ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Ešte Slováci žijú, a budú žiť…“ Tieto slová v časoch pre národný život slovenský nedobrých, ťažkých vznikli tu v Maduniciach a dostali akoby krídla. Hovorím, dostali krídla, lebo boli povedané v súvise s oduševňujúcou históriou, s oduševňujúcimi obrazmi minulosti. I nemohli ony v tých ťažkých časoch nebudiť nádej, vieru.

Sú to slová Jána Hollého.

A kto bol Ján Hollý?

Narodil sa 24. marca roku 1785 vo Sv. Mikuláši na Búroch, blízko Šaštína. Učil sa v Skalici, v Bratislave, za klerika dostal sa do semenišťa ostrihomského arcibiskupstva v Trnave, kde i skončil bohoslovie. Tu, v Trnave, jeho profesorom bol i veľký Slovák Jur Palkovič, vrstovník Antona Bernoláka a neskoršie kanonik ostrihomský. Vysvätený za kňaza roku 1808, Ján Hollý v jeseni toho roku stal sa kaplánom v Pobedime, odtiaľ po troch rokoch dali ho do Hlohovca, a 13. februára 1814 dostal faru madunickú.

Prvá mladosť Jána Hollého na konci 18. storočia, potom ešte dobrá polovica jeho života, už v storočí devätnástom, padla do obdobia najmä pre Slovanstvo veľmi významného. I volá sa v histórii toto obdobie renesanciou slovanskou — preporodením Slovanstva. Vznikala silná snaha vyviesť národ z hlivenia duchovného. U jedných obnovovali sa literatúry staré, u iných tvorili sa nové.

U nás Slovákov asi najráznejšie začal sa ozývať dolnodubovský farár Jozef I. Bajza v svojich knižkách, vydávaných od roku 1783. Nespokojný s tým, čo videl v slovenskom živote, Bajza neštítil sa povedať i slová „hniloba predkov“. Volal do duše svojim, že národ z prachu pozdvihnúť môže sa len slovenskou rečou! On píše vraj po slovensky, aby Slovák „videl, že y geho reč k liternému umeňj slúžiti móže“. Takého Bajzu nemožno nepokladať za predchodcu Antona Bernoláka, toho, ktorý potom za krátkych niekoľko rokov vykonal veľkú vec: svojimi gramatickými prácami a veľkým slovníkom slovenského jazyka postavil spisovnú reč slovenskú. Hneď na začiatku svojej akcie, roku 1793, na širokom základe ustrojil i Učené slovenské tovarišstvo, aby duchovná práca slovenská mala ohnisko a mohla sa konať organizovane.

Ale protivníkom slovenského života žičili všetky okolnosti: veci takejto nemohlo sa dariť. Snemy uhorské, ktoré od roku 1791 dôsledne donášali zákony v prospech maďarskej reči, mohli to robiť bezpečne i ďalej: maďarská národná vec dostala oporu vo viedenskej politike. Po napoleonských vojnách, v ktorých rakúski Slovania nemohli neprezradiť milý pocit, či keď Suvorov prechodil cez Alpy, či keď v Čechách zdržiaval sa sám cár Alexander a českému národovcovi, katolíckemu kňazovi Sedláčkovi bozkal ruku — po napoleonských vojnách vo Viedni Metternich začal sa báť ruskej moci. Keď to Maďari zbadali — zbadať im nebolo ťažko — nezameškali dôsledne utvrdzovať viedenskú politiku v tom strachu. V ich stoličných inštrukciách pre ablegátov alebo v publicistických prácach ozývalo sa, že „slovanské pohyby sú nebezpečenstvom pre Uhorsko i pre dynastiu habsburskú“.

Rozumie sa, slovenská národná vec v takých okolnostiach nemohla sa rozvíjať: jedni robili jej všemožné prekážky, iní uťahovali sa od nej. Z činiteľov nového života jedni (Bajza) zostarli, iní (Fándly) pomreli — nových síl nepribúdalo. Znamenité bolo osvedčenie prímasa-kardinála Alexandra Rudnaya: „Slavus sum, et si in cathedra Petri forem, Slavus ero“, ale nemohlo účinkovať trvácne. Zemianstvo slovenské, starostlivé o svoje privilégiá, pridalo sa k Maďarom, keď títo pri viedenskej politike svoju národnosť už mohli stotožňovať so štátom. Evanjelici slovenskí na konci 18. storočia nezačali ideove nič nového, jednako za Jozefa II. ich duchovné snahy viditeľne ožili a v primeranejších okolnostiach oni iste boli by pomkli napred vec slovenskú. Na lýceu v Bratislave roku 1803 postavili stolicu slovenskej reči a literatúry, ale na ňu dosadený profesor Palkovič, priveľmi konzervatívny, v takých časoch málo sľuboval.

Dosť hlucho a nemo bolo teda na Slovensku, keď Ján Hollý zo škôl vstúpil do života. Kde, akým spôsobom, koho pričinením bol sa zobudil jeho slovenský cit, ešte nevieme.

Na evanjelických školách Slovenska vtedy bolo už zle. Výrečné svedectvo o nich zanechal nám v svojom životopise superintendent Ján Seberini, od Hollého o päť rokov starší. Zo svojej rodnej Oravy do škôl Seberini dostal sa do Rožňavy a tam v samý prvý deň — predpoludním pri skúšaní z latiny vyznamenaného a na prvé miesto posadeného — popoludní už surovo ubili a na posledné miesto zhodili preto, že nevedel vyrecitovať maďarskú lekciu. V Trnave na semeništi, ako už rečeno, profesorom bol i rázny, rozhodný Slovák Jur Palkovič, ale Ján Hollý, keď prišiel do Trnavy, už iste mal dušu národne zapálenú. Keby mu slovenský cit až Palkovič bol vštepil, Hollý neskoršie v krásnej óde svojej na Palkoviča, alebo i v elégii, sotva by bol zameškal vzdať mu vďaku za vec, v svojom živote takú dôležitú.

Nový duch národov od konca 18. storočia bral obživenie a povzbudenie z minulosti, z pamätihodnej histórie predkov. Nášho Jána Hollého horúcu dušu a geniálnu myseľ zaujala veľká národná borba medzi Slovanstvom a Germánstvom z druhej polovice 9. storočia. V týchto tu krajoch, od západnej Moravy hodne na východ a od najvyšších Karpát nadol k Dunaju, v 9. storočí za nejakých sedemdesiat rokov diali sa veľké, svetohistorické veci. Krátko predtým Germánstvo pod Karolom Veľkým, v Ríme korunovaným za rímsko-nemeckého cisára, bolo sa stalo veľkou mocou. Dedičstvo svetovládneho Ríma ono prevzalo na politickom i cirkevnom poli. Karol Veľký, ktorý na všetky strany viedol víťazné vojny, na strednom Dunaji vyvrátil i moc divých Avarov, a potom i pri jeho nástupcoch začal sa dolu Dunajom pod menom „Drang nach Osten“ známy nápor, nával nemeckého sveta na východ. Začal sa tak prudko, ako od tých čias, teda za tisíc a bezmála sto rokov, nedial sa viacej ani raz. A postavil sa mu vtedy do cesty, tomuto návalu germánskeho sveta, národ od západnej Moravy na východ, od vysokých Karpát nadol k Dunaju sídlivší, čiže naši slovenskí predkovia.

A výkony ich predstavujú sa nám dvojako: v samých bojoch s nemeckými susedmi i v misii svätých apoštolov slovanských Cyrila a Metoda, súvisiacej s tými ťažkými bojmi. Kresťanstvo vtedy už ujímalo sa u Slovákov, ale Rastislav, múdry ich panovník, aby sa zbavil cirkevnej závislosti od Nemcov a v borbe s nimi aby mu pribudlo sily, vyžiadal si vierozvestcov od východného cisára, z Konstantinopola, takých, ktorí by v zrozumiteľnej, slovanskej reči učili o Kristu.

Že proti veľkej sile Nemcov národ takého malého územia mohol vyvinúť odpor, o akom dáva tušiť história, z toho nasleduje, že jeho panovníci Mojmír, Rastislav a Svätopluk boli veľkí ľudia. Rastislav, podľa všetkého, bol veľký i rozmyslom, poňatím, koncepciou, a o Svätoplukovi ako vojvodcovi môžeme si utvoriť predstavu podľa toho, že v nemeckých zápisoch, análoch z toho času, nazývaný je „mocným“, „hrôzou pre susedov“, „najmúdrejším“ a zas „najpodvodnejším človekom svojho národa“, „vlkom“, „krvilačným nespokojníkom“. Pravda, nadávky od nepriateľa neberú sa v doslovnom zmysle. Nemcom Svätopluk bol „vlkom“ a „krvilačným“, lebo ich boleli rany od jeho meča, utŕžené vtedy, keď chodili ta, kde nemali čo hľadať…

Hollý náš už ako klerik v Trnave oddával sa poézii, i prekladajúc do slovenčiny z diel klasických básnikov, i tvoriac samostatne, pôvodne po slovensky. Potom preložil i celú Eneidu Vergíliovu a krásnych selaniek pôvodných mal už hodný počet. Jednako to všetko bolo u neho akoby len prípravou. Myseľ jeho obracala sa k epochálnej borbe slovenských našich predkov, a tam prirástla mu k srdcu najsilnejšia, najväčšia postava, Svätopluk.

Slovanskí apoštolovia v lone Rastislavovho národa konali veľké veci. Pre slovanskú bohoslužbu nemeckí susedia horeli hnevom, ale veľkí misionári Cyril a Metod v Ríme vykonali, že pápež Hadrián slávnostne posvätil slovanské knihy a potvrdil slovanský obrad. Súčasne i moc Rastislavova a jeho štátu značne bola sa upevnila. Ale tu stalo sa nešťastie. Svätoplukovi Rastislav už pridlho žil. Z toho strhol sa medzi nimi spor a Svätopluk dopustil sa takej viny, že vydal svojho strýca Rastislava do moci Nemcov. Vtedy však Nemci položili ruku i na samého Svätopluka. Vzali ho do zajatia. A predpokladajúc, že tak podarí sa im zlomiť celkom Veľkú Moravu, zobrali veľké vojsko proti Devínu. Aby hriechu a zmätku bolo ešte viacej, za hlavného veliteľa tohto vojska postavili Svätopluka. No Svätopluk pod Devínom nechal Nemcov, pred svojimi sa najprv pokajal, potom s nimi, nezameškavšími pripraviť sa do boja, urobil z hradu výpad a spôsobil Nemcom strašnú katastrofu. Veľké ich vojsko zahynulo, málokto zachránil sa útekom. V Bavorsku, v Rakúsach a Korutanoch málo bolo rodín, ktoré by neboli oplakávali niekoho zo svojich.

Bitku túto pod Devínom porovnávali už i s bitkou, ktorú v teutoburských lesoch prehral rímsky Varus, a Svätopluka stavali ako germánskeho Hermanna. Ján Hollý tento dej spracoval vo veľkom, dvanásťspevovom epose, a hlavným hrdinom je, rozumie sa, Svätopluk. I vyšlo z toho dielo veľké, znamenité, a hoci mu v našich očiach prekáža forma staroklasická — veľké dielo je i slovenské. Vo svojich rozpomienkach na Ondreja Sládkoviča (Sokol, I, 453) Kalinčiak bol napísal, že „v samorýdzej láske srdca svojho azda nikto tak hlboko nepozoroval ľud svoj a s ním tak opravdivo necítil“ ako Ján Hollý. Sedával na brehoch Váhu celé dni, aby sa mohol s pltníkmi o obyčajoch ľudu nášho pozhovárať, i vedel vraj, ako sa v ktorej obci slovenskej richtár volí. Pri čítaní jeho Svatopluka máme ozaj taký dojem. Deje sa to všetko v ďalekej minulosti, všetko podľa vtedajších obyčají, v duchu tých čias, a citu nášmu jednako nieto v tom ničoho cudzieho. Koľko ráz až búši nám srdce pri veciach jemu blízkych, rodných. I o krajoch a obciach slovenských Hollý nám tu už spomína charakteristické podania, o ktorých nazdávali by sme sa, že môžeme vedieť len my, ktorí už v treťom, štvrtom pokolení zaujímame sa o všetko, čo je slovenské. Keď dôjde na koniec spevu, tohto piateho, čitateľ akoby mal pred očami všetky slovenské kraje, z ktorých bojovníci hrnú sa pod Devín privítať Nemcov. A temer počujeme, ako duní zem od ich krokov. V celku veľkého eposu táto časť je i sama osebe celok: obraz vzbúreného Slovenska. Spolu prvý opis Slovenska a i podnes najlepší. Oko ozajstného básnika preniká všetko!

A čo aký veľký dej a z neho veľkolepé obrazy predstavil tu Ján Hollý svojmu národu z jeho minulosti, minulosťou tou nadšenej jeho duši žiadalo sa ešte viacej. Epos o Svätoplukovi mal hotový roku 1830, a o tri roky už skladal Cyrilo-Metodiadu: i zobrazil účinkovanie slovanských apoštolov u našich predkov, podnes najväčšiu a najdôležitejšiu udalosť v živote celého Slovanstva. Tu v Maduniciach, v hájiku Mlíči pod veľkým dubom zahrúženému do ďalekej minulosti, ukázalo sa oku jeho duše, ako spúšťa sa z otvoreného neba zlatokrídla holubica k Cyrilovi snom objatému a šepotom svojím utvrdzuje ho v úmysle uviesť v službe božej slovanský obrad, ktorému súdené je rozšíriť sa po svete naširoko. Tu skladal v nadchnutí do zvučných veršov slovenských, aký uveličený vítal Rastislav na svojom mocnom Devíne slovanských apoštolov, ako išlo potom volenie učeníkov, spisovanie obradových kníh slovanských a do slovanskej reči prekladanie Písma svätého. Tu, v hodinách v Mlíči strávených, zjavila Jánovi Hollému múza, ako chodili svätí bratia po slovenských krajoch rozširovať vieru v Krista, boriť modly a zapudzovať Svantovíta, Perúna, Dažboha, Černoboha, Trihlava, Prova, Velesa i krásnu Živu, Porevíta, Radhosťa, Ladu, Oslada, Vesnu, Lela, Traga, Ďasa, Morenu, Kykymoru, Zmokov, Raráškov, Pikulíkov, Škriatkov, Vlkolakov a Mátohy. Rozumie sa, poet náš nezameškal vniesť do deja triumf slovanských apoštolov nad nemeckými protivníkmi v Ríme, kam oni doniesli Cyrilom nájdené pozostatky sv. Klementa, a pápež im slávnostne posvätil slovanské knihy a potvrdil slovanský obrad. Dielo nášho básnika o slovanských apoštoloch mohlo polahodiť citom celého Slovanstva.

A on skoro zatým mal hotový i tretí epos, z dejov ešte dávnejších, keď slovanské kmene ešte neboli rozídené, nazvaný podľa hlavného hrdinu Slávom.

Roku 1885 bola tisícročná pamiatka smrti sv. apoštola Metoda a svätil ju v Slovanstve vrelým spôsobom najmä veľký ruský národ. Centrom slávnosti bol Kyjev, kde knieža Vladimír bol dal krstiť Rusov podľa slovanského obradu, uvedeného našimi apoštolmi. V reči menom Rusov povedanej vo Varšave na počesť Slovákov, vracajúcich sa z Kyjeva, profesor Anton Budilovič nazval nášho Hollého, ako autora prvej a jedinej epickej básne o činoch sv. apoštolov Cyrila a Metoda, Jánom Krstiteľom Všeslovanstva.

U nás doma k zobrazeniu Jána Hollého a jeho diela, ako sme ho mali v Dejinách literatúry slovenskej od Jaroslava Vlčka, vzácne črty pridal Tichomír, zvečnelý Ján Donoval. Medziiným v 11. speve Svatopluka ukazoval zjav matky Ojdy, ktorá najprv vyčkáva z vojny svojho syna a potom ide na bojisko hľadať ho medzi mŕtvymi. Zjav ubolenej matky je veľmi dojímavý: poet náš vedel o všetkých hĺbkach materinského citu. Tichomír povedal, že nezná iného takého obrazu v svetovej literatúre. I doložil, aká z toho ujma, že Ojda je jedinou ženou Hollého eposov! Ako predstavil matku, u neho žena bola by taká bývala i ako manželka, dcéra alebo milenka. Len ešte vraj takéto postavy do Svatopluka, a epos náš stojí v jednom rade s najlepšími eposmi svetovými. Iste veľmi umné výroky! Ale Tichomír pritom ďaleko zašiel. Priveľmi unížil Hollého Svatopluka pre tento jeho nedostatok. Plnosti života, predstavovanému naším básnikom, iste uberá, že v epose z dvanástich spevov zloženom Ojda je jedinou ženskou osobou; ale Hollému išlo tu o to, aby z druhej polovice 9. storočia predstavil borbu Slovanstva s Germánstvom, borbu, akej medzi nimi nebolo v celom stredoveku, — a to sa mu podarilo. Veľkosť tejto borby máme pred sebou v celku eposu i v jeho podrobnostiach. Práve bola reč o materi Ojde: ona už-už mrie v bolestiach, že padol jej i posledný syn, a ešte vymenúva, koľko Nemcov zabil v boji jej ded. Pritom z obrazov, ktoré v diele Hollého mihajú sa nám pred očami, môžeme si predstaviť všetok život Slovákov tých čias. A v epickej tvorbe to je hlavná vec. Kalinčiak nie bez príčiny obdivoval, ako náš básnik pozná život slovenského ľudu.

Súčasne s Hollým a už i pred ním oddávali sa na historickú epiku i maďarskí poeti. Ale z toho, čo oni produkovali, s tvorbou slovenského básnika nemôže sa nič ani porovnať už i preto, že všetko je bez náležitého podkladu historického. I sám Zalán Vörösmartyho je fantázia. Zalána nijakého tu nebolo. V maďarskej literatúre pozoruhodný epos je zo 17. storočia Zrinias^[36] Mikuláša Zrinyiho. Ale kým čitateľ Hollého Svatopluka má od začiatku až do konca dojem, že to borba medzi dvoma veľkými plemenami, Slovanstvom a Germánstvom, tu vedie sa boj len o bezvýznamný hrad Sziget, pod ktorým turecké voje zastavili sa len náhodou. Povesť sihotského boja je len z toho, že prítomného starého sultána, ktorý vlastne inam mieril, tu zastihla náhle smrť, a obranca hradu umrieť bol hotový až teatrálne.

Hodnotu Hollého epickej tvorby poznať i z účinkov, aké ona mala na básnikových súčasníkov. Tu, v Maduniciach, už roku 1842 ruský profesor-slavista I. Sreznevskij, keď Hollý začudoval sa hosťovi z tak ďaleka, dojatý odpovedal básnikovi: „Ja by som šiel i na kraj sveta, aby Jána Hollého mohol vidieť!“ Potom Sreznevskij, keď už bol i v Pešti a oboznámil sa v Budíne i s Martinom Hamuljakom, zarmútený písal domov, ako trpko je pomyslieť si, že „nesmrteľné tvorby Jána Hollého tlačili sa len v 300 exemplároch“ a ešte i tak Hamuljak zo svojho doplácal na vydanie v štyroch zväzkoch.^[37] — Chorvátska Danica roku 1841 zaznamenala, že účinok Hollého diela i osobnosti na Juhoslovanov je veľký. Pražský Krok zas roku 1823 uverejnil báseň, ktorú Hollý bol napísal (1820) na inštaláciu Alexandra Rudnaya ako arcibiskupa ostrihomského, a redakcia dodala na vysvetlenie, že slovenčina je „jazyk, od něhož český podle nejpodobnějšího domnění pochodí, kterýž nám tehdy jakožto nejdůležitější býti musí a kterýž dle domyslu Dobrovského (Geschichte der boehmischen Sprache) za přechod českého a polského do horvatského a vindického (slovinského) nářečí považován býti může“.^[38]

Doma mladé pokolenie slovenské až zbožňovalo Hollého. Účinok Slávy dcéry najmä v 1830-tych rokoch bol veľký, jej znelky národní ľudia si odpisovali a naspamäť sa učili; ale zato úcta, prejavovaná Kollárovi, nemohla sa porovnať s úctou, vzdávanou Hollému. Ľudovít Štúr v liste roku 1838 zvelebuje ho ako zobrazovateľa dávnovekosti slovenskej a „predstaviteľa verného národnosti našej“. Vedľa poetickej stránky Hollého diel nemohlo nedojímať mysle a srdcia i to, že v nich slovenský jazyk, pre zanedbávanie ktorého ešte Bajza tak karhal predkov, zaskvel sa ani čo by už celé veky zvláštnymi talentmi bol vzdelávaný. Do Maduníc horliví národovci chodili ani do nejakej svätyne národnej. V životopise Štúrovom^[39] Jozef M. Hurban hovorí o „púťach do Maduníc“. Mládež bratislavská začala písavať vrelé listy do semeníšť katolíckych: evanjelici zbližovali sa s katolíkmi ako bratia, ktorí sa našli. Roku 1835 v II. diele Národních Zpiewaniek Ján Kollár karhal ev. duchovenstvo pre jeho ľahostajnosť vo veciach rodnej reči a chválil katolícke pre jeho horlivosť slovenskú.

Kým vraj Slováci mali Hruškovičovcov, Krmanovcov, Masniciovcov, Hrabcovcov, Hodíkovcov a „jiných řeč znajících, milujících a zvelebujících kazatelů“, vtedy mali i slávnych mecénov a priateľov, Turzovcov, Illésházych, Ostrošitovcov, Suňogovcov, Zaych, Podmanických, Súľovských, Szerdahelyich, Révaych, Justhovcov, Otlíkovcov, Benických, Platthych, Podturnaych, Kubínyich a iných, ktorí reč svoju milovali, v nej piesne duchovné i svetské skladali. „Hlavní přičina,“ hovoril Kollár ďalej, „vzniklého a najvíce proti Slovákům obraceného maďarizování v Uhrách byli sami duchovní vůdcové lidu slovenského, jejich nepoznání a nešetření svého národu, jejich k řeči studenost a nedbanlivost… Vina pak a žaloba tato nyní, bohužel, mnohem více na evanjelickou nežli katolíckou stránku padá. Katolické kněžstvo… vůbec v těchto novějších časích i v Uhrách více horlivosti a lásky k materčině, více účinlivosti na poli národní literatúry slovenské ukázalo a ukazuje, nežli evanjelické. Kterému Slovanovi nejsou známa vážná a ctihodná jména z katolického duchovenstva v Uhrách, jako kardinál Rudnay, kanovník Palkovič, Červen, Bernolák, Fándly, Mészároš, Hollý, Rešetka, Moyses, Pavljar, Bartoš, Tučko, Madanský, Štěpán Hamuljak, Prídavka, páter Bernard, Ščasný a jiní ještě žijící, kteří buď jako spisovatelé, buď jako nakladatelé, buď jako bezpříkladní rozširovatelé slovenských knih chvalně slynou… Nech oni kráčejí cestou, kterou chtějí (narážka na bernolákovské slovenčenie), dosti na tom, že se slovenská účinlivost mezi nimi zjevuje“.^[40] Kto by povedal, že vyznať takúto vec Kollára naladili účinky Hollého zjavu, iste nebol by ďaleko od pravdy. V Ústave bratislavskom roku 1836 mládež vydala tlačou výber svojich Plodov literárnych, a exemplár Hollému venovaný Štúr osobne zaniesol do Maduníc. Jozef M. Hurban už roku 1838 zapísal si do denníka: „Hollý má nesmrtedlné zásluhy o jisté okresy v Uhřích, k nimž bychom my nikdy snad nebyli pronikli.“^[41] A keď v júni 1843 komisia generálnym konventom uhorských evanjelikov vyslaná viedla vyšetrovanie proti slovenskej mládeži v Bratislave, Janko Kalinčiak, tiež inkvirovaný, napísal na Jána Hollého báseň, v ktorej hovoril, že do noci slovenskej zatrúbil spevec: i zablesklo slnce, vstávajú, a všetko ďakuje Hollému, že ukázal pravú cestu k životu.^[42] Keď skoro zatým v Hlbokom Štúr, Hurban a Hodža nezmeniteľne dohovorili sa na strednej slovenčine ako spisovnom jazyku, z Hlbokého, z Hurbanovej fary, šli rovno k Jánovi Hollému (vtedy už na Dobrú Vodu), akoby pre posmelenie pri veľkom dôležitom kroku.^[43] Už predtým, v októbri roku 1843, Hurban v liste prosil od neho rukopis do almanachu Nitry, už v slovenčine chystaného. „Ej, bolo bi to,“ písal, „kebi ste sa Vi tam medzi nami, jako otec uprostred sinkov lalotať počínajúcich zjaviť chceli…“

Onedlho, roku 1845, už v Orle tatranskom Štúr vykladal: „K myšlienke tejto, k vyzdvihnutiu slovenčiny za reč spisovnú… razili nám cestu znamenitý náš Bernolák a jeho nasledovníci, výborný Fándly, úprimný Ottmayer, vznešený, neunavene pracovitý a obetavý Hamuljak a naposledok ten, čo zo všetkých nás najlepšie prežil starý, dávno zhaslý vek náš a terajšie naše časy, náš hlbokodojímavý Hollý… Či nie sú práve oni, ktorí k národu nášmu sa najsrdečnejšie pritúlili?… Či nie ten nadchnutý spevec z ich kola, čo dosiaľ medzi všetkými Slovákmi ukázal lásku k svojim najsrdečnejšiu, najvrúcnejšiu, či nie tento spevec je pravý obraz Slováka?“^[44] Akoby prisviedčajúc Štúrovi, v svojich Slovenských pohľadoch, založených roku 1846, i Hurban vyznával o madunickom spevcovi, že „dosiaľ je jediný zo Slovákov, o ktorom sa povedať môže, že sa cez dlhý život svoj ani len na chvíľočku za svoju národnú reč a česť, za slovenské meno nezahanbil, ktorý nás všetkých… predíde do hrobu pod lipami slovenskými uchystaného v povedomosti tej veľkej, že ani myseľ, ani nádeja, ani viera, ani kombinácia jeho nikda, ani len na okamženie neprevinila sa proti slovenstvu a jeho podstate!“ Zovie ho „anjelom bez viny“ a z básnikov slovenských najpodobnejším svojmu národu. „Slovenstvo bolo predmetom jeho duše žiaľov, a Slovanstvo hviezdou jeho nádeje a útechy.“ A takto cítilo, takto myslelo toto slovenské pokolenie bez výnimky. Keď sa roku 1862 Andrej Sládkovič dozvedel, že nové vydanie Hollého Jozef Viktorin chce prispôsobiť strednej slovenčine, v dlhom liste^[45] vystríhal Viktorina. „Veliký náš Hollý… výtečník poetov slavianskych… vyvolil si spisovnú reč, a vôľa jeho v jeho veciach je testamentárnou posvätenosťou zabezpečená.“ Potom hovorí Sládkovič, že Hollý a Bernolák boli dvaja ľudia a jeden človek, a — ako ukázal citátom z Hollého — dopúšťal zmeniť v jeho dielach len fonetický pravopis na etymologický.

Vrstovníci a pamätníci madunického veľkého človeka vymreli, v slovenskom živote nastúpilo nové pokolenie, ale úcta k nemu sa nepremenila. Roku 1885 svätili sme storočnú pamiatku narodenia Jána Hollého, a Hviezdoslav oslavoval ho, že

Tak Hviezdoslav, a druhý predstaviteľ tohto pokolenia, Svetozár Hurban, o Jánovi Hollom napísal svoje najkrajšie literárno-historické a estetické úvahy.^[47]

V Čechách náš básnik madunický veľkú úctu požíval u prekladateľov Homéra a Vergília. Anton Škoda s vďakou vyznal, že Hollý svojím slovenským prekladom Eneidy jemu obľahčil český preklad. Najnovšie vo vydaní Českej akademie^[48] o selankách čiže idylách nášho básnika cennú štúdiu podal Otakar Jiráni, profesor klasickej filológie na pražskej univerzite, a podrobným rozborom selaniek prišiel k vývodu, že pastieri Jána Hollého sú síce idealizované osoby tak ako pastieri Vergíliovi, „ale vždy jsou to pastýři slovenští, vždy jest to slovenský život, slovenská příroda, jež nám předvádí“. Hollý nepodľahol svojim vzorom, ale zachoval si rýdze domácu nôtu. A ako Vergílius zostáva veľkým básnikom, hoci podrobný rozbor ponachodil množstvo reminiscencií v jeho poézii, tak má i pozdný napodobiteľ a pokračovateľ jeho (Ján Hollý) úplné nároky na čestné to meno, meno veľkého básnika.

*

Zo života jeho treba mi doložiť aspoň toľko, ako sa stalo, že odišiel z Maduníc, zo svojich milých Maduníc, a umrel na Dobrej Vode.

Ešte za svojho kaplánstva v Pobedime, v nedobrých okolnostiach verným konaním duchovnej služby, pritiahol si neduh, lámku v nohách, hostec, a mával ťažké bolesti najmä v svojom pokročilejšom veku. V máji 1843 v Maduniciach v samej blízkosti fary vypukol oheň. Chytila sa hneď i fara, a farár, neduhom svojím trápený, nemohol sa ani hnúť. Preniesli ho do kostola. Ale horel i kostol, a nevládneho starca vyniesli už len popáleného. Ublížilo sa mu najmä na oči. Prepusteného z duchovnej služby volal ho k sebe do Budína milý priateľ Martin Hamuljak, no poetovi nášmu bolo by bývalo ťažko rozlúčiť sa so slovenskými krajmi — odišiel z Maduníc k inému priateľovi, k dekanovi M. Lackovičovi na Dobrú Vodu. Roku 1847 bol už celkom oslepnutý. Umrel v apríli 1849…

*

Veľmi pozoruhodná je i historická stránka Hollého poézie. Čo slavistika za jeho času vedela, on to vedel tiež. V Cyrilo-Metodiade vypráva sa, ako pokrstil Metod bulharského vladára Borisa. Dnes už vieme, že prvá a jediná slovanská misia solúnskych bratov bola u nás, u našich slovenských predkov, že teda Borisa Metod nekrstil. Ale keď Ján Hollý skladal svoj epos, o tom ešte nevedel nikto. Neskoršie boli nájdené takzvané Panónske legendy — len z nich sa vie, že povesť o krstení Borisa nemala historického základu. Postavenie Devína v dejinách Veľkej Moravy zistilo sa len najnovšie, prekopávaním jeho hradieb, totiž keď histórii pomohla archeológia. Do tých čias Velehrad pokladal sa za hlavnú pevnosť a sídlo Rastislava i Svätopluka. Ale u Hollého tou pevnosťou a sídlom je dôsledne Devín! Nemožno neklaňať sa takému duchu!^[49]

*

Podstatnou črtou slovenskej duše je vernosť. Nech len ozývajú sa o Slovákoch slová: „… a budú žiť…“: československý štát nebude mať od nich vernejších občanov. Náš básnik hovorí o sebe (v óde Na Imricha Štvrteckého), že neumrie celý: roznášať sa bude

Verme poetovi. A keď takto bude tu žiť jeho pamiatka, to znamená, že budú žiť i Slováci.

Milý nám je jeho záverečný výrok:

„Aj Visla, aj široká v toku Volga, i Drava i Sava mňa s mými znať budú spevy.“

Čiže, on veril v budúcnosť celého Slovanstva, a my veríme jemu.

Pamiatka Jána Hollého bude požehnaná!