ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Storočie Slávy dcery 1824 — 1924

Sto rokov je odvtedy, čo bola sa zjavila Slávy dcera, významná knižka Jána Kollára, Slováka z Mošoviec Turčianskej stolice.

*

Ešte roku 1801, keď vracali sa vojská z francúzskej vojny, napríklad v Trenčíne pri slávnostnom akte ich uvítania na stoličnom dome hlavným rečníkom bol horlivý bernolakián, čiže nacionalista slovenský, Ondrej Mészároš, dubnický farár a čestný kanonik. Čiže slovenské zemianstvo, ktoré podľa stavovskej konštitúcie uhorskej malo stolicu v rukách, ešte nebolo sa pridalo k maďarizačnému prúdu. Dubnický farár bol známy v Trenčianskej ako pohotový rečník: keď pýtala sa teda v slávnostnom zhromaždení stoličnom pekná reč, jeho postavili hovoriť menom stolice. Neprekážalo, že bol slovenským nacionalistom.

Až do konca 18. storočia v Uhorsku pri latine nebolo nijakých národnostných sporov. Latina tu ujala sa vo verejnom živote ako nikde v Európe. Pri nej otupoval sa národný cit, ale práve preto nevznikali národnostné protivenstvá. Na konci 9. storočia, keď po smrti Svätoplukovej Veľká Morava začala slabnúť a rozpadávať sa, Maďari prišli k strednému Dunaju a k Tise už nemálo dotknutí slovanským vplyvom. Tu úplnému poslovančeniu vyhli tým, že za nimi, akoby im na posilu národnú poprichodili Pečenegovia, Polovci-Kumáni a iné im príbuzné kmene, no a najmä tým, že pridali sa Maďari k západnej, latinskej cirkvi. Jednako až do 14. storočia nemohlo na nich neúčinkovať i to, že panujúca dynastia žila v nepretržitých zväzkoch rodinných s panujúcimi rodmi susedných slovanských národov. Od začiatku 14. storočia zas nasledovali na uhorskom tróne Anjouovci; po nich na celé polstoročie prišiel syn Karola IV., Žigmund, potom poľský Vladislav I., vnuk Žigmundov Ladislav V. a Matej Korvín. Po ňom Jagelovci Vladislav II. a Ľudovít II. Z čoho tu mohol mať maďarský duch nejakú posilu? Matiaš Korvin panoval 33 rokov, a za ten čas — ako žaluje sa literárna história maďarská — z kráľovskej kancelárie uhorskej nevyšla ani jediná maďarská listina. Maďari národným duchom vzmohli sa až v 17. storočí pod ochranou tureckou. Po Moháči (1526) a po zaujatí Budína (1541), v ktorom osadil sa paša, ako sultánov miestodržiteľ, Turci totiž drali sa nahor, hore Dunajom, bližšie k sídlu Habsburgovcov. Sedmohradsko ostávalo im naboku: pre nich ono mohlo byť skorej užitočné než škodlivé. A celkom tak pochopili vec i sedmohradskí vojvodcovia Bocskay a Bethlen. Pri ochrane tureckej oni začali robiť i odboj proti Viedni. Tretina Uhorska, oddola hore po Fiľakovo, vľavo až po Nové Zámky, bola celkom pod Turkom, Horné Uhorsko, čiže naše Slovensko so západnou časťou Zadunajska zostalo pri kráľovi vo Viedni sídlivšom; Slovensko malo sa však vlastne horšie než kraje budínskemu pašovi podrobené. Lebo v krajoch podrobených Turci brali len poplatky, dane: k nám robili neprestajne vpády, drancovali, odnášali, čo sa nedalo odvliecť, to pálili, ničili. Cisárski žoldnieri nemeckí, ktorí sa po našich krajoch ponevierali, od Turkov neobránili, a sami tiež drancovali. Sedmohradsko i so stolicami z východného Uhorska k nemu pripojenými od Turkov malo pokoj, a nemeckí žoldnieri nedostali sa k nemu. Pri takých priaznivých okolnostiach v ňom, v Sedmohradsku, v prvej polovici 17. storočia vzpružil sa, zmocnel maďarský duch. Účinky toho bolo poznať na ich literatúre, u nás na tom, že v druhej polovici 17. storočia slovenskí zemani začas maďarčili si už mená. (Svätojánsky — Szentiványi, Kubínsky — Kubínyi.) Váhu, ktorú si Habsburgovci proti Maďarom získali vyhnaním Turkov z Uhorska, onedlho zas stratili svojou pragmatickou sankciou, ústupkami Uhorsku v tejto urobenými. Mária Terézia už lichotila Maďarom, a Jozef II. prikrátko žil.

A od roku 1790 im, Maďarom, potom neprestajne žičili všetky politické udalosti. Po napoleonských vojnách Austria so svojím Metternichom začala sa báť Ruska a Slovanstva: v Uhorsku svojou politikou hľadela chrániť Maďarov i vtedy, keď to neukazovala. A oni začali sa napínať, rozpínať. Akoby od večera do rána umienili si stvoriť z Uhorska jednorečový, národný, maďarský štát, i stali sa bezpríkladne netolerantnými.

Na konci 18. storočia bola sa začala vôbec slovanská renesancia: i v žilách Slovákov latinskou kultúrou národne uspaných pohlo sa čosi teplého. Obracali zraky do ďalekej minulosti, z ktorej bolo možno nabrať povzbudenia. Katolíci Papánek, Sklenár a Fándly písali o činoch Rastica, Svätopluka, o veľkom diele slovanských sv. apoštolov Cyrila a Metoda, vykonanom u našich slovenských predkov; evanjelici zas začali vydávať noviny v Bratislave (1783) i v Banskej Bystrici (1785). Tiež katolík Anton Bernolák vystúpil s knihami, ktorými slovenčina postavila sa za literárny jazyk. Ale Maďarom, pri okolnostiach dôsledne im priaznivých, najmä pri protislovanskej politike Austrie, skoro podarilo sa stotožniť svoju národnosť so štátom, a tým dostali na svoju stranu i slovenské zemianstvo, ktoré sprvu statočne vzpieralo sa maďarizačným snahám. Zo strachu, že prídu o svoje stavovské privilégiá, slovenskí zemani pridali sa k maďarizačnému prúdu, a tým slovenská národná vec dostala sa do nesmierne ťažkých okolností na celých sto rokov. Snemy krajinské už od roku 1791 temer nerobili iné, len donášali zákony za maďarskú reč. Netolerantnosť maďarského pohybu neznala hraníc. Koncipovali ešte len prvý zákon (1791) o maďarčine, spisovateľ Fraňo Kazinczy už povedal: „Cudzí (= Nemaďar) alebo stane sa medzi nami Maďarom, alebo umrie od hladu.“ A skutočnosť, najmä úradná prax, potom akoby ozaj tak bola chcela mať. Slovákov lajoš-komárňanských, že odopreli prijať maďarského kňaza, v sídelnom meste stoličnom verejne drali na dereši.

V tieto časy zjavil sa tu Ján Kollár, syn Mošoviec. Narodený roku 1793, doštudoval a z nemeckej univerzity vrátil sa roku 1819. Nemožno nepokladať za dielo božie, že v takom zvrchovanom čase, na konci prvej štvrtiny 19. storočia, do nášho života zasiahli ľudia dušou i umom veľkí. Do Bratislavy roku 1817 študentovi Palackému tiež študent ešte, Šafárik, z univerzity nemeckej napísal v liste: „Ještě není prohráno… Zemřeme-li i my, jako otcové naši, ničeho nedovedše, zemřeme pro idey, a človek člověkem jest, že pro idey zemřiti může… Než zbytečná jest bázeň naše: procítli národové Slovanů… S novým pokolením nová všudy vykvetá síla: život, život nasledovati musí!“ Kollár prv tiež učil sa v Bratislave, i s Palackým bol teda známy, a v lete 1819 oboznámil sa i so Šafárikom, v Bratislave vychovávateľom. Kollár šiel na faru peštiansku, najprv za kaplána, Šafárik — keď doma pre neho nebolo chleba — uchýlil sa v Novom Sade u Srbov; Palacký usadil sa v Prahe. Všetkým trom rozpaľovalo srdcia i hlavy to, ako by mohli čím výdatnejšie poslúžiť svojmu národu… A vtedy v údolí Váhu, neďaleko Piešťan, slovenskou i slovanskou myšlienkou oduševňovaný chodil už po vľúdnom hájiku Mlieči i Ján Hollý.

Kollár predbehol všetkých. Nedarmo bol najtemperamentnejší. Už roku 1821 vyšla v Prahe jeho knižočka: Básne Jana Kollára.^[60] Malá, ale mnohosľubná. Ako ozajstný spevák potrebuje len ústa otvoriť, pustiť hlas, už je to intonácia — už sme v očakávaní; tak Kollárova knižočka, čo aká malá bola, ukazovala básnika. A akého básnika! Rukopis dlho mala v moci surová cenzúra, vytierala, vyhadzovala, a jednako aký obsah! Samé nové tóny a nové pohľady na náš život.

reční Slovanka svojim bratom a sestrám, akoby na odpor tým zákonom, ktorých nadonášali uhorské snemy od roku 1791, a na konci knižky v epigramoch vtipných, iskrivých ozýva sa ani refrén:

O tri roky, roku 1824, zas zjavila sa Slávy dcera v troch spevoch. A tu už sám Předzpěv aké veci obsahoval! Menom Slovanstva tak otvorene sa ešte nehovorilo. Začína od Slovenska, ktoré predstavovalo sa mu ako národa jeho rakev; prešiel k Labe, k Baltu, a po narážke na to, čo sa tam stalo so Slovanstvom, rozpálený volal:

Pospomínal všetky biedy a nešťastia Slovanstva, ale on chcel ducha budiť, nie tráviť ho, preto Předzpěv končí sa:

Dojmy svoje, z ktorých rodili sa jeho myšlienky, Kollár v prvom rade mal z ťažkého postavenia svojho národa, z Uhorska. Môžeme si predstaviť, čo sa to tu dialo, keď Šafárik, ktorý roku 1817 povzbudzoval Palackého: „Ještě není prohráno… S novým pokolením nová všudy vykvetá síla,“ v tieto časy už písaval z Nového Sadu, že Slovákov nebude možno zachrániť.

Kollár bol tvrdší. Po jeho Předzpěve v troch spevoch Slávy dcery je už všetko, čo potom i v neskoršom zostavení bolo jej jadrom, silou, krásou. Tu sú bezmála už všetky znelky, ktoré v dvadsiatych, tridsiatych i štyridsiatych rokoch 19. storočia na Slovensku i v Čechách chodili z ruky do ruky, nakoľko knižky nestačili, v odpisoch, a každý poriadny národovec vedel ich naspamäť.

Kniha vo svete ešte máloktorá bola tak prijatá. V zborníku, vydanom vo Viedni roku 1893 na storočnú pamiatku Kollárovho narodenia dvoma akademickými spolkami študentskými, českým a slovenským, Ján Voborník zaujímavo vykladá, čo bolo s českým národom, keď roku 1824 zjavila sa Slávy dcera. Od konca 18. storočia v Čechách — hovorí — už konalo sa všeličo za prebudenie a zachránenie národa. Už účinkoval i Jungmann a snahy najlepších ľudí namierené boli k povzneseniu reči, jazyka. „Celkem však Češi poddali se proudu germanizačnímu hodně. Literatura jen slabě mohla odpírati. Vše se dálo tiše, bázlivě a jako stydlivě sentimentální naivnost vůdčích duchů nebudila odvahy. Vše bylo tuze lokální, úzkoprsé a obmezené… Zpívání unylé, idylicky prázdné a úmyslně vynucené mohlo prospívati řeči, ale ducha jen oslabovalo. Vše prospívalo, co se podnikalo, i různé boje literární i divadlo i soukromé vyučovaní; ale vše šlo tuze mělce, jednostranně a bez rozhledu. ,Kde jsme? Kam spějeme mezi národy?‘ věděl asi jen Jungmann, ale tajil se. Bylť silně střežen a pak vládl nejvíce jen prostředky učenými. Bylo potřebí něčeho plamenného, jiskry, jež by vybavila dřímající elektřinu staré, hrdobné síly národní a tou potom vzbudila ducha odporu… To se nedalo poříditi písněmi ani staronárodními ani lidovými, třeba že působili výborně na smýšlení a vkus… Škola Puchmajerova rozplynula se právě tiše jako říčka na písčité rovině, nová družina kol Dobroslava a Čechoslava začínala novou selanku v bezpečném zátiší od vlnobití duchů. Čelakovský klidně a rozmyslně shromažďoval národní písně… Leckdy z pracovny jeho i zablesklo ale jen literárně. Byl to knihový život literatury a literaturou tou i život národní zvolna oddychoval. Tu se jako požár stepní přihnal Kollár.

Přihnal a zase zmizel. Ale požár po něm už zůstal, vzmáhal se a šířil… Kollár nemluvil z knih, ale z duše.“^[61]

Tým vraj — zaznačil v tomto zborníku ešte druhý spisovateľ český — že Kollár smelo povedal, čo každý tlmil a skrýval na dne duše, Slávy dcera dostala kultúrny a buditeľský význam, ktorý už i predstaviť si je ťažko. Keď knižku kúpiť už nebolo možné, odpisovali si ju celú. Kamarýt videl v samých Budejoviciach sedem takých odpisov, pekne viazaných. Ale verejne netrúfal si nikto chváliť knihu alebo veľmi nahlas o nej hovoriť, ba ani v listoch poštou posielaných nerozpisovali sa veľmi o nej, v strachu pred donášačmi a čiernym kabinetom. Protivníci neštítili sa ani páliť Slávy dceru. Do Prahy dochádzali zvesti o Kollárových bojoch v Pešti — vysvetľovali sa, komentovali a, ako to už býva, k zvestiam ešte sa i pridávalo, vymýšľalo, napríklad, že z Pešti Kollár už utiekol do Ruska. A to všetko prispievalo k nálade — budil sa nový duch.^[62]

Kollár vôbec hovoril takým tónom, púšťal na krídla také myšlienky, dotýkal sa takých vecí minulosti i prítomnosti, že to nemohlo neotvárať oči. Ozveny budili sa v celom Slovanstve. Okrem Slovenska, Čiech a Moravy Slávy dcerou zapaľovali sa duše najmä u Slovincov a Chorvátov. Jej neodolateľné sonety dostali sa i k mládeži haličsko-ruskej. S Naumovičom, významným dejateľom haličsko-ruským z druhej polovice 19. storočia, známym najmä z veľkého procesu ľvovského roku 1883, šiel som raz na železnici medzi Varšavou a Petrohradom, i obdivoval som ho, ako vedel naspamäť znelky Slávy dcery, s akým zápalom rečnil ich ešte i vtedy, starec šedivý.

Čím bola Petrarcovi, ako básnikovi, jeho Laura, Kollárovi tým je Mína. Adam Mickiewicz, veľký poet poľský, od Kollára mladší len o päť rokov, v svojich známych parížskych prednáškach vykladal, že Kollárove sonety „vydychujú akúsi petrarkovskú vôňu, často upomínajú na talianskeho básnika; ale Kollárova milá, idealizovaná čoraz väčšmi, mení sa v postavu vysnívanú, vo vyobrazenie drahej národnosti. Milou jeho, o ktorej spieva, ktorú oplakáva, ku ktorej vzdychá, je Slovanstvo. A netreba v tom vidieť len poetickú zábavu; Kollár vážne oddáva sa tej myšlienke, podniká cestu vidieť pamiatky, snaží sa nadpriasť známosť s učenými Slovákmi i Srbmi, aby sa v nich vzbudili city k spoločnej otčine, zohrieva, pozdvihuje odvahu v bratoch, utláčaných Turkami, Maďarmi a Nemcami. Jeho dielo je dielom patriotickým. V jednom zo svojich sonetov hovorí, že svätí v roku tri smútočné dni, postiac sa a plačúc v ústraní. A tie slová nie sú okrasou básnickou, Kollár naozaj má slzy v očiach, koľkokoľvek ráz hovorí o nešťastí Čechov, Poliakov, Srbov; nosí v srdci všetky tie národy, všetky jednako miluje…, všade a vždy objíma v mysli celé plemeno slovanské.“

Tak Mickiewicz. Oveľa neskoršie, už v našom storočí, pred samou svetovou vojnou, Rus Andrej Sirotinin, vykladajúc význam Jána Kollára v Slovanstve, napísal:

„V histórii všeslovanskej mysle nieto postavy centrálnejšej, jasnejšej než Ján Kollár. Šafárik i Palacký boli učenejší od neho, Ľudovít Gaj praktickejší a tvorivejší, Mickiewicz a Chomiakov talentovanejší a hlbší. Ale nikto nemal toho slovanského oduševnenia čo Kollár. Nikto neurobil zo slovanskej veci hlavnú úlohu svojho života a svojej účinlivosti. Len on sám… Plamienky všeslovanského povedomia boli i pred Kollárom, u Križanića, u Branceľa. Ale ako hlásateľ jednoty, všetkých Slovanov jednako spájajúci v svojej láske, on nemal a nemá sebe rovného… Účinok Kollárovej poémy bol veľký… Rozumie sa, účinky najviditeľnejšie ukázali sa v Čechách a v blízkych k nim krajinách. Stolistá růže Čelakovského, juhoslovanské Djulabije. Výrazove sú ozajstný odblesk Slávy dcery. Že u Čechov i dosiaľ, ako ani u jedného národa, je rozvitý plemenný, slovanský cit, to je úroda Kollárom zasiateho semena. Kollárov volajúci hlas poslúchal i Ľudovít Gaj, keď v ústraní rodného chorvátskeho Zagoria dumal, ako by bolo preporodiť Juhoslovanstvo pod menom Ilýrstva. Mickiewicz venovavší Kollárovi v Paríži celú lekciu 27. decembra roku 1843, pokladal ho viac za učenca než básnika, ale tiež nemohol neuznať čistotu a iskrennosť jeho slovanského citu. Ostane bezsporným, že sám fakt Mickiewiczovho prednášania o literatúrach slovanských národov… je uskutočňovaním myšlienky vyjadrenej najprv Kollárom.“ Ťažšie je vraj označiť súvis medzi slovenským poetom a ruskou mysľou. A tu Sirotinina zaujíma najmä slavianofilstvo ruské. Či ono súviselo s Kollárom? V národnom živote ruskom od 1840-tych rokov totiž takzvané slavianofilstvo bolo zvláštnou vzpruhou. Za zakladateľa slavianofilskej školy možno pokladať Alexeja Chomiakova a vedľa neho odprvu vynikali najmä Jurij Samarin, Konstantin Aksakov, Ivan Kirejevskij. Jadrom ich učenia bolo: Chrániť samobytnosť ruského národa, nepodliehať západnému duchu a zaujímať sa o všetkých Slovanov. Chomiakov už roku 1832 v básni Orel hovoril svojmu národu, ktorého predstavoval si ako orla: „Vysoko hniezdo si postavil, Slovanov polnočných orol — široko krídla si rozložil… Leť len, a na menších bratov nezabudni!“ V druhej polovici storočia potom, keď samé veľké veci diali sa v Európe, zástavu ruských slavianofilov niesol Ivan Aksakov, a ich účinky bolo poznať v udalostiach na východe Európy. Roku 1876, v borbe Srbska s Tureckom, na bojisku pri Srboch stála celá armáda ruských dobrovoľníkov. O rok, roku 1877, už Rusko viedlo vojnu proti Turecku, tú veľkú, slávnu vojnu, ktorou zlomilo sa turecké panstvo nad južnými Slovanmi. A ísť do vojny, vypovedať ju sultánovi, cára Alexandra II. naklonil, oduševnil na zvláštnej audiencii v Livadii Ivan Aksakov s kniežaťom Vladimírom Čerkaským, tiež slavianofilom.

Chcejúc zistiť, či Kollárove idey mohli mať vplyv na Chomiakova, Sirotinin hovorí: „Ešte za života Kollárovho s ním neraz zhovárali sa Nadeždin, Pogodin, Sreznevskij. Od Pogodina vedel o ňom i zakladateľ ruského povedomého slavianofilstva, Chomiakov. Keď roku 1837 vyšla po nemecky znamenitá Kollárova úvaha O literárnej vzájomnosti medzi kmeňmi a nárečiami slovanskými, o rok prv vytlačená v Kuzmányho Hronke, hneď roku 1838 publikovali ju Moskovskije Viedomosti, a roku 1840 poznove preložil ju v Otečestvennych zapiskach Sreznevskij. Obidva preklady, rozumie sa, čítal Chomiakov.“ U Chomiakova budiť slovanský cit nebolo treba, veď on už ako chlapec bol utiekol z rodičovského domu, aby sa vraj bil za slobodu Slovanov. „Ale všeslovanská myšlienka do Kollára nebola nikde vyjadrená tak jasne a určite, a úvaha Kollárova o literárnej vzájomnosti Slovanov dávala ešte niečo viacej: prvý dielový program všeslovanského účinkovania. To všetko nemohlo nepadnúť u Chomiakova na požehnanú pôdu. Iste, keď roku 1841 v Záhrebe Kollár zvedel od Sreznevského, že ,po smrti Puškinovej zvláštne vyniká v ruskom básnictve mladý Chomiakov‘, a vtedy poznal i jeho báseň Orel, on razom pocítil, akoby ho z nej bolo ovialo jeho vlastným duchom, pocítil výraz tej istej slovanskej duše, z prameňa ktorej vyvierala i Slávy dcera.“

Tu Sirotinin cituje zo IV. spevu Slávy dcery:

Nielen chorvátskeho básnika Utešenovića, ale i ruského Chomiakova Ján Kollár staval tu za človeka z jeho školy vyšlého, keď jeden i druhý miloval „celost (Všeslavianstvo)…“ A jemu to bolo sladko.

Sirotinin, prisviedčajúc pôvodcovi Slávy dcery, hovorí, že medzi slavistami raz, možno, nájde sa človek, ktorý, ozbrojený vedeckými znalosťami, bude mať i čujnosť milujúceho slovanského srdca a umelecký dar. Taký potom „predstaví nám vo všetkých podrobnostiach obraz toho obdivuhodného zjavu v 19. storočí, nazývaného slovanským preporodením, vyloží celú sieť pôsobivších tu všeobecných príčin, odhalí všetky nite, spájajúce jednotlivé udalosti i osoby, ukáže všetky cesty, ktorými šiel“ taký dôležitý vývin v Slovanstve. Dejepisec taký rozrieši vraj i otázku, nakoľko mal pravdu Kollár, keď nazval Chomiakova svojím učeníkom. „Ale i teraz je už jasná vec, že silný elektrický prúd spájal všetkých hlavnejších dejateľov preporodenia… A netreba mnoho slov, aby sa ukázalo, aké tuhé nite spájajú ruské slavianofilstvo Chomiakova so slovenským panslavizmom Kollárovým…“^[63]

Ako bolo spomenuté, v Čechách protivníci i pálili knižky Slávy dcery. Keď Kollár, roztrpčený, že v Čechách predalo sa jej málo exemplárov, žaloval sa Palackému, v odpovedi svojej 8. júla 1830 Palacký vysvetľoval mu, že nikde u kníhkupcov ani ohlásená, ani verejne vystavená nebola, „protožeby snad censura zdejší… stávku byla na ni uložila“. A o dva roky, roku 1832, keď Slávy dcera bola vyšla už v 5. spevoch, Palacký mal obavy, či bude možné dostať do Prahy väčší počet exemplárov. „Mnohý študent Pražský,“ písal pôvodcovi „rád i hlad podnikne, jen aby peněz na koupení Slávy dcery sobě uhospodářil. Než jak ten spis do Prahy dostati, to jest těžká otázka. Censura po něm jistě sháněti se bude, a polapí-li ho v celém balíku někde kromě Prahy, veta bude po něm.“

V Uhrách po vydaní Slávy dcery roku 1824 za nejakých desať rokov všímali si jej pomerne ozaj málo. Tu snemy donášali zákony o maďarskej reči, časopisy i brožúry robili lomoz proti Slovákom, sedliakov slovenských, ktorí nechceli prijať maďarského kňaza, bili na dereši, v Pešti drali sa s Kollárom a sťažovali mu život, on písaval rozpaľovaný zväčša tým, čo sa v Uhrách dialo; ale Slávy dceru mu pomerne dlho akosi nahlucho brali. „Verše!“ mysleli si, a nepripisovali im dôležitosti. Až keď roku 1837 v nemeckej reči vyšiel Kollárov traktát o Vzájomnosti medzi slovanskými kmeňmi,^[64] vtedy akoby sa im boli otvorili oči. Potom to už išlo! Pulzsky, známy i z jeho polemiky s grófom Levom Thunom, v svojom publicistickom ohlase akoby bol robil poklony Kollárovi pre rečnícky štýl a „smelé, skvelé idey“ spisu,^[65] no pozornosť bola tým väčšia.

*

Ako básnik Ján Kollár rozlične býval posudzovaný. Stavali ho do jedného radu s Čelakovským — neraz Čelakovského pred neho. Ale pri porovnávaní duchovnej produkcie vôbec dávajme si pozor! Vydanie Slávy dcery roku 1832 Čelakovský prvý ocenil náležite; jednako — mne sa tak vidí — že on, kde mohol, hoci neškodne, pichol Kollára do boku, ako radi pichneme toho, kto nám — zavadzia. Ešte nedávno bola opakovaná nelichotivá mienka básnika Machara o Slávy dcere. Machar opýtal sa na bále svojej tanečnice, ako súdi o poetickej skladbe Kollárovej, a potom s odobrením podal ďalej jej nelichotivú mienku. Nuž slečinka mohla byť milou, pôvabnou tanečnicou, mohla byť i umnou ceniteľkou poetických diel; ale ona — ako celé jej pokolenie — iste nevedela, čo to bolo, aké časy, keď Kollár skladal svoju Slávy dceru. O Kollárovom diele ona súdiť nebola kompetentná. Nie po zlom hovorím — ale nebolo kompetentné súdiť už ani pokolenie, ktoré v Čechách žilo od šesťdesiatych rokov minulého storočia.

Zlo zabúda sa veľmi skoro, veľmi ľahko. V šesťdesiatych rokoch už bolo viditeľné, že v boji o svoj národný život Česi nepodľahnú. Čiže boj bol už vlastne rozhodnutý — bolo treba už len vydržať, nepopustiť. Ale za časov Kollárových! V tom ohni neprestajne len biť a biť sa. Kollár v každom novom vydaní Slávy dcery vkladal do jej spevov nové a nové sonety — nie podľa toho, ako by poetická stránka diela a estetika bola vyžadovala, ale podľa toho, ako išiel boj národný a ako sa to v jeho ohnivej duši odrážalo. Bolo treba tu jedno povzbudiť, tam iné vehementne napadnúť. Ešte i spevy Slávy dcery v druhej polovici tak vznikali. V štvrtom speve bolo treba vystaviť nebo pre duše preslávivších sa v Slovanstve: a keď ľudí zlých a nepriateľov len pribúdalo, ako ich Kollár mohol v piatom speve nestrhať do Pekla!

Tak žiť, ako žil on, a tvoriť umelecky bolo nemožné… Roku 1840 vyšli Básně prešporského študenta Horislava Škultétyho, a Kollár v liste mu napísal: „Vaše Básně s velikým sem četl potěšením. To jest věru šťastný počátek, jen Vás pro boha prosím, neumlknite již nyní jako jiní mladí básníři… Apollo a celé nebe budiž lyře Vaší příznivější, nežli bylo mé, dopustivše ukrutným zevnitřním okolostojnostem její struny tak včasne potrhati a nejen nástroj, ale téměř i samého hráče roztroskotati.“^[66]

Že bol básnikom, presvedčí nás ktorýkoľvek hoci z jeho epigramov — také dva riadky stručné. Napríklad epigram na Nitru začína sa:

„Světlo a blesk znamená tvé jméno v sanskritě Indův —“

Čo som sa ja naopakoval za nejakých päťdesiat rokov v svojej mysli tohto epigramu pre slová „světlo“ a „blesk“ a pre výrok k nim pripojený: Svetlom svojich buď, bleskom nepriateľov kruš!! Keď som už vedel, že hrad Nitra má meno od rieky Nitry, tak ako hrad Orava od rieky Oravy, hrad Turiec od rieky Turca, a v menách nebýva značenie svetla alebo blesku, a sanskrit nepomôže nám pri výklade mien našich riek, mne to neprekážalo, ničoho neuberalo pri cenení Kollárovho epigramu. Neprekážalo; lebo ma mala v moci svojej poetická sila, vyjadrená stručnými dvoma vetami epigramu.

Len poet, ozajstný poet môže toľko povedať v krátkych dvoch riadkoch.

Alebo tiež tak len niečo z erotickej lyriky Kollárovej v Slávy dcere. Ako študent jenský zahorel láskou k Friderike Schmidtovej. Po svojom návrate domov roku 1819 dostal kaplánku v Pešti, skoro zatým stal sa tam už farárom, slovenským, ale postavenie i jeho zboru i jeho samého pri ustavičných bojoch s Nemcami i Maďarmi v cirkvi i mimo cirkvi bolo za nejakých sedemnásť rokov také neisté, že na ženbu Kollár nemohol ani myslieť. On mohol len túžiť. Viac ráz obzeral sa po nejakom mieste, po povolaní inde. Ešte roku 1832 radil sa so Šafárikom v Novom Sade, či by sa nenašlo nejaké miesto pre neho v Prahe. Z druhej strany v národnom boji slovenskom pokladal Pešť akoby za stráž: odísť z takej stráže nevidelo by sa mu. Tak v svojom pomere k Míne — ako nazval svoju Frideriku — mohol len túžiť a oddávať sa víziám.

Už v Básňach jeho, vydaných v Prahe roku 1821, bola znelka:

Že to výkon poetu, vykladať a dokazovať bolo by zbytočné… Kollárovi prekážala len reč. Kollár básnik boril sa s rečou. Je napodiv, že mohol tak tvoriť v reči, ktorá jemu bola len knižnou.

O Kollárovi básnikovi zostane platným to, čo roku 1893, keď svätila sa storočná pamiatka jeho narodenia, vyjadril o ňom Jaroslav Vrchlický na slávnostnom zhromaždení Českej akademie. Hneď v úvode svojej reči Vrchlický výstižne uviedol mienku Aleardiho, podľa ktorej poézia je dvojaká: jedna plná pokoja a olympskej jasnosti, poézia všetkých vekov, neprináležajúca výlučne ani jednej krajine; druhá vášnivejšia, majúca svoje korene v otčine, v tôni rodnej zvonice, na dvore materského domu. Prvá je poézia Homéra, Vergília, Torquata Tassa, druhá poézia prorokov starozákonných, Danteho, Shakespeara, Byrona. Zo svojej strany Vrchlický ku prvým stavia ešte Ariosta, Götheho, Shelleyho a Puškina, k druhým Schillera, Mickiewicza, Lermontova a — Kollára. Básnika, prináležajúceho k prvým, zovie umelcom, prináležajúci k druhým je mu veštec. U prvých prevláda pokoj a jas pri tvorení, u druhých je živlom búrka, vášeň, záchvat, všetko, čo sa vedelo o starých prorokoch či veštcoch.

Predstavujúc podstatu Kollárovej poézie, Vrchlický hovoril: „Bolo v ňom niečo živelné, čo hraničí s démonickosťou, niečo, čo sa vznáša nad medze tohto sveta a skutočnosti… Svoje najlepšie veci písal iste vždycky ako v horúčke a víre; nemôžem si predstaviť, že by ,Předzpěv‘ Slávy dcery alebo niektoré z lepších sonetov boli mohli vzniknúť chladnou kombináciou, umeleckým výpočtom. Písal, keď na neho spustil sa ten apokalyptický vták, ktorého zovieme nadšením, a potom písal ohňom a slzami.“ Kde písaval inak a vyhľadával príklady, učené údaje, drobnosti, a aby všetko pospájal, namáhavo kutal rýmy, to je slabá stránka Kollárovho diela. (I nazval Vrchlický ako takú dva posledné spevy Slávy dcery.) Básnici, ktorí tak píšu, ohňom a slzami, sú vraj viac-menej improvizátori. Len netreba rozumieť tomuto výrazu tak, že by znamenal pohanenie. „Nehanbil sa zaň ani Mickiewicz, keď najkrajší skvost svojich ,Dziadov‘, veľkolepý monológ Konrada, nazval improvizáciou. A vieme z jeho životopisu, že napísal ho razom, že vyšľahol mu z duše pri napnutí všetkých síl duševných a fyzických. Neznám — pravda, v iných pomeroch obsahu a formy — druhej väčšej improvizácie, ako je práve Kollárov Předzpěv.“

Znamenite vysvetlil Vrchlický i postavenie Míny v Slávy dcere. Vychodiac zo sonetu Ode Babígory… (I, 112, vydanie 1845), kde Kollár rozlomil si srdce na dvoje a dáva „jednu půlku vlasti, druhou Míně“, Vrchlický hovorí: „Ale to nesmie nás mýliť. Iste už vtedy vlasť a Mína boli jedno v básnikovej duši, boli to len dve mená pre jeden cit a pojem, bola to len dvojaká maska jedného zjavu. V hĺbke jeho duše bola predovšetkým vlasť, vypožičala si za času básnikovho pučenia a kvitnutia krásnu tvár Míny — nič viac, odložila skoro masku, transfigurovala sa takrečeno nám pred očami; Mína stala sa symbolom lásky k vlasti tak, ako Danteho Beatrice symbolom teológie v ,Božskej komédii‘. I k tomu treba veľkej tvorivej mohutnosti, aby takáto premena živej bytosti v bytosť abstraktnú a alegorickú nebola násilná, náhla, neprirodzená. Nemyslím, že by Kollár hneď odprvu, skladajúc prvé svoje znelky, svedčiace len o jeho láske k Míne, bol mal na mysli vlasť a Slovanstvo…, ale v jeho duchu bez jeho vedomia pri slove Mína iste vždy ozvala sa vlasť; ináč to splynutie nebolo by sa mohlo vykonať tak hladko, nebolo by sa stalo takým zrejmým. Cit silný, mužný vyráža sa u neho s vehemenciou neobyčajnou hlavne v sonetoch III. spevu, týkajúcich sa všeobecných záujmov a otázok slovanských, V erotike je vždycky akosi tichší, viac elegický, po strate nachodiaci útechu. Z toho možno súdiť, že láska k Slovanstvu a vlasti u neho bola vždy hlavnou pružinou, a láska k deve citom podriadeným, sekundárnym. A láska k deve potom celkom ustúpi láske k Slovanstvu.“ Tu Vrchlický jednako doložil, že v Slávy dcere i takto sú ozajstné perly českej erotiky.

Potom vykladá, aká vrodená, nie naštudovaná bola Kollárovmu duchu myšlienková hojnosť a bohatosť. Veľké myšlienky u neho vznikali zajedno s veľkými obrazmi a citmi, „a v tejto trojici fantázie, citu a rozumu“, prízvukuje Jaroslav Vrchlický, „vidím nezvratný dôkaz geniálnosti pôvodcu Slávy dcery.“ Napokon nezameškal spomenúť i pomer nášho básnika k jazyku. Kollár „siahol do pokladu jazykového rukou smelou, snáď niekde až príliš smelou. Ale i to je prirodzené, v každom veľkom tvorcovi tají sa kus smelého novotára. Tvorcom veľkým Kollár bol bez odporu, nasledovne bol i novotárom. Mnoho sa v jednotlivostiach neujalo z jeho novôt, ale celkový výťažok jazykový je zo Slávy dcery na tú dobu prekvapujúci.“^[67]

Posudzovateľom Kollárovej poézie treba mať stále na zreteli, ako on tvoril. Jemu báseň nebola cieľom, ale prostriedkom. Ňou on chcel budiť, zapaľovať, rozpaľovať do boja. Časom kritika iste vyriekne i o jeho Staroitalii slavjanskej, o Sláve bohyni, o Rozpravách o jmenách, počátkách i starožitnostech národa slavského, že ony vlastne ani neboli myslené ako vedecké diela, ale z jednej strany na povzbudenie, z druhej ako zbroj do boja. Na všetky strany v Slovanstve videl chlad, ľahostajnosť, a jeho hruď bola ani vulkán neprestajne pracujúci. Svojím ohňom zohrievať, teda zachvacovať — o to mu išlo. Jedna z prvých zneliek jeho je:

Čo ako pekne hrali, chánovi boli protivní. Tak i Kollárovi. On chcel mať Slovanov, akí boli neskoršie u Sama Chalupku, ktorí povedali potentátovi: „Ak ideš s mečom, meče máme i my!“

V januári 1849 zjavili sa u neho na peštianskej fare traja mladí Slováci, Štefan Daxner, Francisci a Bakuliny. Doma, v Gemeri, v jeseni štatariálne boli odsúdení na smrť, ale výrok exekvovať výnimočne pre blízkosť víťazného cisárskeho vojska sa sudcovia neodvážili. Odsúdených dali odoslať do peštianskeho väzenia. Keď tam v januári po úspechoch Windischgrätzových dostali sa na slobodu, vybrali sa rovno na západ Slovenska, kde účinkovali slovenskí dobrovoľníci pod Hurbanom a Štúrom. Ale keď raz boli v Pešti a slobodní, šli na slovenskú faru pokloniť sa Jánovi Kollárovi. Kollár, ako vyrozumel od nich, že idú k slovenským dobrovoľníkom, stisol im ruky: „Choďte, choďte, aby svet vedel, že Slováci žijú!!“

To bol on…

Ešte i najnovšie, roku 1924, v orgáne odbornom, slavistickom,^[68] s údivom čítali sme o Jánovi Kollárovi veľmi nespravodlivý výrok pre jeho niektoré vety v spise o slovanskej vzájomnosti z roku 1837. Pôvodca Slávy dcery, ktorý — ako pripomenuto — nehľadiac na seba, smelo hovoril to, čo každý tlmil a skrýval na dne duše, pôvodca diela, ktoré vrstovníci, súčasníci netrúfali si chváliť verejne, priveľmi nahlas hovoriť o ňom, v strachu pred čiernym kabinetom nesmeli ho spomínať ani v listoch poštou posielaných: pôvodca takejto Slávy dcery zvaný je tu, roku 1924, v porovnaní s „prenikavými“ duchmi, s Palackým a Šafárikom, „opatrným a bojazlivým“ kazateľom peštianskym. Iste, mienka taká, výrok taký môže byť vynesený len na základe mylných výkladov a dôvodov.

Všetky neúprimnosti Kollárove v jeho spise o slovanskej vzájomnosti môžu sa použiť ako charakteristika doby, charakteristika pomerov austrijských,^[69] ale jemu už neuberú nič z toho, ako sme sa naučili predstavovať si ho. Mýlka veľká je už porovnávať v tejto veci Jána Kollára s Palackým alebo Šafárikom. Palacký žil v Prahe zabezpečeným životom, Šafárik síce nezabezpečeným, ale od roku 1833 tiež v Prahe. Kollár, ako vložil nohu do peštianskej slovenskej fary, dostal sa do ohňa, v ktorom mohol vydržať len on, taký výnimočný človek. Už z Nemecka ako kandidát prišiel domov a na peštiansku faru v duši oddaný so svojou Mínou, čiže Friderikou, a z Pešti, z tých bojov, z toho ohňa ustavičného, mohol si ísť po ňu do Nemecka až po osemnástich rokoch. Len po osemnástich rokoch ohradil si život v Pešti aspoň natoľko, že odvážil sa oženiť!

Po roku 1849 v Havlíčkových novinách Kollárovi bolo sa dostalo odsúdenia, že v búrkach peštianskych revolučných vydal v Pester Lloyde osvedčenie, v ktorom tajil svoju účasť na slovenských revolučných pohyboch. Neskôr znamenitý náš Jozef Podhradský,^[70] ktorý práve roku 1849 žil v Pešti s Kollárom, veľmi triezvo napísal, že Kollár v Pešti i po svojom osvedčení len útekom do Viedne vyhol mučeníckej smrti. A dať sa zmárniť bez akéhokoľvek prospechu pre svoj národ — vyjadril sa Podhradský — veru nemohlo by byť hodné chvály. Iste, rozmyslená reč. A roku 1837, pri spise o slovanskej vzájomnosti, treba povážiť, že keby autor nebol pridal v ňom niekoľko takých viet z opatrnosti, cenzúra nebola by mu ho prepustila.

V Kollárovi, tvorcovi Slávy dcery a iných jeho diel, obdivujeme génia: pred Kollárom, borcom za Slovanstvo, rozširovateľom ideí Slovanstvo prebúdzajúcich, pokloníme sa ako pred veľkou osobnosťou, pred človekom. On neprestával na zostavení programu slovanského, tu vo forme poetickej, tu v paragrafoch, ale sám niesol ho do sveta, sám šiel budiť, burcovať zo sna, vštepovať program do duše.^[71] My, ktorých osemdesiat až sto rokov delí od času Kollárovho účinkovania, ktorí dávno vžili sme sa do čias vyvinutých pôšt a železníc, telegrafov, telefónov, že sa nám zdá, akoby vždycky takto bolo bývalo, — my temer nemôžeme pochopiť, ako mohol udržovať človek, jeden, také styky so svetom. On sám postaral sa, kde, komu a ako poslať svoj spis. Keď doma — medzi Slovákmi v Uhorsku — našiel sa človek národne pováženia hodný, Kollár hneď dal sa s ním do styku a usiloval sa vtiahnuť ho do svojich krážov. Mal kedy písať si i so študentmi, ak len našiel k nim cestu. V 1840-tych rokoch, či pripravovala sa deputácia slovenská do Viedne, či konalo sa povolenie na vydávanie novín (a bolo treba konať, vymáhať ho temer päť rokov!): Kollár horlil, radil, povzbudzoval, poháňal, písal listy, že až užasneme, kedy to stihol, ako? V Čechách tiež temer nebolo činnejšieho národovca, že by nebol mal Kollárových listov. Písaval Lužičanom, Slovincom, Chorvátom, Srbom, Poliakom, Rusom — každému vo veci slovansky dôležitej, súrnej, pálčivej. V každom hľadel rozpáliť oheň svojmu ohňu podobný. Kollár sám, jeden, napríklad spisom o vzájomnosti slovanskej a s tým súvisiacou agitáciou svojou spôsobil u Slovanov rakúsko-uhorských, južných, u Poliakov i Rusov vzrušenie, od ktorého väčšie, možno povedať, nasledovalo v Slovanstve len po štyridsaťročnom vývine, vo vojne ruskej v rokoch 1877 — 78.

Roku 1841 Kollár vracal sa z cesty v Hornej Itálii. V Bratislave chcel pobudnúť aspoň deň — veď pútalo ho k nej všeličo. Prišiel paroloďou od Viedne v piatok večer, a chcel vyhľadať predovšetkým Ľudovíta Štúra, učiteľa a vodcu slovenskej mládeže. Štúr býval v Panenskej ulici, na rohu, kade chodilo sa do viníc a k cintorínu. Na schodoch pred Štúrovou izbou našiel len študentov, Petra Kellnera a Jozefa Podhradského — Štúra ešte nebolo doma. Študentov, keď zvedeli, že to Kollár, mrzelo veľmi, že nasledujúci deň je sobota, nie streda.^[72] V stredu popoludní od 1 — 3. hodiny mávali totiž spolkové zasadnutia pod Štúrom. Vtedy, roku 1841, ku slovenskej mládeži už boli pritiahnutí i Chorváti a Srbi v Bratislave študujúci a ujalo sa pozývať na tieto zasadnutia vzácnych hostí slovenských a slovanských, ktorí navštívili mesto. Kollára mládež poctila svojím pozvaním, hoci nebola streda. Zaznačil on to sám v svojom Cestopise. Pobyt svoj v Bratislave nazval dňom, „plným národnej potechy a nádeje“, keď bol obtočený „mladistvými ratolestmi Slavie, zvláště tatranské“. Profesor Palkovič a Ľudovít Štúr „povýšili mi ještě všemožně tuto radost a položili mé cestě, ku konci se chýlící, jakoby korunu na hlavu. Oni mne uvedli do školy, a kola Mladoslávův ku cvičení se v materčině právě v tom příbytku shromažděných, v němž přede čtvrtstoletím i já co žák a posluchač sem sedával a Týdenník od p. Palkoviče vydávaný čítaval. Slovenští a srbští mladíci byli zde společně shromažděni: ti mne československým, tito srbským jazykem pozdravili. Po preslyšaném řečňování některých jak básnických, tak i prostomluvných prací v obou nářečích obrátil sem já několik slov a výstrah, které mi již dávno na srdci ležely, k těmto mladým bratrům: že se srdečně těším, nejen já, ale se mnou všichni Slováci, z těch chvalitebných svědectví, které jim, nad žáky národův, co do pilnosti, mravnosti a řádného se chování, jak páni profesorové, tak i jiní obyvatelé města tohoto dávají; že jich však prosím a napomínám, aby již nyní ve mládenství svém obzvláště na vzdělání svého charakteru pracovali… Nic z nás nebude, pokud sobě nevychováme pevné charaktery a špartanskou činosilnou mlaď, která by uměla pro národ i hlad a žízeň trpěti a nepodlehla ani chlebu ani ženě, ani prosbám ani hrozbám, ani bezejmenným listům, kočičím muzikám, roztřískání oken^[73] a těmto podobným. Nyní nám potřebí ne tak hlav, knih a učenosti, jako raději srdcí, skutkův, charakterův… Chraňte se zoufání nad národem; chraňte se i při tuposti a nevděčnosti národu říkati, že on není hoden, aby se jemu anebo zaň někdo obětoval…“

Každé slovo — Kollár. Celý Kollár! I končil tak, ako končievali sa jeho reči. Napomenul totiž mládež, aby každý jej cit, každá myšlienka, každý skutok kotvili v slovanskej vzájomnosti.^[74]

Mládež bratislavská bola jeho duši milá. Raz, výnimočne, prišiel s ňou a s jej predstaviteľmi do rozporu, ale zato v svojom testamente poručil slovenskému ústavu bratislavskému i väčšinu svojej knižnice i peniaze.^[75]

*

Umrel veľký Slovák Ján Kollár skoro po roku 1849, už roku 1852, a pre jeho národ až zatým nasledovali najťažšie skúšky. Onedlho, roku 1859 a 1866, Austria prehrala dve vojny. Roku 1866, pri druhej vojne, pre maďarskú politiku výhra bola nielen v tom, že vojnu prehrala Austria, ale že prehrala ju proti Prusku. Maďari už od času Fridricha II. pozerávali k Berlínu ako k svojej nádejnej opore. I roku 1861, keď slovenská deputácia bola v Pešti predložiť snemu slovenské Memorandum, barón Jozef Eötvös povedal deputácii, či na výstrahu či ako hrozbu, že Maďari spoja sa s Nemcami. Po roku 1866, po víťazstve Pruska, a po roku 1871, po jeho novom a ešte väčšom víťazstve, oni počínali si teda tak, ani čo by im bolo pribudlo sily. Odstraňovali a hubili všetko, čo mohlo stáť v ceste ich jednotnému národnému štátu, totiž maďarskému. A Viedeň, ktorá po vojnách napoleonských keď videla, akú silu vyvinulo v nich Rusko, bola dostala strach pred Slovanstvom, dôsledne hnala vodu na mlyn maďarskej politike — neraz i nechtiac.

Roku 1874 a 1875, s potvrdzujúcim podpisom kráľa Franz-Jozefa, zrušili slovenské gymnáziá a hneď zatým i Maticu slovenskú. Účinky na Slovensku boli trápne, ťažké. Pre rozvoj národného ducha slovenského zrušenie Matice slovenskej bolo ujmou už i preto, že prestali výročné zhromaždenia martinské. Pritom bolestná vec — práve vymieralo pokolenie, ktorého dielom bolo prebúdzanie slovenského národného života. Kuzmány, prvý podpredseda Matice slovenskej, pominul sa ešte roku 1866. Už roku 1869 i Štefan Moyses, jej milovaný predseda, biskup banskobystrický. Potom mreli Kalinčiak, Palárik, Sládkovič, Viktorin, Janko Kráľ, Záborský, Radlinský a iní predstavitelia literatúry slovenskej. Skoro po zrušení Matice, už roku 1877, umrel i Pauliny, mocný jej stĺp ako nástupca Kuzmányho.

Na šťastie, v druhej polovici 1870-tych rokov nasledovali veľké deje v Slovanstve. Ešte v roku 1875 bolo povstanie v Hercegovine, z toho vojna srbská, černohorská a roku 1877 už veľká vojna ruská proti Turecku. Mysle slovenské obrátili sa ta, a tak po ochabnutí skoro nastalo aspoň v literatúre oživenie.

A Maďari? Ich zvláštnym osudom bolo slúžiť nemeckému svetu, na ktorý Ján Kollár mal také ťažké srdce. Veď už roku 892, keď ešte kdesi v Besarábii mali sídla, dali sa najať Arnulfovi na pomoc proti Svätoplukovi. Vtedy zle obišli, ale zato od tých čias, keď v borbe medzi Nemcami a Slovanmi išlo o vážne veci, oni stáli vždycky na strane nemeckej. Oni pomohli so svojimi Kumánmi Rudolfovi Habsburskému na Moravskom poli roku 1278 zahubiť Přemysla Otakara II., s ktorým padli pre Slovanstvo veľké veci. Oni znemožnili i roku 1871 ministerstvo Hohenwarta a vyrovnanie s Čechmi. Oni boli nástrojom takzvanej východnej politiky Rakúsko-Uhorska, koncipovanej Bismarckom (Andrássy, Kállay). Oni pomohli — podľa úmyslov berlínskych — podpáliť v Srbsku i svetovú vojnu. A v nej padli — pri boku Nemcov.

Slováci i po tejto svetohistorickej udalosti opakovávali si výroky Jána Kollára.

*

V širokom Slovanstve poetovi Slávy dcery a hlásateľovi slovanskej vzájomnosti vzdávala sa česť a pritom dostávalo sa vďačnej spomienky i jeho slovenským rodákom. I po roku 1885, keď svätila sa tisícročná pamiatka smrti slovanského apoštola Metoda, vo Varšave pri pozdravení slovanských hostí, medzi ktorými boli i Slováci, menom Rusov Anton Budilovič hovoril: „Z tých vysokých hôr, kde žijú Slováci — v prastarom hniezde a hlavnom etnografickom uzle Slovanstva — z výšin Kriváňa, Lomnice, Kráľovej hole, otvárajú sa široké, ďaleké a čisté perspektívy do slovanskej minulosti, prítomnosti i budúcnosti… Odtiaľ pochodí, že Slovensko javí sa ako kraj jasne vidiacich prorokov. Pred sto rokmi tam zjavil sa poet, ktorého možno nazvať Jánom Krstiteľom Všeslovanstva, Ján Hollý, autor prvej, jedinej básne epickej o činoch sv. Cyrila a Metoda. Odtiaľ vyšiel Šafárik, otec slavistiky; odtiaľ Ján Kollár, prorocký spevec Slávy dcéry…“ Toto bolo povedané v poetickom vzlete a na pozdravenie Slovákov ako hostí. Chladnejší slavista Giľferding v historickom výklade napísal: „Znamenitý Kollár bol uhorský Slovák, žil a účinkoval v Uhorsku… Pochopiteľná vec, prečo práve u uhorských Slovanov zrodila sa idea panslavizmu: pre nich najhmatateľnejšia bola rozrôznenosť, a z nej pochodiaca slabosť, preto najciteľnejšia i potreba spolku a mravného zjednotenia.“ Iste tak — kto je v najväčšom nebezpečenstve, najdojímavejšie volá. K slovám Giľferdinga ja by som doložil, že keď potreba bola práve najväčšia, slovenské matere porodili synov k veľkým veciam povolaných a Budilovičom vymenovaných: Jána Hollého, Pavla Šafárika a Jána Kollára.

A náuky, viery Kollárovej i ohňa jeho duše Slovanstvo veľmi potrebuje i dnes. Tá malá, ale zlatá knižka jeho z roku 1824, Slávy dcera v troch spevoch, nechže nám je stále vzácnou.