ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ján Hrkeľ, hornooravský rodák a peštiansky advokát, ktorý po roku 1827 statočne bránil lajoš-komárňanských Slovákov, poučne zaznačil nám v almanachu Zora, ako ťažko bolo žiť na konci 17. a na začiatku 18. storočia, už vlastne po takzvaných „tureckých časoch“, ešte i na takom vysokom severe slovenskom, pod Babiou Gorou. Ján Hrkeľ zapísal, čo rozprával jeho materi jej starý otec o svojom živote. „Lúpežník lúpežníkovi otváral dvere; kto bol silnejší, bol spravodlivejší. Dnes nás lúpili Tekelčania,^[50] zajtra psohlavci; syna staršieho vzali mi do vojny na cisársku, o rok druhého na kuruckú stranu.“ Jeho, deda Hrkľovho, kuruci zavesili dolu hlavou na konár preto, že ako richtár dedinský nechcel povedať, kde je dedinská mládež a kde statok. Keď dedinská stráž volala: „Idú kuruci,“ kto mohol utekať a so sebou pobrať niečo, pobral a utekal do hôr. Hrkľovi v štepanovskej húšti umrela žena i s dieťaťom, ktoré ešte pri prsiach mala. Keď po troch týždňoch povychodili z hôr, dedinu svoju^[51] našli vypálenú do základu. Živnosti nijakej, na poli všetko spasené, pošliapané — ľud padal od hladu ani muchy; z celej obce ostalo nejakých 50 osôb.^[52]

Keby z rozličných časov Slováci tak boli pozapisovali, čo rozprávali ich dedovia, bola by to veru história!…

Čo starý Hrkeľ rozprával svojim vnukom, to — ako rečeno — dialo sa asi na konci 17. a na začiatku 18. storočia; ale u nás, na Slovensku, viac-menej tak žilo sa i v celom 17. storočí. Jednako, keď v strednej a západnej Európe v druhej polovici 18. storočia národy prebúdzali sa k novému životu duchovnému, vtedy i v tej hornej Orave, pred 50. — 60. rokmi ohňom, hladom tak hubenej, akí znamenití ľudia sa rodili!

Zo Slanice vyšiel Anton Bernolák, veľký človek pre duchovný život slovenský. Krúžok učených Slovákov, ktorým Bernolákovo dielo dodávalo ducha, už v 1780-tych rokoch začal hovoriť o potrebe vzdelávať materinskú reč. Spomínali kriesenie Slovákov zo „smrtného spánku“. „Slovenčina“ v ich rečiach a spisoch ozývala sa ako heslo.

Zo školy Bernolákovej vyšiel veľký básnik slovenský Ján Hollý, pýcha naša pred celým Slovanstvom. Jeho tvorba „Cyrilo-Metodiada“, epická báseň o veľkom diele slovanských apoštolov, vykonanom u našich slovenských predkov, zjavila sa roku 1835 s venovaním začínajúcim sa:

Martine, prezdarný ľudohojnej Slavie synku!

To boli krásne slová na oslavu Martina Hamuljaka, Oravca, rodáka jasenického.

*

Áno, narodil sa Martin Hamuljak v Orave, v Jasenici, 19. apríla roku 1789. Otec, tiež Martin, vyznamenaný cisárskou medailou, pochádzal z Námestova; matka, Anna Vrliaková, bola zo Slanice, rodiska Bernolákovho. V školách, keď vyšiel z námestovskej, učil sa v Jágri, v Budíne a zas v Jágri.

Od začiatku roku 1807 za tri roky je už kancelistom pri prefektúre Oravského panstva. S Michalom Ambrózym, prefektom, roku 1811 a 1812 bol ako jurát na sneme v Prešporku, kde na akadémii zložil si i poslednú skúšku právnickú. Roku 1813 dostal sa k námestnej rade v Budíne, a tam, kvalifikovaný a schopný, usilovný úradník, postupoval dosť ťažko. Až vo februári 1843 stal sa účtovným radcom. I vtedy dali mu vedieť, že „očakávalo by sa od neho, aby už nielen vždycky pre Slovákov, ale i pre Maďarov pracoval.“

Taký bol už v Uhorsku život. Roku 1790, po smrti cisára Jozefa II., keď Maďari ani v nejakej horúčke boli sa rozbehli vynášať, dvíhať svoju reč, v nemeckej brožúre Jozef Hajnóczy ešte upozorňoval ich, že im, ktorí sú v Uhorsku len menšinou, neradno je dopustiť sa ničoho takého, čo mohlo by znepokojiť v krajine ostatné národnosti.^[53] Ale potom viedenská politika bola taká, že Maďari mohli sa smelo rozpínať. Snemy, akoby neboli mali inej starosti, tak donášali zákony o uvádzaní maďarskej reči. Už roku 1792 7. článok zákona ustanovil vyučovať v školách maďarský jazyk ako riadny predmet (studium ordinarium), aby sa v ustanovenom termíne postupne všetky úrady mohli dostať tým, ktorí budú mať vysvedčenie, že vedia po maďarsky. Reč maďarskú zákon tento zovie už „lingua patriae“, reč vlasti. Do tých čias v Uhorsku pri úradnej latinčine zo živých jazykov ani jeden nepožíval takejto zákonom dekretovanej prednosti.

A potom to už išlo. Roku 1830 8. zák. článok ustanovil, aby do verejného úradu nemohol sa dostať nikto, kto by nevedel po maďarsky. V tomto zákone maďarčina je už „lingua nationalis“. Roku 1840 bol už predpis o maďarských matrikách — i v cirkvách, v ktorých sa slovo božie hlása nie po maďarsky. O štyri roky, roku 1844, článkom zákona, ktorému dali titul „o maďarskej reči a národnosti“, maďarčina uvádzala sa do všetkých odborov verejného života, najprv len vedľa latiny, ale postupne ako výlučný štátny a úradný jazyk.

Maďarov čiastočne ospravedlňuje, že dráždili, popudzovali ich renegáti, odrodilci. Čo vyvádzal v novinách Kossuth, je známa vec. Gróf Zay, generálny inšpektor evanjelikov, roku 1845 napísal, že Slovania môžu sa vysťahovať z Uhorska, ak sa nechcú pomaďarčiť. Na maďarskej zemi (takej maďarskej, ako je Podtatransko!) môže vraj panovať len maďarský národ.

Nuž toto nemohlo nemať nedobré následky pre duchovný život slovenský. Na konci 18. storočia Anton Bernolák a jeho škola krásne boli začali národné prebúdzanie Slovákov, ale potom v Uhorsku to ťažko išlo. Maďari chceli rásť, množiť sa nie prirodzene, sami zo seba, ale z nás, nám na ujmu, a viedenská politika od napoleonských vojen zo strachu pred Slovanstvom, čiže Ruskom, dôsledne podporovala ich v takých snahách i vtedy, keď by ináč podporovať ich nebola chcela. Vôbec pre Maďarov boli priaznivé všetky okolnosti. A tak sa stalo, že keď tí horlivci slovenskí, ktorí na konci 18. storočia tak mnohosľubne začali rozvíjať duchovné veci svojho národa, v prvej tretine 19. storočia vymierali, na ich miesto nových ľudí našlo sa už málo. Evanjelici slovenskí v tie časy ešte neboli sa pridali k slovenčine ako spisovnej reči, stáli od bernolákovcov, čiže Slovákov katolíckych akosi oddelene, čo pre národný vývin bola sama v sebe nedobrá vec. Zemani slovenskí dosť dlho protivili sa i na sneme maďarizačnej politike; ale keď videli, ako sa jej darí, i oni pridali sa k nej — z obavy, že ináč prišli by o svoje privilégiá, o svoje prednosti a moc. Ľud v poddanstve bol nevoľný, ťažko sa prebúdzal. Pri slovenskej národnej veci ostávali len chudobní kňazi a učitelia. Zo vzdelancov svetského stavu taký Martin Hamuljak prináležal k zriedkavým, výnimočným zjavom. Slúžiť duchovným potrebám svojho národa u neho akoby bola bývala potreba duše. Iného záujmu v živote akoby ani nebol mal.

Myslel vždycky a pri všetkom na potreby národa. Už okolo roku 1828 mrzelo ho, že Slováci nemajú primeraného časopisu. Radil sa vo veci roku 1829 najmä s Pavlom J. Šafárikom, vtedy ešte profesorom v Novom Sade. Veľkým podporovateľom tlačeného slova slovenského, kníh slovenských, celkove slovenského vzdelania bol v tie časy ostrihomský kanonik Palkovič. Rozumie sa, Hamuljak, keď tak hútal o potrebe slovenského časopisu, na Palkoviča nemohol zabudnúť. Bol by chcel dostať od neho, mecéna slovenského, peniaze na kauciu pre časopis. Lenže kanonik Palkovič, ináč štedrý, v ten čas vydával svoj preklad Písma svätého, slovenskú bibliu — nedal sa nakloniť Hamuljakovi.

Okolnosti boli všelijako nepriaznivé, Hamuljak teda upustil od založenia slovenského časopisu. Ale poslúžiť duchovnej potrebe slovenskej vtedy predstavovala sa mu ešte jedna možnosť. Bol by chcel založiť verejnú knižnicu. Zachoval sa nám list, ktorý v tejto veci napísal tiež Šafárikovi 26. júla 1829. O tri roky prv, roku 1826, Šafárik bol vydal veľké dielo o dejinách slovanských rečí a literatúr a obdivujeme i dnes, ako mohol v Novom Sade zozbierať materiál, potrebný pri takej práci. Pravda, pomocníka zvláštnej úcty hodného Šafárik mal práve v Hamuljakovi. Kniha tlačila sa v Budíne; Hamuljak bol sprostredkovateľom medzi tlačiarňou a spisovateľom. Korektúry hárkov z Nového Sadu do tlačiarne chodili cez jeho ruky, a napokon, keď kniha bola hotová, a Šafárik ešte nemal peňazí, pomôcť mohol len Hamuljak — on vymenil knihu v tlačiarni. A pomáhal už predtým, za viac rokov, keď Šafárik pre svoju prácu zháňal materiál. Po kníhkupcoch, antikvariátoch, bibliotékach peštianskych zhľadával mu všetko s ochotou ozaj zvláštnej úcty hodnou. Tak Hamuljak mal kedy rozmýšľať o tom, čo je knižnica pre duchovný život národa. A keď umienil si pracovať na tom, aby sa pre Slovákov zriadila taká knižnica, len pochopiteľná vec, že plán svoj predložil najprv Šafárikovi. Určenie ústavu tohto — vykladal mu v svojom prvom liste — záležalo by v tom, že mali by v ňom pomoc najmä našinci, ktorí pre dejiny vlasti a národa nášho slovenského potrebovali by historickú a lingvistickú látku. „Dejiny národa nášho slovenského!“ Hamuljakovi milému išlo o národ slovenský. Sídlo takej Bibliotéky, čiže Ústavu slovenského myslel v Budíne alebo Pešti. Tamojší národovci postarali by sa vraj o to, čo je potrebné na „šťastný začiatok“, a potom zbieralo, tvorilo by sa ďalej. Spisovateľom slovenským Ústav pomáhal by všemožne, nielen poskytovaním, požičiavaním kníh. Ku koncu listu tiež pripomínal, že cieľ Ústavu bol by: „na literatúru a vzdelanosť národnú všemožne účinkovať.“ Keď v tejto forme ťažšie išlo vykonať niečo viditeľnejšieho v prospech národnej literatúry a vzdelanosti, o päť rokov, roku 1834 v Budíne bol už hotový Spolok milovňíkov reči a literatúri slovenskéj. Založil ho Hamuljak s Jánom Kollárom a s budínskymi i peštianskymi národovcami slovenskými, Jánom Hrkľom, Jozefom Bernolákom, Antonom Ottmayerom, Martinom Suchánim a Jánom Koišom. Okrem Kollára a Suchániho ostatní boli katolíci a bernolákovci, totiž písali nie po československy, ale po slovensky, podľa spôsobu, ktorý bol uviedol Anton Bernolák. Za predsedu Spolku postavili Jána Kollára — i preto, že bol evanjelik, aby sa tak ukázalo, že Slováci v literatúre nemajú sa deliť podľa vierovyznania, i preto, aby jednota Slovákov tým viditeľnejšia bola, keď i Ján Kollár, predstaviteľ českej spisby, pridáva sa ku bernolákovcom, chcejúcim mať slovenskú spisovnú reč. I vyzvanie k obecenstvu menom nového spolku, Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej, podpísal Ján Kollár s Martinom Hamuljakom. Spísal ho Hamuljak a v ňom veľmi pekne vykladal duchovné snahy slovenského národa.

O rok potom, roku 1835, ako vydanie spolku už vyšla Zora, veľmi milá a vzácna knižka slovenská. Zatým nasledovali ešte tri jej ročníky. A v rokoch 1841 a 1842 vydali v štyroch zväzkoch diela Jána Hollého. Bola to iste veľká služba slovenskej národnej veci, a všetko zásluhou Hamuljakovou. Bez neho nebolo by bývalo spolku nazvaného Spolkom milovníkov reči a literatúry slovenskej. On ho vlastne založil a on ho i udržoval. On zbieral, zháňal peniaze, a keď inak nešlo, platil zo svojho. Rukopisy na almanachy Zory tiež on zbieral a on bol i redaktorom milých týchto knižiek. Pri tlačení i rozpredávaní štyroch kníh Jána Hollého básní tiež všetky starosti boli na jeho hlave… Zlatý človek! Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej potvrdenia nedostalo sa ani po rokoch, zriadený náležite teda nemohol byť, čiže starostí mal tým viacej. Roku 1846, keď Ján Hollý dokončil svoj vzácny Katolícky Spevník, spolku už akoby ani nebolo bývalo. — Spevník vyšiel nákladom Hamuljakovým.

V Maduniciach, kde bol farárom veľký básnik slovenský Ján Hollý, slovenskými národovcami ctený, milovaný, zbožňovaný, 3. mája roku 1843 vypukol oheň. Pre hostec (lámku) v nohách farár práve nemohol sa pohnúť z izby, ani len z postele, a oheň začal sa v samom susedstve fary; hneď na začiatku nešťastia chytila sa i fara. Chorého vyniesli pred kostol. Ale požiar šíril sa veľmi. Vtedy, na ruke už popáleného, vniesli ho do kostola. Netrvalo dlho, už horela i veža; z kostola vytiahnutého chorého farára cez dym a plameň vyniesli za dedinu. Svoje nešťastie Ján Hollý o tri dni opísal Martinovi Hamuljakovi, žalujúc sa, že po ohni na druhý deň vo fare už ani chleba nebolo, ani z čoho napiecť, ani čo variť; ba vraj i hrnce preč — ani putienky, ani hrotka nezostalo, ani čím vody vytiahnuť. Ak začne pršať, potečie mu na hlavu, na knihy, na posteľ. Šiel by vraj ku niekomu bývať, ale celá dedina vyhorená. Z fary, do polovice zhorenej, Jánovi Hollému zažiadalo sa na odpočinok, lebo v ohni ublížilo sa mu i očiam. Jeho duchovná vrchnosť i prepustila ho na odpočinok.

Osobností o národ takých zaslúžených, ako bol Ján Hollý, národom tak ctených, milovaných, až zbožňovaných, v takom nešťastí ujme sa národ. Postarajú sa o nich národné inštitúcie, ústavy, spolky. Slováci, v pomeroch politických veľmi nedobrých, v tie časy ničoho takého nemohli mať. Ale Martin Hamuljak cítieval, myslieval, konával za celý svoj národ. On, ako sa dozvedel o madunickom nešťastí, predovšetkým poslal Jánovi Hollému niečo peňazí, potom napísal mu srdečný list, ktorým volal ho k sebe do Budína. Písal mu ozaj srdečne, dojímavo:

„Z lásky dobrých ľudí žiť nebudete potrebovať. Ja volám, prosím Vás bývať k sebe do Budína. Keby som mohol, poslal by po Vás príležitosť, alebo šiel by som i sám. Pripravil by Vám hospodu, živnosť, šatstvo, všetko pohodlie, akého iný nemá — ale to nemôžem. Čo však môžem, to činiť chcem. Čo ja mám, to je i Vaše, a čo Vy máte, to bude i Vaše i moje.“ Básnik býval chorý na lámku, hostec — potreboval kúpele; Hamuljak mu teda písal, ako k Maduniciam sú blízko Piešťany, tak v Budíne kúpele sú v samom meste. V Maduniciach básnik chodil do hája, zvaného Mlíč, a tam písaval i svoje diela: Hamuljak ho teda uisťoval, že v okolí Budína príroda je krásna, v nej nájde sa „Mlíč“, teda všetky svoje obyčaje bude môcť zachovávať — môže si brávať do hája chleba, šunky, syra i na celý deň. A bývanie nájde sa i so záhradkou, búdkou. A čo vraj najhlavnejšie — prečo volá, prosí ho do Budína? Potrebná vec je, aby slovenská literatúra mala stred, centrum. Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej ožije, keď v svojom lone bude mať vodcu. Z nešťastia madunického tu utvorí sa šťastie národné.

Až dojímavé je, ako Hamuljak prosil Jána Hollého, aby nemeškal a prišiel k priateľovi vernému, dokladajúc ešte, ako, akým spôsobom, akou cestou dôjde z Maduníc do Budína najľahšie.

List bol písaný 11. júna 1843 a krajšieho listu slovenského sa ešte sotva našlo. Srdečným, ľudsky i slovensky krásnym slovám Hamuljakovým dostalo sa na vyhorenej fare madunickej iste srdečného prijatia, ale do Budína ísť, na to odhodlať sa Jánovi Hollému bolo ťažko. Máme o ňom napísané, že sedával v Maduniciach na brehu Váhu, aby sa mohol s pltníkmi zhovárať.^[54] Totiž, jemu by ťažko bolo bývalo odtrhnúť sa od slovenského ľudu, od slovenského kraja. Ešte i v marci 1844, teda bezmála po roku, zdržiaval sa v Maduniciach. Hamuljak ešte 18. marca písal mu, ako sa úfal dostať k sebe nielen priateľa, mysľou i citom seberovného, ale i radcu a pomocníka v ďalšej práci za milý národ. Pravda, bez výsledku. Z Maduníc skoro zatým Ján Hollý odišiel, ale k inému priateľovi, Martinovi Lackovičovi, farárovi na neďalekú Dobrú Vodu.

Z oravských vrstovníkov Hamuljakových znamenití ľudia boli i dvaja Čaplovičovci, Laurinec a Ján. Ján Čaplovič narodil sa už v Hontianskej stolici, v Príbelciach, ale z oravských rodičov, a v svojich národopisných a štatistických spisoch^[55] ostával statočným Slovákom. I otvorene písaval za Slovákov^[56] a v prvej polovici 1840-tych rokov vo Viedni statočne pomáhal Ľudovítovi Štúrovi. Po Laurincovi Čaplovičovi Orava má zvláštnu pamiatku, veľkú knižnicu v Kubíne. Zbieral ju temer po celý svoj život vynakladaním veľkých peňazí. Ako vieme z jeho pozostalých listov, chcel poručiť knižnicu — veď preto ju zbieral — slovenskému vzdelanostnému spolku a čakal na založenie Matice slovenskej. Keď nemohol sa jej dožiť (povoliť ju v slávnej Viedni protivili sa i po roku 1849), Čaplovič oddal svoju veľkú zbierku knižnú rodnej stolici, Orave.

Aby vedecké snahy slovenské mali oporu, Hamuljak — ako už pripomenuto — ešte pred založením Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej mal plán ustrojiť celý ústav knižničný. Uskutočniť krásny plán bolo mu v nedobrých okolnostiach ťažko, ale sám zbieral, tvoril knižnicu do konca svojho života. Keď otvorenia Matice slovenskej nemohol sa dožiť, odovzdal nazbieranú peknú knižnicu pred svojou smrťou banskobystrickému gymnáziu, ktoré, keď biskupom tej diecézy bol Štefan Moyses, Hamuljak pokladal za slovenský ústav.^[57] Ani čo by sa bol dohovoril s Čaplovičom — celkom taký spôsob! A oni to ani neurobili tak len nejakou náhodou. Hamuljak a Laurinec Čaplovič boli srdeční priatelia, písali si, radievali sa ako o národných veciach slovenských vôbec, tak najmä i o zbieraní kníh. Z ich listov, ktorých je hodne,^[58] možno ukáže sa nám ešte, že Čaplovič zbieral knihy Hamuljakom povzbudzovaný, z Hamuljakovho popudu, a oni zo spoločného uzrozumenia čakali založenie Matice slovenskej, aby jej mohli odovzdať svoje bibliotéky. Hamuljak neprestajne hútal, dumal, čo by bolo robiť v prospech Slovákov na duchovnom poli: myšlienka i v tejto veci vyšla iste od neho… Áno, zlatý človek bol Martin Hamuljak! Ako už rečeno, iného záujmu v živote on akoby ani nebol mal, iba slúžiť duchovným potrebám svojho národa. Ostal i neženatým. Ľudovít Štúr, ktorý v nasledujúcom pokolení slovenských národovcov chcel mať jednotlivcov, postavených bez manželiek, bez detí, aby tak cele mohli sa oddať službe národa, — Ľudovít Štúr ani čoby sa bol zahľadel na Hamuljaka.

Tichým, ale náležite premysleným a neúnavným pracovaním Hamuljak u národovcov slovenských získal si vážnosť. Keď roku 1841 vznikla myšlienka hľadať ochranu v národných veciach slovenských u trónu, prvý plán bol vypraviť do Viedne Jána Hollého, Jána Kollára a Hamuljaka. Ale pri zúrení grófa Zayho vlna maďarizácie príkro dorážala na slovenskú ev. cirkev, veľmi bolo treba brániť sa tu, a tak išla pred trón slovenská deputácia vedená superintendentom Jozeffym. Kto bol Martin Hamuljak, poznať i z jeho korešpondencie.^[59] Listovne jeho vyhľadávali tu o radu, tu o pomoc i Dobrovský, Jungmann, Kopitar, Šafárik; doma zas temer nebolo čulejšieho národovca, u ktorého on nebol by klopal vo veciach slovenských. Jeho meno nájdeme i v Kollárových Zpiewankách medzi zberateľmi piesní slovenských.

Roku 1853 penzionovaný, neostal bývať v Budíne, ale išiel domov, na Oravu, do Námestova. Tým akoby bol potvrdil správnosť slovenského citu, ktorý Jánovi Hollému nedovolil ísť bývať do Budína. Ukazoval príklad, ako žiť Slovákovi. Keď životom odtrhne sa od rodného kraja, ale nech hľadí vrátiť sa do neho — umrieť. Áno, rozvoju slovenských krajov je to na veľkú ujmu, keď tratia sa z nich najschopnejší ľudia. Príklad máme i na Slanici. Ako rodisko Antona Bernoláka Slanica bola Slovákom milá, vzácna, a v nej Bernoláka už dávnejšie nieto. V druhej polovici 18. storočia okrem Antona boli kňazmi zo Slanice ešte siedmi Bernolákovci, od neho málo starší. Z toho možno poznať, že rodina bola početná. Bratov starších Anton Bernolák mal troch; z nich najstarší, Ján, vychoval šiestich synov a šesť dcér. Synovia, v školách učení ľudia, všetci šiesti rozišli sa po svete. Z nich bol Jozef, komorský radca v Budíne, o ktorom vieme, že bol jedným zo zakladateľov Spolku milovníkov reči a literatúry slovenskej. Z nich i Karol, sudca kráľovskej tabuly, ktorého synovia, honvédsky generál Karol, hlavný štábny lekár Jozef a ministerský radca Alexander na konci 19. storočia volali sa už Haraszti Bernolák, od kuriálneho majetku, ktorý nadobudli si v Chrasti na Spiši. Zo šiestich dcér najstaršia, Alžbeta, bola matkou našich troch znamenitých Radlinských, ale štyri vydajom tiež odtrhli sa od Oravy i od Slovenska. V Slanici pred 30. rokmi už nebolo Bernoláka.

Životaschopný prebije sa, nájde si postavenie; ale pre rodný kraj, pre rod, pre národ je to nedobre, keď synovia roztratia sa po svete. Pomery každého kraja majú byť také, tak usporiadané, aby aspoň väčšina ľudí doma mohla mať chleba…

*

Martin Hamuljak v Námestove potom žil ešte šesť rokov. Umrel 31. marca 1859, sedemdesiatročný. Slováci vedeli, koho mali v ňom: onedlho okolnostiam primerane už robili prípravy všenárodne postaviť mu nad hrob pomník. (Vyzvanie v novinách predložil Ctiboh Zoch, evanjelický farár jasenovský a senior oravský.)

V národe Hamuljakovom pri nepeknej, hriešnej politike bolo zle už za jeho života. Ale oveľa horší stav nasledoval až potom. Ta až, pod Babiu Goru, drala sa snaha, namierená zbaviť Slovákov ich rodnej reči, ich rodné kraje zbaviť slovenského rázu. Pravda, bola to snaha divá. Babiu Goru chcieť pomaďarčiť!… I zmarilo sa to všetko. Päťročnou svetovou vojnou v strednej Európe náležite vyvrátili sa staré hriechy. Už desať rokov, čo sme v československom štáte. Vrátili sme sa do prirodzeného stavu. Môžeme mať nádej, že prirodzený bude i náš národný vývin.

A duch Martina Hamuljaka bude spokojný.