ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

^[28]

Sme v Ompitáli. V rodisku dvoch veľkých ľudí slovenských. Takých úctyhodných, že Slovák, ktorý vie, čo sa dialo u nás v mene národnej veci slovenskej pred deväťdesiatimi až stoštyridsiatimi rokmi, do Ompitála vkročí zvláštnym citom preniknutý. Žiada sa mu pokloniť sa hlboko rodisku Juraja Fándlyho a Jura Palkoviča…

*

V Uhorsku bola sa ujala latinská reč ako nikde inde v Európe. U nás, Slovákov, bolo tej latiny ešte viacej než v ostatnom Uhorsku, a z toho prirodzene nasledovalo zanedbávanie reči rodnej, slovenskej, nasledovala chladnosť, až otupenosť národná. Ale keď v druhej polovici 18.storočia, tak pred 150. rokmi, v národoch Európy začal sa budiť nový duch, keď v ich čujnejších vrstvách pamiatka predkov začala byť milá a tým ožívali národné city, kriesilo sa národné povedomie, vtedy iskry tohto nového ducha nemohli nedotknúť sa i Slovákov, aspoň niektorých. Ukázalo sa to na Jozefovi Ignácovi Bajzovi, katolíckom farárovi dolnodubovskom, zatým kanonikovi bratislavskom, ktorý potom, čo našiel v živote, čo videl okolo seba, až ohnivo začal hovoriť v písmach, v knižkách o materinskej reči, o jej právach a našich povinnostiach k nej. Rozhorlený Bajza v tejto veci u Slovákov prvý povedal slová „hniloba predkov“.

Čo do podstaty veci viac než Bajza vykonal však jeho vrstovník Juro Fándly, farár naháčsky, v knižkách, ktorých pre ľud slovenský napísal a navydával, ako ani v tie časy, ani neskôr u nás nikto iný. Roku 1792 v znamenitej svojej knižke nazvanej Piľní domajší a poľní Hospodár dojímavo hovoril, že knižku svoju venuje „sláwnému slowenskému Národu“. Pred troma rokmi „swatú a spasitelnú Mišlenku mali“ vraj „w prešporkém Zámku našého litterného Umeňá Milowňíci“, ktorí tlačeným oznámením rozhlásili po krajine, že na vydávanie slovenských kníh idú založiť spolok, Učené slovenské tovarišstvo. „Slowáci!“ volal Fándly z celej svojej duše do duše svojim rodákom, „pilno sa rozpamatujťe, jak sláwný bol náš slowenskí Národ, keď w starodáwních Časoch mnohoráz zwíťazil nad silníma, nad udatníma“ svojimi protivníkmi. V deviatom storočí „pod wlastňíma, swého Národu a Gazika slowenskíma Kráľi“ už v kresťanskej viere žil. „Rozpamatujťe sa, odkáľ a jakého gazika, z jakého Národu boli Kňazi, ktorí w ďewátém, w ďesátem Stoletu w tejto slowáckeg Krajiňe Wíru kresťansku po prwé ohlašowali? Kdo bol Sw. Cirill, Sv. Methód…? Jich swatá a chvaliťebná Památka ai wčilajších našeho Národu duchowňích Pastírov k duchowňim Prácám a Písmám posmeľuge… Rozwažujme máličko, odkáď sa menujeme Slowáci?“ Na povzbudenie znovu predstavoval dávnu minulosť slovenskú. A potom už napomínal: „Mi usilujme sa w tíchto pokojňích časoch… čisťejším litterňím Umeňím, Písmámi, widaníma Knižkami wícej a wícej powíšiť sa, a to na Posmeľeňí našich Potomkow…“

Roku 1792 takto hovoriť Slovákom, takto ich burcovať, bola iste nová vec.

— Čo nám teda pozostáva? — spytoval sa Fándly, — nám nedbanlivým Slovákom, ktorí sme posledného času po nedobrých šľapajach chodili? A na vysvetlenie toho, čo rozumie pod „čisťejším litterňím Umením“, ešte dokladá, že pero nesmieme si požičiavať od nikoho! Píšme a vydávajme knihy v svojej reči… A narádzal kupovať si o slovenskej reči tri knižky Antona Bernoláka a z nich učiť sa písať.^[29] „Ňech sa nám budúcňe Rok ňemiňe bez woľajakéj widanéj slowenskéj Kňižki.“ Jemu vraj zakaždým bolestne sa vzdychne, keď si pomyslí, v akom stave žijú Slováci, aké sú u nás školy a akí zaostalí roľníci slovenskí.

„Zobuďme sa!“ volal na všetky strany. „Dopomáhajme k Widániu našich nowotňích slowenskích Kňíh!…“

A Fándlyho vrelé slová slovenské neodzneli nahlucho — vzbudili ohlasy. Keď o osem rokov (1800) vydal tretí diel svojho Hospodára, mohol v jeho prvej časti vytlačiť hodne takých ohlasov zo všetkých strán Slovenska. Prebudení jeho čitatelia ďakovali mu za povzbudenie a chválili sa, ako nachodia nelenivých Slovákov, ktorí s radosťou oddávajú sa čítaniu slovenských nových kníh; áno, medzi nimi sú vraj i takí, ktorí i sami sľubujú písať knihy po slovensky. Tak stálo i v liste, napísanom Fándlymu v odpoveď z najďalšieho východu slovenského, ako tam začínajú horliť za slovenčinu páni farári. Do kostolov, v ktorých začali kázavať v „poprawenéj, obnowenéj Slowenčiňe“, poslucháči chodia i z ďalšieho susedstva, z ďalších obcí. Hlásil sa u Fándlyho i taký prebudený Slovák, ktorý na jeho Hospodára zobral 60 predplatiteľov. Chceli mať noviny, písané v takej slovenskej reči. Slovák z ktoréhosi nemecko-maďarského mesta napísal, že jeho traja chlapci doma hovoria materinskou rečou nemeckou, ale on, otec, žiadal si, aby vedeli i svoju otcovskú reč, našu slovenskú.

Keď takýchto ohlasov, znamenajúcich u Slovákov nový život, Fándly umiestil na celých päťdesiatich stranách tretieho dielu Hospodára, uveličený doložil, že „sláva a chvála mena Slovák“ už bude väčšia.

Nuž a tento znamenitý Slovák, taký buditeľ svojho národa, naháčsky farár Juro Fándly, narodil sa tu, v Ompitáli, 21. októbra roku 1750. Žvotopisy jeho dosiaľ o tom nehovoria, ale v školách iste pomáhala mu blízkosť Trnavy. Potom, prijatý za klerika ostrihomského arcibiskupstva, roku 1773 dostal sa do semenišťa budínskeho, a 1777 vysvätený za kňaza bol kaplánom v Seredi. Po troch rokoch odtiaľto preložili ho do Lukáčoviec, hlohovského okresu Nitrianskej stolice. Tu pôsobil len tri mesiace, a 26. septembra 1780 dostal faru v Naháči, neďaleko od svojho rodiska.

Ešte nevieme, kde, akým spôsobom chytila sa ho iskra rodoľubstva, ktorá v jeho krásnej duši zapálila taký oheň, že dával smer celému jeho životu. Pravdepodobne stalo sa to v trnavských školách; v Budíne, kde učil sa potom ešte tri roky, bolo na to asi menej možností. Keď o osem rokov mladší Anton Bernolák, ako poslucháč generálneho seminára bratislavského, roku 1787 vystúpil so svojou prvou knižkou o novej spisovnej reči slovenskej (Dissertatio philologico-critica de litteris Slavorum), Fándly už pravdepodobne poznal sa s ním a bol jeho povzbudzovateľom. Mal on, Fándly, totiž vlastnosť, znamenitú pre národných buditeľov, že vedel vyhľadávať peknoduchých mladých ľudí a oboznamovať sa s nimi. Keď roku 1789 urobili sa prvé kroky k ustrojeniu Učeného tovarišstva slovenského na vydávanie slovenských kníh, to už temer nemohlo sa stať bez Fándlyho, a v svojom Hospodári od roku 1792 on bol potom hlavným hýbadlom tejto veci, tohto spolku.

Ako sme videli, Fándly z celej duše volal, povzbudzoval: „V materinskej reči, v čistej slovenčine písať, vydávať knižky!“ A hlásať, povzbudzovať jemu nebolo dosť. On na tom neprestával, ale v materinskej reči, v čistej slovenčine sám horlivo písal a vydával knižky, aby Slováci mali čo čítať, z čoho sa učiť. Slovákov najviac bolo roľníkov, dedinčanov, Fándly teda začal spisovať a vydávať Piľného domajšího a poľného Hospodára. V jeho prvom diele, nazvanom Prvou stránkou, poučoval „ňewedomého, pochibujícího Hospodára“ a napomínal „ľenivú Gazďinu k potrebním Prácam celého Roku“. V ostatných troch dieloch, čiže knihách podával z rozličných inorečových spisov hospodárskych povyberané i z vlastnej skúsenosti umné i praktické rady. Zatým nasledovala knižka Zelinkár, v nej umné a praktické rady proti chorobám; potom Slowenskí Wčelár.^[30] I sám pasionátny včelár, Fándly už roku 1802, keď Dzierzon nebol sa ešte ani narodil, odrádzal od klátov a košov a učil strojiť truhličkové úle. Za ovocinárstvo bol taký zaujatý, že keď v Naháči cirkevný pozemok dával do prenájmu, v zmluve naložil árendátorovi dosádzať štepy každoročne. Tiež v osobitnej knižke poučoval hospodárov O Úhoroch, v inej O Nemocách ai o Wiléčeňú nezdrawéj rožnéj Lichwi.

V týchto všetkých svojich spisoch všemožne usiloval sa pôsobiť na slovenský cit čitateľov. V ňom samom každá žilka bola slovenská, preto z človeka, narodeného zo slovenskej matere, chcel mať povedomého Slováka. „Slovák!“, „Slovák!“ zvučalo u Fándlyho zo všetkého; na titulnej strane Hospodára stojí: „Od… Fándlyho, Naháckeho farára, spísaní pre Slowákov.“ Pre učených, čítajúcich po latinsky, v skrátenej forme a s doplnkami svojimi i Sklenárovými vydal o najstaršej histórii Slovákov, o Mojmírovi, Rasticovi, Svätoplukovi, knihu kuklovského rodáka Jura Papánka (De regno regibusque Slavorum) pod novým názvom Compendiata Historia gentis Slavae (1793).^[31] A že bol i znamenitým kňazom, vieme z dvoch zväzkov jeho kázní Príhodné a swátečné Kázne, vydaných v Trnave 1795 — 1796.

Ešte len päťdesattriročný, ale chorľavý, mnohými prácami oslabený, Fándly rozlúčil sa s naháčskou farou a prišiel bývať do Ompitála, do rodičovského domu. Spisovať a prebúdzať Slovákov, rozumie sa, neprestal ani tu. Ľudia takej horúcej duše zamĺknu, len keď prestanú dýchať. Pokolenie, ktoré v Ompitáli žilo už na začiatku 19. storočia, pred stodvadsiatimi rokmi, iste spomínalo potom velebného kňaza Fándlyho, ako rád zamieňal farára Neblinga na kazateľni, na pohreboch a celkove pri službách kňazských. Umrel tu po troch rokoch, 7. marca 1811.

*

Druhý veľký Slovák ompitálsky, Juro Palkovič, od Fándlyho bol mladší o deväť rokov. Narodený 24. apríla 1763, z chudobných roľníckych rodičov, učil sa v Trnave. Poslucháčom bohosloveckých náuk bol najprv vo Viedni, potom v generálnom semeništi bratislavskom. Za kňaza vysvätený od roku 1788 účinkoval ako kaplán na Windšachte pri Banskej Štiavnici a v Pezinku, za sedem rokov. Vedecké snahy i talenty preukazujúceho vzali ho za prefekta na bratislavský seminár, kde onedlho stal sa profesorom matematiky a fyziky. Keď ústav tento preložili do Trnavy, Palkovič tu od roku 1800 prednášal pastorálnu teológiu i cirkevné právo. Profesorom trnavského semenišťa zostal až do roku 1820. Roku 1816 dostal už hodnosť kanonickú, ale zostal trnavským profesorom až do roku 1820, kým kapitula nevrátila sa do Ostrihomu, odkiaľ ešte roku 1543 bola utiekla pred Turkom.

Ako profesor, Palkovič v posledné roky 18. storočia a v prvej štvrti devätnásteho konal veľkú službu svojmu národu tým, že v mladom pokolení slovenskom prebúdzal národný cit, lásku k rodu. Slovenský národ iste jemu ďakuje i za svojho veľkého poetu Jána Hollého. Prvú iskru, z ktorej v bohatej jeho duši rozhorela sa toľká vatra rodoľubstva, Ján Hollý dostal v Trnave ako poslucháč Juraja Palkoviča. Potom nákladom Palkovičovým, jeho štedrotou tlačievali sa slovenské knihy, ktoré vydávať ináč nebolo by bývalo možnosti. Bernolákov Slovník slovenskej reči záleží zo šiestich veľkých zväzkov: prvý zväzok vyšiel nákladom prímasa-arcibiskupa Alexandra Rudnaya, ostatné všetky nákladom Palkovičovým. Na preklade biblie do slovenskej reči Palkovič pracoval tridsať rokov. Dal ju vytlačiť, rozumie sa, svojím nákladom, roku 1831 — 1832, a veľkú časť vďačne rozdaroval slovenským kňazom — len aby mali možnosť po slovensky hlásať božie slovo. Boli sa našli takí, ktorí Antonovi Bernolákovi po vydaní jeho gramatiky slovenskej reči robili výčitky, že ako kňazovi, bolo by mu radšej Písmo sväté prekladať do slovenčiny, než skladať gramatiky. Roku 1791 v Etymológii svojej Bernolák múdro odpovedal, či vraj možno prekladať do slovenčiny Písmo sväté, keď niet ešte pravidiel písania? Po štyridsiatich rokoch, akoby na obranu, na ospravedlnenie Bernoláka, kanonik Palkovič v predhovore k svojej slovenskej biblii napísal: „Po Bernolákovom Slowári, roku 1827 v Budíne tlačou univerzity šťastne vydanom, čas je, aby som vydal slovenský preklad sv. biblie, ktorý je tamtomu dielu akoby nadbudovaný… Čas je nasledovať chválne šľapaje Čechov, Poliakov, Rusov, Slovincov atp., ktorí už dávnejšie majú Písmo sväté v svojej materinskej reči… I podávam teda k duchovnému úžitku katolíckeho slovenského ľudu, a najmä kňazom metropolitánskej provincie ostrihomskej a jágerskej, dávno mnohými žiadaný slovenský preklad Písma svätého.

Akú prípravu, aké povolanie mal Palkovič k vážnej práci prekladania biblie, poznať i z takýchto úvodných jeho slov: „Slovenskému prekladateľovi je na veľkej pomoci porovnanie z jednej strany hebrejského textu s arabsko-sýrsko-chaldejskými nárečiami, tak z druhej strany porovnávanie s prekladmi českým, ruským, poľským, slovinským, a aby som od najstaršieho slovanského prekladu začal, uvádzam cyrilský…“ Máme pekný životopis kanonika Palkoviča od Karola Rumyho, ktorý i osobne dobre ho poznal v Ostrihome, a tu tiež stojí, že Palkovič bol zbehlý temer vo všetkých slovanských rečiach. Áno, vieme o ňom, že zaujímal sa za duchovný život všetkých Slovanov. Naša slovenčina, uvedená za spisovnú reč len na konci 18. storočia, zatým o 25 — 30 rokov v básnických dielach Jána Hollého je už taká bohatá, rozvitá, ani čo by nejakých tisíc rokov bola bývala pestovaná talentovanými spisovateľmi. To je z geniálnosti nášho básnika. Kanonik Palkovič, hoci mal oči obrátené stále k vysokým veciam, v ríši ducha jednako nebol takým výnimočným zjavom ako Ján Hollý, reč jeho biblického textu nestojí na tej výške čo reč poetických diel Hollého: jednako novší vážni prekladatelia neobídu sa bez textu Palkovičovho už preto, že on tak prizerával sa prekladom slovanským, a najmä staroslovanskému. Ostrihomský svedok Rumy zaznačil, že tejto práci porovnávania textov biblických Palkovič i po dohotovení svojho prekladu venoval ešte desať rokov. Zo Slovákov evanjelického vierovyznania listovne radieval sa o národných veciach najmä s bratislavským Palkovičom, s Tablicom, Jánom Kollárom, Šafárikom. Zachovali sa jeho listy, písavané veľkému slavistovi Slovincovi Kopitarovi. Keď Martin Hamuljak, v Budíne v štátnej službe postavený znamenitý Slovák oravský, po roku 1828 zamýšľal založiť slovenské noviny, radil sa o veci predovšetkým s kanonikom Palkovičom. Okrem úplného Písma svätého Palkovičovým nákladom vyšli v slovenskej reči na prospech duchovenstva i Perikopy biblické. Dva veľké zväzky Kázní Príhodných, usporiadaných roku 1831 Michalom Rešetkom, znamenitým zberateľom slovenských kníh a rukopisov, taktiež majú na titulnej strane vytlačené: „Nákladem istého Literaturi slowenskéj Milowňíka“. Tým „milovníkom slovenskej literatúry“ bol kanonik Palkovič; na tlač všetkých slovenských kníh, ktoré z toho času takto sú značené, on dal peniaze. I diela Jána Hollého, tlačené za Palkovičovho života, takto vyšli. Vďačný básnik nezameškal potom napísať:

O Bernolákovi posledného času najprv z prenáhlenia, potom zas z tendenčnosti príkro sa súdilo preto, čo v predhovore jeho slovníka stojí o maďarskej reči. Ale dnes už vieme, že tú časť predhovoru Bernolák nemohol napísať. On už roku 1813 bol mŕtvy a slovník kanonik Palkovič dal tlačiť až v rokoch 1825 — 1827. V rukopise slovníka, ktorý Palkovič vzal k svojim rukám ešte za života Bernolákovho, maďarských slov ani nebolo — popridával ich len Palkovič;^[32] podľa toho i poznamenania predhovoru môžu byť len Palkovičove. Pravda to neuberie ničoho ani jemu. O niečo prvej, za cisára Jozefa II., celkom tak vyslovili sa Staré nowiny, orgán evanjelických Slovákov, o nemeckej reči.^[33] V tie časy naproti moci používali také frázy z oportunity. V Čechách tak vyslovovali sa i Pelclovci.^[34] Otvorene hovorilo sa len neskoršie, na druhom stupni národného boja.

Kanonik Palkovič okrem teológie, klasických a slovanských rečí rád sa zaoberal najmä históriou; k dejinám ostrihomského arcibiskupstva zozbieral vzácny materiál. Bol zbehlý vo fyzike, mineralógii, botanike, mal bohatú zbierku starých mincí. Jeho znamenitá knižnica, zbierka listín a iné zbierky vedecké ostali ostrihomskej kapitule, lebo testament po jeho smrti sa nenašiel. V tie časy ešte nebolo Ústavu slovenského, ktorému by sa takéto veci, takéto poklady, boli mohli poručiť.

V rodisku svojom, tu v Ompitáli, kanonik Palkovič dal značné peniaze na stavbu chrámu i fary. Umrel sedemdesiatdvaročný 21. januára 1835 a je pochovaný pod bazilikou ostrihomskou.

Žil príkladne, v službe vysokých cieľov, bol by mohol, ako sa vraví, spokojne zavrieť oči. Ale ľuďom, ktorí mali takú horúcu dušu slovenskú, vtedy sa už ťažko mrelo. V Uhorsku pri latinskej reči celé veky nebolo nijakých národnostných rozoprí. Maďari v krajine nemali prevahy politickej: ústava krajinská bola taká, že pod národom (natio) rozumelo sa len zemianstvo s katolíckym vyšším duchovenstvom a s vyslancami slobodných kráľovských miest; nuž a zemianstvo tvorilo sa ako z Maďarov, tak zo Slovákov, Nemcov a ostatných národností krajiny. Práve v Hornom Uhorsku, čiže na Slovensku — ako dobre vieme — miestami celé kraje, od dediny do dediny, boli zemianske. Ako uhorský štatistik Martin Schwantner^[35] na začiatku 19. storočia zaznačil, roku 1787 v Uhorsku spolu s Chorvátskom bolo miest (okrem slobodných kráľovských) a dedín 11 402, a z tých Maďari žili v 3668-mich, Slovania v 5789-tich, Nemci v 921 a Rumuni v 1024-och. V mestách — vykladal Schwantner — je asi toľko Maďarov ako Slovanov; ale dedín je slovanských o 2121 viacej než maďarských. Jozef Hajnóczy, ktorý pre Martinovičovské sprisahanie roku 1795 v brožúre Manch — Hermaeon bol napísal, že z ôsmich miliónov obyvateľstva v Uhorsku ozajstných Maďarov sú len dva milióny — ostatní sú Slovania, Nemci, Rumuni. Vtedy, roku 1790, po smrti cisára Jozefa II., Maďari neočakávane začali hovoriť o maďarskej krajine, ale Hajnóczy ich vystríhal a napomínal, že pre nich, takú menšinu v krajine, prezrádzať panovačné snahy bolo by nebezpečné. I keď ešte žil cisár Jozef II. a bol začal dvíhať nemeckú reč, maďarský spisovateľ Rát Mátyás za úradnú reč v Uhorsku narádzal slovenčinu. Takú neveľkú váhu mali Maďari v Uhorsku ešte na konci 18. storočia, pred stotridsiatimi rokmi.

Ale potom slúžilo im šťastie. Skoro zatým, v napoleonských vojnách, ukázala sa sila Ruska, vo Viedni teda začali sa báť Slovanstva. Maďarom taký strach viedenský nebolo ťažko vybadať a potom využívať v svoj prospech. Oni takrečeno neprestali hovoriť o ruskom, slovanskom nebezpečenstve, o panslavizme; seba predstavovali ako ochranu monarchie i panovníckeho rodu habsburského. Krajinský snem uhorský, akoby inej starosti a úlohy ani nemal, zaujímal sa len o maďarskú reč. Ako v nejakej horúčke vyvolávali: Maďarská reč! a od večera do rána boli by ju chceli uviesť do úradov i do škôl. V krajine, kde pri latinskej reči medzi národmi celé veky nebolo nijakého protivenstva, nijakého sporu, takto razom začal sa príkry národný boj. Roku 1827 lajoš-komárňanských Slovákov bili už verejne na dereši preto, že nechceli prijať natisnutého im maďarského kňaza. Keď viedenská politika, hoci nie vždy zjavne, ale zato s veľkou dôslednosťou podlamovala svojim Slovanom nohy, Maďari bezpečne mohli si dovoliť v Uhorsku najmä proti Slovákom, proti ich kultúrnym snahám, akýkoľvek prostriedok. Dielo bernolákovcov, fándlyovcov, palkovičovcov krásne bolo sa začalo. Spolok na vydávanie slovenských kníh, nazvaný Učeným slovenským tovarišstvom, hlavný stánok, čiže sídlo, mal v Trnave, pobočné stánky v Nitre, v trenčianskom Rovnom, v Banskej Bystrici, v Jágri, v Rožňave, ale pri úspechoch maďarskej politiky sprvu horliví členovia sa uťahovali, postupne vymierali, a na ich miesta noví nevstupovali. Fándly umrel (1810), keď už sa ukazovalo, že môže zle byť, a do Palkovičovej smrti (1835) bolo už hodne zle. Prímas-arcibiskup ostrihomský Alexander Rudnay, ktorý v odpoveď na maďarizačnú horúčku, rozduchovanú snemovými uzavretiami, mužne bol osvedčil, že on ostal by Slovákom i na stolici sv. Petra, už tiež umrel (1831). Zo strany evanjelických Slovákov Ján Kollár, nadšený hlásateľ slovanskej vzájomnosti, len horko-ťažko mohol sa udržať ako kazateľ slovenskej cirkvi v Pešti; Šafárik, učenec, ktorého v každej inej krajine boli by vysoko postavili — utiahol sa najprv u Srbov na ich novosadskej škole, keď ani tam nemohol obstáť, vtedy zas v Prahe…

V tieto časy, roku 1835, taký Slovák, ako bol kanonik Palkovič, mohol mať len ťažkú smrť. O Fándlym v matrike mŕtvych v Ompitáli je zápis, že bol muž naozaj apoštolský; my, ktorí dnes s takou úctou prišli sme sem, potvrdzujeme to o ňom s doložením, že zápis taký mohla by mať i matrika pochovaných v Ostrihome o Palkovičovi, a pokladáme si za česť, že môžeme sa pokloniť hlboko rodisku ich obidvoch, Fándlyho i Palkoviča. Jedného takého muža dať národu bola by veľká zásluha, a Ompitál dal ich slovenskému národu dvoch.