho v nich vlastne nieto. Ku prácam tohto ducha, tejto školy prináležia i Úvahy Dobšinského, jednako sú v nich i cenné veci. A jeho Prostonárodné obyčaje, povery a hry slovenské, vydané (1880) už po zatvorení Matice slovenskej, ostanú vzácnou slovenskou knihou. (Ona je povolaná i upomínať nás, čo všetko treba ešte vykonať na tomto poli).

V knižke Pamäti veľkorevúckeho gymnázia je Dobšinského práca o histórii toho, ako sa zakladal tento ústav. V Slovenských pohľadoch 1885, v posledný rok Dobšinského života, vyšla jeho znamenitá štúdia O kultúrnych ústavoch na území Slovákmi obývanom z doby poreformačnej.

*

Na drienčanskej fare ostal do konca svojho života. Ženil sa dva razy; prvý raz v Štiavnici a vzal si z Hodruše Paulínu Schmidovú, sestru Gustáva Hostivíta Schmida, o niečo neskôr profesora revúckeho gymnázia, po zrušení slovenských gymnázií učiteľa v Ratkovej a na Starej Turej.^[209] Po smrti prvej manželky, ktorá mu len krátko žila, Dobšinský vzal si Adelu Medveckú (najstaršiu sestru Terézie Vansovej), vdovu po Jánovi Čajakovi.

Povahy bol Pavel Dobšinský zriedkavo milej — človek, ktorého bolo možno len milovať. (Literatúra naša má od neho i básne.) V Drienčanoch, v cirkvi malej, zažil dosť i nedostatkov, ale jemu na ducha to nemalo účinku. Zlé okolnosti najťažšie dotkli sa ho na samom konci života. Dňa 22. októbra 1885 ležal chorý, a večer prišli noviny s opisom pohoršujúcej veci, inkvizície, zavedenej na teologickej akadémii v Prešporku proti slovenským poslucháčom. Medzi obžalovanými teológmi bol i Janko Čajak, Dobšinského pastorok a chovanec. Chorý prečítal noviny a trápne dojatý, rozhorčený o 11. hodine v ten večer dokonal.

Mal len päťdesiatsedem rokov. Otec jeho, tiež Pavel, farár v Sirku pod Železníkom gemerským, ešte žil.

A narodený Pavel Dobšinský bol 6. marca 1828. Spomíname ho tu na storočnú pamiatku narodenia… Zbierať živú starinu slovenskú je čo deň väčšia, súrnejšia potreba. Obzeráme sa, kto bude pokračovať v prácach Pavla Dobšinského.