ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

1812 — 1883

a letmo nesú verným slovenského rodu, že Sama Chalupku niet viac medzi živými. Utrápene očakávali sme už zvesti tam spod Kráľovej hole, vedeli sme, že miláčik národa, tvorca bohatierskych spevov slovenských, postavený je v ťažkej, beznádejnej nemoci; boli sme teda pripravení na najhoršie, a predsa keď došla zvesť, hlboká rana otvorila sa nám v srdci, bolesť naša nemôže byť ničím zmiernená. Bôľna ozvena tejto zvesti rozlieha sa už dnes šírym Slovenskom.

Samo Chalupka svoj slávny, dlhý vek prežil temer celý v dedinskom zátiší, tam na zvolenskom úpätí Kráľovej hole; no hoci on sám o tom snáď najmenej vedel, bol uznaný, oslavovaný tak v celom Slovanstve, ako u nás doma. So Sládkovičom za dlhé roky oni dvaja boli považovaní za prvých básnikov slovenských. Bottovi až neskoršie dostalo sa náležitého ocenenia. Utratili sme Sládkoviča i Bottu, medzičasom Žellu i Janka Kráľa, temer zo všetkých tých, čo ako básnici, veľkí, povolaní básnici boli pracovali na slovenskom znovuzrodení, ostal nám len Samo Chalupka. A zomrel i on. Tam, neďaleko toho Hrona, kde stoja mohyly Sládkoviča a Bottu, zosypú sa hrudy i nad rakvou Chalupkovou. Hron zažblnkoce a zanesie od neho posledný pozdrav príbuznému duchu týchto dvoch.

Samo Chalupka, mladší brat Jánov, narodil sa dňa 12. februára roku 1812 na Hornej Lehote, tam, kde teraz i skončil púť svojho života. Otec jeho Adam bol tu evanjelickým farárom. V ôsmom roku vypravili ho na gymnázium do Gemera, ktoré navštevovali toho času temer všetci slovenskí študujúci. Mnohí z našich záslužných mužov podnes rozpomínajú sa na tento maďarský kútik, nezasluhujúci ani meno mesta. Pokroky, ktoré Samo v Gemeri urobil, nemohli byť veľké. Potreboval vynaložiť celý prvý rok, aby už aspoň v druhom mohol rozumieť latinským a maďarským prednáškam. Z Gemera prešiel do Kežmarku. Tam v nižších triedach panovala nemčina, bolo mu treba ďalej sa trápiť na ujmu vedeckých známostí. V Kežmarku ako profesor účinkoval vtedy výtečný Ján Blahoslav (Benedikti), ktorý otvoril mu krásy klasických literatúr. A vôbec boli i to lepšie časy pre študujúcu mládež slovenskú, než sú dnešné. Profesor Matej Slavkovský v Kežmarku zobudil v Chalupkovi i národné povedomie. Dával mu slovenské knihy a Samo, kedykoľvek si prišiel po novú, zakaždým bol povinný vyrozprávať Slavkovskému, čomu sa naučil z predošlej.

Z Kežmarku Chalúpka bol daný do Rožňavy, kde jeho profesor Mišpal — hovorí Chalupkov životopisec v II. ročníku Paulinyho Sokola — zvláštnu obľubu nachádzal v hanobení Slovákov. Spôsob tento, nameraný k nemravnosti, hnusote odrodilstva, panoval už i vtedy, no on ošklivil sa lepším duchom, ošklivil sa zvlášte mladému Chalupkovi, lebo urážal jeho milovaný národ. Latinský zasa profesor, Farkaš, usiloval sa nabiť do hlavy svojim žiakom presvedčenie, že jediná cesta ku sláve v rečníctve a básnictve je „imitatio classicorum“. V takých školách ozaj len neobyčajnejší duch mohol sa povzniesť k samostatnejšiemu vzletu. Chalupka v Rožňave dostal po prvý raz do ruky Slávy dceru.

V Prešporku už stála vtedy katedra reči a literatúry slovenskej, nič prirodzenejšieho teda, ako že snaživý Samo Chalupka zavítal do Bratislavy. Umným šuhajom nepostačovali prednášky Palkovičove. Založili medzi sebou spoločnosť, ktorá mala im nahradzovať i to, čo nedostávalo sa im ani zo slovenskej katedry. Chalupka bol nielen medzi zakladateľmi, ale neskôr i jej správcom. „Táto spoločnosť — vyznával on sám — súkromná usilovnosť a užšie priateľstvo s Jankom Matúškom, D. Lichardom a K. Štúrom, ak nie viacej, aspoň toľko duchovného prospechu priniesli mne, ako všetky verejné prednášky nepokračujúcich s časom prešporských profesorov.“ Tu vznikol Ľudovít Štúr, a Chalupka, ako starší, bol jeho prvým učiteľom, priateľom.

Roku 1834, keď sa navrátil z bohosloveckého ústavu viedenského, prišiel do Chyžného spravovať cirkev Sama Tomášika, ktorý bol sa odobral na univerzitu do Nemecka. Ešte v lete toho roku stal sa farárom v blízkej Jelšavskej Teplici a zostal tam celých šesť rokov, kým totiž nezomrel mu roku 1840 otec na Hornej Lehote, ktorého miesto ihneď zaujal.

Málo je toho, čo známe dosiaľ z jeho života. Oddal sa svojmu povolaniu a štúdiám v dedinskom zátiší, temer odlúčený od sveta. Ľud, úzky kruh domáci, záležajúci z manželky, postavy básní v pamäti nosených, bývali jeho spoločnosťou. Keď obdivujeme prostotu, nehľadanosť formy a rýdzosť jeho poetických tvorieb; keď pri mnohých zdá sa nám, že to nečítame z papiera, ale pod vyjaganým nebom zo sviežozeleného úbočia slovenských hôr na krídlach vánku šumia nám prostonárodné zvraty, rozkošné slová, melódie: zakaždým predstaví sa nám postava básnikova v tom dedinskom zátiší, kde vnímavou dušou pozoroval každý dych ľudu, rozoznával a poznával slová, ktorými vyjadruje rozdielne city a myšlienky svoje. Skladby, ako sú napríklad Zrada, Zabitý a viaceré, obdivom napĺňajú v tomto ohľade ešte i u nás, kde predsa básnili i Janko Kráľ a Botto.

Hovorím, málo je toho, čo známe dosiaľ z Chalupkovho života. Mužovia naši, ktorí žili s ním v bližších stykoch, povinní sú i jeho pamiatke, i literatúre slovenskej, aby doplnili životopis Chalupkov. Mladšia vrstva slovenská, ktorá učila sa a rečnievala v školách, spolkoch, na besedách a rozličných zábavách jeho bohatierske spevy, len z chýru, v hmlistých kontúrach počúvala o jeho dielach a prípadoch života. Z mladých horlivcov, ktorí rástli v srdci a pamäti s Chalupkovými presvedčujúcimi, zapaľujúcimi spevmi, stali sa dávno mužovia a ešte vždy tak málo bližšieho znajú o zbožňovanom básnikovi.

Národ slovenský nemá histórie. Čo neprepadlo v tmách dávnovekosti, to poprevracali, alebo doprosta pobrali mu nepriatelia. Chalupka, možno povedať, tvoril históriu slovenskú, aká vyhľadáva sa k zobúdzaniu, uvedomovaniu národa. Všetky jeho epické básne, nech je ich dej prísne historický, alebo len stavaný v rámci historickom, verne zobrazujú minulosť slovenského ľudu, a popri žiali ihneď zobudia sa v nás povedomie, nádej a viera.

Sládkovič rozhľadel sa v prítomnosti slovenského života, v duši odmaľovali sa mu krásne postavy ľudu a on zvečnil ich v Detvanovi. Bottovi pohli dušou utrpenia tohto ľudu ako nevoľníka, ľudu, ktorý len toľko vedel o sebe, že ho bolí, a napísal Jánošíka. Postavy Sládkovičove vo všetkej duševnej i telesnej svojej kráse a utrpenie Bottom citlivo zobrazené doplňujú sa, sú verným obrazom i dnešného života; no to spolu je ozaj taká slovenská melancholická pieseň, duša túži za čímsi, hľadá uspokojenie, chcela by sa vzniesť na krídlach. A také krídla podáva jej poézia Chalupkova, jej junáci, hrdinovia slovenskí.

Pre zobúdzanie, uvedomovanie mladej vrstvy slovenskej Chalupka týmto veľmi mnoho vykonal. Spieval o dejoch dávnych, predstavoval hrdinov slovenských z rozličných dôb minulosti, ale každá jeho postava je taká opravdivá, taká rýdza, taká slovenská, že má veľkú historickú dôležitosť ešte i vtedy, keď — ako povedano — je v básni len rámec deju historický. Básnikovi popri talente, ktorý také široké svety schopný je objať a poňať, pomáhali pritom z jednej strany veľká známosť prítomnosti, ľudu, jeho pomerov duševných i vonkajších, z druhej strany veľké štúdium dávnovekosti slovenskej. Večná škoda, že z historického štúdia Chalupkovho, mimo básní a poznámok pri nich porobených, máme len kusé úryvky a zrná v časopisoch roztrateno porozosievané.

Chalupku požehnalo nebo dlhým vekom. Vyše polstoročia stál verne v službe svojho národa, napracoval sa, namodlil, natúžil, len nemohol sa toho dožiť, aby prišiel spln. No nám zaštepil do srdca: „Hore sa, Slováci! hore sa! a boh dá: bude Slovák ešte, čím býval inohda.“ On odchodí v čase nášho najťažšieho poníženia, my v očiach so slzami, ubolení zažehnávame ho, opakujúc si jeho naučenie: